Rumbelle - PARALELNÉ VRSTEVNICE IV. 32. kapitola SYMBIÓZA

RUMBELLE

Paralelné vrstevnice 4

32. kapitola

Symbióza...

       Opatrne našľapovala. Sem by sa neodvážila ani v nenápadnej hadej podobe, nieto ešte ako posol priamo z pekla. Už predstavenie sa, môže pre ňu znamenať istú skazu. Víly kmotričky a iná pliaga z tejto časti začarovaného lesa boli široko-ďaleko známe svojimi skutkami plnými milosrdenstva a lásky, podporou dobra a spravodlivosti, že sa jednej poriadnej čarodejnici ježili z toho vlasy na hlave. Ale odporovať peklu sa tiež neodvážila...

  Hold z dažďa pod odkvap. Zaťala zuby.

  - A dosť, už neurobím ani jeden krok navyše, a basta! – dupla najedovane úplne mokrou topánkou neušetriac niekoľko hlávok úbohých kvietkov.

  - Konečne, milá moja! Myslela som si, že mi to tu všetko zničíš svojou ťarbavou neopatrnou chôdzou...- vyčítal jej slabý hlások kdesi zhora. – Stačilo na okraji čistinky počkať na spln mesiaca a tam, kde hviezda najjasnejšie zažiari, zašepkať trikrát moje meno. Koľko krásnych lupienkov mohlo ešte prichýliť drobné nôžky hmyzu. – pokračoval smutne vyčítavo hlas a Zelena unudene z prednášky prekrúcala očami.

  - Sa nepotentuj pre pár neduživých vypelichaných stoniek. Beztak všetky šľahnutím prvých mrazov vykapú a zostane po nich leda tak hnilobný puch... – afektovala rukami, zhrozená, koľko kvetov tu vlastne rastie.

  A to si naivne myslela, že Rumplova záhrada, s tými jeho šľachtenými ružami, je najväčšia hrôza, akú kedy videla.

  - Čo ťa ku mne privádza? – neisto  sa spýtal hlások, zrejme zvyknutý na iný prístup a reči prosebníkov.

  - Dobrovoľne by som sem nešla, to si píš. Poslali ma zo samotného pekla, drahá...kde vlastne si? – znechutene sa obzerala už celá nesvoja čarodejnica, netušiac, čo jej v tejto časti lesa môže hroziť.

  Zlietlo k nej malé modré svetielko, roztriasajúc okolo seba svetlomodré trblietky každým mávnutím polopriesvitných ligotavých krídel.

  - Z pekla? Peklo nemáva vo zvyku konať dobré skutky a my víly zas zlu nikdy nepomáhame, takže si prišla zbytočne. Zbohom! – svetielko sa vznieslo do výšky.

  - Hej, stoj! To som sa sem akože trmácala zbytočne? Tak si aspoň láskavo vypočuj, čo mi nakázali a potom je mi úplne jedno, či pristaneš, alebo nie. – zakričala na Modrú zdola Zelena, preľaknúc sa, čo by znamenalo, keby peklo sklame. Vôbec sa jej v tej smradľavej, dymom a spáleným mäsom nasiaknutej stoke plnej kadejakej človečej špiny totiž nepáčilo. Na chladnokrvného hada, tam bolo prihorúco.

  - Tak dobre,  vrav, lebo nemám veľa času... V Rumplovom zámku ma potrebujú. Sám Temný pán stratil totiž spomienky a jediná ja mu ich môžem navrátiť späť. -

  Zelenou trhlo. Klebety sa tu šíria rýchlo.

  A vtom ju napadla zákerná myšlienka.

  - ...o to... presne... ide...O Temného pána. Chudáčisko, naozaj nemá spomienky na nič, čo v posledných dňoch popáchal, ale...myslím si, že je to tak dobre. Načo mu bude vedieť, že toho a toho mal v pláne zabiť, tej a tej sa pomstiť, toto a tamto vykonať...- začala vykladať, snažiac sa byť presvedčivá. Po očku sledovala trepotajúce krídelká a vážnu tváričku malej zamyslenej víly. Zdalo sa jej, že úprimnosť zaberá.

  - Ty si ma prišla požiadať, aby som mu spomienky nevrátila?! – vysúkala zo seba víla otázku.

  - Presne tak, drahá! - skočila po nahrávke čarodejnice. - Bol by to od teba, fakt, dobrý skutok! Ten najlepší na svete, lebo jeho uchrániš od ďalších hriechov a iste zachrániš niekoľko životov! Môj, Maleficent...a...a čo ja viem koho ešte! – usmiala sa, vycerila na vílu oba rady snehobielych zubov s prerastenými očnými a čakala, čo ona na to.

  - To je od teba naozaj šľachetné, že myslíš na druhých...- vyriekla napokon. - Dobre teda, nech je tak. Mám prostriedok na vrátenie spomienok, ale sľubujem ti, že ho Rumpel nikdy nedostane. – uklonila sa a ubzumkla preč.

  Hneď sa však udýchaná vrátila.

  - ...apropó, skoro by som bola zabudla...čo ten odkaz z pekla? Prečo ťa za mnou vlastne poslali? – striasla hlávkou pripravená ďalej počúvať.

  Zelena zmraštila obočie. Márne kutrala v pamäti, blúdila očami v konároch stromov aj dolu v steblách popletenej trávy, na nič, čo by súviselo s peklom, si zrazu, nevedela spomenúť. Po chvíli len hodila rukou.

  - Nerieš to! Iste to nebolo nič dôležité... Len dajaká pletka. Malichernosť. Nepodstatná vec... Ale nezabudni, čo si mne sľúbila! Nijaké vrátené spomienky! – pohrozila malej bleduli prstom, odhodila vlečku do druhej strany a dlhými krokmi opúšťala toto hrozné voňavé miesto. Nech už je čím skôr v paláci Rumpla. Svojho snúbenca.

  K Modrej víle zletela o niečo menšia Zelená.

  - Ty jej veríš?!...Myslíš si, že ti vravela pravdu? – spýtala sa prekvapená, ako jej nariadená rýchlo súhlasila s podmienkou.

  Modrá záporne zakývala hlavou.

- Peklo nikdy nerobí dobré skutky...a ona tu bola iste kvôli nejakému nekalému úmyslu. To mi je jasné....- šepkala víla, pozorne hľadiac za odchádzajúcou, škaredé nadávky na prírodu z úst neustále vypúšťajúcou ženou.

  - Ale veď si jej sľúbila, že...- zhrozila sa malá pomocníčka.

  - Čo som mala robiť?! My víly musíme splniť priania, pokiaľ sú vyslovené s dobrým úmyslom. A toto presne tak vyslovené bolo! – nadvihla nešťastne pliecka Modrá. – Musím rýchlo do paláca Temného pána! Čosi sa deje a ja neviem, či nebudú potrebovať moju pomoc...- zvolala ešte za priateľkou.

 

  - Vidíš, drahá Lilitha, vravel som ti.... Ženská žiarlivosť narobí viac škody, ako slovutné peklo na zemi. „Kam čert nesmie, pošle ženu!“ A ty si sa preľakla, že idem učiniť nejaký dobrý skutok! Sama si videla, čo dokázalo jej úchvatné sebectvo, pýcha a márnivosť...– rozrehotal sa vládca pekla, až prasklo niekoľko kotlov v hlavnej sále a povypadávali z nich nejaké tie rozvarené končatiny nehodných smrteľníkov.

