RUMBELLE - Rozmrvené - 23. kapitola

Rozmrvené

23. kapitola

        Starý muž funel. Pripomínal mu prestárnutého nosorožca, tak hodinu pred vyhynutím, ale nebol čas na leporelové paralely. Tušil, ako mu v duchu nadáva, trhá ho v zuboch, ak nosorožce vôbec nejaké majú a prišpendlíkováva ho tupým rohom o fasádu nemocnice, pred ktorou už hodnú chvíľu nerozhodne stáli, ale bezmocnosť nemá tú silu inzultovať, hoci chuť by tu bola.

   - Viktor sľúbil, že to zistí. Na Viktora sa dá spoľahnúť... - nasádzal starec doteraz v rukách húžvanú šiltaňu na vráskavé čelo a proklamoval si nahlas, aby tomu uveril, sľuby lekára, ktorý mal na Belle kedysi slabosť a slabý je aj dnes, lebo hoci by chcel, nemôže porušiť nemocničné pravidlá a GDPR a ochranu osobných údajov a vôbec. Navyše vyzeral, že aj keby mohol, nebude môcť! 

  Viktor na neho celý čas gánil. Na Viktora by sa asi nespoliehal. Jediné, čo z neho vycítil, lebo sa tým nijako ani netajil, bola žiarlivosť. Čo tam potom, že ho má za vyžitého úbožiaka. Nadarmo sa doktorko nafukoval, musí pekne-krásne vstrebať, že tá malá chutná brunetka si vybrala jeho! Z celého toho niekoľkomiliardového testosterónového úľa dala prednosť práve tomuto trúdovi. Doriti! Nemohol by si byť k sebe aspoň v autohodnotení trochu zhovievavejší? Chváliš sa predsa!

   Nie, dnes nemohol. A nemohol ani včera. A zrejme nebude môcť ani zajtra a čo ak, ani v nasledujúce dni. Viac si nehodlal pripustiť. Jeho zružovený párový život sa predsa nemôže zas zmeniť na kôpku zošednutých vajglov pred domom, v ktorých ho budú obžierať mravce, ak po záťahu na bar zas raz zaspí pred cieľovou rovinkou... Mal by sa fakt zamyslieť, kam sa to ráčil dopracovať za pár hodín medzi doobednou šichtou v redakcii a poobedným extempóre s nevestou čakateľkou.

  - Na tvojom mieste by som tam nabehol a vytrieskal jej tú adresu z toho verkla počítačového...drzani jednej, neochotnej! - prskal starec prehodiac vinu na zaťka.

  Bol by prekrútil očami, ale otvorilo by to kohútik s horúcim olejom. Beztak už kvapká z jeho jedovatých slov a každé jeho by bola iskra. Nie, so svokrom sa dnes vadiť nebude, ale s niekým by sa mohol...

  - Požičiaš mi mobil?! Prosím... -

  - Ty už zas nemáš toho... kredita?! - zamračil sa muž oproti.

  - Nemám ani mobil, ani kredit, ani ženu, ako vidíš! Mám jedine chuť to riešiť! Potrebujem si súrne zavolať. Môžeš mi požičať svoj mobil?! - neudržal predsavzatie nepriečiť sa svokrovi na uzde a vypustil besného psa rovno do koterca trasúceho sa muža, ktorý len na to čakal.

   - Načo?! Ani mne nedvíha! Myslíš si, že tebe bude?! Bellinku si musel dobre vytočiť...alebo je chúďa na tom niekde tak zle, že ani nedvíha. Vôbec mi nedvíha! To ty... to je všetko tvoja vina! - natrčil na neho prst namiesto aparátu. - Keby si u vás neubytoval tú ženskú, tú...tú vraj tvojho syna ženu, toto by sa nemuselo stať! Toto je aj na koňa priveľa! Nieto na moju Bellinku! Ako si mohol?! Ty nemáš Boha pri sebe! Ty...ty... - dvíhal sa muž na špičky a dopadal na päty s každým druhým slovom. Ale ústa sa mu začali triasť a oči mu vlhli. - Ty ju nájdeš! Však ju nájdeš?! Ty ju musíš nájsť! Je to tvoja... manželka. Tvoja povinnosť! - nahol sa k nemu márne premáhajúc náhly prílev smútku. - A vyzerala taká spokojná, šťastná. V poslednom čase.  - nakláňal hlavu do bokov, utierajúc slzy z rozmazaného obrazu svojej jedinej dcéry.

  Asi by mu mal položiť ruku na rameno. Možno by aj objatie bodlo. Nie, nevie byť familiárny. Potrebuje si len zavolať. 

  - Prosím, požičaj mi ten mobil. - zopakoval.

    Starec vytiahol aparát a trasúcou rukou mu ho vložil do dlane aj s nádejou.

  -  Ideme domov. Alebo...povedz. Kde ju budeme hľadať?! -

  Zakýval záporne, pomykal ramenami, poobzeral sa po ulici hore-dolu.

  - Niečo skúsim. - stisol mobil a pohol sa k najbližšej lavičke. Možno to bude na dlho a možno si bude musieť sadnúť, ak to nebude vôbec...

   Chvíľu sa neveriacky dívala na zvoniaci aparát. V hlave sa jej konečne spustil alarm, ktorý začal blikačkou osvetľovať nejaké tie čiastočky skladačky, čo ju už pár dní trápila. Nie a nie pohnúť sa z miesta. A doložiť ďalší zapadajúci kúsok. A tu. Nijaké známe meno pri volajúcom čísle. Neznámy. Zapadlo...Ale teraz by si mala pohnúť, inak sa alarm vypne.

  - Lacey, prosím...-

  Chvíľu držal mobil pri uchu, akoby nechával doznievať meno so slovom, ktoré chcel použiť aj sám. Asi pridlho váhal, žena na druhej strane sa rozhovorila. 
  - Prosím! Kto volá? Stalo sa niečo s Adamom?  - vyrazila jedným dychom predpokladajúc, že sa stalo, keď volá niekto cudzí. Ak to zas bude niekto cudzí, cudzí, jednoducho sa ospravedlní, že čakala iný dôležitý hovor. Čaká. 
 - Hej, Lacey, stalo sa niečo s Adamom...- sparafrázoval, neuvedomujúc si, že to chúďa na druhej strane sa môže zložiť. On už zložený je, dlabať na celý zvyšný svet! Aká tam empatia. 
  Rozoznala Adama od Adama, aj zrejme prazvláštny humor tohto tu.

  - Adam?! Adam, to si ty?! Prečo voláš? Prepáč, ale momentálne nemáme v kníhkupectve prostriedky na ďalšiu čítačku, ak... ak si náhodou aj napísal ďalší román. - čudne koktala, ani netušiac, či je na druhej strane skutočne on.

  - Lacey, čau, dievča...Vieš asi som ...skôr...zas niečo posral...- prehrýzol sa od spodnej pery k jazyku a späť.

  Žene na druhej strane kmitol tvárou chabý úsmev. Hej, mali aj stretko s prehánkami, ktoré svojou bizarnosťou spadá medzi tabu, čo sa nikde po rodine, ani po známych nebude teda zaarchivovávať.

  - Zas?! - spýtala sa už vážne.

  - Zas... zopakoval, prehodil mobil z jedného ucha na druhé a späť, kým pokračoval. - Stal sa mi záver na piatej strane. - pozrel dopredu na mračiaceho sa svokra, ktorý nechápal, ako tento bastard môže sa tu vybavovať s nejaku ženskou a ešte aj umelecky, ako pochopil z fráz, ktoré nepochopil.

  - Obávam sa, že viem prečo voláš. - ozvalo sa s výčitkou v podtóne.

  - Ty vieš kde je Belle? Je tam s tebou? S vami... prepáč, Lacey, povedz mi... - vyskočil z lavičky, ale rýchlo pochopil, aká to bola kravina, čo práve uvaril. O to menej čakal tvrdú odpoveď.

   - Asi...viem ...Adam už pár dní nie je doma. Nenechal odkaz, nedvíha mi telefón....-

   - Presne, presne. Nijaký odkaz! Nijaká správa. Nedvíha nám mobil...ani Belle. - pritakal jej rýchlo, akoby bol rád, že v tom nie je sám. Aj to bola kravina, ktorá sa bude ťažko prežierať.

  Tentokrát stíchla žena na druhej strane. Obliata studenou sprchou precitnutia, ktoré si nijakovsky nechcela pripustiť, dokonca mala alternatívy jeho odchodu typu: potrebuje pár dní samoty, alebo niečo vybavuje, prípadne chystá pre ňu prekvapenie. To by vlastne aj sedelo. Prekvapená je. Nie, nie je...

  - Adam, neverím, že by... boli spolu. - skúsila uchlácholiť najmä jeho, tušiac, že je na tom ešte o čosi horšie ako ona. Jemu zmizla manželka. Jej len milenec.

  - Myslíš?! - zatiahol sarkasticky, akoby žena na druhej strane bola tomu vinovatá. A aj je. Keby si dokázala udržať chlapa, nelozil by jej za inými! Adam! Kroť sa! Potreboval si pomôcť. Ako jej asi tak môže byť?! Veď je na tom rovnako! Nie, jej ušiel len frajer! Jemu žena! 

  - ... prečo by sa teda vydával za jej právoplatného manžela? Prečo v nemocnici podpisoval týmto menom všetky reverzy? Prečo ju odviezol niekam do psej matere a zakázal povedať, kde, v ktorej riti to debilné nejaké súkromné, či čo to sanatórium je?! - už ziapal.

  - Belle je ...niečo sa stalo? Vravel si ...nemocnica... - zachytila žena len niektoré pre ňu, ako ženu, veď je predsa v prvom rade ženou, indície. - ...viem, že ste čakali dieťatko. Dúfam, že je všetko v poriadku...-

  - Hovno je v poriadku. Belle je preč! Zmizla. Niet po nej ani stopy! Nikto nám tu nevie povedať, kde je! - ziapal ďalej.

  - Adam, prepáč, upokoj sa, ale... -

  - Dúfal som, že len trošku trucuje a napadlo mi, že by mohla ísť za tebou, alebo za nejakou inou kamoškou! Hovno! Vedel som to! Vedel som to, že je s ním! Viem, že je s ním! Len som dúfal... len som dúfal v to, že mi povieš, že ten ...ten... skurvený zlodej žien je tam s tebou! - vyplavil zo seba pravdu. Toto chcel počuť. Naivne. Naivný. Blázon! Blázon! Hotový blázon! Prineste kazajky! Zatvorte ho!

   - Je mi to ľúto, Adam...- zaznelo súcitne.

  Ale nikto ju už nepočúval.

