BONUSová Mr. GOLD Obchodné tajomstvá VI. ZÁCHVEV SPOMIENKY...

...toto je môj stý príspevok na blogu !!! 

Ďakujem verným čitateľkám a dúfam, že sa táto bonusovka aj s novým obrázkom od Evuš bude páčiť...

...prilievame trocha romantiky...:-)

Obchodné tajomstvá VII

kapitola 71

Záchvev spomienky...

    Tmou sa rozľahol výkrik.

   Sedel v kresle pred vyhasnutým krbom s hlavou sklonenou na prsiach. Nespal, ani nebdel. Letargia ho ovládla a všetky myšlienky stáli na druhom brehu, za  barikádou rozumu,  namierené na brány jeho srdca čakajúce, kedy zas budú môcť zahájiť útok naň.

   Pohol hlavou do boku a zamračil sa. V dvoch kolmých ryhách cez čelo stála rozkročmo vyplašená otázka, čo smerovala do jej spálne. Sťažka postavil stŕpnuté telo, ale strach mu pomohol a rýchlo sa presúval chodbami. Už z diaľky počul čoraz silnejší nárek. Srdce sa mu zastavovalo súcitom a bolesťou, ktoré cítil, keď počul, ako zúfalo plače.

  Neobťažoval sa klopkaním, prudko otvoril a ponáhľal sa k posteli, na ktorej sa zvíjala so silno  zažmúrenými očami a lomcoval ňou žiaľ... Možno zlý sen, možno nočná mora. Niečo ju zmáralo a  ona trpela.

  Opatrne sa posadil na kraj postele. Váhal, či sa jej má dotknúť, aby ju nevystrašil ešte viac.

  Urobil to. Jemne priložil prsty na kŕčovito o nočnú košeľu zadrapenú ruku.

  Vyskočila do polosedu a skôr ako sa stihol spamätať ho prudko objala okolo krku. Stále plakala.

  Pustil palicu a položil kráske ruku pod lopatky. Hoci sa jej dotýkal len opatrne a letmo, pod zvlhnutou chladnúcou látkou cítil, ako sa trasie, ako jej vzlyky trmácajú celým vnútrom...ako veľmi trpí.

  Objal ju. Chvíľu tíšil pohladeniami po chrbte, potom opatrne položil ruku na rozpustené vlasy, posunul sa po ich riave až k hlave a pokynul jej, aby sa pokojne oprela o jeho rameno. Nebránila sa. Jej slzy  mu zmáčali krk, ale vzlykot utíchal, telo sa prestávalo striasať kŕčom, už sa iba badateľne chvelo, ako z hniezda vypadnuté vyplašené mláďa.

  Nemal odvahu nič povedať. Tíšil ju iba tichými a predsa veľavravnými dotykmi, hoci srdce mu našepkávalo toľko krásnych slov...a prsty rúk chceli povedať ešte viac a pery...

  Ani ona nič nevravela. Teplo  náruče, ktorá ju  teraz chránila,  ju upokojovalo. Vdychovala jeho vôňu a slzy, čo sa jej znova rozkotúľali po tvári, vyvierali z iného zdroja.... Tak veľmi jej chýbal...Pohla prstami a nežne ho pohladila po končekoch vlasov prehrabnúc sa nimi ku krku, ktorý opatrne bruškami prstov láskala.

  Zažmúril oči a vzdychol. Telom mu prešiel pocit vzrušenia. Pritiahol si ju bližšie k telu...

...aby zistil, že moment nádeje pominul...

  Odstrčila ho prudko a posunula sa až k čelu postele zúfalo stisnúc nohy k sebe kolenami k tvári. Spomedzi ne zazerala s nevôľou, čo robí v jej izbe, na jej posteli.

  Pochopil.

  Vstal, zohol sa po palicu.

  - Počul som plač... – ospravedlňoval svoju prítomnosť.

  - A čo má byť ?... To ti akože dáva právo sa mi nanominovať do postele ?! ...Si píš, že mňa tak ľahko nedostaneš...Ja s bárským nejdem... – naberala na odvahe a jej hlas na nepríjemnom tóne.

  „Nie som „bárskto“, Bella...Nie som... Milujem ťa...“ sklonil hlavu, aby nevidela, ako sa mu do očí vtisli slzy.

  Otočil sa a zlomený odkráčal z izby.

domiceli