  Roztržití čerti mali čo robiť, poprekladať ich do náhradných nádob a včas dovariť...k spokojnosti svojho nadriadeného, ktorému tak skvele vyšla podlá lesť na úbohú Modrú vílu, čo v slabej chvíli spečatila ďalší, nezávideniahodný osud ich  „priateľa“ Rumpelstiltskina.

  Veru, neoplatí sa s peklom sa dostať do sporu a nedodržiavať dohody...

  A voda v kotli vrie a vrie...

domiceli

Rumbelle - PARALELNÉ VRSTEVNICE IV. 31. kapitola ARTEFAKT

RUMBELLE

Paralelné vrstevnice 4

31. kapitola

Artefakt...

       Keby mal určiť, či je odpornejší dážď alebo vietor, oba šluhajúce nekoordinovane hlava-nehlava, navyše presne kolmo proti nemu, asi by udelil dve prvé miesta. A jedno druhé pre totálnu hlúposť, lebo hlupáci sú preto hlupáci, že sú natoľko hlúpi, že nikdy nebudú prví...z ktorej sa práve obvinil, trmácajúc sa sem cez pol mesta, kvôli...

  Zohol radšej hlavu nižšie, chrániac si tvár trochu klopami prechodného kabáta. Temeno schytalo zopár mokrých štipľavých rán.

  Márne žmúril oči smerom k odstaveným karavanom, ani v jednom z nich sa nesvietilo, hoci ho vrátnik a  SBSkár v jednom uistil, že pred chvíľkou sem šla, doslova utekala, aj s náhradnými kľúčmi, ktoré jej tajne, na vlastnú zodpovednosť, požičal, lebo...

  - Nezaujíma ma, prečo tu nikto nedodržiava BOZP, plány, harmonogram, scenár ani dohody, zmluvy a iné záväzky! Dnes som tu za totálneho magora ja, pokojne mi pripíšte navrub ďalší bod! – chrstol strážnikovi svoj vlastný rozmokvaný popol na hlavu pod firemnú šiltovku a dvihnúc ruky, aby si „idiota“ mohol lepšie obzrieť, otočil sa do oboch bokov, nedbajúc, že mu zhora prší do rukávov.

  Blahosklonný ujo v uniforme mal pre hviezdne maniere slabosť. Roberta Carlyle žral.

  Informáciu zaklincoval zhovievavým žmurknutím jeho smerom a zas tu bol duel, ktorá z blamáží bude na prvom mieste. On a Ona v karavane sprístupnenom prajným vrátnikom s pribujnou romantikou služby vo filmových štúdiách nacecanou fantáziou, o ktorej budú zajtra písať všetky bulvárne plátky, hoci si detsky pred ním zamykal ústa na sedem západov alebo Ona a On sami dvaja v jednej miniatúrnej kutici...

  Nemal chuť na druhú facku. Už tá prvá ho vytočila do nepríčetnosti. Po prvé ju vôbec nečakal a po druhé...ju vôbec nečakal!

  Dážď bol čoraz nepríjemnejší a podľa veľkých ôk, čo sa tvorili na mlákach v rozbahnenom teréne, ktoré pri dnešnom šťastí vždy topánkou našiel a opečiatkoval hlbokým vhupnutím, nemal v pláne tak rýchlo skončiť.

  Konečne plechové schodíky.

  Zo slušnosti predsa len radšej zaklopkal. Nie, zabúchal, čo najsilnejšie vedel. Roztrepal by tie dvere päsťami.

  - Emilie...došľaka, Belle!...alebo ako sa vlastne v skutočnosti voláš pravým menom...- mrmlal a do úst mu stekali obrie dažďové kvapky odpornej chuti. – Viem, že si tam, otvor! ...Michael sa o teba bojí...- skúšal podobrotky, ale trpezlivosť nemal v inventári dominantných povahových čŕt, tak to vzdal a trhol kľučkou. Poddala. Vrátnik mal pravdu.

  Tma.

  Pokúšal sa stláčať vypínačom po strane, ale siete zrejme v tomto nečase zlyhali a keďže sa dnes v noci nenatáčalo, nemal kto a prečo opäť nahodiť poistky alebo spustiť záložný generátor. Toto sa na výjazdoch a exteriéroch stávalo pravidelne, nebolo treba zahajovať paniku. Zahrmotal niekoľkými zásuvkami pozdĺž steny, boli v každom z prívesov identické.

  Kahanec ešte našiel, ale o zápalky bola núdza. Zachránil ho vlastný zlozvyk. Ponoril ruku do vnútra saka a vydoloval cigarety aj zapaľovač.

  Svetlo.

  Trasľavé a neduživé dvihol ho a pozrel skrz neho pred seba do všetkých strán.

  Karavan pôsobil, že je prázdny. Aj bol. Prečo však zostal otvorený?

  Na zemi zopár pohádzaných zvrškov. Nič výnimočné, je predsa v ženskom svete zákulisia, kde nijaká skriňa nedosiahne potrebnú veľkosť, bárs by zvnútra mala rozlohu celej Narnie.

  Položil sviečku na roh pultu, zvliekol ťažký mokrý kabát, uhladil vlasy dozadu, aby mu nemokrili tvár a netrpezlivo siahol po cigaretách.

  V obláčikoch dymu, hoci ich nevidel, sa strácala zlosť. Na Michaela, že ho zas zbuntošil uprostred noci a presvedčil, aby ju šiel hľadať namiesto neho, lebo má neodkladnú cestu kdesi...a letenka sa nedá prebookovať. Na seba, že sa nahovoriť zas dal, aj na tú streštenú žabu, čo vyrábala maléry ako na bežiacom páse....a ktorá tu mala byť!

  - Tak, dievča, kde si?! – spýtal sa s povzdychom prázdnej provizórnej izby, zahasil koniec cigarety o kraj kahanca, pootvoril dvere a vyprskol špak do noci.

  Zablyslo sa, párkrát zahrmelo namiesto odpovede. Ďalší z bleskov osvietil skoro polovicu placu pred karavanmi.

  Do oka mu padla záložňa.

  Zdalo sa mu, alebo dvere na nej boli fakt poodchýlené? Tma mu neumožnila opakovať záber.

  Vrátil sa dovnútra po kabát a len si ho prehodiac cez plecia, tak, aby vytvoril skulinku, kde prežije malé svetlo, rýchlo vykročil smerom k drevenej budove, ktorá v sebe skrývala interiér imaginárnej záložne pána Golda.

  Nemýlil sa.

  Dvere boli vskutku otvorené.

  - Je tu niekto?! – zavolal, prestrčiac len svetlo a hlavu.

  - ...nie...je... tu! Ani tu nie je...- ozvalo sa z dlažby pomedzi srdcervúce vzlyky.

 

  Odraz tváre v skle malého okienka v útrobách obrovského lietadla mu nadával snáď viac, ako výčitky svedomia kdesi vnútri hrude.

  V každej vráske videl jej zúfalú tvár, keď nenájde „svoju škatuľku“ v karavane, ani nikde na miestach, kde dnes natáčali jednotlivé obrazy.

  Radšej privrel oči. Mohol jej o svojom pláne predsa povedať...

  Nie, nemohol, chcela by ísť s ním a...to by bolo podozrivé. Dosť na tom, že už si štáb začína pošuškávať, že v poslednom čase nie je všetko s kostolným poriadkom.

