OUAT - Pristrihnuté krídla, 3. kapitola

OUAT

3. kapitola

pristrihnuté

krídla

Priveľa vzduchu

    Plné ruky. V týchto inštitúciách nedávajú igelitky zdarma. Aká to uvedomelá ochrana životného prostredia pred... Načo skrývať? Nech každý vidí, kto si! Čo si si nakúpila a čo si nesieš von z ich secondhandového supermarketu. Čo si už systém stála a čo budeš ešte stáť. Účtenka vystavená, vytlačená - platíš! Tak plať! Žiadne – náš zákazník – náš pán. Len dievča z druhej ruky.

  A ani v nej nemá igelitku na to, čo po nej za tých pár mesiacov nákupov zostalo. Sprostá ušušťaná igelitka. Nedávajú ich už vlastne nikde. Pravdepodobne. Dávno „tu“ nebola. Podhodila tých pár zvrškov, čo sa nenarvali do vaku, papierov, téglikov a balíček na cestu, napravila prepchatý vak na pleciach, čo vlastne tiež neobsahoval už nič potrebné a zamračila sa na šedivé nebo. Ak si ako prvé kúpi tašku, bude mať prázdne ruky. Ak to bude dáždnik, v podstate tiež. Z posledného vreckového, kvázi štátneho príspevku pre socku jej už nezostalo nič.

   Smrkla. Pohádzala očami po oboch stranách cesty. Potom zľava – doprava. Nikde ho nevidí. Aj tak sa rozhodla, že jeho ponuku neprijme, ale chcela mu to hrdo chrstnúť do tváre.

  Niečo ako: „Mám vlastné plány. Nie nemám záujem! Daj si odpich...“  alebo tak nejak si to vopred pripravovala.

  Ale nie je tu.

  Sklamalo ju to. Kdesi vnútri po všetkých tých fackách osudu v nej zostával kúsok malej naivnej Emmy. Ale vstrebával sa rýchlo. Nádych po nádychu. Je ako všetci. Mal iba kopec silných rečí. To sa dalo čakať. „A aj tak si čakala, že tu bude. A teraz nemáš nijaký plán...“

  A zas prekladanie zvrškov, papierov, téglikov. Balíček na cestu radšej položila na smetný kôš pri semafore. Ako plodný začiatok vyprázdňovania. Fakt si mala ešte pred odchodom odskočiť. Tak veľmi sa ponáhľala von. Dočerta aj s mechúrom! Zrýchlila prehľadávanie.

  Medzi skrkvanými papiermi hľadala adresu akéhosi centra pre bezprízorných. Vraj sa tam má hlásiť. Nechcela, ale... Došľaka! Konečne je dospelá a pripadá si ešte bezmocnejšia a bezradnejšia, ako keď si ju pestúnske rodiny podávali po pár mesiacoch ako horúci zemiak.

  - Slečinka, už to nebudete? - kýval jej „odloženým“ balíčkom pred zarastenou tvárou akýsi čundrák a nebolo vidno, či sa na ňu usmieva alebo sa mračí nad jej rozpustilosťou.

  Zamračila sa viac.

  Bral to ako áno. Vyskočil sa plochý smetiak a dal sa do rozbaľovania. Rozstrapkanými prstami pedantne pomaličky rozlepil papierové vrecko, chvíľu nad ním krúžil hlavou, začarovávajúc ho na aladinovu vše plniacu lampu, kým odtiaľ  vysypal  dva krajce chleba s rezňom priesvitnejším, ako jeho na kolenách už vydraté, ale akýmsi zázrakom stále pokope držiace nohavice.

  Sústredil sa na jedlo, akoby nesedel na vajglami opečiatkovanom dekli smetiaka, ale v päťhviezdičkovej reštike s obsluhou. Končekmi špinavých nechtov pedantne odliepal premastený servítok, degustoval znalecky, s prižmúrenými očami vôňu, kým sa schuti nezahryzol a uznanlivo prikyvujúc kulinárskemu prekvapeniu, veľavravne zamľaskal.

  Až vtedy odvrátila pohľad. Zadívala sa radšej na lajstro s adresou a mapou k cieľu.

  - Plytváte. Celý svet plytvá. Rozumom, skúsenosťami, snami...- filozofoval rezňový znalec odštipkávajúc zo striedky, ukladajúc si ju na dlaň v rukavici s odstrihnutými prstami a nasýpal si to všetko do úst, zrejme okorenené storočnou špinou, až odrobinky odfrkovali a pristávali na kožušine jeho kabáta. Nedojedený krajec, položený na ošumelom stehne mu medzitým spadol na chodník a rozletel sa na tri kusy. Nestaral sa. Oberal omrvinky z klopy kabáta.

  Potriasla hlavou, zohla sa, nedojedený kúsok zdvihla a podala mu ho.

   - Drbe ti, to mám žrať zo zeme?! Jak posledný žebrák?! – osopil sa na ňu, keď zoskočil a zastal jej nosom pred nosom. Necúvla.

   - Nehovorili ste pred chvíľou o plytvaní?! -  vrátila mu podobne ostro.

  Prižmúrené, polepenými vlasmi zahádzané oči sa mu ešte viac zúžili.

  - Hluchá, slepá...aj nemá by si mohla byť, malá!  - premeral si ju nezdvorilo. - Nepočúvaš! Ani ty, ani nikto nepočúva. Kus žvanca, to je jediné, čo všetkých zaujíma. Kde sú vaše sny?! Kde plány? Kde máš ty svoju budúcnosť?! – mudroval.

  Už len toto potrebovala k životu. A ku šťastiu. A k problému, ktorý teraz mala s ubytkom.

  - Pál odkiaľ si vyliezol! – odmrmlala.