domiceli

RUMBELLE - Rozmrvené - 22. kapitola

                              Rozmrvené
                                               22. kapitola

        Zaspala bez toho, aby ho vyhodila. Opretý o  parapetu, s hlavou natočenou von, do svetla, usmieval sa do prebúdzajúceho sa rána a myslel na začiatok. Kým si ju Morfeus vzal späť do náručia, pospomínali kadečo. Kreslilo im po tvárach rozpačité plaché úsmevy a prisahal by, že jej je s ním dobre. Aspoň tak, ako jemu s ňou. Bola mäkšia, nie tak odťažitá. Roky a nové životy akoby spriesvitnievali. Kiež by sa dokázali vypariť ako hmla.
  Hmla vonku však bola stále hustá, nepreniknuteľná, mliečna. Zatiaľ zhovievavo zahaľovala, ale...
  Nie, výčitky svedomia ho netrápili. Nemienil im dať ani najmenšiu šancu, hoci s informáciou, že v centrálnej vedia, kde ju previezol, bol zas na hrane, čo bude, ak sa dozvie pravdu. Popravde nemal ďalší plán. Aj nádej, že sa mu podarí byť s ňou sám a mať možnosť sa pozhovárať, vážne pozhovárať, bola taká malá, že teraz, keď sa mu aj toto prianie splnilo a mohol sa zhlboka nadýchať jej prítomnosti, mohol... Nie, bál sa snívať ďalej. Viac. Hlbšie. Bližšie. Aspoň bližšie.
  Díval sa od okna, pod ktorým stál už celkom osvietený svitaním do jej pokojnej spiacej tváre a to mu stačilo. Klamal.
  Vytiahol ruky z vreciek, kde ich zohrieval a pomaličky pristupoval k jej lôžku. Dýchala pokojne, pravidelne, takmer nečujne, s rukami pozdĺž tela. Hlava akoby sa ani nezabárala do vankúša. Vankúš jej beztak robili pramene hustých vlasov. Rozhádzané, zvlnené. Ktovie, či stále používa čerešňový šampón. Čo to tak zistiť?
  Neodolal. Skúsil sa nahnúť nad ňu, ale nezacítil nič. Bol stále priďaleko, privysoko. Bližšie ho vlastné telo nechcelo pustiť. S vlastným telom sa dá vyjednávať. Snažil sa opatrne položiť pravú ruku vedľa jej lakťa, ľavú z druhej strany tela a dovoliť tomu svojmu zohnúť sa viac.
  Teraz to už cítil. Nebola to vôňa čerešne, bola to jej vôňa. Tá, čo mu rozohrávala všetky bunky tela, keď bola nablízku a každým pohybom nový a nový závan pripravoval ho o vôľu, rozum aj srdce, tá, ktorá mu mátala sny, keď už s ňou nebol.
  So špičkou nosa tesne pri jej vlasoch zadržiaval dych, aby ju náhodou neprebudil, ale tá špička nosa si spomenula na všetky mapy, ktoré kedy prechádzala, až sa ocitla kúsok nad uchom, odtiaľ len naskok ku kútiku oka, skĺznuť sa dolu cez líce k inému kútiku. Zhlboka sa jej nadýchol, na okamih mierne nadvihol svoju tvár, ale vrátil sa späť, pritiahnutý neviditeľným, ale pevným lanom osudovej príťažlivosti.
  Pery mu pristáli na tých jej. Iba na miniatúrny okamih, na nehmotnú skoro chvíľku a predsa sa mu v tele znova rozozvučali dávno zabudnuté melódie. Nádherné melódie, romantické, blúznivé, naivné a...nereálne.
  Odďaľoval sa od nej spomalene. Vyťahoval kotvy rúk od jej tela, narovnával sa a vedel pridobre, že jeho bozk už nemá silu prebudiť spiacu krásavicu. Leda ak na to, aby ho znova poslala dočerta.
  Sklamaný sa zvrtol k oknu a radšej zatvoril oči, vedomý si vlastnej prehry.


  Cítila ten bozk. Mala čo robiť, aby nedala najavo, že je vlastne hore a vníma. Nie, nemôže, nesmie. Čo si on vlastne myslí, prikvitne si do jej života a... Je vydatá a čaká dieťa. Neprekáža mu to? Nevadí? Nepôsobí dostatočne antikoncepčne?!
  Stále používa ten istý parfum. Stále dokonale oholený. Len vlasy v tvári mu chýbajú. Jej chýbajú. Aj vlasy, aj večne neposlušné strnisko, aj tá ostýchavá neha. Chýba jej skrátka iný muž.


 
   Ani vo vestibule nemocnice sa ho nezbavil. Bol mu vďačný za odvoz, ale za prednášky o vlastnej manželskej nekompetentnosti, počas celej cesty už nie.
  - Vašu manželku priviezli pred pol hodinou, ešte stále je na centrálnom príjme. To patrí na trojku, už čakajú... Musíte byť trpezlivý... - naťukávala sestrička na recepcii vstupné údaje do počítača a stíhala vybavovať aj zopár ľudí okolo.
  - Nie, nie, moju manželku pravdepodobne priviezli už včera, alebo vlastne predvčerom... - zahabkal.
  Sestra sa ani neunúvala pozrieť na neho, len pokrútila hlavou.
  - Pán Adam Gold, vašu pani manželku Moniku Gold práve priviezli, je na centrálnom. - zopakovala otrávene.
  - Akú Moniku?! Čo za Moniku?! My hľadáme Belle! Moju Bellinku, predsa! - zamiešal sa do dialógu starý, už poriadne naštvaný chlapík a odsunul mladšieho od pultu. - Ja teda neviem, čo za poriadky to tu máte, ale pekne sa len podívajte do toho vašeho múdreho počítača a chcem okamžite vedieť, kde je moja Bellinka! - vysvetlil sestre ráznejšie.
  - Stratené osoby vám nájdu na polícii. - skúsila byť sestra ešte ústretová. - Pán doktor, prepáčte, akurát prichádza pán doktor, čo má službu. - odnavigovala nespokojných chlapov do bočnej chodby, ktorú so sklonenou hlavou dlhými krokmi meral službukonajúci lekár.
  - Viktor! - potešil sa starec.
   "Viktor?" zamračil sa ten druhý.
    Viktor zažmurkal na oboch a pohol sa k prvému, ktorého už dlho poznal.
  - Pán French, čo vás sem priviedlo? ...stalo sa niečo vám alebo nebodaj Belle? V posledných rokoch, pokiaľ viem, sa jej astma ustálila a nespôsobovala väčšie problémy. Po maturite už nebola ani hospitalizovaná, ako dovtedy skoro každý rok. Apropó, blahoželám aj vám, počul som, že sa vám vydala. - objal starého muža okolo pliec a familiárne potriasol jeho stále mocnou schránkou. 
  Sám už započal trochu osivievať, aj vlasov mal pomenej, ale na niektorých pacientov, respektíve pacientky, sa tak ľahko nezabúda.
   - Áno, vlastne nie, vlastne, Viktor, myslel som, že ty mi povieš, niečo o Bellinke. Vydala sa... to je pravda, ale...- takmer nenávistne pozrel smerom k mužovi opodiaľ.
   - Som Adam Gold, - načiahol ruku, - Jej manžel. Teší ma, pán doktor... -
   - Viktor Whale.  Doktor Viktor Whale. - podal mužovi ruku, ale netešilo to ani jedného.
  - Jej manžel? Koho manžel? Ahá, pán Gold, prepočul som trochu meno! Vy myslíte pani Gold, ktorú k nám priviezli. Je...nuž, musíme sa vážne pozhovárať, pán Gold. Obávam sa, že nemám pre vás dobré správy. Prepáčte, pán French, som v práci. Som rád, že ste sa zastavili, ale  naozaj... Pozdravujte Belle. - narýchlo sa lúčil so starším z mužov, hoci rozhovor s ním by mu bol asi príjemnejší, ako s manželom pacientky, ktorú práve hospitalizovali.
  - Viktor! Čo sa stalo s Belle! Hovor! Je to moja dcéra! - natočil si ho drsne za plece prvý z mužov.
  Všetci traja sa nechápavo pozerali jeden na druhého.