  Len, aby ho dotyčný čakal na mieste, ako sľúbil.

  Ak on nebude vedieť, ako ďalej, sú zrejme stratení...

  Vytiahol z vrecka bundy farebný artefakt, niekoľkokrát ho otvoril, zas zavrel. Šperk v strede zamatového vankúšika sa odleskom lietadlových osvetľovacích stropníc potešil chvíľkam vpusteného svetla, ale nič viac sa nedialo.

  Žiaden prenos, žiaden obraz, žiadne hlasy...nič. V jeho rukách bol tento predmet len bezcennou ozdobnou škatuľkou na prsteň.

  Ak on nebude vedieť, ako ďalej, sú zrejme stratení...

domiceli

Rumbelle - PARALELNÉ VRSTEVNICE III. 30. kapitola ODHODLANIE

RUMBELLE

Paralelné vrstevnice 3

30. kapitola

Odhodlanie...

    Celú cestu neprehovoril ani slovo. Už to, že bol kvôli dažďu nútený sadnúť si s ňou do jedného taxíka mu dvíhalo adrenalín a mal čo robiť, aby zvládol chladný odstup. Vykašľal sa dokonca aj na slušné správanie sa a nepodržal jej ani dvere, keď vystupovali, nieto vysúkať zo seba ešte nejaký ten pozdrav aspoň na pol úst.

  - Tvrdá nátura...- zhodnotil Bae prirýchlo do útrob hotela miznúceho muža a pomohol jej, balansujúcej v privysokých lodičkách, udržať sa na okraji obrubníka.

  - ...mi hovor...- zovrela smutne pery. – Ani nevieš, ako ma mrzí to, čo sa stalo v záložni...- preľakla sa, keď jej nad hlavou vystrelil taxikárov čierny dáždnik.

  Nebo nad ňou ešte viac potemnelo. Smutne si povzdychla, akoby jej to prišlo náhle ľúto.

  -  ...nemala som mu streliť facku po tom objatí a bozku...- sypala si popol na hlavu. – ...keď ja...sa neviem...ako mi môže niekto prikázať: „objím ho, pobozkaj, rozplač sa...povedz mu, že ho ľúbiš...“ a navyše, ma požiadal o ruku a ja som mala povedať: „áno!“ ...To nie! - skúšala hľadať výhovorky.

  - Chápem, že filmové médium je pre teba novinka, ale na divadle si už predsa bola?! Je to jednoducho scenár...naša rola... – snažil sa Bae, naťahujúc si bundu cez hlavu, byť ústretový a zhovievavý k jej zlyhaniu, a totálne skratovej reakcii, hoci videl, ako sa režisér, vyvalený z jej nečakanej infantilnosti, dopuje tabletkami na upokojenie a tento natáčací deň sa riadne predražil a aj tak skončil absolútnym fiaskom.

  Každý z aktérov bol zvedavý, kedy sa prvé nekvalitné zábery z mobilov objavia na sociálnych sieťach. Bitka medzi hlavnými predstaviteľmi a slová, čo okolo toho padali, to bol teda megazážitok! Kam sa hrabú reportáže z rómskych osád...

  - Moja škatuľka! – chytila sa Belle zrazu za hruď vidiac, že domov ide v kostýme a jej poklad zostal v karavane v štúdiách.

  - Aj zajtra je deň...- zvolal ešte Bae, ponáhľajúci sa ukryť sa pred kvapkami dažďa rýchlo pod prístreškom hotela.

  Mala iný pocit...

  Naliehavý pocit.

  Kým sa obzrel, kde viazne, sedela opäť v taxíku. Jeho rozmazaná žltá silueta sa strácala za zákrutou.

  - Azrael s Lilithou ťa nechávajú zo samej horúcej lásky k tebe pozdravovať a trepali niečo o celodennom sklze, vraj si mu neposlal jedinú dušu...- vyťahovala z chabej pamäte, čo mu bolo odkázané a radšej zostala visieť vo dverách, vidiac, ako plamene z krbu šľahajú do priestoru.

  Pekelných ohňov si práve užila dosť. Aj sama sa cítila ako pripečená, nemusel jej to Temný pán ani chrstnúť do tváre.

  - Natvrdlý drak a drzá snúbenica mu nestačili?! – oboril sa na nevítaného hosťa, čo mu razom zničil nostalgickú atmosféru tohto zvláštneho večera, v ktorej si akosi začínal práve bahniť. – Dúfam, že aspoň tú držku nevymáchanú si tam ráčil nechať na prevýchovu! – dodal na margo „snúbenice“, s ktorou sa akosi stále nedokázal vyrovnať, hoci ju pôvodne mienil zveriť kláštoru.

  V konečnom dôsledku to však vyjde narovnako. Aspoň v jeho predstavách režimov tých iba na pohľad rozdielnych inštitúcií. Nemal bázeň pred ničím...

  - To si mi mal povedať, že sme tam za duše a nie ako poslovia?! ...prečo mi potom ten úlisný naničhodník strčil do ruky túto listinu pre teba a chuderu Zelenu poslal po tú trápnu Modrú vílu kdesi hlboko do panenských lesov...?! – splietala indície Maleficent, ovievajúc sa akýmsi zrulovaným papierom, kým jej, pod jeho tým smerom zvedavo zameraným pohľadom, nevyletel z ruky a nerozprestrel sa uprostred stola.

  Emilie od hrôzy ani nežmurkala, skúšajúc si predstaviť hororové scenáre vyplývajúce zo žargónu medzi dvoma zrejme spriatelenými gangmi  podsvetia.

  - Si krásne zvrátená, drahá...- uškeril sa na ňu, nepredpokladajúc, že v takejto pekne hlávke sa môžu zrodiť také krvavé orgie, čo práve videl v jej vypleštených očiach.

  Viac ho to však nezaujímalo. Na stole svietila listina s pečiatkou slovutného vládcu pekla. Zdala sa mu podozrivá. Aj všetko to, čo Maleficent rozprávala. Peklo nikdy nikomu, len tak pre nič-za nič nepomáhalo...

  - Prečo musela Zelena k Modrej víle?! – zabodol sa ostražito dračici do oka, až to druhé musela od bolesti privrieť, skôr, ako započal čítať.

 - Kam čert nesmie, pošle ženu!... – využila tá nečakane duchaprítomne všeobecne známy frazeologizmus, zachraňujúc si kožu. Kožku na viečku, čo roztiahol cez štvrť tváre.

  Prikývol, ale neveril jej. Aj tak...

  Začítal sa.

  Pousmial sa.

  - Čaká vás dobrodružstvo, drahé priateľky! – zaškeril sa nepríčetne pobavene a pritlačil na diablovu pečať svoju dlaň, až to zasyčalo. – Ako si správne podotkla: „Kam čert nesmie, pošle ženu!“ Bola by si taká láskavá a odbehla, respektíve odletela po Reginu, drahá? Budem ju trošku potrebovať. Nechcem si ruky špiniť sám...– naznačil Maleficent pohyb, aby vypadla.

  - A ty by si mi mohla behnúť do mesta po novú slamu. Minula sa mi, nemám z čoho priasť zlato. – nahol sa k Emilie, drsne ju chmatol za lakeť a takmer spadla, ako ju postrčil k dverám.

  - Ha-ha-ha...nepozerávaš moc rozprávky?! – poťukala si na čelo a urazene vyšla dverami, ktoré Maleficent nechala dokorán rozcabrené.

  - Keď kliatba, tak kliatba! – hlučne ich pribuchol, spojil ruky ako do modlitby a spokojne prižmúril obe oči, zasnívajúc sa, ako to všetko celé krásne sám teraz rozplánuje.

  Pohladil vzácnu listinu s nápovedou, tá vzbĺkla a vyparila sa s rehotom, ako pozdravom vládcu pekiel.

  - Aj ja teba, drahý! – odpľul si do kozuba.

  Dohovorené znamenie.

  Zmluva s peklom spečatená...

domiceli

...tak a rozprávky je koniec...začínajú prázdniny!!! 

Prajem všetkým čitateľom ich krásne prežitie, veľa zážitkov a možno sa po nich ešte stretneme pri nejakom tom FF a štvrtej sérii OUAT!

Majte sa !...

Rumbelle - PARALELNÉ VRSTEVNICE III. 29. kapitola SNY

RUMBELLE

Paralelné vrstevnice 3

29. kapitola

Sny...

       Oheň mu svietil do tváre, kropaje potu vystupovali na povrch a nedalo sa presne odhadnúť, či  väčšia horúčosť nadvihujúca mu kde-tu ešte posledné suché skrepovatelé vlasy, kým ich presýtené potom nalepí späť o povrch, ide z rozhecovaného kuchynského krbu, kde praskalo preschnuté drevo, pažravo požierané nedočkavými plameňmi, alebo z jeho rovnako rozpáleného vnútra.

  V odleskoch kože odevu sa odrážali oranžové plamene, farbiac ho dožerava, ako kovové brnenie vystavujúce nity zoceľujúcemu ohňu.

  Ani netušil, ako teatrálne na ňu pôsobí a aj keď už vie, že je niekým iným, fascinuje ju rovnako. Až sa toho sama naľakala.

  - Študovala som kedysi balet. – vstala náhle, z ničoho-nič, možno aby odľahčila priveľké ticho, od stola Emilie a vystrúhala základnú figúru, hoci bez piškót v postoji na špičkách trochu neisto balansovala.

  Trochu sa strhol, vyrušený z vlastných myšlienok, ale nechal ju.

  - ... po hodine, keď ostatné bežali do drahých áut svojich fotrovcov, do luxusných ružových izbietok s megaplyšiakmi a diplomami zo súťaží, často som zostávala pritajená v prepotenej, vydýchanej triede. Počkala som si na západ slnka a potom v jeho oranžovo-zlatom odraze v zrkadlách pozdĺž steny, tancovala do úmoru. Predstavovala som si oheň a seba ako papierovú baletku z Andersena, čo bol do nej platonicky buchnutý cínový vojačik, ktorá nechce zomrieť a jedine tanec, ak bude naozaj dobrá,  ju môže ešte zachrániť pred istou smrťou...Ale tá aj tak vždy prišla. So západom slnka a s upratovačkou, čo ma šťavnatými  nadávkami galupom vyhodila. – hýbala spomalene prstami a v tieňovom divadle, čo hralo na stene zboku, napodobňovala piruety a ladné pohyby baletky.

  Pozorne to divadlo sledoval, hoci pôsobil, že ani brvou nemykol.

  Vo vlastnom pohľade ešte viac spomaľoval jej tiché, mäkké pohyby, napodobňujúce nejaké neurčité deje, kde si každý môže doplniť vlastné súkromné libreto. On si, nevediac prečo, vybavil tanec...Nie, nie...objatie. Jemné, pokojné náručie, rozochvené hudbou zvnútra, takmer nehmotné a predsa sa dotýkajúce  každej jednej bunky tela...Strhol sa. Kde sa to v ňom vôbec vzalo?!

  - Hodil som mu ju tam naschvál...Andersenovi...jednonohú, papierovú  bábiku ...Chcel som skúsiť, aké to bude padnúť do plameňov, skočiť bezhlavo za ňou a horieť...a vedieť, že sa už, bez tak, nič nedá zachrániť... – odpovedal jej tajomne, hoci to nečakala vôbec.

 Jej prstová baletka zmeravela.

  Pohliadla na jeho ostrý profil a zdalo sa jej, že na neho padla akási ťažoba. Nie z útrap a prekvapení dnešného dňa. Skôr akoby ho zasypal v okamžiku celý rok bolesti, nešťastia a smútku. Celé desaťročia...

  - Celé storočia, drahá. Už storočia...- dopovedal za ňu, zhlboka sa nadýchol pekelnej horúčavy a zatvoril viečka, snažiac sa pochovať za nimi spomienky.

  Nedovolila mu to. Akási sila vydrala jej z úst úprimné slová, tak spoločné pre oboch.

  - A predsa si tu zas. Krb žiari na plné pecky a ty stojíš tesne pred ním, odhodlaný skočiť...ak to bude stáť za to...tak, ako kedysi dávno ja... – postavila sa vedľa neho a jej odev sa sfarbil rovnako, ako jeho, do krvavooranžova. - Nedbala som hrubým nadávkam tej baby s metlou, zostala som aj druhý deň, aj tretí...zostávala som často, odhodlaná stať sa primabalerínou...- pokývala s povzdychom hlavou, odstúpila, jej odev náhle zhasol.

   Sadla si opäť k svojmu čaju, schúlená zimomravo napriek horúčave, do klbka, rozčeriac jeho hladinu kruhmi, čo spôsobil náhodne  namočený ukazovák.

  Zvrtol sa so záujmom k nej, založil ruky za chrbát, spravil dva veľké kroky k stolu, počkajúc si, kým k nemu zdvihne zrak.

  - A podarilo sa? – nadvihol zvedavo obočie, akoby mu zabudla dorozprávať zvyšok dnešnej rozprávky.

  Záporne pokrútila hlavou, ale usmiala sa.

   -  Niekedy sa človek musí vzdať jedného sna, aby si naplnil iný. -

  - Nikdy sa nemienim vzdať svojho syna! Získam si ho späť! Opäť budeme spolu! Ako kedysi...– skríkol nečakane a zaprel sa oboma rukami o stôl, až zaprašťal.
  Zhovievavo sa usmievala, stále záporne krútiac hlavou.

   - Nič... už nikdy nič, nebude ako kedysi... Nemusím byť primabalerínou. Stačí, že môžem tancovať...- položila odhodlane dlane na jeho do pästí kŕčovito zovreté ruky a jemne stisla, aby mu dodala nádej.

  Vytrhol sa jej.

  - Ničomu nerozumieš! Naivná hlupaňa! – zvrieskol a radšej sa jej otočil zas chrbtom, aby nevidela, aký je rozrušený a celý nesvoj.

  Odporná rozprávka! Zlá rozprávka! Andersenov syndróm...

  Neodpovedala. Jeho bolesť sa s tou jej zrejme nedala porovnať, tak sa o to ani nepokúšala.

  - Obetujem čokoľvek! Kohokoľvek!... len aby som ho dostal späť...a ...poprosil ho o odpustenie. – dopovedal už tichšie.

  Zbystrila.

  - Čo také si mu vyviedol?...keď musíš prosiť „o odpustenie“? – čakala teraz ona na jeho koniec príbehu.

  Mlčal.

  Neodradilo ju to. Chce to vedieť...

 - Si bohatý! Mohol si mu predsa dať všetko. Dobré vzdelanie, hmotné statky. Pravdepodobne aj vplyvný, takže by mal vybavené, na čo by si len pomyslel. Školy, autá, dovolenky, handry, šperky, vily, ženy...- rozplývala sa, spomenúc si, čo všetko v komnatách, ktorými prechádzali cestou do kuchyne, zazrela.

  - Všetko som mu aj chcel dať! Všetko! Môjmu jedinému synovi!...ale on ma o to všetko chcel pripraviť! Bezdôvodne! ...len tak! ...z hlúpej detskej roztopaše!...- obhajoval sa dosť nevierohodne, ako zbadal na jej neveriacom pohľade.

  Rezignoval s nič  nevraviacimi  prvoplánovými vyhováračkami.

  Na chvíľu sa zas odmlčal, váhajúc s priznaním.

  - Tak trochu...som zabil jeho matku! – vychrstol, skôr ako chvastúnstvo, než čin hodný pokánia. - ...a ešte zopár...desiatok, možno stoviek obyčajných sprostých smrteľníkov!... Neboli dôležití! – roztiahol ruky a triasol hlavou.

  Otvorila od údivu ústa dokorán.

  Chvíľu ju s nevôľou pozoroval.

  - Kto sú Gangster a Mafián, drahá? – zahľadel sa jej do tváre, čítajúc myšlienky, ktorým zas nerozumel. - ...myslela si to „podsvetie“, čo má pod rukou Hádes? Hej, tam mám isté medzery v kompetenciách, ale mňa nemôže ohroziť. – pousmial sa sebavedomo. – Som totiž nesmrteľný! – vypleštil na ňu oči. – Som rád, že mi to veríš! – s uspokojením čítal jej myšlienkové pochody ďalej, komunikujúc rovno s nimi.

  - ...a...ešte sa čuduješ, že je preč?...- ozvala sa, keď rozdýchala, čo práve počula.

  - Čo by som bol bez svojej neobyčajnej moci?! Há?! – skúsil ju presvedčiť.

  - Obyčajný otec. – odpovedala bez ostychu a sebavedomo, stojac si za svojou pravdou, hoci sedela nad čajom.

  Nadvihla šálku a odpila si.

domiceli

Rumbelle - PARALELNÉ VRSTEVNICE III. 28. kapitola REALITA

RUMBELLE

Paralelné vrstevnice 3

28. kapitola

Realita...

    Búchanie na dvere sa už nedalo ďalej ignorovať. Simultánne povzdychli, rovnako potriasli hlavami, dokonca sa zdalo, že spolu aj zodvihli a zas spustili plecia, odobriac nateraz  „koniec debaty“ a akoby sa boli dohodli, narovnako sa načiahli za kľučkou.

  - Traja mušketieri! – pousmiala sa Belle nad trojicou rúk, jednu na druhej, oblapávajúcimi svorne kľučku, tak sladko, že jej ho kúsok museli obaja vrátiť. Úsmev.

  Idú do toho. Spolu. Mlčky. Ako jedna rodina...

  Dvere sa triumfálne rozleteli.

  - Je fajn, že sa dobre bavíte,  - smrkla nimi o plech priklopená roztrasená asistentka, keď sa dostala opäť na plošinku, otrasená a obložená akýmisi rekvizitami. - ...ale mňa to už fakt vyčerpáva, robiť šéfom hromozvod! – nadhodila veci v náručí, aby sa jej ľahšie prskalo a nemusela do nich. -  Z ich nadávok som už skoro hluchá, aby ste vedeli... ja nemám v zmluve robiť vám všetkým aupairku. Aj tak si to tu nikto neváži a dívate sa na mňa ako na posledný plevel pri plote. Len tak, zvrchu...- smrkla, natrčiac prinesený kostým na ramienku do vnútra karavanu.

  - Tá sukňa mi bude úzka, srdiečko, prepáč. – odhrnul ju Bobby a nič dobré neočakávajúcej dievčinke nečakane prešiel spakruky jemne po líci, nadvihnúc jej nadôvažok bradu a pozrel sa na ňu zámerne zospodu, dokonca  pohľadom číslo 5, určeným len na flirtovanie v intímnom kruhu, približujúc sa k nej nebezpečne celou tvárou, v poslednom momente však cuknúc a kým sa spamätala, rýchlo zdupkal po schodíkoch a vytratil sa bez obzretia.

  - ...mne zas farba blúzky nebude ladiť so strniskom. – pohliadol Bae, naťahujúc si prstami miesta, kde mali vytŕčať imaginárne bradavky na jeho košeli, na dievča tiež „zospodu“, z druhej strany, keď ju veľkým oblúkom na maličkých schodíkoch karavanu obchádzal, ale gesto staršieho kolegu nemal odvahu zopakovať. Šúchal si  bradu. Sám sebe...

  Bobbymu by to automaticky v rámci aktivít jeho samičieho fanklubu prešlo, ale on je malá ryba a nechať sa obviniť zo sexuálneho harašenia na pracovisku, nemienil. Tak jej iba, dosiaľ vyvedenej z miery z dôverného dotyku hviezdy seriálu,  pubertiacky zakýval.

  - Je krátka... – s hrôzou hľadela na natrčené zvršky Belle, pochopiac, že sú určené pre ňu a hneď!

  Asistentka oblapávajúca si zasnene bok líca, bude to jej dnešná celonočná činnosť, ktovie, možno aktivita na najbližších pár dní, kým sa z toho na mol ožratá nevyspovedá s prívalovou vlnou preafektovaných sĺz všetkým hambáčom, arašidom, očkám farebných slamiek a pribratým kamoškám v bare, kdesi na rohu ulice. A utriedi si dojmy a pojmy...

- Krátka...Krátka! Všetko vždy iba omrmlete!... Rozpis je jasný. Scénické poznámky, technické poznámky... zase ste scenár ani nevideli, však?!... čítajte...Scéna v záložni...biela blúzka, minisukňa, kaderníčka čaká na trojke...túto kapsu berte tiež, nemienim za vami behať s ňou ako mopslík...nevytraťte dýku...- fľochla jej nezúčastnene s hlavou stále natočenou smerom, kde zmizol rozviaty kabát  Roberta Carlyle.

         Búchanie na dvere sa už nedalo ďalej ignorovať.

 S nevôľou pozrel na ne, potom na Emilie. Ona naopak. Kristin v roli Maleficent jej bola sympatická. Dúfala, že sa vracia. Byť v jednej izbe iba s týmto monštrom bez morálky a bontónu sa jej nevidelo.

  - Aj tak si všetko musím riadne premyslieť! – lapol ju za zápästie a druhou rukou si vzal vzácny čriepok z jej dlane. Všetko stíchlo a zhaslo.

  Šúchajúc ho medzi palcom a ukazovákom, následne ho obliznúc, tvár sa mu natiahla do prapodivného úškľabku.

  - Slza. Aké banálne! Oživuje ho obyčajná ľudská slza! ...To nebude problém... Rozplakať ťa, krásavica! – nahol sa k jej tvári a  vyceril všetky pokazené zuby.

  - Zubná kefka vám nič nevraví? – odtiahla sa znechutene zhrozená z pohľadu do jeho ústnej dutiny, pochopiac, že tu úradovali roky bez dentálnej hygieny, nie šikovné maskérky.

  - To je nejaká príbuzná zúbkovej víly? – zatriasol neveriacky hlavou, že by sa mu v krajine rozmnožila taká pliaga. Nemal ale  čas domyslieť likvidáciu migrujúceho vílieho hmyzu.

  Dverami hrklo a dnu vplávala rozčúlená Zelena.

  - Tretíkrát ti ten čaj k raňajkám už zohrievať nebudem! Čochvíľa vykvasí a bude z neho akurát tak víno k obedu! – ziapala sebavedomo, dala si ruky vbok a urazene, vidiac, že svoj čas trávi s inou ženou, našpúlila pery, prekrížiac ruky na hrudi a odvrátila pohľad od nehodnej dvojice, nerešpektujúcej jej postavenie budúcej panej domu.

  - To ho môžeš rovno vypáliť, alkohol mi robí dobre na pokazený žalúdok! Dám si z neho po večeri! Počkaj si na Maleficent, má teraz nejaké kšefty s diablom, s plameňmi bude zadobre, pomôže ti s tým, drahá!... Snúbenica!... Je mi aj tak divné, že som ťa sfleku nenaučil držať zobák a krok a čakať, kým prvý neprehovorím vždy ja! ...Čert, aby ťa bral!...No, prosím, ešte som ani nedohovoril a ona už je preč! To sú mi spôsoby!...- brýzgal do odparujúceho sa dymu, v ktorom zmizla jeho „nastávajúca“. – Ako ja k tomu prídem?! Nechať ma tu o smäde?!...Vrátim ťa do kláštora, aby si vedela! ...na prevýchovu...- ziapal súdy po zmiznutej.

  - Vieš variť čaj? – pozrel zboku na Emilie.

  - Máš rýchlovarnú kanvicu? – zareagovala bystro.

  - Samozrejme! Bude variť tak rýchlo, ako rýchlo budeš prikladať na oheň a fúkať do plamienkov, drahá. – uklonil sa a pokynul jej, aby ráčila okamžite vyraziť smerom do kuchyne.

        

domiceli

 

Rumbelle - PARALELNÉ VRSTEVNICE III. 27. kapitola DIERY

RUMBELLE

Paralelné vrstevnice 3

27. kapitola

Diery...

       S nedôverou hľadel do miniatúrneho obrázka vo vrchnáku škatuľky. Pripomínalo mu to displej mobilovej vyklápačky. Starší model vo vintage style, taký pre baby, zrejme.  

  Jeden muž, dve ženy. Historické kostýmy, artefakty, interiér...“Obrazy zo seriálu, mobilná aplikácia, hra?!“...vyhodnocoval videné, márne sa snažiac spomenúť si, kedy tieto scény s Emilie a Kristin točili. Asi skôr kvalitná 3D grafika.

  V štúdiách sa všetko odohráva pred nič nestvárňujúcim zeleným, prípadne modrým pozadím, ostatné sa dotvára už digitálne, ale jemu sa nezdali nie kulisy, lež pohyby, dialógy, obsadenie... Skrátka nezdali...Môže byť, že je to zostrih? Nemôže. Aj ten by museli vytvoriť z niečoho, čo predtým odohral, vyslovil. ...ale tu, v kostýme Rumpelstiltskina, akoby hral úplne iný človek. Neznáme libreto, repliky, scény, výstupy... O Belle a Maleficent nepremýšľal, náplň ich natáčacích dní nepoznal...Škrel ho ON sám, respektíve ten niekto v jeho roli...

  - To je prezentácia nejakého konkurenčného Bolywoodu? Hackeri? Made in...čojaviemkto, ale vyvesím na youtube, trhnem na tom prachy? – obrátil sa sarkasticky na Michaela vyčerpajúc všetky do úvahy prichádzajúce možnosti, čo to vlastne vidí.

  - Môj otec... – vyslovil a sťažka preglgol.

  - Je majiteľom protialkoholickej liečebne, predsa?!...Nespomínal si, že sa tiež venuje herectvu...či produkcii... režisér?...Ale teraz je mi jasná záhada, odkiaľ majú presné repliky kulís a kostýmov! Nehovorí sa tomu náhodou priemyselná špionáž, priateľu? ...to je na žalobu a pekných pár rokov poťahovačiek s právnikmi BBC...- mračil sa Bobby na kolegu.

  Obvinený sa len uškeril.

  - To by na nás tú žalobu museli podať oni, keby už o to šlo. Sú to totiž naše prototypy. Môj otec, Maleficent, aj tuto Bella. – usmial sa na krásku, ktorá pozorne, narozdiel od nich, sledovala dianie na druhej strane a hlavne s úľubou vstrebávala svoj idol. Každý jeho pohyb, gesto, mimiku...hoci sa práve správal ako vždy...ako idiot. Povýšenecky, ješitne, sebavedomo, smiešne...ona vedela, že je to len hra. Maska. Pretvárka...že kdesi vnútri mu bije srdce..."...ktovie, či ešte stále pre mňa"...povzdychla si v duchu.

  O čom sa zhovárajú muži vedľa nej, tomu aj tak vôbec nerozumela.

  - Chceš povedať, že Adam s Eddym kúpili od nich „pokútne“ licenciu na OUAT? Od nejakých garážových amatérov, čo síce mali geniálny nápad na seriál, ale nemali na vlastnú produkciu? – zatiahol neveriacky prekvapený muž, lebo táto konšpiračná teória sa mu zdala najpravdepodobnejšia.

  - Peniaze tu nehrajú rolu. Môj otec má zlata viac ako brunejský cisár, to mi ver, Robert...Tu ide o niečo iné...– záporne kýval hlavou Bae a znechutene si predstavoval všetok ten majetok, honbu za ním a za prestížou, ktoré pomaly, ako trpezlivé krysy, vyhrýzajúce si diery do sveta komôr ničili postupne ich životy.

   – A o čo tu teda ide, keď v tom nie sú prachy?! – zostal muž s teóriou „veľkého filmového tresku“ na rozpakoch.

  - O moc, Bobby! Jemu vždy išlo iba o moc! Moc! Moc! Moc!... Najmocnejší, najväčší, najgeniálnejší, najvplyvnejší, najviac strach naháňajúci...skrátka jeho megalomanstvo presahovalo hranice nášho sveta a jemu stále nebolo dosť! Bol ochotný obetovať aj jedinú svoju rodinu ...- opäť otočil ruky k hrudi a tvrdo na ňu zaútočil roztiahnutými prstami. -  ...len aby neprišiel o svoj žvanec, ktorý mu bol prednejší, ako vlastný syn! – vyžaloval sa na jeden dych mužovi pred sebou, vidiac v jeho tvári svojho vlastného otca, akoby to aj býval bol on sám. Videl ho opäť nad priepasťou, ako sa zbabelo hrabe z nej von a na syna už hľadí iba zvýšky...

  - A teraz...teraz zlanárili aj Emilie?! ...Takže ona nie je na odvykačke, ale maká pre cudziu televíznu spoločnosť?! ...O to tu teda ide?! – dopĺňal, doslova chrlil ďalšie a ďalšie indície do svojej predstavy Boby a všetko mu, paradoxne, krásne do seba zapadalo, ako kamienky do skladačky.

  Bae s Bellou na seba pozreli a obaja vedeli, že bude lepšie nechať Bobbyho bahniť si víťazoslávne vo svojom vyfantazírovanom  akčnom špionážnom trileri, než mu podsunúť pravdu.

