Mr.GOLD Obchodné tajomstvá VII., kapitola 75. SKROTENÁ

Obchodné tajomstvá VII

kapitola 75

Skrotená

    Súmrak stále vyčkával, vyzeral ich, kedy už konečne prekročia prah zámku. Ani potom, keď ju uvidel prekvapenú krásou záhrady opatrne našľapovať sa ešte nezložil a neponúkol im svoj temný tovar: všeskrývajúcu tmu, veľavravné ticho a splývavý pokoj...nechal, nech sa On spoza dverí vynadíva ešte za šera na jej ladnú chôdzu a hlboké nádychy s rozpaženými rukami.

   Akoby náhle ožila. Rýchlo zhodila plášť a zatočila sa v strede kvetinovej hriadky ako malá.

   Oprel sa pohodlnejšie o palicu a plecom o veraje a pozoroval ju.

   Až potom aj sám vykročil.

   Telom mu prešla triaška, akoby ho ovial vánok a odniesol jeho moc niekde späť dnu a pripleskol za ňou dvere.

   Bude si musieť poradiť bez nej. Bez čarov, bez mágie. Len On a jeho srdce plné lásky, ktoré jej chce vložiť do dlaní a vziať si na oplátku to jej.

   Cítil sa zrazu ľahký, akoby z neho spadlo nejaké bremeno. Kruté bremeno osudu, ktoré mu prinieslo do  života viac zla a rán  ako prospechu.

  - To je iný level, takáto rozkošatená zelená pohroma všade okolo, ako žiť celý život v zasmradenom meste a jediné drevo, čo vidíš,  sú nohy na barových stoličkách. – prechádzala po drsnej kôre stromu obďaleč. – ...a toto mi pripomína moju obľúbenú voňavku...Riť paľovu !... Toto vonia stobohovejšie....! – odtrhla za hrsť akýchsi okrasných kvetov,  privoňala si k nim a potom ich vyhodila do výšky. Niekoľko jej zastalo na vlasoch.

  Pristúpil zozadu k nej a opatrne ich vyberal ťahajúc každý lupeň schválne po celej dĺžke prameňa

  Zachytila mu ruku.

  - Nechaj. Sú moje !... Pravda sú moje ? Všetko je moje.... Som kráľovnou tejto záhrady ! – vytešovala sa a rozprávala jedno cez druhé, zhovárala sa s konármi a šklbala kvety votkávajúc si ich do kučier a do záhrenia akoby ju hneď prvý nádych podvečernej záhrady nadobro opil.

  „Si kráľovnou môjho srdca...“ vzdychol.

  Nedokázal z nej spustiť zrak. Bolo mu jedno, že tento útok značná časť porastu neprežije, ale jej nečakané uvoľnenie a vytrysknuté šťastie napĺňalo ho blaženosťou. Tak rád ju videl... Tak rád ju videl smiať sa...

  Súmrak vážne prikývol a zatiahol záhradu tmavomodrou oponou. Nalepil mesiac a ospravedlnil sa, že dnes nebude zažínať hviezdy, lebo o chvíľu sa aj tak spustí dážď.

  Záhradou zavial chladnejší vietor.

  Zodvihol zo zeme jej plášť a vykročil k nej.

  Stála  chrbtom pod stromom a niečo v rukách žmolila.

  - Pozri, tento somárik sprostučký vypadol z hniezda, – povedala takmer plačlivo držiac v daniach malé, sotva operené vtáča, - ...a dýchala na jeho skrehnuté telíčko.

  - Nie je v mojej moci, aby som ho zachránil, láska. Musíš to urobiť ty... – povedal smutne a podložil jej dlane svojou rukou.

  Chveli sa v nej a v nich sa chvelo to vyplašené vtáča.

  Pripomenulo mu jeho srdce. Takto jej ho vložil do dlaní a teraz čaká a bojí sa, čo s ním urobí...

  - Zachránim ho. – povedala odhodlane. - Nech som už v živote narobila dosť hovadín, je čas, jak hovorieval môj fotrík, zatiahnuť brzdy. ...Pomôžeš mi zodvihnúť ma a ja ho vyložím späť do hniezda, tam, kam patrí... – usmiala sa.

  Nemalo zmysel jej odporovať. Spojil dlane a ponúkol jej ich.

  Vyzula si topánky odkopnúc ich oblúkom kdesi do tmy. Opatrne preložila telíčko do jednej dlane, pristúpila k nemu a položila mu druhú na plece. Prekvapilo ju, že pocítila vypracovaný sval.