domiceli

RUMBELLE - Rozmrvené - 21. kapitola

                                             Rozmrvené
                                                             21. kapitola

        Ponáranie sa do ďalšieho života sa nekonalo. Bez šnorchla a bez nej to nemalo pre neho žiadny zmysel. Plackal si po zadnom vrecku nohavíc, po prednom, očami po stole, po rímse krbu. Pár kahančekov, šiška, ich svadobná fotka, dve šišky, vyhorený kahanček.
  - Nevidela si môj mobil? - zavolal podráždene do stropu.
  Nikto neodpovedal. Skúsi viac búchať a lomoziť. Potom hádam, dáma, pochopí, že buď mu pomôže s hľadaním, alebo sa už dnes ráno nevyspí. Asi má dobrý spánok. Chvalabohu, bol rád, keď ju nevidel. Teraz by ale rád videl svoj mobil! Potrebuje hľadať Belle. Potrebuje počuť jej hlas, nech je kdekoľvek. A s kýmkoľvek...
  Rozcabril vonkajšie dvere dokorán. Nepršalo, ak mu náhodou večer vypadol, mal by byť ešte medzi živými. Živá vyzerala byť iba nová burina, ktorú nemal už kto trhať ani ušliapavať. Menej ľudí, viac buriny. Vedľa rýh od auta, pár papierikov.
  Vlastné špaky toleroval. Zapálil si občas, na tajňáka a zašliapaval dôkazy hlbšie, než v prenatálnych dobách samoty. Žeby ich zem vyvrhla, ako prvú indíciu, že prichádza nová éra? Zohol sa po papieriky. Neboli cigaretové. Skôr nejaké sterilnejšie a čerstvé. Podľa skrkvanej fólie by to tipol na ihlu. Feťáci? Už len to by mu tu chýbalo. Eliminujúc tento typ návštevníkov, obzrel sa automaticky smerom k domu. Tamtá?! Ruku do ohňa by za ňu nedal!...
  Oheň! Ak vyhasne, potrvá hodinu, kým sa mu znova podarí zakúriť. Napchal papieriky do vrecka a pohol sa k domu.
  Stále asi spala. Vyhaslo. Ani po pár výhražných vulgarizmoch sa mu nepodarilo nakopnúť kopček pahreby. Čudný kopček. Čo to tu...páli?! Jasné, niekedy nájde stočené klince z dosiek, o ktoré oskalpováva interiér šopy pri dome. Našiel aj kus pletiva, zrejme z bývalého zajačníka či kurníka, ale to... čo je toto za bordel?! Premŕval sa v čudne skrútených kúskoch. Niečo mu matne pripomínali. Teraz je z nich skôr iba čierna skladačka, ale...
  Doriti! Hod do krbu mobilom?! To bol až tak nasratý?! Napitý?! Z jednej jedinej fľašky pančovaného vína?! Došla mu na um včerajšia hádka, ale takú donebavolajúcu blbosť by nespravil ani ako nepríčetný. Včerajší deň musel ešte horší, než si pamätal.
  Z myšlienok ho vyrušil hluk starého motora. Pred domom práve pristávala dodávka. Svokrova. Fajn, možno mu len vezie "stratenú" manželku. Čosi milé sa mu prelialo vnútrom, aby kdesi dolu, pri pätách stuhlo a prilepilo ho o drevenú latu podlahy po vete:
  - Kde je Bellinka, prosím ťa?! - otvoril si starý muž bez zaklopkania. Nebol tu doma, ale jeho dcérka predsa hej.
  Muž prilepený o latu len čudne zízal. Medzi očami sa mu prehĺbili obe kolmé vrásky.
 - Dohodnutí sme boli, že dnes príde po sadeničky. Neviem sa dovolať ani jej, ani tebe. Toto vyhnanisko jej bol čert dlžen! Čo ak budete potrebovať pomoc?! Hlavne ona, v jej stave! Toľká nezodpovednosť! Prístupová cesta skoro nijaká, ledva som sa aj ja pretlačil cez tie kriaky. - zamával rukami a odišiel.
  Len k autu vytiahnuť odtiaľ zásoby akýchsi rastliniek v debničke.
  - Uložil som to na tej vyheganej lavici pri šope. Do tieňa. Podvečer to zasaď. Nie, že ju necháš lopotiť sa v hline. To už by nemala. Ešte v obchode chvíľku môže mi pomáhať, prosila ma o to, ale do záhrady ju nepusti. - oprašoval ruky, utieral čelo.
  Zhora sa ozval lomoz. Oba pohľady sa natočili tým smerom. Starší muž s úsmevom, mladší zamračený.
  - Schrupla si, dievčatko moje. Treba, treba, musí nám veľa spinkať, veľa. - pritakal si radám pyšný dedko v zácviku.
  Aké však bolo jeho prekvapenie, keď na schodisku zazrel inú ženu. Teraz sa dolu mračili dvaja muži.
   - Adam, ...potrebujem...ne ...niečo sa deje... - vydychovala žena oboma rukami sa kŕčovito pridŕžajúc rozmykaného zábradlia. Náhle zmizla. Zrejme si musela sadnúť na schod...
  Pozrel na nič nechápajúceho svokra a konečne sa mu podarilo odlepiť sa od laty. Pobehol ku schodom. Vybehol vyššie. Žena tam ležala omdletá, poblednutá a...pod ňou sa objavila mláčka.
  - Monika!? - skríkol a pokúsil sa ju podobrať, dosť sa mordujúc s handrami, ktorými bola omotaná. Okrem obľúbeného večného ponča ešte prikrývka a deka, ktorú pošpinenú za sebou ťahala ako dôkaz, že sa naozaj niečo deje.
   - Volajte sanitku! - znášal ženu dolu, váhajúc, či na prevoz nevyužijú svokrovu dodávku. Vedel však, že keď raz za čas vytiahne tento črep zo dvora svojho kvetinárstva, býva naložený až po strop, aby ho nemusel vyťahovať na dvakrát.
   - Čo toto má znamenať?! Kto je táto ženská tu?! Kde je moja Bellinka?! - zasýpal  zaťka otázkami v trasľavých rukách skúšajúc spojazdniť mobil. - Máte signál! Prečo nevoláte?! Mohli ste mi zavolať. - skúšal vytočiť to správne číslo, nestarajúc sa, prečo mu nikto neodpovedá na ostatné otázky. 
  Po čase, ktorý sa im zdal nekonečne dlhý na čakanie a nekonečne krátky na odpovede pribrzdila vedľa dodávky s kvetmi húkajúca sanitka.
  Jej osadenstvo povydávalo zopár príkazov, ktorým rozumeli len oni sami, kým sa natočilo k nemu, oslobodenému od závažia, ktoré poctivo celý čas držal v náručí.
   - Sem chodíme dajako často, v poslednom čase. Koľko tehotných tu ešte máte? - zadrel mladý sanitár vyslobodzujúc ženu, čo sa práve začala preberať z vrstiev, do ktorých bola omotaná.
  - Často?! - nahnevane vyprskol starý muž a nenávistne sa pozrel na muža s prekvapeným výrazom v tvári.
  Chcel krčiť ramenami, chcel niečo vykríknuť, chcel si do niečoho buchnúť. Našiel objekt túžby. Ale len zagánil na ženu, odvracajúcu teraz tvár. Pristúpil k ležadlu, na ktorom bola skrútená.
  -  Ty... !- nasucho preglgol obávajúc sa odpovede na otázku, ktorú sa chystal položiť.   - Čo sa tu včera stalo?! - precedil nakoniec cez zuby.
   - No, pekne! Pekne! To sú mi poriadky! Pekné poriadky! Nejaká toť...Cudzia ženská aby vedela, čo sa tu deje a pán manžel sa tu díva ako vyoraná myš! To čo je toto za poriadky?! - rozčuľoval sa ďalej starec metajúc očami po všetkých a po všetkom. - Chcel si mi niečo zatajiť?! Alebo nebodaj konečne povedať?! - rozkričal sa na muža. - Som jej otec! Mám právo vedieť, čo sa mi deje s dcérou?! Akým právom?! Ako...- naberal dych, ale nestačil mu.
  Žena neodpovedala. Otočil sa teda na sanitára.
  - Boli ste tu včera?! Niečo sa stalo mojej manželke?! - mrvil nechápavo očami aj perami.
  Trochu zmätený muž zo sanitky pozrel na ženu na lehátku, na muža kladúceho otázky.
  - Nuž, mali sme sem včera výjazd. To, aby som odpovedal na vašu prvú otázku. A na tú druhú, či je niečo tu, vašej manželke - natočil sa na ženu vzdychajúcu na ležadle, ktoré sa jeho kolegovia pokúšali čo najrýchlejšie dostať do sanitky, -... to...to vám zatiaľ nevieme povedať. Stabilizovali sme stav, ale je nútený prevoz do nemocnice. Tak ako aj včera. Manžel tej ženy šiel s ňou. Ak máte záujem, môžete aj vy. Ísť so svojou manželkou. - ukázal na obrie, zatiaľ dokorán otvorené dvere sanitky. - Potrebovali by sme údaje o nej, kartu poistenca, tehotenskú knižku. Prípadne, pohľadajte a prídite urýchlene do centrálnej nemocnice. - skúsil byť mladík ústretový, vidiac výraz tváre svojho nič nechápajúceho klienta.
  - Volá sa Monika Gold. A nie je to moja manželka...- zamrmlal chvíľu po tom, ako zadné svetlá ochádzajúcej, do strán sa kolíšúcej sanitky, zdolávajúcej ťažký terén, zmizli v poraste. 
  - No pekne, pekne. Čím ďalej, tým lepšie...- doložil starší muž a stal si vedľa prvého.

