Mr.Gold Obchodné tajomstvá VII., kapitola 80, BOJ...

Obchodné tajomstvá VII

kapitola 80

Boj

  Vyzeral von oknom do diaľky, do krikľavej zelene, od ktorej až oči prechádzali, ale tie jeho boli tmavé, sústredené a upreté na neznáme miesto, čo sa nenachádzalo nikde konkrétne, čo iba ukazovalo pohľad z iných očí.

  Hook bol na ceste. Spokojne si vykračoval smerom k pláži, kde kotvila jeho loď.

  V závese za ním šli nenápadne dve ženy, nehlučne sa pohybujúce v jeho stopách. Pirát nemal potuchy, že ho prenasledujú, Temnému však ich úmysly neunikli.

  - Nie, nie, milý kapitán, zostal som ti predsa len niečo dlžný...Tak poď...poď si to vziať...čakám tu na teba.... – šepkal a srdce, čo doteraz ticho bilo pri jeho stehne v spustenej ruke sa zalesklo vo svetle slnka o to viac, o čo silnejšie stláčal jeho krehký sval natrčený vpred smerom do diaľky.

  Znechutená Emma sa radšej otočila. Nie všetky Rumplove magické metódy jej boli po chuti.

  Neal sa usmial.

  - Mám ho poprosiť, aby ti ukázal, ako sa za živa sťahuje z kože ? To je ešte len to pravé divadlo, nie krvavé cestičky na mape a mučené srdce piráta... – zašepkal Neal s rukami za chrbtom, rovnako však znechutený vlastným otcom. Nikdy si nezvykol na mágiu. Nikdy ju nemal rád...Nenávidel ju o to viac, že mu zobrala domov, rodinu, všetkých blízkych...

  - Náš Hook prehodnotil svoje plány a je na ceste sem. – s odporom vrátil slizké teplé srdce do truhličky a pribuchol poklop. – Znepokojuje ma však, že sľúbil Henrymu, že vás nájde a  privedie, aby ste ho zachránili.... – otočil sa na Emmu. – Takže je najvyšší čas vyraziť. Manévrovať so sedemmíľovými čižmami nie je zložité, stačí vodičský preukaz na motorku... – uškrnul sa.

  - Prečo vás to „znepokojuje“ ? – chytala ho za slovíčka Emma.

   Povzdychol.

   Potreboval sa ich skrátka zbaviť, lebo stret bude pravdepodobne ešte nebezpečnejší ako predpokladal. Nenávidel svoje sprepadené vízie, ktoré nevedel skladať do obrazcov, len tušil, že niečo nie je vporiadku. Poznal celý rozhovor Hooka s Henrym, aj to, že ho vypočuli obe ženy, lebo to bola ich finta...Ale povedať im o tom... Nie...

  - Nech sa deje čokoľvek...vysloboďte Henryho a vráťte sa Hookovou loďou späť do Storrybroku. Viem, že ju vieš navigovať... – pousmial sa na Neala.

  - Ako ?...- nechápal ten.

  Pristúpil k nemu a hľadel na neho, ako keď býval ešte malý. S láskou, s hrdosťou a nádejou, že z neho vyrastie mocný, silný a nepoddajný muž. Teraz sa takému díval do očí a jediné, čo ho bolelo, boli stratené roky, kedy nemohol byť súčasťou jeho dospievania.

  - ...že ty tajne čítaš moje myšlienky ?! – nahneval sa popudený mladík.

  -  Nemôžem za to. Sám ich ponúkaš, keď si spomínaš...a spomínaš si veľmi často...na veľa vecí...aj na tie, ktoré ma bolia viac, ako si myslíš. Tisíckrát som oľutoval svoje činy, ale...- strácal slová.

  - Dobre, dobre...nechaj si to ako rozprávku pre vnuka...Možno ho tým dojmeš... – kývol rukou Neal a radšej odišiel k oknu a zízal do stratena, aby nebolo vidno, že ho jeho priznanie rozrušilo.

  Iba Emma sa súcitne usmiala na zlomeného, kajúceho sa muža, ktorý stále nenachádzal pochopenie...hoci sa snažil.

  Zámok stíchol.

  Baelfire s Emmou ho opustili pred niekoľkými hodinami.

  Urobil ešte zopár nutných opatrení, ktoré mu zabrali čas, ale stále myslel len na jedno jediné...

  Ako si musí udobrovať Bellu, keď už bude po všetkom.

  Neodolal.

  Premiestnil sa pred dvere do cely, pohol dlaňou a urobil si výhľad do nej, bez toho, aby o tom vedela. Aspoň si to myslel...že nevie...

  Ležala na prični s rukou pod hlavou, s nohou vo vysokej čižme položenou na pokrčenom kolene druhej a hmkala si nejakú melódiu, tváriac sa, že nevie, ako ju pozoruje za dverami.

