Odporúčaný príspevok

FANFICTION MENU 21

streda 31. júla 2013

...Z tajného vrecka saka...

Z tajného vrecka saka...aby vás nezožierala zvedavosť ...

 

Dezertná



   Nemyslím to so slovami vážne.
Je toľko iných
s modrým perím.
  Iba si nenápadne
zájdem
k tebe
pre rým.

  Siahaš po prapralinke
kdesi k usadeným.
  Siahaš zakaždým
a to si cením
pod vrchnák škatule
náhodným výberom.

  A ja som vo vývoji
medzi múčnikom a kávou
iba antitézou hosťa
čo živí ho pero...

  S rukou.

  Kým
zo mňa nevytiahneš
tuhu
ešte pred zárukou. 




PS: ...ak by sa vám náhodou zdalo, že je to eroticky ladená báseň...tak tomu, láskavo, verte. Je ! 
:-D

Mr. Gold ŠTVRTÁ... 37. kapitola A DO TRETICE...


ŠTVRTÁ
37. kapitola
A do tretice...


1.
   Hudobné otrasy už nebolo počuť. Potvorská  noha šialene bolela. Studený pot zamestnával horúcu kožu. Zvládol by aj rezanie na plátky a nakladanie do cibule.
  Že je sčítaná a tým pádom patrične rozhľadená, si všimol už na výlete. A ak je inteligencia naozaj „schopnosť prispôsobiť sa podmienkam“, tak ju má, lebo sa k nej vtedy zachoval horšie ako macocha k Nastenke a nevrazila mu. Ani poznámku...
  S holými nohami pod bradou strávila noc pri sliepňavom paohníku, čo nielenže poriadne nesvietil, ale vykašľal sa aj na tvorbu tepla. Bez jediného slova odporu. Len napojená svojím odporným čajom. Aspoň, že ten bol teplý. Od neho ani slovo...
  Mal síce nutkanie podložiť jej, keď únavou zaspávala, aspoň rameno, či skôr to bola chuť, ale nechal si ju zájsť. Vtedy ešte mozog vládol a využíval svoje privilégiá v plnej miere.
  Teraz by to mohla urobiť ona pre neho. Teplé rameno by mu dobre padlo. Ale prečo by mala. Vracia mu údery aj s úrokmi.
  To mal vlastne na mysli. Je pohotová, je rýchla. Nie je nudná ani otravná.
  „Kupuješ kobylu, alebo vyhodnocuješ kladné vlastnosti tej úchvatnej bytosti, čo ti kráča po boku?! Zamysli sa trochu...jáááj...počkať. Nie je čím. Prepáč...“ zarypol  vnútorný hlas.
  - Zašli sme priďaleko...- ozvala sa po chvíli ticha.
 „Tak to si nevieš ani predstaviť, kam by som ešte ja zašiel. Hneď, tu a teraz...“
  - O nič som sa predsa nepokúsil....- stiahol ruky za chrbát, ako prichytený pri čine a smutne na ňu pozrel.
  Zasmiala sa. Jeho dvojzmyselné poznámky ju neprestávali fascinovať a hoci inú by možno vykoľajili, jej konečne umožnili prejaviť, čo v nej drieme, čo sa hutnosti slovnej zásoby týka.
  On nevyvaľoval oči, nenechával si vysvetľovať cudzie a viacslabičné slová, ani obrazný význam netradičných spojení, mu nerobil problém, ako väčšine jej spolužiakov. Konečne mala pocit, že komunikuje, nie robí múdru. Toto jej v živote chýbalo...On jej chýbal.
  Teraz sa prebúdzala taká, aká vždy bola, ale nemala sa komu ukázať.
  Lenže nie v tomto momente...
  - Prepáčte, je mi to trápne, ale musím ísť... – zahryzla si do spodnej pery.
  - Chápem, otec sa bude strachovať, prešlo veľa času...-
  - Nie, mňa už dávno netreba prebaľovať...ja ale musím...- bolo jej to nepríjemné a trochu trápne.
  A on stále nechápal. Že by ho bola predsa len precenila v porovnávaní so spolužiakmi...?!
  - Vrátime sa. – otočil sa a potom znova, keď si všimol, že nevykročila za ním.
  Podľa jej jasných pohybov mu konečne doplo.
  - Prepáč....Ak ti to nevadí, ku mne je bližšie ako do kulturáku...- zarazil sa  a spozornel. -  To si tuším chcela počuť!...Si mohla rovno povedať, že máš namierené ku mne domov, nemusíš tu hrať to vylučovacie divadielko...- zadrel bez rozmyslu sarkasticky a hneď to oľutoval.
  Zmeravela.
  - Prepáč, ...ospravedlňujem sa... – vystrúhal pokorný ksicht zastrájajúc sa, že kameň na jaskyni prevalí rovno na mozog. Idiota!
  - Ak neprestanete drístať a okamžite nevylovíte kľúče od domu, ja fakt zacengám tej vašej odpornej susedke a vyhovorím sa, že u vás sa už minul toaleťák! – precedila cez zaťaté zuby.
  - Sú v druhom vrecku saka... A, prosím, ak môžeš, nepouži tú servítku... Svet by prišiel o vskutku nenahraditeľný umelecký skvost. Potrebujem doň ešte dopísať nejaké to venovanie...- volal za ňou otriasajúc sa neveriacky nad svojím správaním sa. "Tak predsa mám aj na tebe oné močopudné vplyvy..."
  Už nepočúvala. Vytrielila chodníkom smerom k jeho domu a vopred štrngala zväzkom kľúčikov.
  Nasledoval ju pomaly. Noha.
  Všetko nechávala pootvárané. Vedela sa zorientovať. Už tu bola s Emmou a Nealom pre papiere o adopcii Henryho.
  Vošiel do obývačky a zažal bočné svetlo. Konečne si mohol sadnúť a uľaviť nohe. Mal chuť sa ohriať aj zvnútra, pohľad ho stále ťahal k baru, ale ovládol sa. Natiahol obe nohy, zaklonil hlavu a prižmúril oči. Chcel to skúsiť s nejakou tou mantrou, ale prvé, čo mu priniesli myšlienky, boli tóny valčíka...Vpustil ich.