domiceli

                              
disclaimer   photo by Cathy Lamm

RUMBELLE - Rozmrvené - 20. kapitola

Rozmrvené

20. kapitola

        Zelenkasté svetlo nemá šancu osvietiť izbu. Zachováva iba obrysy nábytku a iné, viac zmatnené, než  jasné. Pozdĺž tela vyrovnané paže ohlasujú nepokoj. Má ich stŕpnuté, akoby neduživé. Bojí sa hýbať prstami, cíti, že má zavedenú kanylu s infúziou, aj nejaké prepojenie s ťukajúcim prístrojom kdesi vzadu za hlavou. Aspoň, že tu nie je ticho. Lepkavé ústa chcú piť. Telo ďalej spať. Tak takto... Ak bude voda v dosahu, napije sa, ak nie, skúsi zaspať.

  Otvára oči, rozžmurká sa. Už nepátra po vode. Zachytila iný obraz. Vedľa jej lôžka spí v kresle skrútená postava. Taký malý záchvev, že je to konečne ten pravý... Ten pravý?! To nebola dobrá paralela. Naprázdno preglgla. Hlavu nechala natočenú k nemu. Vo veľkom, igelitom potiahnutom kresle sa takmer strácal. Jedine hrdo opretá hlava dodáva pravidelne dýchajúcej kôpke pod kabátom istú hrdosť.

  Má možnosť dívať sa mu do ostro rezaného profilu, ako... ako kedysi, keď precitla prvá a bahnila si, že ho môže beztrestne pozorovať a učiť sa naspamäť každý centimeter jeho tela. Milovala tú drsnú, nepôvabnú a predsa neodolateľne príťažlivú tvár. Hej, tento muž bol stelesnením charizmy, ale zaprisahala sa, že toto mu nikdy nepovie. Nikdy ani nepovedala. Denníček si už v tom čase neviedla a predsa vpisovala a vpisovala taká nadšená a uchvátená...ako blbá tínedžerka. Pozor! Maturantka! Pozor! Vysokoškoláčka. Pozor... Ako nekonečne, nenávratne je to preč.

  Stisla pery a odvrátila hlavu. Márne. Zostal tam. Toľkokrát obtiahnutý, nedal sa z mozgu vymazať ani odlúčením, ani rokmi, ani iným mužom. Nebol jej osudom a predsa sa vpísal nekompromisne a...navždy.

  Čo tu však chce teraz? Prečo je tu on a nie ten druhý?!