  „Veď počkaj, Rumpel...“ niečo jej preblesklo mysľou. Ale usmiala sa iba dovnútra.

  Prudko sa posadila, natočila sa nenápadne smerom k dverám a...

  Rozšnurovala jednu čižmu, druhú...odkopla ich. Povykladala nožíky, rozopla opasok, bočné  viazanie na veste a akoby nechtiac stiahla s ňou cez hlavu aj vrchnú košeľu... Kým veci dopadli pod jej nohy, rozpletala si s rukami vysoko zdvihnutými hore vlasy, oveľa dlhšie, ako si to skutočný účes vyžadoval. Rozkladala ich po prameňoch po pleciach a cez hruď, cez prsia...aby ju aspoň trochu zahalili. Potom si to rozmyslela,  prehodila celú riavu na chrbát,  a zámerne, ako mačka natiahla ruky zas dohora a nasilu zívla. Pošúchala si holé ramená, akoby jej bolo chladno. Prechádzala od pleca po lakeť a cestou po tej istej trase si prešla popod kľúčne kosti a zapažiac narovnané ruky stiahla lopatky k sebe...

  Stál ako prikovaný a nechápal, čo vlastne robí...a prečo...a ...

  Mal čo robiť, aby sa neprezradil. Tep dosahoval nebezpečné čísla a srdce cítil v ušiach. Po chrbte mu stekal studený pot a jediná palica, ako hromozvod odvádzala prebytočnú energiu kdesi medzi kamene dlážky.

  Roztržito sa poobzeral okolo seba, následne sa premiestnil za roh a zámerne nahlas klopal palicou, akože práve prichádza zhora.

  Potichu otvoril dvere.

  Strhla sa, rýchlo sa obzerajúc, čím sa  zahaliť. Zohla sa po pod pričňu šuchnutú košeľu a hrala - tvárila sa, že ju nedočiahne. Otočila sa chrbtom, kľakla si na kolená  navlečená v tesných nohaviciach a šmátrala tak...

  To už bolo na neho priveľa...

  - Potrebuješ.. pomôcť ?...spýtal sa hlúpo.

  Vytiahla hlavu spod postele, stále na štyroch a pozrela na neho zboku s úsmevom.

  Nehnevá sa, odľahlo mu...

  Kľakol si k nej, chytil za lakte a pritiahol si ju  rýchlym pohybom k sebe omotajúc si paže okolo jej útleho pása. Zdvihlo ju o piaď. Ruky jej plavne ako krídla zostali od tela a on mal možnosť, kým mu dopadnú na plecia celou plochou hrudníka dotknúc sa toho jej.

  Zaborila mu prsty do ramien, prešla ku krku, zachytila oba póly goliera a prudko trhla.

  Len čo sa o kúsok oddialil,  košeľa v jej rukách sa mu skĺzala na lakte, pričom nechtami palcov prešla po napnutých svaloch jeho ramien, až mu vystúpila husia koža od vzrušenia.

  Objal ju ešte mocnejšie.

  Zhlboka sa nadýchol a pocítil chlad miestnosti, ktorý sa vpíjal do každej kvapôčky potu, čo mu náhle vystúpil na odhalené telo.

  Napriek chladu bola horúca, ale triasla sa..

  Nadychovali sa spoločne, lebo jedine to im umožňovali znova spojené hrude.

  S očami zabodnutými do partnerových čakali, kto to prvý vzdá a privrie ich viečkami.

  Pomaly zakláňala hlavu dozadu nespustiac z neho oči.

  Vlasy sa jej už takmer dotýkali podlahy.

  On prvý uhol neodolajúc bielemu krku, privrel viečka a vpil sa jej do jamky medzi kľúčnymi kosťami, rukami prejdúc z pása hore k lopatkám a popod pazuchy nenápadne dopredu, k tým najkrajším prsiam, aké kedy videl...

   A práve on ich mohol bozkávať...on sa ich mohol dotýkať...on ich hladkal bruškami prstov... on vpíjal ich vôňu a teplo...on ich dokázal prebudiť a prejsť cez ich priesmyk na druhú stranu a vstúpiť na cestu, po ktorej túžil, sníval a toľkokrát šalel z toho, že mu nikdy nebude otvorená...

  Poddávala sa jeho láskaniu a dávno zabudla, že to celé začínalo ako detinská  hra na vytrestanie a malo skončiť trucom...

  Jej láska k tomuto mužovi bola silnejšia...

  ..a príval jeho lásky sa už nedal ničím zahatať.

domiceli

...cha-cha-cha...tak takýto BOJ ste asi nečakali, že?

...čo sa dá robiť, možno v ôsmej sérii...:-)