Rumbelle
kapitola 19
Podvod
Už nevládala utekať. Podkýnala sa na rovnej
ceste ledva lapajúc dych. Do kapucne hlboko stiahnutej do tváre sa jej vpíjal
pot a mokré vlasy lepili sa pozdĺž tváre.
Za chrbtom sa
v tme strácala cesta, stromy, záhrada i hrad.
Spadla. S oškretou
dlaňou ešte nahnevane buchla do prachu lesnej cesty, akoby mohla za osud a horúčosť zaliala kráske celé
telo, keď sa jej vrátili posledné spomienky.
-
Prinesiem ti ešte trocha medu. Viem, že ho máš
rada vo večernom čaji, – usmial sa vstávajúc z kresla v dvorane
pozorný muž.
S knižkou na kolenách, čo dnes ani
neotvorila a malou šáločkou v ruke, v ktorej chladol nápoj,
dívala sa do plameňov krbu a mlčala.
Neušla mu jej zmena nálady. Včera ešte
veselá, dnes mĺkva, včera ešte smejúca sa jeho rozprávaniu, dnes akoby počúvala
len na pol ucha alebo vôbec. Iba nemo hľadela chvíľu na neho, chvíľu zas do
ohňa.
Muž odišiel.
Vzdychla, utrela si kútik oka, pomaly sa
postavila a obsah šálky rozsyčal plamienky ohňa. Smädno ho vpili
a nechali po ňom iba trochu voňavej pary, čo sa teplom rozplynula
rýchlejšie, ako chcela.
Vykročila ku dverám. Cestou trochu neobratne
odložila krehkú naštrbenú šáločku na stôl. Pokývala sa, potočila
až zastala.
Práve sa vracal s pohárom tmavého
horského medu. Postála vo dverách, pozrela sa mu do očí, potom s obavou na
opäť trochu viac zvlnené vlasy. Letmo sa usmiala, hoci sa jej chcelo skôr
plakať.
-
Pôjdem si už ľahnúť. Zmáha ma
únava... – nasilu zívla.
Potom
akoby náhle zobudená chytila ho za voľnú ruku a pritisla si ju
k perám.
-
...prídeš...skoro ? – zašepkala
s nádejou.
-
Ja...ja, som hneď pri tebe,
láska...len čo...iba chvíľu...niečo musím...dokončiť...a pokojne si
ľahni...ja... - zneistel.
Uvoľnila mu sklamane ruku zo svojej,
sklopila oči a mlčky odchádzala.
Zneistený hľadel za ňou, ako mizne
v dlhej chodbe.
-
Prečo mi to robíš ?!...Prečo mi
stále nedôveruješ ?! ...Už neznesiem toľko klamstiev... – vzlykala a stále
búšila do bezbrannej cesty, nad ktorou sa znenazdania spustil tichý dáždik
a vyfrkoval čiastočky prachu robiac z nich postupne blato.
Sťažka sa postavila, vodou napitý odev ťahal
ju späť k zemi. Bolo márne prášiť sa, len čo si rozmazávala blato po
šatách.
V diaľke sa práve zažínali svetielka
mestečka. Zabalila sa do plášťa a vykročila tým smerom.
Vošiel
do spálne osvetlenej niekoľkými sviečkami. Chvíľu postál pred posteľou,
v ktorej pokojne spala. Pravidelný dych nadvihoval jemné čipky nočnej
košele, v hlbokom výstrihu zaperlili sa kvapôčky, ktoré vyzrážal chlad noci
po strete s jej horúcim telom.
Neodolal, pritlačil na to miesto pery
a zhlboka vdýchol tú neodolateľnú
sladkú vôňu jej mladosti. Starostlivo pritiahol k sebe šnúrky
košele, ktoré predtým už-už odhaľovali jej mladé prsia, pohladiac ich iba letmo
končekmi prstov aj pohľadom skôr, ako pomaly položil cez ne ľahkú prikrývku.
-
Odpusť, láska...musím ísť...-
zašepkal čo najtichšie, sfúkol sviečku na stolíku a zmizol v tme
priľahlej izby.
Vo
vedľajšej miestnosti sa po chvíli zablyslo a hrad zas stíchol.
Prudko sa posadila
a zahľadela na dvere, v ktorých zmizol. Dnes, aj včera...a ktovie
ešte kedy...
Z prícestnej
krčmy, ktorej názov hompáľajúci sa vo vetre ani nehľadala, sa ozýval hurhaj
a smiech.
Presne to
potrebovala. Zložila kapucňu, hoci ešte stále lialo a obrátila tvár
k nebu. Chladili jej ju blahodarné kvapky, zmývali blato, ktoré si tam
rozmazala, kým si utierala slzy, hasili hnev a bezmocnosť, čo sa jej
zmocňovali.
Otriasla sa ako
mokré zviera a vkročila do nízkych dvier, čo pripomínali skôr vchod do
nory.
-
Tu by niekto asi potreboval
horúci čaj ! – drgla do nej lakťom statná čašníčka s nákladom krčahov
v rukách.
