Rumbelle
kapitola xx
Puknutá
šálka
Do prstov rúk sa mu
napúšťala životodarná sila. Chveli sa, narovnávali, triasli, akoby dosiaľ boli
zmrznuté, skamenelé, nehybné. Aj viečka sa mierne pohli, ale stále sa
neotvárali. Z pier vychádzal vzduch, možno i slová, ale bolo to také
slabé, že ničomu sa nedalo rozumieť.
Stála pred posteľou,
čelom k nej, s doširoka otvorenými očami a nevládala sa pohnúť
od prekvapenia. Až po chvíľke sa spamätala a priskočila k posteli,
bližšie k mužovi, čo sa začal preberať.
-
Žiješ ! Ty žiješ ! Vedela som
to...Počkaj, počkaj chvíľu...- zaznelo rozrušene.
Prsty ju
neposlúchali, keď sa snažila rýchlo zložiť si z krku šnúrku
s prsteňom a vyvliecť ho z nej. Zaváhala, ktorú ruku má vziať,
ale pochopila, že to musí byť ľavá. Od
srdca.
-
Vydrž, vydrž ešte, hneď ti bude
lepšie. Uľaví sa ti...že ma to skôr nenapadlo...Ten prsteň...to ten
prsteň...hneď som ti ho mala vrátiť...- vyčítala si, keď navliekala prsteň na
jeho prstenník.
Usmial sa takmer
nebadane a slabo potriasol hlavou na znak nesúhlasu. Oči zatiaľ len s
ťažkosťou sotva spola otvorené vnímali jej prítomnosť ako dar, ktorý už
v tomto živote nečakal.
Zoslabnutý
pomaličky nadvihol ruku a stále roztrasenú posúval ju k svojej tvári,
až sa mu dotkla suchých vyprahnutých pier. V kútiku oka sa objavila slza
a ticho stiekla dolu k sluchám.
-
Ach, prepáč... Ja hlúpa. Iste
si vysmädol. Dlhé hodiny, možno aj dni si ...ktovie ako dlho si trpel...Počkaj,
vydrž...idem do kuchyne, prinesiem ti odvar. Posilní ťa...Postaví na nohy... -
v zmätku nevedela, čo skôr povedať, čo urobiť.
Skôr než ju stihol
zadržať, vyletela z izby a bola by si nohy dolámala, aby mu čím skôr
mohla poslúžiť.
-
...Bella, láska moja... -
zašepkal šťastný, stále sa dotýkajúc svojich pier, ktoré pred chvíľou zažili niečo, v čo sa už ani neodvažoval dúfať.
Po prvýkrát v živote pocítil skutočnú
lásku. Lásku, ktorá robí zázraky, ktorá dokáže aj nemožné, ktorá povznáša,
dodáva silu, vracia život a mení všetko zlé len na lásku....rovnako
krásnu, ak je opätovaná. Teraz to už vedel. Miluje ho. A on miluje ju.
V tom momente našiel v sebe tú silu
začať konečne nový život. Zahodiť všetko, čo bolo minulosťou za seba, neobzerať
sa, nepamätať si...
Hoci telo ešte bolo zoslabnuté, duch už mal
svoje krídla.
S námahou sa postavil a po pár neistých tackavých krokoch
prešiel k oknu. Chytil obe krídla okeníc do rúk a zhlboka sa
nadýchol...nového života.
Z chodby sa čoraz bližšie ozýval šum a
hrkotanie porcelánu, ako Bella s podnosom čo najrýchlejšie kráčala
späť do jeho komnaty.
Podnos bol ťažký, pripravila i jedlo
a čistú vodu, navarila čaj, vzala šálky, tanieriky, príbor, len aby mu nič
nechýbalo.
Opäť
lakťom otvorila prievanom pribuchnuté dreve a vcúvala do komnaty. Šla
opatrne majúc v očiach všetko z podnosu, narýchlo kontrolujúc, či
naozaj nič nezabudla. Keď zdvihla konečne oči kúsok od postele, preľakla sa.