  - Z chudiny...- doplnil. - Ako aj ty. Ako každý. Aj ty! Aj ty...hej, neuhýbaj, aj ty! - dal sa skákať pred nič nečakajúcich okoloidúcich

  Šmarila zvyšok chleba do kontajnera a dala sa trieskať do tlačidla na semafore, akoby nevedela, že to aj tak takto  nefunguje.

  Na zadnom sedadle by sa nesedelo až tak zle, keby vedľa nej nesmrdel ten uvrieskaný, pošahaný debil, kvôli ktorému ju sem posadili a vlečú zas na stanicu.

  Cítila zvláštne chvenie v podbrušku. Ako dlho nesedela v aute. Naposledy v sanitke, Keď ju viezli do pôrodnice. Bolo to komplikované. Kompikovanejšie ako pôrod. Viac si nepamätá. Viac si nechce ani pamätať.

  - Prestaň tu do seba ťahať tie sople, lebo ťa pripleštím o ne o to okno! - sotila lakťom do nechutného spolusediaceho, čo sa svojsky bavkal.

  - No, no, no, občianka, správajte sa slušne...- vychechtal spredu jej akčnosťou pobavený poliš, ale bolo mu to všetko aj tak jedno. Včerajší zápas NHL bol prednejší, než nejakí asociáli, čo robili bordel na ulici a potrebujú trochu liečebného ticha cely predbežného zadržania.

  - Potrebujem si zavolať. – nahla sa dopredu.

  - Oprite sa späť a ticho! – zručal na ňu šofér a pridal plyn.

  Heglo ňou a prilepilo ju tam, kde ju chcel mať.

  Zboku videla, ako debil zíza na ňu, ale našťastie mlčal. Aj tak mala pocit, že sa snaží čítať jej myšlienky. „Áno, dobrovoľne priznávam, som ochotná zavolať magorovi Robkovi a prijať jeho idiotskú ponuku na spoluprácu, či čo to vlastne chcel. Už nechcem späť! Nikdy nie viac späť!

  - Chcem volať! - skríkla zúfalo, hoci viac ako volať chcela cikať, ako jej dávalo najavo nutkanie kdesi zdola, zaboriac nakrátko vystrihané nechty do opierky, ale dlabali na ňu. Prijímali práve nejaké hlásenie z centrály a dohadovali sa na nejakom postupe a nejakom riešení, čo s týmito tu vzadu... Nejako sa dohodli.

  Auto zastalo. Príslušníci vystúpili.

  - Vystúpte si. Pre dnešok to vyriešime iba napomenutím a kárne opatrenie necháme, ak vás zas prichytíme obťažovať občanov svojou nevychovanosťou, vy...- trhol dverami mladík a necitlivo ju vytiahol za lakeť zo služobného auta. K susedovi nebol druhý z nich o nič zhovievavejší. Hodili jej vak, až ju prehlo dozadu. Zvyšné veci skončili v prachu príjazdovej cesty. Aj jej spolupáchateľ.

  V tureckom sede kempoval v jednej z vyschnutých koľají a odvracal hlavu, aby ho zvírený prach od prirýchlo štartujúceho auta veľmi neposolil.

  Dívala sa do prachu, čo po aute zostával, a keď sa po chvíli usadil, tak na siluety riadne vzdialeného mesta pod sebou.

  Sprava burina, zľava burina, vzadu ruiny nejakej továrne, pod jej nohami nejakej ľudskej trosky.

  - Úžasné! Po ničom inom tak netúžim, ako po pobyte na vidieku! Kdesi v psej riti! -  

  - Možno by ti prospel...- zviechaval sa bezďák a bola by ho najradšej skopala späť do klbka, aby ju prestal iritovať, lebo neprestával trepať. - ...síce si vravela, že sa nedá vrátiť späť a pozri sa... sme tam, kde naposledy. „V psej riti.!“ Drsné, ale asi to bude osud, čo myslíš, Emma?  – prášil si gate aj rukávy nádejný filozof a jej začínalo dochádzať.

  Ale jediné, čo ju napadlo, bolo...skopať ho do klbka.

  Dovolil jej to. Pre dnešok.

domiceli

OUAT - Pristrihnuté krídla, 2. kapitola

OUAT

2. kapitola

 pristrihnuté

krídla

Sila

    Deň otvorených dvier pokračoval. Ešte nedodrnčali, už sa otvárali zas. Postaršia žena si ho s nedôverou premerala a pri pokuse o konverzáciu podhodila zopár neformálnych "lichôtok".

  - Na to, že ste absolventom prestížnej univerzity, vaše metódy sú dosť ploché. Zrejme nedostatok praxe vám znemožní byť úspešný v programe, do ktorého vás zaradili. -

  - To viete posúdiť z tých pár minút, čo si ma tu premeriavate? Potom, naozaj, škoda strácať čas. - konečne dooškraboval vrchnú vrstvu náteru a stvoril niečo, ako malú žabu. Vylúpnutú.

   - Aspoň v tomto sa s vami zhodnem. Škoda strácať čas. S nimi, a konkrétne s ňou, detto. Čítali ste jej zložku? Ste dôkladne oboznámený...-

  - Dôkladnejšie, ako si myslíte. Ďakujem za váš čas. - s hrmotom vstal a sebavedomo sa pozrel do očí tejto vyciciavačky energie. Už si bol vedomý neodkladnosti svojho poslania smerujúceho k definitívnej výmene starých konzerv za nové, aj keď len polotovary. Aj keď niektoré ešte pred rozmrznutím. Aj keď je nováčikom. Aj keď nemá ani za necht skúseností. Porúčal sa. 

  Vyšiel do chodby. Nemal z nej dobrý pocit. Akoby tam snežilo a pomaly sa vznášajúce chumáče ľadových závanových dotykov znemožňovali hlbšie nádychy. A pritom to boli tepny objektu. Žily plné snehu.