  
  Vplávala mu do nich ticho kladúc nohu pred nohu. Aj tak ju zachytil podľa vône a prievanu, čo rozštrngal kryštáliky v lustri.
  - Zase nie ste prezutá, slečna Bella French! Raz vám dám vyskúšať, ako ťažko sa tepuje ten perzský koberec...- podoprel si hlavu o stôl.
  - Raz tu bude aj tak plávajúca podlaha...ale tie prezuvky ma mrzia. Fakt som zabudla... Navyše sa tieto topánky tak ťažko vyzúvajú...- vyhopla na stôl, bezprostredne, ako v triede na lavicu a tiež natiahla nohy, vystaviac mu na obdiv oné skvosty obuvníckeho priemyslu.
  Naoko ležérne siahol na mašľu a potiahol. Poddala. Siahol na druhú...tiež. Topánky sa zošuchli z nôh ako podťaté.
  Zošuchol sa k nim a vzal jej bosé nohy do dlaní. Chveli sa, ako jeho ruky.
  Tíšil ich dotykmi, ale celú situáciu len zhoršoval.
  Zvážnela.
  S hlavou stále sklonenou prešiel  pomaličky po členkoch na lýtka, ku kolenám a desať cestovateľov sa mu začalo strácať v jemnej látke šiat.
  Zosunula sa zo stola, nechajúc na ňom jeho priveľké sako, ako hadiu kožu  a jeho ruky sa zrazu chtiac-nechtiac ocitli o tisícky kilometrov ďalej, na mieste, kam sa neodvážili cestovať zatiaľ ani vo sne. Vo sne hej.
  Luster opäť zacinkal nárazom vetra z nezatvorených dvier, čo sa okolo nich prešmykol a zmizol vo vetračke oproti.
  Vyplašilo ju to a prudko zdvihla hlavu hore zachytávajúc pohľadom obraz zvonenia.
  Vrkoč sa jej posunul na chrbát.
  Jeho ruky v momente vyplávali spod šiat a necitlivo jej nahol hlavu do svetla.
  - Je to to, čo si myslím, že to je ?! – skríkol.
  Prikývla.
  - Kto ?! – odskočil ako popálený.
  - Gaston. – pokojne odpovedala.
  - Ty...ty...- nevedel, čo povedať, pleskol si rukou po čele, druhú založil v bok, pretrel tvár...pohybov bolo veľa a zdali sa nekoordinované.
  Mlčala.
  Zohol sa pre topánky, schytil ich do rúk, ju za rameno a ťahal von.
  Prudko roztvoril dvere a vyhodil ju. Topánky leteli za ňou.
  Pribuchol.
  Zúrivo treskol päsťami do dverí a pocítil bolesť v nohe, na ktorú v zlosti aj zabudol. Čosi ho podlomilo, ale noha to nebola.
  Mozog odtiahol pilník z nechtu a obzeral si svoje dielo. „Čakal si niečo iné?... Stačilo?... alebo mám spustiť druhý diel?!“ prihladil ostrý špic na ukazováku.
  Na dvere ktosi naliehavo klopkal.
 „Takže druhý diel...“ nadýchol sa mozog
  Trhnutím ich otvoril.
  Stála tam už obutá, oči zaslzené, ale neplakala.
  - Toto...toto bolo... tretíkrát, čo ste ma vyhodili pred dvere ako poslednú...ako poslednú...Nenávidím vás! Ste obyčajný arogantný, ješitný sebec ! Zatrpknutý a ubitý sebaľútosťou. Nechcete, alebo neviete si pripustiť možnosť, že by aj vás mohol niekto skutočne milovať!... Žite si svoj prázdny život, v prázdnom dome s prázdnym srdcom...lebo štvrtú šancu, už nedostanete ! – odsotila ho, strhla z vešiaka jeho sveter, čo mu tam visel, obliekla si ho, zabalila sa doň a s hrdo zdvihnutou hlavou odkráčala.
  „Zatvor! Fúka!...Tretia časť nebude a tak sa mi zdá, že ani štvrtá, ak som dobre počul..“ zaškeril sa mu rozum cez oči, čo zostali s hrôzou prilepené o chodbové zrkadlo.