  Zamračila sa. Ako pozná svojho manžela, ktovie, možno tu aj bol. A cúvol zas, ako kedysi. Čím to je, že spiaci muž má takú silu? Poslušne s ním šla na cestu jeho minulosťou, keď sa náhodne stretli pred čítačkou, nedbajúc na dôsledky. Poslušne ho nechá sedieť jej pri lôžku, ako právoplatného manžela. A Adam? Jej Adam. Žiarli síce, to vie, ale jeho láska sa prejavuje v tej najnenormálnejšej podobe. Chce pre ňu to najlepšie a radšej ustúpi z cesty. To je celý on. Nie! Ona chce, aby o ňu bojoval! Nevzdával sa! Nehodil rukou, ani nezostal vo svojej ulite!

  Trhla sa. Spiaci muž sa trochu pomrvil a chytil jej ruku do svojej. Až teraz si všimla, že ju mal pripravenú, stále vyloženú vedľa tej jej ohadičkovanej. Cíti, ako ju drží a nemá silu si tú svoju vytiahnuť.

  Belle, spamätaj sa! Toto sa nesmie! To sa skrátka nesmie! Nerobí sa to! Belle!

  A aj tak necháva svoju dlaň v tej jeho. Mohlo by ho to prebudiť. Nechce, aby sa prebudil. Povedala mu svoje. Povedala mu dosť, aby pochopil, že ich čas uplynul. Že sa odstrihol on sám a dobrovoľne a ona nebude viazať uzol z nitiek ich životov.

  Vidíš Belle, mal možnosť výberu a nevybral si teba. Prvoradý v jeho živote bol vždy jeho syn. Neal. To len naivné maturantky si myslia, že muži im ležia pri nohách a nič okrem ich mladého tela a krásy a inteligencie a povahy a tej všetkej zmesi mladosti...hamuj. Zostaň pekne pri tom tele a kráse...Naivná malá maturantka.

  Čelom jej preletela vráska. A potom druhá...

  Život je koleso! Preboha! História sa opakuje! Zas dal muž prednosť synovi! Iný muž inému synovi, ale zas na to doplatí ona! Môže doplatiť...Čo ak už doplatila?! Čo ak práve preto tu teraz nie je...

  Nie! Ona bude bojovať! Tentokrát sa nevzdá! Sú predsa manželia! Manželka je viac ako...Chceš povedať, ako syn?! 

  - Belle, srdiečko, je ti niečo?! Mám zavolať službu?! - strhol sa muž vedľa nej ucítiac triašku vo svojej dlani. 

  Ale dlaň nevypustil, ba práve, o to viac ju stisol. 

  - Adam, keby si sa teraz mal znovu rozhodnúť. Teraz, tu a teraz, aby si chápal...- hľadala a splietala slová a k nim ďalšie slová. - Nie, vlastne vtedy... znova...povedz mi pravdu, keby máš zas na výber: ja alebo tvoj syn, rozhodneš sa tak isto?! - oprela sa o lakte, s rukou stále uväznenou v jeho dlani, len si ju povytiahla bližšie k telu.

  Zacítila, že tentokrát sa trochu trasie on.

  V šere sa celkom nevideli. Len ten kontakt medzi dvoma dlaňami ich spájal. A ich minulosť. A pípavé ticho.

   - Váhaš...- zašepkala po chvíľke, sklamaná, pomaly zas zaborila hlavu do nadýchaného vankúša a skúsila si dlaň vytiahnuť z tej jeho.

  Pritisol.

  - Bolo to ťažké... Obhajoval som sa celý ten čas tým, že som povinný, že som dlžný...-

  - Ja viem. Otec sa nikdy nemôže vzdať svojho syna. - opatrne položila voľnú ruku na vypuklé brucho. Áno, teraz to už chápe aj ona. Bude matkou.

  V tme si nevšimla, ako spomalene krúti záporne hlavou.

   - ...to som nemyslel. Rozhodol som sa pre Neala nie z otcovskej lásky, ani povinnosti z toho zväzku vyplývajúcej. Rozhodol som sa kvôli tebe! Odkedy si vplávala do môjho života, celý čas, každým dňom viac a viac som vedel, že iba ty si na prvom mieste a nič iné už nie je také podstatné. -

   - Tak prečo si...prečo si sa ma tak ľahko vzdal?! - zmraštila tvár a skúsila nájsť tú jeho v tme.

   - Ľahko? ...- povzdychol a stále záporne krútil hlavou. - Belle! Nikdy by som sa ťa nebol vzdal. Nikdy, keby som si neuvedomil tú krutosť osudu, že... môj syn, môj vlastný syn, moja krv bude zodpovedný za smrť človeka. A že práve takého, ktorý bol spätý s tebou.-

  - Robert...- doplnila ticho.

  Bolo to tak dávno. Nekonečne dávno. Zadumaný poliš v prestrojení, navonok frajer a vo vnútri bytosť, ktorá sa nevedela nájsť. Hej, mala talent buchnúť sa do presne takýchto indivíduí. S naivnou snahou upratať v ich životoch a pritom... výsledkom bol ešte väčší chaos.

  - Emma mi o vás veľa rozprávala. Ešte v časoch, keď bolo jej bojovou úlohou oddeliť nás za každú cenu. Ako som mu vtedy závidel... Ako som ti neveril, že...medzi vami nič nebolo, že nemyslíš na neho, ale nebol by som sa pýtal. To len ten škriatok podpaľujúci moje ego zarypol vždy, keď si sa na mňa usmiala, chytila ma za ruku, pritúlila sa...vždy som si predstavil jeho na mojom mieste.-

  - To preto si bol taký odmeraný, chladný a... to nemyslíš vážne?! A ja hlúpa som obviňovala samú seba, aká som nemožná, že ťa neviem... to... vzrušiť. - priznala dobrovoľne a našpúlila pery, ako decko, čo mu vyložili hračku na skriňu. - Bol si tak nedosiahnuteľný a uzamknutý do seba, že som si lámala hlavu, či to so mnou myslíš vôbec vážne a nie som ti dobrá len...do postele. - vymetala všetky zabudnuté a zatlačené kúty spomienok a krívd.

  Usmieval sa a bol rád, že je v izbe skoro tma. Tak dobre sa jej vyznania počúvali. Tak bolela pravda.