  Za ohybom bol fajčiarsky kútik. Našťastie prázdny. Našťastie nie celkom. S vypaľovaním zobáka začal už pár krokov pred tým, než ho skryl improvizovaný paravan polovičnej steny a oddelil ho od zvyšku zmrznutých katakomb tohto ústavu.

  Sedela v rohu poskladaná do klbka a dívala sa niekam von cez sieťku dvojitých mreží. Tváril sa, že ju nemieni rušiť v rozjímaní, ale trasúca sa cigareta nedokázala skryť nervozitu a aj nadšenie, že pred ním po úteku z triedy neušla. Dobrý manéver. 

   - Nefajčím, ale chodím sem fetovať zvyšky po iných. Pripomínajú mi, ako je tam vonku. Zvykám si postupne. Som pripravená na lepšie časy. - prednášala polohlasom tieňom prstov, s ktorými sa nezúčastnene hrala.

 Možno prikyvoval, možno sa len kymácal v rýchlejšom rytme, aby čím skôr doplnil hodnoty nikotínu a prestal mať výčitky svedomia, že s týmto zlozvykom nevie skoncovať. Aj tak chvíľu trvalo, kým mohol vajgel pritlačiť o spodok betónovej parapety a nechať ho na viečku od zaváraniny v rohu okna.

   - Neseď na zemi, chytíš vlka. - natiahol k nej dlaň, že jej pomôže vstať.

  Ignorovala ju. Ignorovala ho.

  Oprel sa o parapetu a skryl jej svetlo. Tiene síce zmizli, ale ju zastrel ten jeho. Uvedomila si ten paradox.

  -  Mohli ste prísť skôr. - nahla hlavu doboku, ale bol vyšší a rozložitejší, ako dostrel svetla. Všade okolo bola stále tma a ona v nej.

  Vykrútil ústa, akoby si bol býval predstavoval to "skôr" a zrejme našiel odpoveď na víziu, keď záporne a riadne oduševnene zakýval hlavou na znak nesúhlasu.

  - Načo? My dvaja by sme sa aj tak nemohli vznášať vyššie nad zemou. Sme také tie prízemné typy, vieš. A ak si myslíš, že so mnou by si neskončila v tejto stoke, možno ma len preceňuješ. - podložil si dlane za chrbát, lebo betón chladil.

   - Ahá, ako vidím, systém aj z vás vychoval hajzla. Rovnako necitlivý, arogantný a pravdepodobne aj bez morálky. - pritakala na oplátku zas ona, hoci ho mala založeného v depozite, ako dobrého pionierskeho vedúceho so slabosťou pre slabých. Zdá sa mu slabá? Provokuje?! Skúša, koľko vydrží, kým bude K.O? To sa načaká...

  Uškrnul sa. Ideálny profil uchádzača o nadviazanie ...čoho? Priateľstva. Tieto smutno-krásne typy v posteli nemusel. Nie, nebude to ani skúšať.

  Znova natrčil ruku. Znova ju odmietla, ale schalbávala sa sama vstať.

  Pod zadkom mala tašku. A na nej ešte teplý sveter.  Pobavilo ho to. Nahol sa k jej veciam.

  - Tak predsa sa máš rada... Emma. To je pozitívne zistenie. - prehodil si cudzí sveter z ruky do ruky  a privrel na hrudi, ako živú bytosť.

  - Vážne? A čo ak ma len ešte bolia štichy po zašívaní. Pôrod nie je až taká sranda. Museli ma nastrihnúť a aj tak som sa roztrhla. Ako žaba. - prášila si malý zadok.

  - Fajn antikoncepcia. A to som ťa chcel pôvodne zbaliť. Tak nič. - ohmatkával jej siluetu svetra, akoby bola v ňom. 

  Nezabrala na to. Prezerala si ho. Čo ju len na tomto nechuťákovi kedysi fascinovalo. Čo ju fascinuje stále, keď tu stojí a zíza a nechá sa odpálkovávať jeho cynickými bonmottmi?!

  On medzitým oňuchal sveter a uškŕňal sa stále. Pánsky. Zrejme ešte z pozostalosti...

  Chvíľu nechal prižmúrené oči a len ostrý nos sa mu chvel priložený k zvršku, na ktorom sedela. Testoval, či pocíti  aj jej vôňu.  Nenašiel nič, čo by páchlo erotickým iskrením. Obyčajný, v erárnej práčovni mnohokrát vypraný sveter stratil všetky spomienky. Predošlé aj prítomné. Na budúce asi nebude mať ani nárok. To zabezpečí.

  - Bolo to tvoje rozhodnutie. Emma Swan. Všetko boli tvoje rozhodnutia. Nie si typ ženy, čo sa spolieha na osud a ak aj veríš v karmu, tak je to klamanie samej seba. Nič také sa nedeje. Tebe iste nie. - natrčil jej zožmolkanú šedú príšeru.

  Ani nemala chuť si ju vziať, lebo by tým uznala jeho teóriu o posratosti života. Uznala. 

  - Ale je fajn, že sa neľutuješ, že to všetko proste berieš a si stále ochotná ísť ďalej. - pritiahol si späť sveter a začal z neho pomaly oberať žmolky a odfnkovávať ich okolo seba.

  - Čo vy o tom viete. Čo ak čakám len na to, aby som odtiaľto vypadla a hodím si to pod prvú električku?!-

  Zas vyzeral pobavene. Hodil jej sveter, ledva ho zachytila.

  - Emma Swan a samovražda?! Teraz? Fajn, nechaj si niektoré fotky prišpendlené v pamäti ako muzejné exponáty, ale, čo tak trochu zaklapnúť album, vyvetrať v sebe a vlastne vo všetkom? O dva týždne ťa prepustia. Dostaneš na výber. Pokračovať v tomto ich potuchnutom prapodivnom programe, alebo pôjdeš so mnou. Kam? To ešte neviem, ale pozývam ťa. Emma Swan. - zopakoval trochu lascívne, ale viac ako nadradene. A oprel jej tašku o lýtka. A svoj nos skoro o jej líce. Potiahol nozdrami.  Akýsi neurčitý neparfémovaný krém. Nič extra.