domiceli




Mr.Gold ŠTVRTÁ... 36. kapitola TRISTNÁ


ŠTVRTÁ
36. kapitola
Tristná


1.
   Nepokladal sa za človeka s modrým perím, ale pre rýmy si k nej chodil tak rád. Tajne. A v poslednom čase dosť často.
  Aj teraz mal zas nutkanie zájsť niekde do ticha a na servítok od večere napísať pár riadkov. A tie potom založiť a nikdy nevytiahnuť na svetlo. Až na ten jeden pokus, keď čerstvé ranné správy postavili do pozoru skoro celú školu aj s polkou mestečka...Doteraz nevie, čo si o tom vtedy myslela. Ako to vlastne zobrala...Či ju to vôbec oslovilo...“To sa pýtaš z ješitnosti, aký si bol odvážny frajer, alebo si taký pyšný na svoj poetický výplod, alebo by si sa rád dopracovať do jej vnútra?... Zrovna cez hlavu? V tom sa nezdáš... Nebude pre teba jednoduchšie a relatívne beznásledkovejšie aj pre tvoje ego, inakadiaľ...?!“ rýpal niečím neurčitým prebudený mozog ukončievajúci predošlú hybernáciu.
  Bol mu momentálne vďačný, že je zas na mieste. Mohol by byť užitočný. Prichádzajú dilemy.
  Už dobrú hodinu tu stojí vonku v tme pod schodiskom so servítkom v ruke a váha či...a teraz čo?...má právo...má šancu...má skúsiť...má cúvnuť. „Ak sa pýtaš, prvé tri jednoznačne zamietnuté, bez odvolania!“ narovnal mozog šedú kôru, nakropil  a pedantne ju zas poskladal do záhybov späť.
  Vo svetle stále horiacich fakieľ sa objavila ona. Už vo svojich rozvlnených farebných šatách s čelenkou s kamienkami skrz vlasy.
  „Je mi to jasné, začína pre mňa ďalšia zima!“ prekrútil mozog synapsami. „ Zavaľ môj hrob radšej kameňom a nebuď ma! Zmŕtvychvstanie sa konať viac nebude! Dokonáno jest!...Daj mi palicu, chcem ju nad tebou zlomiť...alebo na tebe...“  stiahol sa v momente zaregistrovania obrazu, dodnes ešte ako tak, mozog pri rozume do brlohu jeho lebky, akoby ani nikdy nebol. Proti tomu, čo všetko sa vo chvíli jej zjavenia pretočilo v jeho očiach boli doláre strýka Držgroša iba lacným trikom.
  Prižmúrila oči a nadýchla sa nočného chladného vzduchu, zimomravo si však šúchajúc ramená.
  - Ak čakáš, že ťa ponúknem svojím sakom, nechaj si zájsť chuť. – vyšiel z tieňa. – Mám totiž pod ním nevyžehlenú košeľu a bolo by to faux pas. – skrčil nos a zdvihol kútik úst.
  - Faux pas bude,  keď mi ho aj tak dáte a niekto nás pritom uvidí. – odpovedala a načiahla ruku drzo si ho vypýtajúc.
  - Urobíme kompromis. Ja ti dám sako a ty ma odtiahneš odtiaľto preč. Niekam, kde budeme úplne sami...- zdvihol prst a čakal rázne zamietnutie.
  Nedočkal sa. Zostúpila po schodoch a stala si rovno pred neho. Vo vysokých topánkach mu výškou teraz  bola roveň.
  - Vy so mnou flirtujete, pán profesor?! – zopakovala jeho vlastnú frázu.
  - Nie, myslím to s tebou úplne vážne. – vrátil jej tú jej a neusmieval sa pri tom.
  Díval sa jej do očí a zdalo sa mu, že sa zatvárajú a približujú.
  Nestihli.
  Spolužiaci jednoducho slúžia ako najlepšia antikoncepcia. Nikdy na vás nezabudnú, nech by ste to akokoľvek chceli a vysielali všetky možné signály a adresovali priania od lampárne po samotného nadoblačného. Povinná dávka vás neminie.
  - Budeme utekať? – cmukol roztrpčený vidiac, ako sa s hrmotom otvárajú vchodové dvere.
  - Vy určite áno, ja pokrivkám za vami trošku pomalšie, ak vám to nevadí, pán profesor...- žmurkla, posunula ho späť do tieňa a vystúpiac rýchlo hore po schodoch, natlačila celú tlupu späť dnu.
  Čas čítať častušky a pobaviť zas trochu rodičov.
  So sakom pod pažou po dlhšej chvíli opäť vybehla von a obzerala sa žmúriac do tmy.
  Navliekla si ho, zišla zo schodov a pritiahla si jeho okraje cez prsia.
  - Neurvi mi láskavo gombíky. Do truhly sa ešte môže hodiť. – zaznelo zboku.
  - Tak to jedine. Na svadbu to bude musieť byť luxusnejší model. – nedala sa.
  - Keď svadbu, tak jedine na Bahamách, drahá... V kvietkovaných šortkách s gumenými žabkami a košeľu budem mať rozopnutú od vrchu až dolu. – oponoval a kráčal napnutý vedľa nej, snažiac sa udržiavať tempo a  pritom živo gestikuloval.
  - To sú učiteľské platy také dobré? – podpichla.
  - Nie, zaplatím to z manželkinej materskej, predsa...- našiel britkú bizarnú odpoveď.
  Premeriavala si ho pozorne a mlčala.
  - Ok, vzdávam to...- ukázal holé dlane namiesto bielej vlajky. - Nebudem riskovať, že  v svojej krásnej hlavičke nájdeš niečo, čo ma slovne porazí. Teda dorazí...a potom ma z toho aj porazí...Pochop, my chlapi musíme mať navrch... To už tak v živote chodí. Neber mi tú radosť, prosím...- zaškemral, ale myslel to vážne.
  - Leda...ak mi odprisaháte, že tá básnička na servítku vo vrecku vášho saka je tiež pre mňa. – zavydierala.
  - Tiež? –
  - Nesprávna odpoveď!-
  - Tiež! –
  - Takto sa mi to páči. – spokojne sa usmiala a pritiahla sako opäť bližšie k telu.
   Nočným mestom klopkajú jej opätky a jeho palica.
 Je jedno akým smerom a kde...hlavne, že je spoločný.

domiceli
 
 
   