-
Nie ! Len to nie !...Nechcem už
nijaké odvary, lektvary a čarodejné nápoje, čo ma majú zblbnúť či uspať !
– vyprskla Kráska zhrozená a prskla si do toho, lebo zima, dážď a
vietor započali pôsobiť.
-
Jasné, jasné ! – zasmiala sa
rozšafne červenolíca mocná žena, rozdala krčahy štamgastom pri stoloch,
oprášila ruku o ruku a utrela si ich o široké boky premerajúc si
nového hosťa. – Hybaj si tamto sadnúť ku krbu, zamáčaš mi celú krčmu a ja
ti prinesiem taký trúnok, že ti aj šaty vyschnú od neho skôr než od ohňa. – dodala
veselo.
Ešte ani ruky poriadne nenatiahla
k teplu v strede zaplnenej miestnosti, už mala spoločníka. Na tú istú
lavicu si s hrmotom prisadol chlapík s veľkým džbánikom, ktorý
očividne nebol dnes jeho prvým.
-
Čo si dáš ? – nahol k nej
svoj veľký rumenný nos.
-
Nohy pod stôl ! – odtiahla sa
Kráska zhrozená jeho dychom.
-
Hybaj, od nej Rojko, lebo ti
viac nenalejem ! – pozrela na neho s úsmevom, ale prísne šenkárka vtisnúc
Belle do rúk nápoj, z ktorého sa ešte parilo.
-
Nechcela som čaj ! – pozrela na
ňu znechutená Bella. – V živote nevypijem už ani šálku! -
-
Toto je krčma, drahúšik a ... –
-
... a nehovorte mi, drahá
! ...Neznášam to slovo ! – vyprskla ešte zúrivejšie Kráska.
-
Aha ju, aká rozkokošená ! Ten „niekto“
ťa musel ale poriadne napáliť ! – dala si krčmárka ruky v bok. - Tak to ti tu nášho Rojka pekne-krásne nechám
! Obaja ste si podobní. Vykričte sa ! Vyplačte sa, pofňukajte si nad svojimi
nenaplnenými láááskami a vzťahmi plnými sklamaní... – rozhodila teatrálne
rukami, ale z očí jej stále sršal smiech.
Nahla sa ešte k Belle, stále
nedôverčivo hľadiacej na veľký džbánik s pariacim sa nápojom, ktorý jej
aspoň príjemne zohrieval skrehnuté dlane.
-
A toto nie je žiaden čaj,
toto je pravý grog ! Ochutnaj, a to ti ručím, že v živote ozaj na čaj
už nepomyslíš. – zdvihla ukazovák s prostredníkom popľujúc na ne akoby
prisahala na svoje slová.
So smiechom odkráčala nechajúc sa
potľapkávať pripitými mužmi.
Pred oknom sa opäť zablyslo
a z oparu hustého dymu vystúpil muž. Spokojný zo záhrenia vybral zrolovanú
listinu, pohladil ju po celom povrchu so zvláštnym úškľabkom na perách.
Luskol prstom a do ticho a samo sa
otváraných dvierok skrine vsunul svoju poslednú korisť, pozorne radšej osobne
zatvoriac presklenú skrýšu.
Radostne si pomädlil ruky, otočil sa na
opätku a v mžiku stál uprostred izby v novej bielej košeli
zdobenej striedmou krajkou a kožené nohavice vystriedali pohodlné
z najjemnejšej bavlny. Pár pohybmi si ešte napravil vysoký golier
a uhladil vlasy. Opäť boli o poznanie viac zvlnené...aj vrások
pribudlo a pleť zosinela.
Čo najtichšie otvoril dvere na spálni
a po špičkách kráčal k masívnej posteli v jej strede.
Prekvapený zastal v polovici kroku.
Ich mäkké spoločné lôžko bolo prázdne...
Odtrhla džbán od úst po tom, čo si párkrát
poriadne chlipla neznámej tekutiny. ...ale pálila.... Spakruky utrela mokré pery
a celá miestnosť sa jej zrazu zdala akési teplejšia a milšia.
Chlapík na lavici v smiešnej čiapke sa
pousmial. Pritiahol sa bližšie, potom ešte bližšie a ťukol svojim zas
poloprázdnym krčahom o Bellin, o ktorý sa stále ohrievala.
-
Som Rojko. – nadvihol krčah
a druhou rukou posunul čiapku vyššie na čelo.
-
Som Kráska. – vyriekla, keď si
zas riadne odpila.
-
To vidím, ale ako ťa volajú,
kráska ? – zasmial sa nosatý chlapík.
-
Neotravuj, Rojko... – priblížil
sa k nim ďalší podobný mužíček opierajúci sa o svojho kamaráta, lebo
ho už nohy nevládali udržať. Čiapku mal cez oko a nenamáhal sa ju
narovnávať. – Keď ti kráska krásne povedala, že je Kráska, lebo je kráska...
tak to bude pre teba kráska Kráska... a hotovo ! – vysvetlil náležite kamarátovi,
zvalil sa na lavicu oblapiac ho okolo pliec, zobral mu krčah a na dúšok dopil
jeho obsah.