  Bez pozdravu urobil krok bokom a odchádzal.

  - Už sa nedá vrátiť. - zakričala za ním namiesto ponuky.

  - Odpanňovávanie by ma ani nebavilo, drahá... - odkričal bez obzretia a ozvena si to riadne podala.

  Vyzliekol ju dohola až na dušu a nechal stáť v prievane. Mala sto chutí mu odpapuľovať. Mala tristo chutí ho nikdy viac nevidieť. Má dva týždne, aby sa rozhodla.

 domiceli

OUAT - Pristrihnuté krídla, 1.kapitola

ANOTÁCIA

  Tento fanfiction je pokračovaním ff O CHLP. Tam sme sa rozlúčili s hlavnými hrdinami, policajným pomocníkom Robertom, dievčaťom v pestúnskej starostlivosti Emmou a samotárskym chlapcom Nealom. Posuňme sa o päť rokov dopredu. 

  Z pomocníka sa stal právoplatný policajt. Vyštudoval a začína pracovať na skutočných prípadoch. Emma s Nealom, napriek nepriazni osudov, našli jeden druhého, prežili pár pekných i škaredých chvíľ, ale znova sa stratili vo víre života. Neal pre tento ff zatiaľ úplne. Emma v nápravno-výchovnom zariadení dostane šancu na nový začiatok. A za tou šancou stojí náš Robert... Využije ju? Prijme pomocnú ruku? Kto koho vlastne zachraňuje? Môžu byť takéto rozdielne osobnosti priateľmi? 

Dozviete sa, ak prečítate.

Nech sa páči...

OUAT

1. kapitola

pristrihnuté

krídla

Program

    Liezla na ňu čudná ospalosť. Ako keď vyhoríte úplne dobiela a aj najmenší vánok má tú drzosť vás podoberať a zas ukladať na dno. Na úplne samé dno. A potom už ani neprehovárate viečka, aby boli svedkami.

   - Emma, venujte pozornosť našej prezentácii, prosím. - zaznelo rázne a posledné slovo bolo len slovom bez obsahu. Podľa tónu a celkovej melódie vety určite. Tu sa neprosilo. Odvykla. 

  Nabrala do líc  hektoliter vzduchu a vypúšťala ho úzkou štrbinkou vyschnutých pier. Už sa tešila na vreckové. Prvé, čo si kúpi, bude balzam na pery. Bez vône, ale poriadne mastný. Vysušené pery bolia...

  Obkresľoval jej ich, suché a opuchnuté, trasľavo bruškom prostredníka a pritláčal jemné rázštepy priesvitnej kože na svoje pôvodné miesto. Nedržali. Odoháňala mu prst jazykom, ale bol rovnako suchý. Unavený, malátne sa prevaľujúci, už krotký, ako ona sama. Nakoniec, keď to trochu zabolelo,  kdesi našla záchvev energie a chňapla zubami, ale necukol. Odnaučil sa utekať. Odkedy bol s ňou, bol s ňou.

  Mala ho medzi zubami. Mala ho v zuboch? Drží ho v kŕčovitom zovretí, malá ako roľnička na šnúrke tesne pri koži krku a váha, čo ďalej. Chcela už len pásť svoje sny a ruky nechať plaché, ako steblá trávy, poddajné jeho dychu. On nie. Stačilo vyslať vlastné pery na záchrannú akciu a presvedčiť väzniteľku, že noc je ešte mladá, aj oni sú ešte mladí. A ten prst bol len rozviedčíkom, čo práve splnil misiu, hoci protistrana nebola ani prekvapená, ani nepripravená  na...

  - Vám sa to zdá smiešne, slečna Swanová? Prognóza patogénnych závislostí v dnešnom pretechnizovanom svete je neúprosná a už nemusí byť založená len na priamom kontakte dílera s obeťou...bla-bla-bla... -

  Slová školiteľky aj bez špongie drsne zotreli prach spomienok, roztrúsili sa po miestnosti a ostré svetlo interaktívnej tabule nútilo ju zamračiť sa. To asi aj okolie očakávalo, lebo žena s prísnym drdolom ju vypustila zo zorného uhla a venovala sa zvyšku prítomných. Rovnako duchom neprítomných.

  Kdesi vzadu buchli dvere, prievan doniesol puch z jedálne, zahrmotala stolička a zas len planý prúd ešte planších rečí, čo len rozširovali priepasť medzi teóriou a praxou.

  Znudene zívla. V nesprávnom čase.

   - Prihlásili ste sa dobrovoľne. Schválili sme to a tak očakávame, že...-

  - ...že aktívne naplním poslanie a nesklamem dôveru vo mňa vloženú a budem si vzorne plniť svoje povinnosti až naveky vekov, amen. - vykrivila pery a pohľad zabodla radšej do akéhosi grafu, na ktorý by aj tak potrebovala okuliare.

   - Myslím si, že ste mali zvážiť návrat a radšej venovať popôrodnej rekonvalescencii o niečo dlhší čas, slečna Swanová. - vyvrátila zo seba tvrdo a necitlivo vyschnutá ženská, ktorá celý život zasvätila práci a párenie sa predvádzala len vo farebných slynutiach grafov na plátne tabule vo forme zelených a modrých hrboľatých výstrekov uväznených medzi osami x a y.

  Uväznená. Stále je uväznená. Nie je to už basa, len akýsi reedukáč s úplne rovnakými povinnosťami bez práv. A pritom sa jej práve tento čudný program "návratu stratených synov a dcér do systému" zdal byť fajnou útekovou variantou. Sklamanie.