Mr. Gold ŠTVRTÁ... 35. kapitola HODVÁBNA


ŠTVRTÁ
35. kapitola
Hodvábna


1.
   Moderátori čosi brblali o spomienkach a nádejach a náročky naťahovali čas, aby mali baby ten svoj k dispozícií navliecť sa do svadobných rób a zapôsobiť na city svojich zákonných zástupcov.
  So závisťou preventívne hľadeli jedna po druhej, ale každý, kto videl toľko bielej, respektíve smotanovej pri starších modeloch, pokope, všetko na sotva zrelých modelkách, nestíhal zaklapnúť ústa a vôbec neriešil, či sú to aktuálne, či modely nejaký ten rok po záruke.
  Ak boli originál po mamkách, platní tatkovia si vypočujú ješitné sebahodnotenie svojich polovičiek, ako im to v ten deň náramne pristalo, ako pršalo, slnko žiarilo a oni sa cerili a hľa, tu už dospelé dieťa...tí náhradní zožnú len nevraživý pohľad, prečo...
  Mala krásne šaty. Našla ich v sekáči ešte pred rokom a získali si ju okamžite. Stačilo ich len zúžiť. Poriadne zúžiť. Korzet sa zvažoval k pásu aj kúsok pod neho a obe jeho časti spájali len tenké napnuté prúžky nedotýkajúce sa tela, postupne sa rozťahujúce, ako obopínali napnutú hruď na vrchu, odokrývajúce viac, ako sa možno na nevestu patrilo. Nad riasením na prsiach sa menili na štylizované kvety. Krátka naberaná časť vpredu sa smerom dozadu zvažovala až po zem. Skrátka nenormálne úžasné. Nenositeľné, ale úžasné.
  Biela bola skutočne bielou. Bella bellou.
  - Fakt nejdeš ? – mocovala sa Emma s pridlhou sukňou a skúšala ju aspoň pohľadom presvedčiť.
  - Nemôžem ho ani cítiť! Neznesiem, aby sa ma čo i len dotkol! – precedila lesklými perami a v očiach mala naozaj vzdor.
  - Bude to škoda. Si ako princezná. – schytila ju za pás a potočila. – Fredy vie, že so mnou nejde do páru, normálne ma skoro vybozkával od šťastia, keď som mu to vyklopila. Postráž ho, ale, aby sa v šatni veľmi nenaladil, kým dotancujeme... Idem teda na Gastona. Taký tanec ešte nezažil...- napravila jej vrkoč a žmurkla, že je všetko v poriadku a krytie je dokonalé.
  Slabo sa usmiala a vytratila dozadu šatne, skryť sa.
  Nevesty sa vyrojili a Gaston sa nestačil čudovať, kto ho to drsne vzal za lakeť a vykrútil mu ho bolestivo za chrbát.
  - Budeš držať hubu a krok... Ja som tvoja nová partnerka a neznesiem žiaden odpor, je ti to jasné ?! – pritlačila jamku v lakti, až mu vykrivilo pery.
  - Kde je Bella? – skúsil.
  - Grcia z predstavy, že by mala s tebou niekedy tancovať, hrdina. Si aspoň na seba pyšný?...Vystri sa...Nastupujeme!...- šliapla mu drsne kovovým opätkom na nart nohy tak, že na parket dokrivkal.
  Obecenstvo sa smialo v domnienke, že to patrí k programu a napodobňuje triedneho. Triedny sa nebavil. Vpredu predsa mala stáť s Gastonom Bella, nie Emma...
  „Kde je Bella ?!“
  Keď DJ odštartoval prvé tóny klasiky a parket sa rozvlnil krútiacimi sa sukňami, zachytil ju pritajenú za paravánmi pri zadnom východe. Na pozadí krvavočervených ťažkých zamatových závesov pôsobila ako vzácna perla. Skrytá síce ešte v mäsitých útrobách lastúry, ale jasne naznačujúca, že je pripravená oddať sa dobrovoľne do rúk šikovnému  lovcovi perál a zaskvieť sa v nejakom šperku, tam hore, nad hladinou. „No, len aby si sa vo vlastnom pote neutopil skôr, ako k nej doplávaš, ty lovec perál...“ zarehotal sa mu vnútorný hlas zalievajúc ho slanými nádielkami v čoraz vyšších dávkach. Mozog to vzdal už v nemocnici. Odpísal ho ako beznádejný prípad a dal  na adopciu. Prvé sa prihlásilo srdce. „Už len vyhrať boj s pečienkou“...zablahoželal mu mozog sarkasticky a stiahol sa...