  Prešla ním elektrina vzrušenia. Do dlaní mu položila nohu a on ju zľahka posunul, vydvihol smerom hore. Cestou mu tvár prešla od jej hrude, cez pás, boky, stehná...Všetko vnímal ako dar, napriek tomu, že to zostávalo v kryte niekoľkých vrstiev látky.

  Vyštverala sa obratne na konár. A postupovala vyššie.

  - Našla som ! – zvolala potešená a on stŕpol, lebo oblohu preťal prvý zlatožltý blesk. Po chvíli zahrmelo a padli prvé kvapky.

  - Láska, prosím, poď už dolu. Začína búrka, bude to nebezpečné... Poď, prosím, rýchlo... Zachytím ťa.-

  Opäť sa prudko zablyslo. A zahrmelo ešte hlasnejšie.

  Na čelo mu vystúpil studený pot od strachu o ňu. Ako len eliminovať nebezpečenstvo, ktoré tu číhalo. Blesky, strom, výška, búrka, klzké konáre...

   - Keby si to videl, ty brďo...sú tu dvaja. Takí krpáni neoperení. Fakt sú v hniezde dve...-

  Blesk preťal oblohu a skončil v korune stromu, pod ktorým vystrašený stál.

  Zatmelo sa mu pred očami.

  - Bella ! – vykríkol.

  Do hrmotu burácajúceho hromu bolo počuť praskanie konárov a šum lístia.

  Nestihol sa ani spamätať, len videl, ako zhora  padá.

  Otvoril náruč a v poslednej chvíli ju zachytil, ledva sa udržiac na nohách.

  Ďalší z bleskov jej ožiaril vyľakanú tvár s pootvorenými ústami. Vyrazilo jej dych. Zblednutá  sa len triasla.

  - Bella, Bella, zlatíčko,  je ti niečo ? Bolí ťa niečo...? Láska moja... nezniesol by som, keby sa ti niečo stalo...Keby sa vám niečo stalo... – povedal zlomeným hlasom. - Ľubim ťa, veľmi ťa ľúbim a potrebujem ťa, láska... Tak povedz niečo, konečne... – prosil zronený a pomaly si  kľakal do trávy, stále pevne ju držiac v náručí  pritískal si ju  k hrudi.

  Konečne sa jej podarilo nadýchnuť sa a prebrať z prvotného šoku.

  Pozrela sa mu prekvapená do očí... a nemala silu ani chuť odtrhnúť ich z jeho vlhkých hnedých dúhoviek.

  - Všetko...je tak... ako má byť. Láska.... ty si tu so mnou. A už ma nikdy neopustíš...Už zostaneme navždy spolu. – zašepkala zmätená.

  - Navždy...- zopakoval a opäť ju prudko objal, lebo na ďalšie slová sa cez príval sĺz už nezmohol.

   Ešte bude čas jej ich všetky povedať. Aj tisíckrát...Hovoriť a opakovať jej ich každý deň slovami a pohľadmi a každú noc nežnými dotykmi a bozkami...

  Stmavnutou oblohou preletel ešte jeden blesk, ako posledný úsmev víly kmotričky odchádzajúcej do večnosti, ale skôr ako dopadol, rozprskol sa na tisíce drobných čiastočiek a tie začali dolu padať ako kvapky dažďa.

  Obaja zdvihli hlavy vyššie a nechali dážď, čo sa predieral korunou dopadať im chvíľu na tváre.

  V jednom okamihu svorne narovnali tváre a vpili sa jeden druhému do očí.

  Ich pery sa našli a všetko okolo prestalo existovať.

  Aj dážď bol zrazu horúci ako objatia, aj vietor jemný ako dotyky, aj tma mäkká ako pohľady.

  A opäť boli celí zmáčaní, ako vtedy... po prvýkrát.

  A opäť šťastní...

  A tentokrát obaja opití vzájomnou láskou, ktorá sa nedočkavo drala na povrch a nezastavil ju ani dážď, vietor a tma.

  A tráva bola mäkká ako lôžko a vzduch ľahký ako prikrývka a pod hlavou jej namiesto vankúša v mokrých vlasoch kvitli kvety...

 

domiceli

 

  ...ďakujem Evuš za ďalší z jej úúúžasných obrázkov, ktorý som mohla použiť...:-)