  - Už chápeš, že som vždy chcel len tvoje dobro. Keď som sa dozvedel, že moja krv je na Nealovej ruke a ty si kvôli nemu a teda aj kvôli mne prišla o ...svoju prvú lásku, nemohol som s tým žiť. Nedokázal by som sa ti pozrieť do očí a vedieť, že ty nevieš o ničom a tŕpnuť, že ak sa to raz dozvieš, odkopneš ma ako...-

   - ...ako si odkopol ty mňa. - dopovedala sucho. - Prepáč, ale ja neverím tvojej rozprávke o svedomí. Neodpovedal si mi na otázku. Rozhodol by si sa rovnako? Vlastne, prepáč. Odpovedal. Rozhodol. Apropó...Ty... si bol mojou prvou skutočnou láskou. S Robertom nás spájal jeden jediný bozk.  - uzavrela. Dva bozky, ale to nie je podstatné.

  V tichu izby pípal prístroj a dva dychy sa báli ho prehlušiť.

domiceli

disclaimer: photo by S.Corbett

RUMBELLE - Rozmrvené - 19.kapitola

Rozmrvené

19. kapitola

        Všetky oči na mne! Uznáva, je teraz priestorovo trochu viac výrazná, ale o túto publicitu vôbec nestojí. Chcela len cikať. Už bude poslušná. Bude ležať, skamaráti sa s hadičkami-napájačkami a bude sekať dobrotu.  A...

  - Belle, vystrašila si ma, srdiečko... - naklonil hlavu k plecu a oči sa mu leskli.

  Znelo to tak presvedčivo. Znelo to tak nežne. Tak sladko. Tak starostlivo, akoby jej práve ustielali do vatovanej zlamičky, napapanej a prebalenej, voňajúcej olejíčkom a kamilkami po kúpeli, natiahli nožičky a k telíčku pritiahli rúčky a pevne zavinuli a opásali červenou mašľou, aby neskapala z očí. Dá sa to prenášať, dá sa s tým manipulovať. Je to v bezpečí! O nás bez nás. Cítila sa presne takto. Ako TO.  Ale ten chlap oproti sa na to TO díva ako na druhú polku hrošíka, čo pred nejakým časom stratil, keď skladal hračku z kindervajca. Ani nie je tak ďaleko od pravdy...

  Snáď sa nejde rozplakať. A čo tu vlastne robí?! Prečo sa stará?! Odsunula sestričku, ktorá jej chcela pomôcť prejsť tie tri kroky do postele.

   - Môžete nás nechať osamote?! - poobzerala sa po komparze v izbe.

  Nebude predsa nadávať pred svedkami. Belle, ty chceš nadávať?! Pozri sa znovu na neho. Veď je to stelesnenie... nie, je ti ho len ľúto! Kde je ten sebavedomý pán profesor, čo mal na všetko a na všetkých štipľavý slovný meter. Ten, ktorý v rozviatej tmavej košeli budil rešpekt po chodbách len svojím rýchlym presunom, o ktorom idú dodnes fámy, že učiteľa chémie len predstieral, inak to bolo veľké zviera. Iste. Stojí tu. Kôpka nešťastia. Prešidevelá, vráskavá, zhrbená a celá nesvoja. Belle, naozaj ti ho je len ...ľúto?!

  Službukonajúci lekár aj sestry s akýmsi nepochopiteľným poklonkovaním opustili miestnosť. Tak predsa niekde jeho druhé ja ešte je. Presne takto sa ho báli aj v škole. Dokonca aj samotná riaditeľka... Roky nezastavíš, ale povahu zrejme nezmeníš. Ešte mal suchý humor, ktovie, skúsiš, Belle?!

  - Vystrašila?! Nikdy som si nepotrpela na komplimenty, ale toto si prehnal, nemyslíš?! - podišla až k nemu, stále v tvári akosi rozmrvenému a rozžmurkala sa o čosi intenzívnejšie. V hlave sa jej však neprehralo už absolútne nič. Čakala nejaké vnútorné pochody takto zoči-voči svojej minulosti. Ale nič.

   Dvere sa opäť pootvorili.

  - Prepáčte, nechcem rušiť, len by som poprosila vášho manžela, aby sa potom nezabudol zastaviť v kancelárii, treba ešte vybaviť nejaké formality. - odrapkala naučené sestra.

  Zagánil na ňu.

  Radšej nehlučne privrela.

  Chvíľu sa dívala na dvere. Spájala súvislosti. Nespojila nič...

  - Tak...toto zase vystrašilo mňa. - zašepkala a natočila sa k nemu po odpoveď. - Pán manžel...? - dodala indíciu, ktorej sa má okamžite chytiť.

   - Poď, potrebuješ veľa odpočívať a nestresovať sa. Ja ti všetko vysvetlím, ale najskôr...- pobehol k posteli a nadvihol úslužne paplón.

  Naozaj ju započali zmáhať zas mdloby, roztrasené nohy, pár hodín, možno pár dní odležané neaklimatizovali sa na chôdzu práve najlepšie. Pomaly sa pohla k posteli, natrčenou dlaňou jasne signalizujúc, že sa nemá pohnúť a akokoľvek  jej pomáhať, tobôž, nech sa jej neopováži dotknúť. Ale, bojíš sa? Bojíš sa zimomraviek, Belle?... Vytrhla mu prikrývku a zvážnela.

  - Čo tu robím ja. A čo tu robíš ty! - zadala príklad o dvoch neznámych.  

  Bol pripravený.

  - Najskôr som ti chcel povedať, že to celé bola len náhoda. To, že som šiel náhodne okolo a chcel ťa, chcel vás navštíviť. Mal som aj druhú verziu, ktorú som nazval pracovne: Mulan ťa chce vidieť a mňa uprosila ísť s ňou, ale... Belle. Ja ti nechcem klamať. -

  - Dúfam, že nečakáš nejaké plusové body. - povedala mdlo.

  Strčil ruku do vrecka kabáta a zas ju vybral a strčil do iného.

  S jednou vo vrecku nohavíc a druhou dvihnutou skoro nad hlavu, ako si ňou chcel asi pomáhať vo vysvetľovaní jej pripomenul hodiny chémie. Presne takto vysvetľoval, s hlavou sklonenou a očami zabodnutými do zeme, akoby sa štítil všetkých tých tínedžerov, ktorí nejavili najmenší záujem o vzdelávanie. Až na jednu, ale tá tiež vzdelávanie odsunula. Jej stačilo vidieť jeho, aký je nesvoj, nervózny a zrýchlený, ako sa márne snaží nepozerať jej smerom... Pousmiala sa.