  Nerozumel, prečo netancuje, ale nebola možnosť sa jej pýtať. Pravidlá sú pravidlá. Aspoň niektoré formálne treba formálne dodržať.
  Pozerala na neho. Celý čas. A strážila dych. Nie a nie fungovať v rytme.
  Tiež netušil, čo sa na parkete deje, jeho oči mali iný objekt záujmu.
  A dialo sa dosť. Diváci až slzili od smiechu, pretože Emma si podala Gastona, ako sa patrí. V ročenke bude táto paródia na klasický valčík vyhlásená za najlepší herecký výkon programu, napriek tomu, že herec bol z ulice a o scenári nemal ani potuchy.
  Moderátori odbrblali ďalšie nacvičené frázy. Tanečné páry sa poroztvárali a každý s ružou v ruke zašiel po svojho rodiča, prípadne rodičku, podľa pohlavia. Na parkete sa ocitli aj macochy a otčimovia, dokonca i rovnopohlavné páry tých menej šťastných...
  Jej otec ju hrdo viedol pyšný na svoju bielu krásku a vytočil, až sa jej líca zafarbili do ružova a smiech rozžiaril oči.
  Celá zadýchaná rýchlo pobehla po svoju ružu, lebo po ďalšom bľabote o potrebe poďakovať sa i svojím druhým rodičom...Skrátka ide profesorský tanec.
  Uhladila si rozviate šaty, aj zakrútené vlnky po okraji tváre, vypla sa a vykročila.
  Sledoval,  ako kráča. Nevedela ani, ako kráča.
  Sledovala, ako vstal. Nevedel ani, ako vstal.
  Podala mu ružu a z celej ďakovnej frázy, čo patrila k povinnej zostave pred tancom si spomenula len na „ďakujem...
   Kým ostatní ešte úctivo odrecitovávali ďakovné traktáty kymácajúc sa s ružami pred zasnenými dojatými učiteľmi, ona už zavesená o jeho rameno presúvala sa na parket.
  Dobehla ich Emma, ktorej sa už profák neušiel, vzala mu vychádzkovú palicu, aby nezavadzala a začala sa obzerať, kde je Gaston, kývajúc ňou výhražne nad hlavou. Vedela, ako upútať, aj odpútať pozornosť od nechcených divákov...
  Dvihol ruku a počkal, kým mu do nej dosadne tá jej. Ani ju nepocítil. A chcel. Pritlačil na ňu sieť svojich prstov a nedovolil, aby sa triasla.
  Pomalou cestou po bielej košeli, cez líca pristála mu v hnedej dúhovke. Nie, už sa nebála. Teraz sa cítila dobre.
  Druhú ruku jej jemne priložil pod lopatky. Neodolal. Zdalo sa mu, že je priďaleko. Chladný priestor zrušil. Pocítil mierny protitlak, ale  pohľadom  ju upokojil.
  Presne to potrebovala. Jeho pohľad. Upokojujúci, ochranný, nežný...a blízko pri tom jej.
  - Bližšie sa už nedá...- zašepkal nenápadne do výdychu. 
   Jemne sa usmiala.
  - ...ale chceli by ste... – položila si druhú ruku na jeho rameno a nebadane mierne pritisla prsty.
  - Ty so mnou flirtuješ...?! - otvoril oči dokorán od prekvapenia.
  - Nie, myslím to s vami vážne. – vážne aj odpovedala.
  Viac slov nezaznelo. Rozprávali sa iba očami. Rozumeli si aj bez slov.
  Vnímali hudbu ako pokračovanie svojich myšlienok a na vnímanie okolia im už nezostávali kapacity.
   Pamäť plná budúcnosti...

domiceli

 
 

 
 

utorok 30. júla 2013

Mr. Gold ŠTVRTÁ... 34. kapitola D...


ŠTVRTÁ...
34. kapitola
D ...


1.
   Sú dni s vôňou tanca na ľade, kedy nič neplynie svojím prirodzeným tempom, ale tak nejak inak. Tichšie, napriek tomu, že všade je totálny hurhaj, ľahšie, hoci už len vstať z postele bola najťažšia časť dňa a nad vecou, lebo strach bolo treba pridusiť vankúšom a zatlačiť až na dno perináku.
  Chvela sa viac ako jej hodvábne šaty, čo menili tvar aj farbu dokonca aj vtedy, keď sa ani nepohla. Sama si k nim vyrobila topánky, keď vydrankala od krajčírky zvyšky látky a pásy z nich poprevliekala cez obyčajné bezprstové tuctovky a na mašle vyviazala nad členkami. Exkluzívny handmade kúsok...Konečne sa cítila vysoká a vyššie už aj tak v obchode nemali.
  Emmine šikovné ruky tiež nesklamali, rybí vrkoč skryl, čo mal a iste vyrazí dych aj takej fanšmekerke na výstrelky akou je Ruby, lebo v dospeláckom drdole prídu všetky a ona...ako dievča. To bude gól, ktorí ocenia aj inak, čo sa módnych trendov týka, ich totálne nemožní chalani.
  Make-up skryl, čo mohol, zvyšok musí dohrať úsmevom.
  S pripravenou imitáciou miniatúrnej kabelky Coco Chanel cez plece, kde sa fakt nič nezmestilo, sa len s nechuťou zabaľovala do kabáta, ktorý väčšinu dokonalého outfitu beznádejne skryl. Našťastie len počas cesty do kulturáku. Nezahalí sa po príchode tam, ani keby jej spod pazuchy trčali cencúle. Radšej riskne týždeň uprskanej maródky po stužkovej. Čo asi riskne väčšina štvrtákov... Aj takí, čo nepremrznú...
  Našťastie jeseň je tento rok láskavá. Babie leto síce vehementne stopla, ale zime ešte nevystavila cestovné víza do mestečka. Zubaté slnko rátalo jej trblietky na očiach, aj tie v nich a spokojne cerilo tesáky na holé nohy, čo po každom kroku zízali do ulice z rozvlnených dlhých šiat vejúcich všade okolo ako morská raja.


2.
  Vestibul plný. Na schodisku natiahnutý trochu zošlapaný červený koberec požičaný z obecného úradu. Po krajoch pripravené fakle čakajúce vytasiť sa s hoolywodskym efektom, keď sa zotmie a začnú prichádzať roztrasení, dojatí rodičia a znudení učitelia v oblekoch, buď zo svadby, alebo pripravených do truhly, učiteľky, ktorým kaderníčka zas neodhadla farbu, čo mala prekryť šediny a sopliaci, ktorí budú z balkónov závidieť a nekompromisne bez bázne ohovárať a komentovať dianie pod nimi.
  Tretiačky šatniarky povinne híkali nad modelmi, čo sa vykuklili z kabátov zakaždým, keď prišla ďalšia otávanka a potom sa chechtali do dlaní, lebo ich šaty budú aj tak krajšie, minimálne bezkonkurenčne o rok modernejšie.
  Nervózni skoro muži si sústavne odťahovali pritesné kravaty, na ktoré ich krky neboli naučené a s rukami vo vrecku skúšali výdrž špičiek topánok hrajúc futbal s každou smeťou, čo im pod ne prišla, riskujúc, že starostlivo nagélované účesy stratia mamičkou vybraný, požadovaný tvar.
  V kúte medzi kartónovými škatuľami, ktorými dodatočne ešte napĺňali chladničky v príručnom bare, stál opretý o požičanú vychádzkovú palicu namiesto trápnej barle a sledoval prichádzajúcich.
  Neistý v obleku, neistý v poslaní triedneho, neistý vzhľadom k udalosti, ktorá pre týchto mladých znamená paradoxne možno viac, ako maturitné vysvedčenie. Neistý pre stovku iných vecí...a jedinú osobu.


3.
  Míňali sa iba pohľadmi, každý začlenený do vlastného priestoru podľa programu. Znelky, sviečky, nástupy, výstupy, básničky, poďakovania, príhovory...všetko tisíckrát odskúšané strácalo sa v ich mysliach znehodnotené už len na šum okolo pripnutej zelenej mašličky. Stužky...
  S hrôzou hľadel na priodvážne šaty dievčat a zelené more mašiel sa mu rozplývalo pred očami, keď sa mal rozhodnúť, akým spôsobom ich donúti držať na pritesných obtiahnutých lesklých hrudiach budúcich maturantiek.
  Najradšej by si bol namiesto špendlíkov vypýtal klince a kladivo, lebo mal nutkavé podozrenie, že mu to tie žaby urobili naschvál. Podaktoré aj hej...
  Iné si navliekli aspoň pre túto chvíľu bolerká, za čo budú mať u neho o dva body na najbližšej písomke zaručene viac.
  Zvládol aj Ruby v šatách v štýle: sukňa po hanbu – hanba po sukňu, napriek tomu, že ho nenápadne pred aktom upozornila, aby jej náhodou nepraskol silikóny, ktoré si aj tak len vymyslela.
  Ale moderátor ju potopil, lebo do mikrofónu napodobnil zvuk fučiaceho balónika. Dohru to bude mať dnes vo vestibule a pondelok v riaditeľni.
  A ešte jedna hruď mu robila vrásky. Pri tej by sa aj hodinu tváril, že žiaden z podaných špendlíkov nemá dostatočne ostrý špic, a keď mu rýchlo nepodajú poriadny, odumrie mu ruka prilepená nad jej prsníkom...nešlo to. Ale po nej už nevedel komu, čo ani  kde pripína...
  S poslednou stužkou mu klesla ruka a stúpla nálada.
  Pódium sa vyprázdnilo.
  Nasledoval otvárací tanec, potom rodičovský tanec a potom...
  Jediná oficiálne povolená forma objímania sa na verejnosti...Tanec.

domiceli

Mr.Gold ŠTVRTÁ... 33. kapitola ZRKADLÁ


ŠTVRTÁ...
33. kapitola
Zrkadlá ...