  - Sklamali ste ma, Emma Swanová. - vyhodnotila ešte babizňa, kým zhasínala tabuľu. - Zostaňte sedieť, prosím. Ostatní sa môžu vrátiť do svojho sektoru. - vrátila jej pokus o útek medzi prvými a jej natrčený ukazovák so zlomeným nechtom ešte chvíľu bolel pod rebrom, hoci sa jej ani nedotkla.

  Opäť nabrala hektoliter vzduchu a vyprevádzala ním šťastlivcov, čo jej občas potrmácali sústrastne či súcitne ramenom.

  Dvere dobúchali, baba nakopila nepoužitú literatúru, posunula okuliare, čo vôbec nepadali tam a späť, vystrela sa a odchádzala.

  Fakt odchádzala?

  Odišla. Buch.

  Emma, čakajúca prednášku, sa obzrela ku dverám.

  Miestnosť bola prázdna. Iba vzadu, v poslednej lavici sedel nejaký zabudnutý típek. Celý tmavý. Alebo v tmavom. Ruky zložené ako pri modlení, uložené medzi čmáranicami zašlých čias triedy, tvár zarastená, strhaná, malé ostré očká. Prižmúrila, ale nepomohlo to. Asi zájde za sektorovou obvodnou a požiada o očné vyšetrenie. Po pôrode sa zrak akosi zhoršil. Po pôrode sa zhoršilo veľa vecí. Pred pôrodom sa zhoršilo veľa vecí...

  Otočila sa späť dopredu a čakala. Čo sa bude diať. Vráti sa baba, nevráti? Privedie posily, neprivedie?

  Hodnú chvíľu nič.

  Zostal sedieť a obzerať si jej siluetu. V modrej erárnej košeli. Vykasanej. Oblé ramená s pekne tvarovaným sklonom sa zvážali po pažiach kdesi dopredu, kde už nedovidel. A mala pás, aj zadok. Toľko zo ženy, ak prirátame blond vlasy, dosť dlhé, tuho zovreté vo vrkoči. Farba žita, čo v tomto chlade nemá šancu prezrieť. Studený blond.  Drzá a otrlá, pripravená sa brániť. Stiahnutý chvost a predsa nijaký stiahnutý chvost, nijaká pokora, úcta voči autoritám a nadriadeným. Toľko, čoby budúci profík v radoch polície. Cap záhradníkom.

  Natočila sa. Najskôr tvár, hlava, polka tela. 

 A má aj kozy. Malé, ale sú. Koza záhradníkom. Prirodzená ženská zvedavosť. Zbrklosť asi bude treba trochu okresávať. Trpezlivosť naštepiť. Díva sa ako polcolovka. Pery by mala mať privreté, inak z toho srší naivita, alebo blbosť. Zavrieť pusu!

  Zízala na neho a mračila sa. Kútiky úst vykrútené dodola, ako mávajú sklamané a nahnevané. Bola sklamaná. Mala právo byť nahnevaná.

  Skúsil sa usmiať.

  Prudko sa zvrtla. Začala upratovať lavicu, vstávať a odchádzať.

  Nechal ju.

 Rázna chôdza. Iste športuje. Naberá kondičku. Štíhla. Priveľmi štíhla. Bledá. Škoda. Pár kíl navyše by jej pristalo. Aj jemný make-up.

  Pribrzdil ju, až keď už držala kľučku dvier.

  - Som rád, že si sa za tých päť rokov skoro vôbec nezmenila, Emma. - zašumelo za ňou.

  Privrela oči. Zas niekto z minulosti? Zas niekto z minulosti.

  Pustila kľučku, ale len natočila hlavu. Odfrknutý vrkoč zachytil energiu, zelektrizoval so sklom a polepil medúzy vlasov oň.

  Už vedela, na koho sa díva.

  - Nebodaj som aj vám chýbala?! - odpovedala ironicky.

  Stiahol pery z úsmevu.

  - Je mi  ľúto...ako to dopadlo s Nealom. -

  Odvrátila tvár, poodliepali sa nohy svetlých vlasov, vrátili sa k pavúčiemu bruchu froté gumičky.  Potriasla hlavou a zabuchla. Rázne. Veľmi rázne. Veľmi, veľmi rázne.

  Pritakal. Bude to chcieť čas. Ale je to ona. Konečne.

domiceli

OUAT - O chlp..., 11. kapitola

OUAT

11. kapitola

O chlp...

Rojnica.

    Najviac sa mračil Neal. Oproti deckám, čo to poňali vážne, ba priam dôležito, a tešili sa, že sa niečo deje a nie je to virtuálne, ale nepôsobil tak čudne, ako on a Emma. On sa usmieval úplne, ona tak  pol na pol. Ale nie na neho. A to kvôli nej zdrhol z domu, kde mal naparené tretie doživotné väzenie tento rok.

  Robo kráčal pred tlupou detísk vybavených baterkami, hoci bol biely deň, lupami a v mobiloch nainštalovanými GPS bez cieľovej stanice, dokonca sa našli aj fotrove okuliare a dve sady kontaktných šošoviek, keby videnie zlyhávalo, ako generál pred nastúpenou jednotkou.

  Kindergang. Pomenovala to celkom presne. Zišlo sa ich asi dvadsať. Záplava tak do pása. Podaktorých v burine asi ani nebude vidno. A pozrime sa. Stará známa. Malá s knižkou. Rozum do vrecka. No, to fakt nečakal. Nanominuje ju do mozgu operácie. Ak sa jej vôbec uráči vstať zo zeme, dočítať a pridať sa k pátraniu.

  Slova sa ujala Emma. Predstavila Dearie na fotke, čo jej zostal plagát, ktorý rozvešiavala pred pátračkou po meste. Malí prikyvovali.

   - Neal, prosím, mohol by si nášmu tímu ukázať aj dôkazový materiál? - vyzvala vážne namosúreného chalana, čo sa držal bokom.

  V dave zašumelo. Tohto čudáka z deviny poznajú ako legendu, o ktorej sa šepká kadečo. Neal, akoby to tušil, vytiahol z vrecka najskôr veľký zväzok kľúčov, pomerne starých a zájdených. Dav krpcov trochu cúvol, lebo Ruby čosi trepala, že kto nepríde, toho zavrú na noc do hrobky pod cintorínom. Preto prišli všetci. Do nohy.

  Neal medzitým nainštaloval na dlani žvachol s dohora vytrčeným pripináčikom a pchal to každému drobcovi takmer pod nos. Mlčky. Komentovala predsa Emma. Hovorkyňa.

  - Musíme  dôkladne prečesať celé okolie a vyzbierať všetko toto svinstvo skôr, ako to nájde nejaký psík. Je vám to jasné? Kto nájde akúkoľvek stopu, ohlási to...- chvíľu zaváhala. - Ohlási to šéfinšpektorovi! - namierila prstom na Roba.

  Ten sa hrdo vypol a premietol si exemplárny trest za zneužívanie postavenia verejného činiteľa a neoprávnené využívanie titulu podľa paragrafu... to už neriešil, lebo svorka krpcov nešťastne hľadela jeho smerom, väčšina márne sa snažiaca zopakovať aspoň prvú polku slova, čo majú kričať, keď niečo nájdu.

  - Bude stačiť Rob. - pozmenil Emmino dobre mienené titulovanie.

  Malým popadali kamene, ruksačiky, vydýchli, niektorí vybrali desiatu, či v tomto prípade olovrant a zapíjali počiatočný úspech operácie "Dearie". Veselo džavotali a hostili sa.

- Decká, tu už končí každá sranda! - prestávala sa mu páčiť náhla uvoľnená atmosféra, ktorú čiastočne sám zavinil svojou benevolenciou v oslovovaní.

  Poriadok skrátka musí byť! Dávala to najavo aj Emma s rukami naštvane prekríženými na hrudi, vidiac, ako sa celá akcia rúti do anarchie.

   - Tím vstyk! Pozor! Rozostúpime sa na dva kroky od seba a pomalými krokmi s očami zapichnutými do zeme sa spoločne bude posúvať ako rojnica po vytýčenom teréne! - skríkol vážne, rozkročený ako vojak elitnej stráže, s rukami za chrbtom.

  V tej chvíli sa malí rozleteli ako včely, ktorý kade, krížom-krážom kdesi do poľa.

  Nešťastne pozerali na hmýriacu sa rozkričanú planinu.

  - Plosím, môžete mi povedať, čo je to tá "lojnica"? - ťahala ho za vrecko bundy čiasi malá ruka, pod bradou pridŕžajúca blok, do ktorého sa chystala niečo spisovať.

  - Rojnica? Tak...- pozrel znovu do totálneho chaosu pred sebou. - To nie je vôbec dôležité. Kašli na to, malá! - potriasol hlavou, až ho zasypali vlastné polodlhé vlasy. .

  Sklamaná malá spustila ruku z jeho vrecka aj tú s perom a s hlavou sklonenou spomalene spratávala nevyužitý blok do igelitky. 

  - Často sa vám stáva, že sklamete nejakú ženu?! Tak to sa už vôbec nečudujem, že v láske nemáte šťastie. - stala si vedľa neho Emma, súcitne pozorujúca scénku, čo sa tu pred chvíľkou odohrala. - Mohli sme mať reportáž! - pozrela na neho zboku a v kútiku úst jej pohrával uštipačný úsmev štrnástky, ktorá už kadečomu rozumie.

  Udalosti tej hodiny nabrali rýchly spád. Neočakávaný spád aj neočakávane rýchlu dohru.

  Už po pár minútach sa k nemu nahrnuli prvé nájdené pripináky umne zamotané v kúskoch mäsa. Škoda, že ho nenapadlo zo samošky pobrať mikroténové rukavice. Ak priotrávi tlupu miestnych prvákov, čo popchajú to úst všetko, čo nájdu, alebo len vlastné prsty bez predchádzajúcej očisty, to ešte len bude reportáž v miestnom plátku! Možno si zgustnú aj celoštátne médiá.

  Nemal čas poriešiť, ani čo jeho sklamaná malá reportérka, lebo na druhom konci pozemku sa ozval krik deciek miešaný s dospeláckym.

  Rozbehli sa tam.

  Traja malí mierili dlhými burinami na dvoch bezbranných bezďákov, zrejme prebudených z poobedného rozjímania, nechápajúcich, čo sa to okolo nich deje.

  - Hej, hej, sokolíci, pomaly, opatrno! - mával prvý z nich poloprázdnou plastovou fľaškou, akoby odoháňal dotieravý hmyz.

  - Majú psa! Schovatého. V škatuli! Tam! - prekrikovali sa šráci, keď prišli posily.

  - Čuš, spí...ho nehajte...- bránil škatuľu druhý, ale Emma vidiac trčať dobre známe chlpy z nej, neváhala a skočila rovno do osieho hniezda medzi narozhadzované odpadky.

  - Dearie... Dearie! To je moja Dearie, ...čo ste s ňou spravili?! - vyťahovala telíčko z kartónu.

  - Sama prišla. Sme jej poskytli ubytko dva plus jeden. Aj s vlastným sociálnym...tým... zariadením. - kymácal sa spitý muž a drgal do ovisnutej laby zvieratka.

  Priskočil bližšie a psíka jej vzal z rúk.

  - Žije, je teplá, ale... nepáči sa mi to. Je príliš...malátna... dávali ste jej niečo žrať?! - otočil sa na chlapíkov skrčených pred škatuľami. Mlčali. Nepamätali si.

  - Urobte niečo! Dearie! - nadskakovala okolo neho Emma ako srnča a hladkala psa po zľahnutej srsti.

  - Odveziem ju k veterinárovi. - rozhodol.

  Dlhými krokmi sa vracali k hradskej.

  - Emma, musíš tu zostať a ukončiť nejak rozumne celú akciu. Vysvetli im vážnosť situácie a aj to, že na zmrzlinu sa ide až zajtra. Prosím, maj rozum! Nemôžeš ísť so mnou! Tu budeš osožnejšia... Musíme spolupracovať...- vysvetľoval jej, keď sa silou-mocou snažila otvoriť dvere spolujazdca a nanominovať sa mu do auta. Uplakaná prikyvovala, ale stále trmácala zamknutými dverami.

  Až keď ju Neal odtiahol, aby mohol naštartovať a nahovoril jej, že potom ju odvedie k veterinárke za Dearie, vzdala to.

  Stála tam zovretá Nealovou pažou s ramenami schúlenými do seba a dívala sa, ako auto mizne medzi inými na ceste.

  Tam ju videl naposledy. Vraj prišli po ňu pestúni a na druhý deň už neprišla do školy. Ani na tretí. Vrátili ju do systému. Ako nezvládnuteľnú. Späť do hlavného mesta na opačnom konci krajiny. Nemohla sa ani rozlúčiť. S nikým. Odmietli mu podať akékoľvek informácie o nej a jej ďalšom osude.

    Nikdy sa asi nedozvie, že Dearie to tiež nedala. Hnedovlasá modrooká veterinárka ju musela utratiť, aby sa netrápila. Pri pitve našla zvyšky otráveného mäsa.

  Neal s krpcami ešte niekoľko dní snorili po celom meste, ale viac pripináčikov nenašli. Našťastie. Pridali sa k nim aj miestni psíčkari. Narobili taký humbuk, že zrejme stačil, aby sa nekalé praktiky kohosi, čo sa radšej stiahol, viac neopakovali.

  Nenašli ho...

  Karanténka živorí ďalej. Mesto podpísalo prenájom na ďalšie obdobie. Musí utíchnuť aféra. Nájde iný spôsob, ako sa dostať k pozemku.

  Krpáni vylizujú trojitú podľa vlastného výberu, na ktorú boli nečakane opätovne pozvaní, hoci tú prvú im kúpil, ako bol sľúbil, hneď na druhý deň.

  On sa díva do svojej misky so stápajúcou sa farebnou masou a nejak podvedome pátra po malej knihomoľke, ktorá naozaj napísala článok do školského časopisu o záchrane psíka, ktorého nakoniec nezachránili. Jedno číslo má v kufri. Ona akiste zas niekde číta, alebo píše, alebo kupuje kekse s nálepkami, ako predplatné na ďalšiu knižku. Ktovie.

  Odchádza. Mesto mu pridelilo štipendium a vyslalo ho "za odmenu" na stáž do zahraničia. Vraj prestížna policajná akadémia špecializovaná na prácu s mládežou. Och, aká pocta. Normálne sa teší. Možno to bude mať zmysel. Ale kindergang mu bude chýbať. Usmial sa a pár zababraných úst mu úsmev vrátilo.

  Nevidel chalana za stĺpom, ako gáni jeho smerom a obviňuje ho v duchu za to, že Emma musela z mesta. A že mu venovala viac pozornosti, ako jemu... Ale on to tak nenechá. On to nevzdá. On sa nedá oklamať nejakým sprostým štúdiom vonku. On ujde od Háda a nájde si Emmu. On to dokáže... Len on! On ju nikdy nesklame, ako tento tu!

  Tento tu lapol svoj kufor a len dvihol ruku na rozlúčku. Dvere vrzli a zostal po ňom prievan.

  A nitky osudov vejú voľne v tom prievane.

  Míňajú sa len o chlp.

  Len dočasne...

domiceli

OUAT - O chlp..., 10. kapitola

OUAT

10. kapitola

O chlp...

Plán A, B aj R.

    Vynechal časti o projekte v písomnej podobe a prešiel rovno k vlastnej podobe operácie, nad ktorou preležal celú noc. No, možno nejakú pol hodinku, trištvrte maximálne, kým zaspal ako do vody hodený.

   - V kancelárii môžem natlačiť plagáty o hľadaní toho psíka, pokiaľ mi dodáš nejakú aspoň polokvalitnú fotku. Tie rozvešiame po okolí a dúfam, že váš riaditeľ bude ústretový a dovolí nám urobiť na škole pár prednášok...- mrvil nervózne prstami, lebo nápady sa mu automaticky miešali s realizáciou a ako sa poznal, radšej by stúpil do hovna, prípadne na tie inkriminované pripináky, ako oslovovať ďalších a ďalších nadriadených. S deckami to už bude iné, tam sa, ani nevedel prečo, cítil lepšie. Istejšie.

  Nekomentovala a netvárila sa ani veľmi nadšene.

  Ok, tak od piky. Motivačný úvod.

  - Pozri, v prvom rade nesmieme dať najavo, že sme sa zľakli a že chceme cúvnuť, prípadne ho necháme vyhrať. Páchateľovi musí byť jasné, že sme v pohotovosti a ideme po ňom. - vysvetlil hlasnejšie a konečne sa začala prebúdzať.

  Videl to na postupne sa prižmurujúcich očiach, hoci si, pravdepodobne, predstavovala, ako prinajlepšom samopalom páli do vrahov psíkov a teší sa, ako z ich zvyškov bude vyrábať granule pre preživšie zvieratká obohatené o vitamíny a stopové prvky vlastných nabubralých fráz a spol.  Fuj, to ťa ako mohlo napadnúť?! Veď deti sú také nevinné duše...