  Vrátil jej úsmev, hoci netušil, čo sa jej premieľa v hlave.

   - Som rád, že sa usmievaš. Milujem tvoj úsmev. Vždy som ho miloval...-

  Zamračila sa. Pochopil. Toto nechce počúvať. Pichlo ho kdesi vnútri, ale čo by chcel po toľkých rokoch. A teraz na začiatku...

   - Prišiel som, lebo som to tak cítil. A prišiel som v pravý čas. To, čo som videl, mi len potvrdilo moje domnienky, že... prepáč Belle, nikdy som sa nechcel miešať do tvojho súkromia, ani do nového života, predsavzal som si to. Ale je to ťažšie, ako som si myslel. Nedá sa to len tak ľahko vytesniť. A navyše... tie tvoje telefonáty a tie fotky, čo si mi posielala...musel som...skrátka musel som. - zdôrazňoval každé slovo, akoby chcel za neho skryť všetko to, čo ešte nevypovedal.

  - Aké telefonáty? Aké fotky?! - rozžmurkala sa zas a nadvihla z vankúša, aby doňho zas zapadla.

 - Uznávam, keď som ti volal, nikdy si nedvíhala. Chápal som to... ale potom si raz zodvihla...zodvihla a mlčala. A mne bolo jasné, že sa niečo deje. A tie fotky...- vytiahol mobil.

  Nechápavo sa dívala na zábery.

  - Tááá suka sprepadená! Drzaňa! Za dobrotu...toto?! Toto si dovolila? Ako mohla?!

  - Hovoríš, predpokladám,  o Monike?! -

  - Takže ty poznáš aj ju? Takže to ty v tom celom komplote máš prsty?! - znovu sa dvihla, ale zatočila sa jej hlava.

   - Belle, Belle, prosím, upokoj sa! - načiahol sa k nej, ale skoro ho vybila. Stiahol sa.

  - Musel som prísť. Pochopil som, že máš... že máte problémy. Ok, chápem, že nikto nestojí o mediátorov, ale tu ide o teba. Ty nikdy nezmizneš z môjho života, nech už máš manžela a nech máš aj desať detí. V mojom srdci zostaneš navždy. -

  - To ťa ale neoprávňuje mi liezť do života. - precedila cez zuby a otočila sa od neho k oknu.   

 - Nemohol som sa dívať, ako sa ničíš! Ako ťa on...a ona ničia! Prišiel som do toho vášho ...ani neviem, ako tú chatrč nazvať. V takýchto podmienkach žiješ?! Do takýchto chceš priviesť dieťa?! Belle, myslel som si vždy, že si rozumná a rozhľadená...-

  Zas sa v ňom prebudil profesor. Je tam! Je to on. Mentoruje a...ktovie, možno ju zas vyhodí za dvere. Presne, to by aj chcela. Už by mu nič nevyčítala. Utekala by domov! Teraz ale vyčíta on. Akým právom?!

  - Tak si si myslel zle! Som nerozumná a bláznivá a svojho muža milujem! - natočila sa prudko, prižmúrila oči. -

  - A kde ho teda máš?! Toho tvojho starostlivého manželíčka?! - zatiahol cynicky, narvúc obe ruky do nohavíc.

  Mlčala a mračila sa.

  - Si tu tretí deň Belle a nič. Nikto sa po tebe nezháňa, nikto ťa nehľadá. V okresnej nemocnici som nechal adresu, kde sme ťa previezli. -

  - Kto?! My?! -

   Nedávalo jej to zmysel.

  - Mulan a ja. Keď sme ťa boli pozrieť... nenašli sme ťa doma...Mulan ťa našla neďaleko domu. Omdlela si. Asi. Volali sme sanitku. Odviezli ťa do nemocnice a odtiaľ sem. Toto je špičkové pracovisko. Má len tie najlepšie referencie. Ty si zaslúžiš len to najlepšie. Tá...Monika sľúbila, že...jemu... povie, čo sa stalo. - jeho meno, jeho tvár, jeho právo na ňu ho iritovalo.

  - Chcem mu zavolať. Chcem hovoriť so svojím manželom. - požiadala rázne a nekompromisne.

  Načiahla sa k nemu.

  Vytiahol mobil a  povzdychol.

  "Lutujeme, ale volané číslo sa nehlási, zavolajte neskôr, prosím..." Skúsila neskôr o pár sekúnd. A zas... a zas.

  - Neberie to. - podávala mu sklamaná aparát. 

  - Monika mi povedala všetko. Tak, ako som ti povedal pravdu ja, nesnaž sa mi ani ty klamať. - zaznelo mentorsky.

  - Čo všetko?! -

 - Všetko. A videl som to aj na vlastné oči. Ako to teraz u vás doma funguje, respektíve nefunguje. Nikdy by som si nebol pomyslel, že sa takéto niečo môže stať. Bola si taká...-

  - To už si povedal! Hlúpa? Blbá?! Nezodpovedná?! Čím ma chceš ešte uraziť, Adam Gold?! Tým, že sa tu hráš na môjho manžela?! - zaťala do živého.

  - Ja som sa o teba postaral, ako som najlepšie vedel. Vždy som to robil a vždy by som to aj bol pre teba urobil. - vážne odpovedal na obvinenie.

  Cítila, že ju zalieva pot. Cítila všeličo a nepáčilo sa jej to. Celé telo, akoby sa zbláznilo.

  - Belle! Belle! Čo sa deje... Belle! Sestra! Rýchlo...! - vybehol na chodbu.

  Bol by ju znova najradšej schytil do náručia, ako tam v tom vlhkom lese, a niesol a držal, kým nedorazila sanitka. Aj keď si pritom musel sadnúť. Mal taký pocit, že sa k nemu túli, že čosi šepká, že je pri vedomí a šťastná tak, ako on, lebo on ju mohol držať v náručí skôr, akoby si bol trúfol, čo i len pomyslieť. Trel jej ramená, ľadové dlane, prsty jeden po druhom. Vynechajúc len ten s obrúčkou.  Cítil, že vníma, že cíti, že musí cítiť to, čo on... Musí!

domiceli