1.
   Tentokrát maličká paneláková miestnosť načisto sklamala. Všetky nádeje. Do jednej. A predpoveď počasia na nasledujúce dni nebude ani hypoteticky lepšia. Stále zamračené, kopovitá oblačnosť, miestami prehánky...Tu nepomôžu ani obľúbené skladby, ani tona krycieho krému. Vidí to tak na týždňovú samovraždu. Potom by to možno šlo rozchodiť. Do riti ! Akurát tri dni pred stužkovou!...
  Plakala by bezmocnosťou, ale potom by ten krycí krém bol naozaj zbytočný. “Kašli na to, sem príde kredenc!“ vyriešila by šmahom ruky Ruby, keby mala šancu to vidieť, maximálne spokojná, že za hviezdu bude bezkonkurenčne ona. Už prežrieť, že neotvára stužkovú jej trvalo týždne...


   - Tak, čo tu máme?... - zahľadela sa pozorne Emma posvietiac si na pacientku cez miniatúrne bielou farbou navyše zatreté okienko na vecku, spoza okuliarov a bála sa jej aj dotknúť, lebo netušila, čo všetko sa ukrýva pod vrstvou make-upu.
  So slzami na krajíčku tu stálo očividne celým gazdovským dvorom doďobané škaredé kačiatko, čo sa ešte včera stopercentne vyliahlo ako perspektívna labuť s budúcnosťou žiariacej hviezdy večera. 
  Podliate oko, opuchnutý začervenalý zobák, pod zobákom dve chrasty, odratá koža na líci, škrabanec pod hlavou a tu...
  - Panenkaskákavá, toto bude mať v piatok dvanásť farieb a červeno-fialová bude tá najsvetlejšia! S týmto by  mohol ísť na zubnú prehliadku namiesto zdravotnej karty! – jemne ukazovákom držala jej nadvihnutú bradu a s hrôzou hľadela na dôkaz Gastonovej „vášnivej lásky“ na jej krku.
  Oprela sa zadkom o umývadlo a nahla hlavu, aby slzy mohli kvapkať a nie tiecť po tvári, ktorú hodinu dnes dávala do stavu, aby vôbec mohla aspoň vyliezť z domu a ísť do školy.
  Jemne ju objala.
  - Neboj, Emma niečo vymyslí. Ver mi...- tíšila ju, ale plastická chirurgia ani požičovňa hláv v meste nefungovali a iné riešenie ju zatiaľ nenapadlo.
  - Nikam nepôjdem...takto...nemôžem...- vzlykala.
  - Tak toto som akože nepočula. Ber to takto...Pozri sa na mňa. Keď som zo seba dokázala spraviť študentku a ubrať si desať rokov, tak zamaskovať pár modrín nebude problém. Mám pár receptov, ostatné doladíme cez internet. Niečo určite nájdeme... – hľadala povzbudivé slová.
  - Mám šaty bez ramienok...-
  - Máš dlhé vlasy...a drdol ti beztak nepristane! Spravím ti taký ten rybí chvost, tak cez plece...vieš, ako mala Emilie De Ravin na Comic-Con v San Diegu. – usmiala sa na ňu.
  - Ja neviem...Tak som sa veľmi tešila... – zdvihla uplakané oči a Emma si jasne prečítala, na čo sa „tak veľmi tešila“.
  - A prestaneš plakať! Okamžite,  s trojdňovou platnosťou! Modrinu zakryť viem, ale krvavé oči,  je pre mňa ťažký level. – povedala prísne. - A vieš čo? My nebudeme veriť na zázraky! My sa na ne spoľahneme! Poď,  zdrhneme dnes zo školy a vyrazíme do mesta. Pokúpime všetko, čo by nám mohlo pomôcť a zájdeme aj kozmetičke a do nemocnice. Tam si ostatne mala ísť hneď. Toto by mu nemalo len tak ľahko prejsť...- zamyslela sa Emma.
  - Nie, nebudem to rozmazávať.- fikla Bella.
  - Tak rozmazaná už si riadne...budeme musieť počkať, kým zazvoní na hodinu, aby sme nikoho na chodbe nestretli. –
  - No, to si ma teraz povzbudila. – vylúdila nešťastná Bella chabý, ale predsa úsmev.
  Jej rozprávka dostala riadnu trhlinu, ale dobre vedela, že je pred ňou jeden veľký krok, pretože dvoma malými sa priepasť preskočiť nedá.
  Ale ona sa nevzdá...teraz už nie.
  Navyše je tu Emma. Naučí sa od nej robiť veľké kroky.

  A navyše tu bol niekto, kto z kabínky vyliezol minútu po nich a vážne sa pozastavoval nad niektorými pasážami z ich prehovorov... 
   "Tu niečo nesedí"...zamyslela sa a za zvuku splachovača  odkráčala po mĺkvej chodbe.

domiceli