  Jemu však pravda, čo pravdou ani nebola, o čom netušil,  nestačila.

  - Akým právom ste ma do toho vy dvaja namočili?! – chytil sa za čelo, odsunúc z neho všetky napadané vlasy a druhú ruku zaprel vysoko do boku. – Veď...vlastne...- zaťal pery od nervozity. – Došľaka!... ak to praskne...nechcem  pomyslieť na dôsledky. Už si nikto z nás neškrtne ani v reklame a novinári budú mať celé mesiace o čom drístať svetu!... Michael! Ako si mohol? ...- dochádzali mu na um všetky možné katastrofické scenáre ďalších epizód a z trileru sa razom stával horor.

  - Pretože, potrebujeme tvoju pomoc....aby sa všetko mohlo vrátiť tam, kam patrí... – otočila sa na vyšilujúceho, nervózneho muža Belle a naklonila hlavu k plecu, jemne sa pousmejúc. Ako prosbu.

  - Takže, ak tomu dobre rozumiem... toto nie je klinika ani blázninec? – spýtala sa prostoreko Emilie svojich spoločníkov. – Vy jednoducho vlastníte konkurenčnú televíznu spoločnosť? – neprestávala s otázkami, po tom, čo si vypočula Bobbyho nádherne zvrátenú verziu diania.

  - Ja jednoducho vlastním všetko, čo tu vidíš! – ješitne rozpažil Rumpelstiltskin ruky aj keď figu vedel, z vlastníctva čoho ho to vlastne obvinila.

  Ale aj keby šlo o maláriu, skrátka ju musí mať! Má právo...výsostné právo všetko vlastniť!...Je naj, naj, naj...Nemožné  hneď, zázraky do troch dní. A hotovo!  Pokrútil sa na mieste.

  – ...a čokoľvek môžem získať lusknutím prstov, alebo povedzme malými neškodnými dohodami. – chválil sa ďalej a Maleficent za jeho chrbtom mu s pokorou veľkodušne prikyvovala.

  - A potrebovali ste mňa! – hrdo sa vypla Emilie, dúfajúc, predstavujúc si,  že práve podpisuje výhodný kontrakt na hlavnú úlohu v pripravovanom projekte, seriáli, možno oscarovom veľkofilme na ďalšiu sezónu, možno aj na niekoľko.

  A bolo jej momentálne šuma-fuk či bude stvárňovať nejakú polcolovú  tínedžerku, rašelinu alebo surikatu...Jedno, či to natáča renomovaný režisér, či len novozbohatlík, čo nevie, čo s peniazmi. Jedno, nech to aj točia blázni a bývalí či stáli alkoholici, trestanci, a ľudskí zatratenci najhrubšieho a najnižšieho kalibru. Jedno! Ak zaplatia.. a spravia patričnú  reklamu, samozrejme.

  - Ja nepotrebujem nikoho! – zmraštil tvár Rumpel , fúkol jej do vyfantazírovaného domčeka z kariet a potriasol znechutene hlavou. Zrovna táto tu  mu veru do života na zámku nepasuje...

  - Dovolím si protirečiť...- začala opatrne Maleficent, hlásiaca sa už chvíľu o slovo. Márne.

  Jedovato sa na ňu otočil. Rýchlo radšej, bez vyzvania,  začala vysvetľovať, použijúc rovno trumf!

  - ...ona totiž pozná tvojho syna, - ukázala dlhým nechtom na plátno. – A pozná aj ten svet, kam sa ti prepadol. Takže by nám mohla byť nápomocná, aby sme ho získali späť, nemyslíš?! Možno formou výmenného obchodu, výkupného a tak... – zaliečavo sa usmiala.

  Najradšej by sa jej zaboril do strapatej hlavy a vytŕhal jej štetiny po jednom, lenže čas aj situácia hrali proti nim a Maleficent mala vlastne pravdu. Nedokázal sa s tým zmieriť.

  - Čert, aby ťa vzal! – zrúkol a dračica zmizla v dyme.

  - Dobrý trik! – uznanlivo prikývla Emilie, vidiac, že po žene už nezostalo ani stopy.

  Rumpelstiltskin sa otriasol. Nemyslel to doslovne. Čo už. Nebol zvyknutý niečo odvolávať.

  - Veď ona si už poradí! Vráti sa...Bohužiaľ, mám takú smolu...- obhájil sa s pobaveným smiechom, ťapkajúc dlaňami ako malé zákerné decko.

domiceli

 

Rumbelle - PARALELNÉ VRSTEVNICE III. 26. kapitola OBRAZY

RUMBELLE

Paralelné vrstevnice 3

26. kapitola

Obrazy...

       - Nikdy som nič také nepovedal! – ohradil sa Robert na poslednú  vetu Belle a nechápavo preskakoval pohľadom z jedného na druhého.

  Pozrela na neho vľúdne, ale už inak ako doteraz. Teraz vedela naisto, že pred sebou má úplne cudzieho, neznámeho muža, ktorý má síce čo to spoločné s NÍM, ale ON...to v žiadnom prípade nie je. Zhovievavo sa pousmiala a pohliadla na Bae. Bude skôr vedieť, čo mu odpovedať.

  - Nechcem ťa uraziť, kámo, - začal ten familiárne, oblapiac muža s mobilmi v rukách okolo pliec a vtlačil ho na gauč. – Od začiatku svoju štvorrolu v OUAT hráš excelentne. Klobúk dolu. Si pán herec... – začal psychologicky lichôtkami, akoby si predpripravoval parcelu na zásah plnej poľnej, rovno z kategórie delostreleckých divízií. 

  Vidiac, ako Robert Carlyle mäkne a sebavedomo si pritakáva, pokračoval rýchlejšie.

  -  Keď som ťa prvýkrát zazrel parodovať môjho fotríka, bol som na rozpakoch, že sa po mňa skutočne vrátil...Podobáš sa na neho nielen fyzicky, ale aj trochu povahou. Trochu. Fakt, len trochu...- doťahoval sklamane, radšej pokračujúc. - ...a ja som mal  nutkanie vyvrátiť žalúdok od nervozity, nadšenia a radosti, že to konečne prišlo...lenže realita bola iná...je iná. Obávam sa, že ON...-  ukázal kdesi za seba, gestom, ktoré si pamätal z detstva, hoci tam nikto nestál, - ...ON...nemá tie podstatné, dôležité  vlastnosti z tvojich. Teraz myslím diplomaciu, empatiu, vystupovanie, zmysel pre pravdu a spravodlivosť, dokonca mám pocit, že ON nie je schopný žiadneho citu a už vôbec nie pozitívneho...- poskladal Bae čelo do harmoniky vrások a radšej odvrátil pohľad od Bobbyho,  priveľmi mu otca pripomínal.

  - O čom to tu melieš, Michael?! Zas začínaš s tou jej rozprávkou z hotela?! - oponoval jeho slovám a vrátil sa radšej pohľadom k žene stojacej nad nimi s maličkou škatuľkou v dlani.

  V okamihu sa však znova strhol a presunul zorný uhol späť.

 - A prečo sem miešaš svoju rodinu? Čo tá má spoločné ...s hospitalizáciou Emilie na akejsi sprepadenej klinike Pánubohu za chrbtom civilizácie?!... – zamrzol v prehovore, dal si dva a dva dohromady. – Počkať, počkať... Dochádza mi...- našponoval prst a Bae s obavou sledoval, čo vykonštruoval. –  Tvoj tatko je čím? ..Tvoj takto je majiteľom? Riaditeľom? Viceprezidentom? Manažérom?...skrátka tvoj tatko má pod palcom kliniku, kde sa odišla liečiť naša Emilie! – uzavrel a Bae odpadol kameň zo srdca, ako dobre to „doplietol“ a svojrázne pomenoval.

  - Môj ctený tatko má "pod palcom" všetko v Začarovanom lese! – urobil megalomanské Rumplovo gesto, prekrúcajúc nadôvažok očami.

  Robert sa pousmial. Uznanlivo prikývol. Dobre vedieť. Jeden si nikdy nemôže byť istý, kedy sa to bude hodiť. Takéto známosti...na takýchto miestach. Michael vystúpený z anonymity mu bol razom tiež sympatickejší.

 Pozrel bokom na ženu. Hlavou mu preblesklo, že ju zrejme našli ako nejakú liečenú schizofreničku tiež v ústave Michaelovho otca. Všetky indície tomu nasvedčovali...

  Náhle sa vystrela a s neprítomným výrazom na tvári prikyvovala, čo Robertovu teóriu len potvrdzovalo.

  - Na nič sa ma teraz viac nepýtaj. Je to všetko v jej rukách, ako vidíš...- zdvihol Bae ukazovák a stopol Bobbymu všetky aktivity, ohľadom tejto situácie. Hlavne myšlienku na útek.

  - Musíte vraj, práve vy, zopakovať jednu formulku, ak sa nenahneváte. – obrátila sa na neho a hlavou mu pokynula, aby sa postavil vedľa nej. – Budem vám po častiach predriekať a vy len opakujte. Nesmiete sa pomýliť, inak to nemusí fungovať. – pousmiala sa a v jej pohľade sa zračila prosba, nedočkavosť a nádej.

  - Čože?! – zrúkol zas vytočený a to si myslel, že už má svoje emócie pod kontrolou. - Ideme tu, nebodaj, vyvolávať duchov?!... Teraz predpoludním? ... Ste vy dvaja kompletní?! – znechutene zavyl nahnevaný muž z gauča a uvoľnil si elegantne zaviazanú kravatu. Bol by vstal a ostentatívne odišiel, Bae ho však prisilno držal za lakeť a nútil pohnúť sa smerom k Belle a poslúchnuť ju.

  - Urob jej radosť a zahraj chvíľu Rumpla. O nič predsa nejde...- zaklamal.

  - Vedel som, že nemám podpisovať kontrakt na ďalšiu sériu... Začínate byť nebezpečne paranoidní! Prestáva sa mi to páčiť...- mrmlal, ale dobrá výchova mu doslova prikázala vyhovieť dáme. Hoci vyšinutej...

  S nadsádzkou pokorne zopakoval všetko, čo mu našepkávala, nechal ju, aby mu chytila dlaň a spravila ňou pár pohybov nad škatuľkou, čo doplnil originálnymi grimasami, za ktoré by sa nemusel hanbiť ani Mel Gibson, keď ho v Statočnom srdci štvrtili a v duchu preklínal chvíľu, kedy sa dal na toto bláznovstvo nahovoriť.

   - Povedal som to dosť jasne, však? – obrátil sa ješitne  pán zámku na svoje spoločníčky, potom, čo žene v obraze, cez Emilie vysvetlil, ako môže stvárniť obraz tak, ako je to umožnené im.

  Ale nebol si celkom istý, či to vo svete, ktorý má byť  bez mágie, bude vôbec fungovať. Iba to riskol.

  – Môj dvojník je celkom dobrý, však? – pochválil nadôvažok  postavičku v čudnom, dosť chudobnom odeve, bez akýchkoľvek zlatých, či aspoň strieborných ozdôb, bez šperkov a krajok, neustále si nervózne povoľujúcu kravatu pod krkom.

  S otázkami, aj odpoveďami si vystačil aj sám. Ani jedna zo žien nemala chuť s ním teraz komunikovať. Zranenú Emilie s uboleným, jeho drsnými slovami rozorvaným srdiečkom,  zmáhala už únava. Od rána je na nohách, nič nejedla, žalúdok má ako na vode, pred očami sa jej zahmlieva...Iba obraz priateľov dodával jej silu nepoložiť sa tu uprostred komnaty. Aj tak by sa na tom tento odľud, tak odlišný od Bobyho, iba bavil.

  Napriek tomu, že stále akosi zvonka svietila, osvietilo jej čosi aj myšlienky.

  Odlišný!!!

  - Ak som to správne pochopila,...potom ty nie si Bobby. – otočila sa náhle, po chvíľke premýšľania, na nervózneho muža žena s črepinkou na dlani.

  - Je nad slnko jasné, že nie som nejaký tvoj  „Bobby“!  Hlúpe meno, nedôstojné, obyčajné, strukovinovité, pch! Ja...ja som Rumpelstiltskin! – odpovedal hrdo a vystrúhal poklonu.

  - Aby ti neseklo v krížoch, drahý! Predsa len, máš cez tristo rokov! – napomenula ho Maleficent, vidiac, ako sa nedôstojne strápňuje pred Emilie.  Ako sa naparuje. Vypelichaný kohút uprostred smetiska.

  - ...a ani vy nie ste Kristin...- obrátila sa na svoju obhajkyňu.

  - To všetky ženy sú takéto vymleté? – nahol sa Rumpel k Maleficent. – Nedokážu si po toľkých hodinách zapamätať dve mená?! – klopkal si povýšenecky na čelo.

  - Vymleté, či vyzametané, či celkom duté, darovanému koňovi na zuby nehľaď! Ostatne, ja nemám potrebu s jedlom viesť pred pozžretím  filozofické rozhovory... - naklonila sa k nemu a dala mu za pravdu.

  - Ak dovolíš, ja zas celkom rád poflirtujem, kým z nich to jedlo pre teba  učiním...- prešiel si jazykom po spodnej pere a prižmúril oči, ruky radšej založiac za chrbtom, aby ich niečo nemiestne, týkajúce sa formálnej úpravy pokrmu,  nenapadlo.

- Nerob si starosti, drahý, táto už je napoly predvarená. Podľa zápachu dobrých pár rokov dozadu. – potiahla dračica nosom a vstrebajúc pre seba lahôdkovú vôňu, slastne prižmúrila oči.

  Emilie sa pošívala. Cítila sa trápne. Ako teľa na trhu.  Nadôvažok vytiahnuté rovno z maštale...Nahla sa k svojmu ramenu s privoňala si. Nič moc...

  - Spokojná? – poklonil sa Robert, zatiahnuc sarkasticky, po heroickom výkone pripomínajúcom šamanské praktiky zaklínačov hadov,  vedený médiom, svojou našepkávačkou, dúfajúc, že môže konečne vypadnúť z tohto blázninca na kolesách na jednu zdravotnú Alebo radšej hneď na dve.

  Opatrne začala odklápať vrchnáčik škatuľky. Svietilo to okolo nej a svietilo to aj v jej vnútri. Leskol sa tam šperk, ktorý skrývala. Za ním, na vnútornej strane zamatovej výsteľky vrchnáku, sa začal črtať obraz.

  - Rumpel! Môj Rumpel...– vyšeptla  nežne a skoro zamdlela od rozrušenia, vidiac ho znova...Tam, u nich, v jeho zámku...doma.

        

domiceli