Nebol tam. Narýchlo preletela pohľadom
celou izbou a vykríkla, pustiac zhrozená podnos z rúk.
V okne stál vysoký štíhly neznámy muž.
Na zvuk padajúceho riadu sa prudko otočil.
-
Prečo kričíš, láska moja ? –
spýtal sa ticho a nežne.
-
Čo ?!...Čo si s ním...
ubožiakom urobil ?...Kto ? Kto vlastne si
?! – zvolala vyplašená.
Pohol neveriacky hlavou dozadu nechápajúc
jej zdesenie a strach v očiach. Akoby videla prízrak. Pohľad mu
spočinul na odraze v skle okna. Z toho, čo zazrel, skoro onemel
úžasom. Ale nestratil duchaprítomnosť. Otočil sa k stále zhrozenej Belle
a smelo vykročil k nej, trochu dopadajúc na ľavú nohu.
Aj ona sa spamätala, vyletela vpred
prekročiac mätež rozbitého riadu pod nohami. Obratne ho s hrôzou odsunula,
hoci vystieral k nej ruky, pobehla k oknu a pevne sa zaprúc o parapetu,
dívala sa kdesi hlboko do tmy pod okno, či ho tam neuvidí opäť nevládneho ležať.
-
Láska... ! – ozvalo sa zúfalo
do tmy pod oknom.
-
Bella ! Bella, spamätaj sa !
Som tu ! ...– chytil ju odzadu za ramená a s námahou vtiahol späť do
izby snažiac sa ju obrátiť tvárou k sebe.
Bránila sa ako vták lapený do siete,
neodvážiac sa ani pozrieť na tohto cudzieho muža. Vzal jej tvár do dlaní
a hoci sa mu celou silou zaprela do hrude a odtláčala ho, nedal sa
a prinútil ju pozrieť mu rovno do očí.
Radšej ich hneď rýchlo privrela.
-
Bella, láska moja jediná, moje
srdiečko...som to ja...neboj sa, neboj sladká moja, toto je moje nové ja,
láska... – šepkal nežne, stále jej držiac tvár v oboch dlaniach.
„Ten hlas, ten starý známy hlas...čo sa to
deje ?! Ten hlas predsa pozná, je to jeho hlas, jeho!... Muža, ktorého
nadovšetko miluje, ale...Tá tvár ! Komu patrí tá „nová“ tvár ?!“
-
...ja chcem tvoje... staré
ja... - zašemotila bojazlivo otvoriac oči ako malé dieťa, ktorému vzali
obľúbenú hračku.
Usmial
sa zhovievavo a mal slzy na krajíčku. Skutočne ho milovala. Aj
v podobe, ktorá nebola ľudská ho milovala. Tak veľmi, že si nevie
predstaviť, že by to teraz mohlo byť inak...lepšie...krajšie...
-
Láska moja, toto je vlastne
moje „staré ja“... Toto som ja ! Skutočný. Taký, akým som býval, kým som sa
stal Temným pánom...netvorom, ohavou. -
Prestala sa metať, povolila ustrnutie a zadívala sa mu do očí. Boli
mäkké, láskavé, vyžaroval z nich cit. Ale tvár bola svetlá, takmer bez
vrások, pery ružové a vlasy...Odvážila sa dvihnúť ruku vyššie
a dotknúť sa jeho tmavých skoro rovných vlasov, iba dolu pri krku trochu
zvlnených, ale stále rovnako jemných, hebkých...
-
Čo...čo sa stalo ? – spýtala sa
stále neveriacky.
-
To tvoj bozk, Bella. Nie
prsteň. Bozk z pravej lásky. Iba ten dokáže takéto zázraky... – zašepkal
a pomaly, nežne ju objal skryjúc vo svojom objatí všetky jej obavy
a strach.
Jeho hlas ju upokojoval. Ten hlas poznala.
Milovala ho....a bude ho milovať navždy.
domiceli
Krásne :)
OdpovedaťOdstrániťSEN
OdpovedaťOdstrániť