  - Decká neznášajú prednášky. To im pripomína školu. Nesmie to vyzerať ako škola. - položila na stôl pádny argument.

  Díval sa naň medzi okrúhlymi fľakmi po dnách pohárov a hľadal inú olympijskú disciplínu, v ktorej by zvíťazil.

  - Rozmýšľal som aj nad praktickou ukážkou, priamo v teréne, ale rodičia by nás asi prihlušili, keby ich zlatúšikom ukazujeme zdochliny utýraných psov, čo pošli na zožratý pripináčik...- potriasal hlavou aj bezmocnými rukami nad stolom s požiadavkou.

  - To by som ani ja nedala. Fakt nie. Ani pre dobro veci. - sklopila oči sklamaná skôr sama zo seba, ako z jeho nápadu.

  - Možno, keby som oslovil niekoho z veteriny, aby len improvizoval a ukázal im to len naoko, ako prezentáciu, akú šarapatu môže taký špendlík v tele urobiť...- hľadal riešenie.

  - To akože tú mladú veterinárku, čo je za mestom? Jasné, modrooká bruneta! Zabijete dve muchy jednou ranou...- zas prekrúcala Emma očami.

  - Je jedno koľko múch zabijem, ale musíme zabrániť, aby sa zabíjali tie nevinné naivné psy, či nie?! - už strácal trpezlivosť aj nervy, lebo mu stále pripomínala niečo, čo za nič nestálo. Hej, bol to zas raz trapas. Bola o sedem rokov staršia a nestálo to... Za ňou by iste nešiel. Nie je to jediný veterinár v meste. Aj keď najkrajší. Hnedé dlhé vlasy v chvoste. Modré oči. Vráť sa láskavo k prvotnému asketickému plánu medzi deťúšikmi.

  Odpil z piva. Babkina reklama bola akurátna. Zhnitá voda. Teplá.

  - Potom je tu plán B. Ale kto nahovorí decká, aby dobrovoľne spravili rojnicu a prečistili okolie karanténky od všetkého toho nahádzaného svinstva? - pokrčil čelo a predstavil si bandu výrastkov, ako robí bordel na miestach bývalých rybníkov a namiesto hľadania sa skôr strácajú.

  - To by možno Neal zvládol. Keby im za to sľúbil, že... - poobzerala sa, či niekto nenačúva a nahla sa k nemu. Zafunela celé sklo, aj tak nedočiahla. - Neal má kľúče od niektorých hrobiek a sú tam vraj tajné chodby a katakomby a kostry! Z normálnych živých ľudí! - vypúlila oči ako výstrahu, že je to tajomstvo.

  Už videl ako sa veta: Kostry zo živých ľudí, ako odmena za pomoc vyníma v jeho projekte. Ale účel svätí prostriedky.

  - To je protizákonné, si myslím. A antihumánnne detto. - nerozpakoval sa už ani šachovať s cudzími slovíčkami. Pred sebou má pomerne slušne vzdelaného a rozhľadeného súpera. Čoby. Parťáka. Usmial sa pri predstave, ako oni dvaja tvoria vyšetrovaciu dvojku. Priam filmovú. Dempsey a Makepeacová.  Usmievať sa neprestával.

  - Šak o to ide. Vidíte, aj vám sa to páči! - zle si vyložila jeho úškľabok. - Na to by sa dali nalomiť. Chápete? Niečo, čo nie je bežné, čo je zakázané! Tabu a tak. - nadchýnala sa a hľadala ďalšie možnosti, ako prilákať obete, aby dobrovoľne pomohli v prípade.

  Našiel aj sám.

  - Akože im dovolím strieľať zo služobnej zbrane na pohyblivý cieľ, pripútam ich na cintoríne k plotu hrobky a nechám nocovať, či zavriem do cely predbežného vyšetrovania len s kýbľom na zvratky? Zabúdaš, že ja som len mestský policajt? Nemám ani zbraň, ani putá ani tú celu u nás nemáme. - obhajoval vlastné protiprávne návrhy.

  - Tak zostane len ten cintorín. Neal ukradne tie kľúče. -

  - No, super... - oprel sa, až gauč zavrčal. - A ja mu budem asistovať. - vyhodil ruky do vzduchu.

  - Chystáte sa zaplatiť za celý lokál, keď tu na mňa vykyvujete jak blázon?! - pristála pri ich stole babička s vechťom zas zabodnutým medzi faldami.

  Stiahol sa trochu do klba. Babka ich rozstrieľala pohľadom a odišla. Keď chcel vrátiť pohľad k Emme zbadal, že vedľa nej sedí malé dievča s veľkou červenou čelenkou.

  - Čaute, ja som Ruby. To je moja babka. Ak by ste zaplatili takú zmrzku, moja trieda by šla. Namiesto cintorína, viete...- natrčila dlaň a čakala spečatenie ponuky.

  Emma sa mračila, on nechápavo krčil čelo smerom dohora.

  - Načúvala som a aj ja chcem zachraňovať psíky. Babička neznáša psy. Tie veľké. A bojí sa aj vlkov. Ale ja sa nebojím. Iba cintorína. Trochu. Tak zaplatíš tú zmrzku? A kto nájde toho psa dostane veľkú. Hej? - búchala hranou dlane po stole.

  Mykol hlavou smerom k neodbytnej krpani a díval sa na Emmu.

  - Berieme? Do partie?  -

  - No, super! Kindergang! - prekrútila tá zas očami, ale keď si predstavila vlastnú triedu "dobrovoľníkov", radšej prváčikovia, ako nič.

  Pricapla malej ruku o stôl a on to zakryl svojou. A rýchlo ich spratali, lebo sa blížila babka a na kázeň o leštení stolových dosiek nemali čas.

domiceli