Bella sa usmiala a kývla na krčmárku,
aby priniesla jej novým priateľom ďalšie nápoje.
Bezradný stál
pred posteľou a v hlave sa mu spúšťal prirýchly kolotoč konšpiračných teórií,
tých najkatastrofickejších. Vystupovala v nich najmä Regina, ale zoznam
jeho nepriateľov bol pridlhý na to, aby hrozné vízie dokázal aspoň spomaliť
a vytriediť...
-
Na zdravie ! – ozývalo sa
krčmou plnou smiechu a veselého spevu i vážneho rozprávania.
Pred krbom celá rozhorúčená sedela Bella,
malou pästičkou občas buchla do stola a rozoberala svoj doterajší život
bez toho, aby ju zaujímalo, či ju v tomto hluku vôbec niekto počúva.
-
...tak ja akože mám spať
a on si niekde lieta...chápeš to, Rojko ?... On si pokojne niekde lieta ! ...Celú
noc niekde lieta... - vykladala Kráska skôr nápoju, ktorý sa jej triasol
v rukách.
-
...aj ona si niekde lieta... –
zopakoval pozmenenú verziu chlapík vedľa nej mysliac na svoj vlastný osud a sústredil
sa na pomalý pohyb, aby nevylial ani kvapku, kým prenesie svoj krčah
k smädným ústam.
-
...oni si lietajú a lietajú...a
lietajú... a my ?! ...Čo máme robiť my ? – zvýšila hlas Bella.
-
Piť....povedal by som, že
najlepšie bude: piť... – pozrel sliepňavými očkami na svoju spoločníčku
s nádejou, či objednajú ďalšiu rundu.
-
Figu piť ! Nič nebudem piť
!...Vieš čo...vieš čo mi vyviedol ?!...On mi dával uspávacie byliny do čaju !
Každý večer ! ...Každý večer čaj a šup-šup spať...a On si lietal... –
-
...aj ona lieta...Má
prácu...Víly lietajú, keď majú prácu...Ona musí lietať... – filozofoval Rojko
akosi vážnejšie.
-
...potom je to v poriadku. Ona
môže lietať... Pracuje...Počuj, ty randíš s vílou ? To ako ozaj ?! ...S
ozajstnou vílou kmotričkou ? – zaujalo krásku.
-
...s vílou, ktorá lieta... Ale
nie s kmotričkou...tú skántril ten...ten netvor Temný, odporný, škaredý...-
rozohňoval sa Rojko.
-
Ticho ! Dosť ! ...Nechcem počuť
jeho meno ! ...Už nikdy ! ...Nech si lieta !!! – dodala a vypila do dna
nápoj.
„Nech si lieta“ – zamyslela sa. Napriek
tomu, že jej trúnok už trochu zatemňoval myseľ, to, čo povedal Rojko, jej tam
utkvelo. Vravel o práci...“Vlastne hej, „on lieta“, lebo má prácu...Nie,
nie, to, čo robí, nie je žiadna práca ! Je to zlo. On rozsieva zlo
a nešťastie...a to nie je práca... Prečo to vlastne robí ? Prečo ? A prečo
ho nikdy nepožiadala, aby s tým
prestal ?... To je ono ! Všetko je to moja chyba ! To ja musím urobiť všetko
preto, aby sa zmenil !... Ja ! ...Ja to dokážem!“...
Vytackala sa od stola.
-
Ide sa domov, chlapci !... Domov
! – zdvihla ruku a ukázala...chcela ukázať na dvere, ale akosi ich
rozmazaným pohľadom nenašla.
-
Domóóóv ! – zavelil aj Rojko,
pozrel na tackajúcu sa Bellu a dodal. - ...a kde je to „domov“ ? Kde
vlastne bývaš, kráska Kráska ?! ...-
-
Doma ! ...Tu neďaleko... na
hrade. – odtisla chlapíka, náhle v zornom uhle predsa len objaviac tie
sprepadené malé dvere.
-
Tak hohohóoo...tu neďaleko...dokonca
ani široko-ďaleko nie je žiaden hrad ! Nijaký !... Tu sú bane na vílí prach... a toto
malé mestečko... a len lesy a lesy...! – dodal vážne, kým podopieral
kamaráta, aby nemusel ísť von do tmy sám.
-
Ide sa domov - na hrad ! – nedala sa odbiť Kráska
vtisnúc krčmárke do rúk vzácny opasok s drahými kameňmi vykladanou
prackou, ako útratu.
Niesla sa neisto k dverám.
- ...drobné
si nechajte... - zašemotil ešte hodiac rukou do otvorených úst krčmárky obzerajúcej
„šperk“ tiež z neho prekvapený Rojko podopierajúc kamarátov a pohol
sa za Bellou.
Chladný vzduch ovanul ich tváre
a prilepil telá späť o steny hostinca.
Cesta domov nebude ľahká.
domiceli
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára