OUAT - Deň "D"... 1. kapitola ALE, ALE...

OUAT – DEŇ „D“

voľné pokračovanie fanfikov...

Obchodné tajomstvá

kapitola 1

Ale, ale...

       Pohodlne sa zošuchol až na okraj stoličky, natiahol ruky nad hlavu a prekrížiac ich na hrudi zahľadel sa na ňu. S hlavou mierne naklonenou, spodnou perou zacvaknutou o vrchnú, pedantne, pozorne, doslova maľovala písmenká na snehobiele obálky. Spokojná sa na každú usmiala a odložila na teraz už dosť vysokú kopu v strede stola.

  - Asi by bolo jednoduchšie dať vyrobiť transparent a vyvesiť ho na vežu knižnice, nemyslíš, drahá ? ...skúsil iróniu. – Aj tak pozývaš úplne všetkých z mestečka. – ukázal bradou na stoh vypísaných obálok s pozvánkami.

  - Po - zý - va - me !- opravila ho. - Len, aby sme náhodou na niekoho nezabudli...- nedala sa rušiť poznámkami a s perom medzi zubami preberala dom po dome v Storybrooku dôkladne ešte raz.

  Pousmial sa.

  - Pokiaľ viem, problémy boli vždy len s poslednou sudičkou, ale to sa týkalo aj tak krstu. Tam sme jej vytreli zrak, pretože sme žiadny neporiadali. – vysvetľoval sám  sebe, spokojný s riešením.

  - Veď práve. Niekedy mám pocit, že robíme všetko úplne naopak. Najprv spolu žijeme, potom sa zoznámime... Najprv ti porodím deti a potom ma požiadaš o ruku... – vyčítala, ale len mierne.

  - ...najprv vystupujeme ako manželia a potom si ťa konečne vezmem...- doložil a nečakane zaútočil na ňu odzadu, priesmykom ponad plecia, niekde dolu, do údolia pod obrusom.

  - Pozri sa, čo robíš! Pokazila som obálku akurát pre môjho otca! – ďobla ho perom do predlaktia.

  Využil to. Ani sa nepohol a zmeravel.

  - Prečo vypisuješ obálky chobotničím atramentom?! Teraz zostanem aspoň hodinu stuhnutý...S tým musíš niečo ihneď robiť!... šepkal jej naoko nešťastne do ucha.

  - Cha-cha-cha...keby si nepreháňal...tak maximálne päť, desať minút, drahý...- vrátila mu dvojzmyselnú poznámku.

  - Ty si už horšia, ako tvoje alterego  Lacey! Tá by po mne vyštartovala hneď...- napriamil sa a urazene zhŕňal rukávy  košele odhodlaný prehrať kontumačne a zaliezť do obývačky k telke.

  - Ješitný, vzťahovačný, domýšľavý....ty sa asi nikdy nezmeníš, láska. A tak veľmi sa snažím. Dovoľ, aby som dopovedala....Tak maximálne päť, desať minút, kým to dovypisujem a môžeš mi názorne predviesť, ako funguje ten chobotničkový atrament v praxi. – pozrela na neho spoza pleca.

  Tváril sa, že sa preľakol.

  - Veď vravím, že si horšia ako Lacey s Maleficent dohromady! - zamrmlal do stropu a pohrozil jej ukazovákom.

  - Už štartujem... Apropó, ako sa má Maleficent? Odkedy si ju na striedačku prevliekol hranicou s jej poníkovou dvojníčkou a dostali sa každá do svojej vlastnej kože, tuším zo stajní za mestom ani nevylieza. – zamyslela sa.

  Bude jej vešať na nos, že Maleficent zavalil povinnosťami ohľadom príprav prekvapení na svadbu? Všetko musí byť tip-top a spraviť capa záhradníkom, respektíve streštenú dračicu ceremonial majstrom bolo síce trochu riziko, ale naivne veril, že za návrat ľudskej podoby urobí všetko, čo jej sily budú stačiť. S obavami si však predstavoval, čo všetko to bude, pretože deň „D“ sa blížil a Maleficent zatĺkala a zatĺkala, vraj bude prekvapený...Vraj budú prekvapení...A toho sa oprávnene obával.

  Belle dovolila jedine vypísať pozvánky, ale až potom, keď prvú venovala jej osobne...aby sa na ňu  náhodou nezabudlo, ako pred pár storočiami. Vopred dôrazne oboch  vystríhala pred osudom Šípkovej Ruženky, ale dosť svojským spôsobom, rovno cez libidovú filozofiu pána Freunda.

  - Nad čím si sa tak urputne zamyslel ? – pomávala mu atramentom zašpinenou rukou pred očami.

  - Nad kliatbou Maleficent, čo kedysi uvalila na Auroru. Vieš si predstaviť, že by si na svoju prvú svadobnú noc, so všetkým, čo k tomu patrí, samozrejme, musela čakať ešte sto rokov?! – pokrútil záporne hlavou.

  - Už ani tých päť minút...- namierila pero presne určiac tie správne súradnice.

  - Nie, nie...pred svadbou nie ! Nie, nikdy ! ...– ohradil sa nadnesene a začal zo žartu cúvať.

  - Hláme nahánky? Supel...!– vrazili do kuchyne zraziac sa vo dverách s otcom budúce družičky s novými šatami kompletne vymaľovanými čokoládovým pudingom.

  Tentokrát stuhla  Bella, vidiac tú katastrofu.

  - Ako tak pozerám na mamičku, baby, hráme asi radšej na skrývačku. ..- vyhodnotil situáciu a nenápadne sa všetci traja vytratili z kuchyne.

domiceli

Len, aby sme bez romantiky nezostali...

 

 

RUMBELLE - Nesmrteľní 15. kapitola KEĎ...

Rumbelle - Nesmrteľní

voľné pokračovanie fanfikov...

Obchodné tajomstvá

kapitola 15

Keď...

       Opatrne našľapovala, aby nič z podnosu nestratila, nevyliala, nezhodila... Nečakala, kým ju dnes zavolá, bolo to aj tak málo pravdepodobné po tom zvláštnom jablkovom extempóre v záhrade.

  Rozhodla sa spontánne. Sama. Nemala vopred pripravený žiaden plán, pretože s jeho povahou a myšlienkovými pochodmi by bol aj tak zbytočný a typické nevyspytateľné reakcie a nápady znemožňovali čokoľvek vopred si naplánovať, jedno však vedela načisto a presne. Začatú vec treba zavŕšiť...nech už to dopadne akokoľvek...

  Premýšľal, či ju vôbec vezme so sebou, alebo počká ešte pár hodín a skúsi to radšej s Bellou. Prípadne zoberie všetko len a len do vlastných rúk.

  Akési miniatúrne výčitky svedomia, ho však nahlodávali, že presne tieto jeho rozhodnutia, keď obišiel celý svet, v tomto prípade JU, bývali tie najhoršie a platil za ne najviac.

   Po toľkých skúsenostiach preto váhal.

  Predsa len práve sa chystá posunúť ich život do úplne inej roviny, napriek tomu, že mal pocit, že z jeho strany sa nič nezmení. Či na papieri o oddaní alebo bez neho, stále to bude iba medzi ním a ňou. A dúfal, že stále intenzívne a rovnako krásne napĺňajúce.

  - Viem, ako vrátiť Maleficent medzi nás. Chceš mi s tým pomôcť? – otočil sa k nej stojac už vo dverách.

  - Zaváňa to bigamiou! – odvrkla. – To ťa Bella o to požiadala alebo je to tvoje nutkanie mať zas po boku tú prestárlu streštenú extravagantnú dračicu s neomaleným správaním sa?! Nechápem, čo na nej vidíš! – ohŕňala nos a nervózne mrvila prstami.

  - Pripomína mi teba, drahá! – vrazil jej ostro poznámku, akú si zaslúžila a buchol vchodovými dverami zvonka.

  Nečakala, že bude odporný...najmä po tom... ráne. Prišlo jej to zrazu ľúto.

   Lakťom si otvorila dvere do sály a cúvajúc s ťažkým podnosom vošla. Predpokladala správne. Zavalil sa papierami a tváril sa, že pracuje. Podľa kopca pokrčených gúľ z nich okolo stola, asi sa mu veľmi nedarilo.

  Trochu riskantné ho teraz navyše rušiť. Riskne to...

  - Je čas na malú desiatu, ak dovolíte. – oznámila ešte od dverí a rázne vykročila.

  Zdvihol zrak od stola a pozorne sledoval, ako sa približuje.

  Položila podnos a automaticky robila úkony ako správna domáca pani. Naliala čerstvý čaj, pridala jeho obľúbený med, premiešala, na malý tanierik naložila kúsok z koláča, podliala sirupom. Oblizla si prst, lebo sa jej doň namočil a mrkla bokom, či si to všimol a nebude ju náhodou za nešikovnosť zas hrešiť, alebo s odporom pozerať na náklad, čo k nemu nesie.

  V jednej ruke so šálkou a v druhej s tanierikom zastala pred ním a čakala, kým urobí miesto medzi papiermi.

  Urobil.

  - Nech sa páči. Je to iba obyčajný jablčník so škoricou a tú som pridala aj do ovocného čaju. Osvieži vás. Dobrú chuť. – usmiala sa, založila ruky za chrbát a čakala, čo on na jej výkon.

  Chvíľu mlčal. Potom vzal malú lyžičku, pomiešal znova čaj a pomrvil sa ňou na tanieri bez toho, aby si aspoň kúsok vniesol do úst.

  Trpezlivo trochu sklamaná stála a čakala.

  - Prečo to robíš? – spýtal sa vážne a jej sa zdalo, že aj trochu smutne.

  Zapýrila sa, ani nevedela prečo. Možno preto, že odpoveď ju hneď napadla a uvedomila si, že si ju iste prečítal.

  Neprečítal. Nestihol. Hľadel na koláč mrvený pred sebou, zahĺbený vo vlastných konšpiráciách.

  Až po chvíli pozrel na ňu a ona na neho. V jednom krehkom momente. Ich pohľady sa spojili, ich myšlienky presiakli a obaja presne vedeli, že idú ďalej po jednej a tej istej vlne.

  Sklopila zrak.

  - Ráno ste to jablko nahryzli a ...odhodili. Ako k tomu príde...to úbohé ovocie, čo celý čas zrelo a tešilo sa, že skončí niekomu v dlaniach a obšťastní ho svojou krásou a chuťou a všetkým, čo do neho rok, deň po dni, kúsok po kúsočku vkladal a slnko posilňovalo a zrazu...malo skončiť iba nahryznuté a...odhodené. Možno ste ho nechceli také surové. Skúsila som koláč...ale je to stále to isté jablko, ktoré už vyčerpalo všetky možnosti, aby si vás získalo... – povedala potichu, ale presne.

  Lyžička sa mu roztriasla v ruke.

  Nedokázal znovu jej pozrieť do očí. Po tých úprimných slovách...

  Nabral prvý hlt a potom ďalší a ďalší a ďalší, až kým tanierik nezostal prázdny.

  - Bál som sa chcieť všetko... A bojím sa stále...- konečne dostal zo seba pár slov.

  Spravila malý krôčik dopredu a položila mu ruku na rameno. Počkala, kým ju opatrne prikryl svojou, než sa nahla k nemu.

  - Ak mi sľúbite, že nebudete odhadzovať nahryznuté jablká, naložím vám ďalší kúsok. – pošepkala tajomne a obaja vedeli, aká bude odpoveď...

  Ozvalo sa klopkanie.

  Rýchlo utrela poslednú slzu a otvorila.

  Stál tam trochu nervózny. Pozeral bokom.

  - Nemávam vo zvyku, od istého času,  nechávať nahryznuté jablká. Ideš so mnou... Chcem, aby si šla... Prajem si to...Prosím ťa o to... – nadvihol ruku a pohladil ju nežne po líci. – Som naozaj rád, že si a chcem byť už stále s tebou.... Ale ešte máš možnosť ma odmietnuť, hoci pár dní pred svadbou, by si už...fakt...nemusela...– dodal žmurknúc.

  Rozplakala sa.

domiceli

.

...tak a to je zas koniec ďalšieho fanfiku...

  ...samozrejme zazvonil zvonec a rozprávky je koniec, ale ešte predtým bola svadba a potom budú žiť šťastne až kým nepomrú...a že nepomrú, o to sa postaráme my - fanúšikovia...

:-)

Dobrú noc...

RUMBELLE - Nesmrteľní 14. kapitola RANY

Rumbelle - Nesmrteľní

voľné pokračovanie fanfikov...

Obchodné tajomstvá

kapitola 14

Rany...

       S minerálkou v ruke zastal uprostred trávnika. Zhora z domu chrčala sprcha na plné pecky, aj napriek tomu cez jej vodomety bolo počuť  zvláštne naladený spev. Úsmev na tvári mu zostal ešte z prežitého a to neladivé bláznivé živočíšne podfarbenie ho vlastne len umocňovalo. A ešte čosi...

  Toto bolo to miesto, ktoré malo energie nazvyš a siahalo na neho aj pred chvíľou, hoci bol s Lacey v kuchyni. Tá sila prúdila rovno odtiaľto. Akoby tento  kus zeme obrastený trávou bol býval odvtedy žil svojím vlastným životom, napriek faktu, že rany, ktoré mu spôsobili v tú noc s Bellou sú už dávno zahojené a nezostalo po nich ani pamiatky.

  Naoko. V skutočnosti...

  Už svitanie ho vystrnadilo dolu do záhrady a hoci spánku veľa nedal, presne, ako po včerajších obrazoch videných na vernisáži v kuchyni predpokladal, rozhodol sa pracovať. Dosť tvrdo pracovať a takto manuálne sa vysporiadať so svojím rozhádzaným vnútrom.

  Dooberal posledné ešte zasrienené jablká a začal strihať a rúbať časti ich materských stromov. Radikálne, bez milosti bral im nepotrebné výhonky, presvetľoval koruny, rušil suché a vysychajúce konáre, aby staré jablone mohli o rok dokázať svojmu pánovi, že sú hodné jeho záhrady a Regina s tou svojou jedinou, ešte aj otrávenou, sa môže dať vypchať.

  Zvláštny šuchot a lomoz prebudil aj Krásku. Započúvala sa a až keď jej do nosa vošla vôňa íverčekov z čerstvo rúbaného dreva a netypická vôňa včelieho vosku, pochopila, čo sa dolu v záhrade asi deje.

  Sekera stála opretá o posledný strom a On v podrepe fúkal do malej, zo suchých konárikov vytvorenej pahreby, aby nad kusom skrútenej kôry roztopil do zmäknutia pripravený včelí vosk. Plamienky sa neobjavovali, musel použiť kúzlo. Nahnevalo ho to. Mračil sa. Nebol s tým spokojný, dnes chcel pracovať. Tvrdo pracovať. Do úmoru pracovať...Nie všetko odbaviť hlúpym kúzlom...

  Zatiahla okraje peleríny cez plecia zimomravo, lebo jesenné slnko už nehrialo, len matne svietilo.

  Spozoroval ju, ale tváril sa odmerane. Naoko. V jeho vnútri bolo v jej prospech nameraného už až priveľa...

  - Chystáte sa hojiť rany jablonkám, ako vidím. – ukázala na svetlé ováliky po odseknutých konároch.

  „Keby si tušila, Kráska, aké rany musím hojiť. Aj keby som si srdce rovno zalial do vosku, krváca ďalej...“

  - To viete, drahá, stromy sú stromy! Vážim si ich pre ich jednoduchosť a poslušnosť. Dávajú mi všetko, čo majú a nerepcú. Dobrovoľne! Kedykoľvek! A len mne...Môžem si len brať a brať...- rozohňoval sa a mala dojem, že ide o paralelu s ňou.

  Preľakol sa, aby sa neprezradil, že naozaj myslí na ňu. Stále iba na ňu...

  - Nie, ako ľudia! Nedojme ma, keď nepriateľovi odseknem prst či dva, alebo rovno celú ruku...Je mi to jedno. Srdce mi nepukne...ale tieto stromy sú môj majetok. Môj! Akoby to bolo, keby sa oň patrične nepostarám?! – rozprával, naberal na prsty spola roztopený vosk a zamazával ním „rany“, čo spôsobil, keď odtínal konáre.

  Mala pocit, že sa s nimi doslova mazná. Hladká ich, dotýka sa ich jemne,  akoby boli živé...

  - Oni sú živé!  - otočil sa na ňu, čítajúc jej myšlienky. - Majú v sebe viac života, ako ktorýkoľvek smrteľník! A dávajú ho mne! – odtrhol jedno z posledných jabĺk, zahryzol doň, až vyprskla šťava a vrazil zvyšok prekvapenej Kráske do dlane.

  Svoje ošúchal jednu o druhú, kopol do malej pahreby, až dosyčala a kráčal preč.

  Ako vždy...keď už nevedel, kam z konopí.

  Nerozumela mu. Zatiaľ mu málokedy rozumela, ale dnes mu nerozumela vôbec. Držala v ruke nahryznuté jablko, dívala sa na ošetrené jablone a mala pocit, že všetky tie rany sú oči, ktoré ju pozorne sledujú a čakajú, čo urobí.

  Zahryzla do jablka, nabrala na ukazovák z vosku a dala sa do dokončovania jeho načatej roboty. Potom vzala košík zo zvyšnými jablkami. Skúsi koláč. Možno bude úspešnejšia, ako včera s bažantom...Ani sa neunúval prísť k večeri. A snažila sa...

  - Nebodaj hľadáš môj vienok zelený? – vystrčila sa zo dverí Lacey, šúchajúca si práve umytú hlavu.

  Zaujato hľadel dolu k nohám a potuteľne sa usmieval. 

  „Keby si len tušila, Lacey, akú pravdu si práve nevedomky vyslovila...“

  „Keby si len tušil, Rumpel, že dobre viem, čo sa tu pred časom dialo a ako ma to nehorázne škrie, že práve Ona, Bella tu mohla byť s tebou a ty si z tisícov milovaní budeš chcieť pamätať práve toto jediné!... Chvalabohu, že ti to osud nedoprial!...“ hnevala sa v duchu.

  Pribuchla dvere.

  Stlačil zavlažovač, pritiahol porozopínanú košeľu k sebe a zaklopkal na vlastné dvere.

  Lacey, Lacey...

domiceli

 

RUMBELLE - Nesmrteľní 13. kapitola TESNOSŤ...

Rumbelle - Nesmrteľní

voľné pokračovanie fanfikov...

Obchodné tajomstvá

kapitola 13

Tesnosť...

     Bol by odprisahal, že má v náručí svoju sladkú Bellu. Opäť ju...Nie Lacey. Dokonca ani nie Bellu zo Storybrooku...

   Nerozumel celkom tomu pocitu a nevedel ani, či mu chce vôbec rozumieť. Navyše trval len okamih. Len nepatrnú malú stotinu sekundy, takmer nepostrehnuteľnú, keď sa mu mierne pozrela do očí a pootvorila pery.

  Zdala sa mu iná, mäkšia, jemnejšia, vyplašená, akási sotva prebudená, ešte nechávajúca doznievať romantický dievčenský sen a naivne hľadajúca v jeho očiach onoho vysnívaného princa z neho...

  S prstami teraz zaborenými v jej vystúpených lopatkách, keď sa jeho prudkosťou, akou ju objal, prehla v oblúku ponad kuchynský stôl a pozorovala ho iba zboku, medzierkou prižmúrených očí,  s hlavou nahnutou a rozpustenými, dnes ešte nečesanými vlasmi zmetajúcimi omrvinky croissantov z obrusu, videl už iba napnuté mladé telo, pozývajúce ho prejsť svojimi zákutiami, čo možno najrýchlejšie, lebo vstupenka má obmedzenú časovú platnosť...dvadsaťštyri hodín a z nich odsypaná už dobrá polovica...

  Drsne presunul ruky k pásu, odkopol zavadzajúcu stoličku a posadil ju kraj stola, vydobýjajúc si mlčky drzo parcelu zámerne presne na tom istom mieste, kam ju usadil, nerešpektujúc, že je to len slabá žena a má čo robiť, aby sa svojimi tenkými prstami udržala klzkej dosky, navyše s lesklým obrusom.

  Pochopil. Povolil zovretie. Nechal, nech sa mu kolenami zaprie do bokov a ruky ovije okolo hlavy. Zaborený v jej prsiach, počul už prebudené srdce búchať v rýchlejšom rytme, ako trhane dýcha, ako sa vnútorne celá nedočkavosťou chveje, ale zdráha sa navonok prezradiť svoje priveľké vzrušenie.... nadvihol ju a obrus sa po jeho prudkom trhnutí skĺzol na zem. Aj s omrvinkami a šálkou kávy. Našťastie už prázdnou.

  Nenechal ju babrať sa mu s gombíkmi košele, posunul nedočkavé ruky inam a zmocnil sa jej pier. Ešte chvíľu váhal, či nebude predsa len nežný a ohľaduplný, ale dala mu rázne najavo, čo chce sama...

  Ako rád to rešpektoval.

    Po prstoch mala polepené jemné  pierka, ktoré ju nútili kýchať a keď si chcela utrieť nos, nasala ďalšie, až sa musela smiať nad vlastnou nešikovnosťou. Bažant medzi kolenami bol sotva len do polovice ošklbaný, každým prsknutím sa zabáral hlbšie do jej sukne a dvíhal jej ju tým nad kolená,  nechtiac odhaľujúc ich hladkosť a belobu.

  Tváril sa, že si to nevšimol a monotónne porcioval mäso, lebo túto činnosť nepovažoval za muža dehonestujúcu a rozhodol sa dnes výnimočne  pomôcť s prípravou večere, ktorú navyše sám, vlastnoručne, bez pomoci kúziel ulovil, s čím sa jej už niekoľkokrát  aj patrične ješitne pochválil. Dokonca v rôznych, stále prikrášlenejších obmenách pôvodného príbehu, nadšený, ako zvedavo počúva.

  Bola rada, že je tu a zabáva ju svojimi historkami z lovu, hoci sa trochu hanbila, že v kuchyni ešte nie je celkom doma a má problém aj ošklbať budúcu pečienku...a on to teraz vidí.

  Bolo tu navyše nehorázne teplo, celá bola spotená a iste aj červená v tvári, dokonca voda v kotlíku na obáranie zovrela už po druhýkrát a zaplnila miestnosť parou, cez ktorú sa sotva videli.

  Zahĺbená do práce, nedbajúc na zababrané ruky potiahla šnúrku na šnurovačke vpredu a uvoľnila ju, ako to robievala aj inokedy, pozabudnúc, že dnes tu nie je sama. Konečne sa mohla aspoň voľnejšie nadýchnuť. Zotrela  opakom ruky pot z hrude a tým nevedomky posunula spodnú košeľu...

  On si to však uvedomil až priveľmi jasne. Napriek pare. Vrchná čipková časť už teraz sotva zahaľovala obliny, ktoré mala vlastne skrývať. A keď sa Bella naklonila za seba, aby do vedra vzadu za trojnožkou, na ktorej sedela, odhodila ďalšiu hrsť peria, nôž v ruke sa mu roztriasol, márne do jeho rúčky zatlačil všetky prsty.

  Spoza čipiek sa totiž vynoril jej nežný mladý prsník v celej svojej sotva nedávno vypučanej kráse, aby ho pošteklil kdesi v útrobách a opäť vkĺzol do čipiek, akoby sa nič nebolo bývalo stalo.

  - Stalo sa niečo? – spýtala sa prekvapená, nahnutá zas nad šklbaným vtákom.

  Zdalo sa jej, že stíchol a zmeravel. Navyše nôž držal nebezpečne silno v ruke namierený rovno na ňu, aj so svojím  temným pohľadom.  Zneistela.

  - Hneváte sa, aká som nešikovná, však? – spýtala sa s previnilým úsmevom. – Snažím sa, naozaj. Verte mi...- doložila ešte tichšie, lebo nôž v jeho rukách sa práve nebezpečne roztriasol.

  Odhodil ho a dlhými krokmi odišiel z kuchyne von na dvor, zabuchnúc za sebou dvere.

  O ne sa oprel, zosunul po spotenom chrbte o niečo nižšie, prilepil dlaň o čelo a hlasno vydýchol, silno prižmúriac oči. 

  Chladnúci večerný vzduch ho trochu  prefackal, ale horúčosť neutlmil...

  To zas bude noc...

domiceli

RUMBELLE Nesmrteľní 12. kapitola DOMOV

Rumbelle - Nesmrteľní

voľné pokračovanie fanfikov...

Obchodné tajomstvá

kapitola 12

Domov...

       Bol preč už druhý deň. To je presne ten čas, kedy nastupujú otázky typu: Nestalo sa mu niečo?... Je všetko v poriadku?... Nemal by zavolať?... Nemala by som mu zavolať?!...

  Sú iba rečnícke a zmietame ich do škár kôry mozgu, nie príliš hlboko, aby sme ich mohli poprípade vydolovať, kvôli cieľovej páske s nápisom: „Ja som to vedela, predpokladala, tušila....“ a ešte meter výčitiek in memorian...na druhej strane dosť hlboko, aby ich nikto nenašiel, ak na onej cieľovej páske bude: „Miláčik, som doma!...“ 

  Nemala odvoz do nemocnice.   Po malé prišli Emma  s doprovodom zvyšnej rodiny a bola rada, že ju na piknik pod lesom pozvali len dvakrát, aj ten druhý s Nealovým štuchancom pod Emmine rebrá, nech sa toľko nevnucuje. Nemuseli sa. Neal a Lacey. Mal u nej zaň malé bezvýznamné plus.

  Dom mlčal.

  Priznala si, chýbal jej. Prísny pohľad, otrlé poznámky na jej ešte otrlejšie návnady, nervozita, prchkosť, jed, náruživosť a nerešpektovanie jej citov a nálad. Aj tak vedela, že ju miluje...keď ju  miluje...Aj keď má od Belly vskutku ďaleko.

  Vyložila holé nohy na kuchynský stôl, prešli si po nich dlaňami až hore ku stehnám a spokojne sa zasnívala. Je len v nočnej košeli. Môže...

  Bol preč už druhý deň...

  Vedela, že príde tajne, snažiac sa o to, aby o tom nevedela a v stave, v akom sa dovlečie, ho nevidela. Najskôr nadránom či neskoro večer. V noci. O pár dní... Ukonaný, znivočený, ledva ťahajúc svoje, napriek mágii, stále nedokonalé telo bývalého smrteľníka. S hlavou dôkladne vyzametanou, často boľavejšou ako hnáty. Bude sedieť po kútoch a vylizovať si ďalších pár dní rany a prskať na ňu  svoje pohľady a poznámky a...

  ...aj tak...Chýbal jej. Nie kvôli tomu, že tu zostala úplne sama. Samotu zniesla a často vyhľadávala aj v minulosti, kedy jej spoločnosť seberovných naháňala skôr strach a nechuť podieľať sa s nimi na veku primeraných aktivitách...

  Chýbal jej práve... ON.

  Zahryzla si do spodnej pery, keď si to reálne uvedomila. A zároveň aj to, že myšlienku tohto typu nemieni zaháňať, dupať ani sa jej násilím zbavovať.  

  Vyšla na chodbu. Ťahalo ju to smerom k jeho komnatám. Konkrétne k tajnej...pre ňu trinástej, tej  vo veži.

  Ku podivu našla ju otvorenú. Vrzgla dverami a zostala trochu sklamaná. Dôkladne uprataná miestnosť pozostávajúca iba z niekoľkých kusov starožitného nábytku, obyčajná drevená dlážka a vysoko nad hlavou konštrukcia veže plná hrád križujúcich sa na prvý pohľad bez ladu a skladu až k špicu veže.  Okno. Okno smerujúce von. Okno, cez ktoré bolo vidno na príjazdovú cestu k zámku.

  Okno, v ktorom teraz videla prichádzať ..JEHO.

  Kráčal s hlavou sklonenou. Šiel pomaly, unavene, krok za krokom, akoby bol len na nedeľnej prechádzke, alebo priveľmi unavený, že ho ani  blízkosť domova nepopohnala pohnúť si a byť čím skôr v teple, pri stole s jedlom, pri ľuďoch, ktorí na neho čakajú a budú chcieť počúvať jeho hlas a zážitky, alebo len také tie obyčajné človečie frázy o tom, ako je dobre, že je dobre, keď je dobre...

  Vôbec sa neponáhľal. Nemal prečo. Tam, kam sa vracal , nebol to pre neho domov. Nemal tu manželku, deti, nečakala ho teplá večera ani teplá posteľ, dokonca ani len teplý úsmev nieto teplé objatie.

  Zdalo sa jej, že ešte viac spomalil. Prišlo jej ho zrazu ľúto.

  Možno ho ťažili  bažanty priviazané šnúrou o opasok a nejaké ďalšie ulovené zvieratá, čo vliekol v oboch rukách, či zbrane zavesené na chrbte, nie výčitky a otázky. Sklamanie a nechuť vrátiť sa zas sem, k nej...nádejala sa.

  Vedela, prečo odchádza a vedela aj to, prečo sa vracia. A predsa sa bála, že raz odíde a nevráti sa. Nevráti sa viac k nej...

  Srdce sa jej rozbúchalo a nebyť ostychu, zakričala by na neho, aby videl...

  On videl.

  Sám nevedel prečo, náhle zdvihol zrak z kamienkov chodníka a pozrel hore, priamo do okna vo svojej veži. Akoby ho tam niečo volalo.

  Stála tam, ako vymaľovaná v ráme obrazu.

  Zastal. Zneistel. Obzrel sa spomalene, neveriacky na obe strany, kým pochopil, že ten úsmev v okne patrí naozaj jemu. Len jemu...

  Kdesi hlboko vnútri zapálil sa mu plamienok a tak príjemne nežne hrial. Slabúčko ešte, nesmelo, opatrne... Sotva narodený.

  Zdvihol kútik úst, aj ruky, aby videla, že bol na love a bol úspešný.

  Aj ona zdvihla ruku a pokývala prstami, kým zmizla.
  Okno zostalo temné. Rám prázdny.

  Zosmutnel. Bol to len prelud? Fatamorgána z únavy? Blúznenie vyšponovaného mozgu, ktorý si zobral pár dní voľna, aby sa spamätal z toho, že odmietla jeho darček podhodený v kaplnke...

  Opäť sa mu ramená zhrbili, hlava klesla do kamienkov a chvosty bažantov šúchali sa za ním, ako pomaly vykročil...

  Dvere sa s hrmotom otvorili a vrazila do neho zadýchaná, bežiac mu naproti z veže, nepredpokladajúc, že už pred nimi bude stať.

  Obaja cúvli, zaspätkovali a hľadali slová a gestá a čokoľvek...a pritom stačilo tak málo. Iba dve slová možno...

“Si doma!“

„Som doma!“

  Ale musia ich najskôr kdesi hlboko v sebe pohľadať, pripraviť, oprášiť a naleštiť úsmevom a pohľadom...a to bude chcieť ešte čas...

  - Si doma? – ozvala sa, keď počula štrngať kľúče v zámke.

  - Som doma! – odpovedal jej a ponáhľal sa vyzúvať a neriešil kabát spadnutý na botník a šál ešte nižšie.

  - Sama? – prekvapený nazrel do kuchyne a započúval sa pozorne do zvukov domu.

  Namiesto odpovede pomaličky žmurkla a ešte pomalšie vzala do rúk konce šnúrok na nočnej košeli a dala sa do jej rozväzovania.

  Zdvihol kútik úst.

domiceli

   

RUMBELLE - Nesmrteľní 11. kapitola SVETIELKA...

Rumbelle - Nesmrteľní

voľné pokračovanie fanfikov...

Obchodné tajomstvá

kapitola 11

Svetielka...

       V kuchyni vládlo ticho a prítmie mu robilo kompakt vytvárajúcu spoločnosť. Bolo načase. Dnes si musela s maličkými poradiť sama a ...nemala z toho dobrý pocit. Hanbila sa za svoj postoj, odmeranosť, strach a ktovie čo všetko ešte, čo deti automaticky vycítia a dajú vám  najavo očami... ale nedokázala sa tomu sama brániť. Nepripúšťať si to a bojovať s tým...čokoľvek progresívne...

  Radšej sa podvedome stiahla do seba, uzavrela svoje pocity pod zámok a vyčkávala, ako sa všetko vyvŕbi.

  ...nemala ale dobrý pocit. Akýsi šiesty zmysel držal ju nad hladinou čohosi, v čom síce nejasne, ale videla, temnotu. Zhmotnenú temnotu. A tá hlavu držiaca sila jej nedovolila narovnať sa, vystrieť, postaviť zoči-voči...

  A nikde okolo žiadne svetielko.

  Unavená celým dňom sadla si na stoličku čelom k oknu.

  Na stôl dopadalo svetlo mesiaca.

  Zložila ruky a na prstenníku sa nečakane zablysol maličký prstienok. Snubný prstienok. Kúsok Začarovaného lesa zhmotnený v jedinom, možno ani nie v celom grame zlata a v kamienku nepostrehnuteľnej hodnoty, a predsa...jej prstienku. Najvzácnejšom zo všetkých...

  Konečne poukladala všetky riady na svoje miesta. Na police, na háčiky, vedľa stolov či k stenám. Horúčosť sálajúca z vyhasínajúcich pecí bola ešte stále neznesiteľná. Po tvári a celým telom stekali jej pramienky potu, čo ich už odev nevládal vpíjať.

  Pousmiala sa spokojná s čistou kuchyňou, utrela z čela nový pot do zásterky i ten z rúk, odviazala ju a pozorne roztiahla pred oheň, aby sa trochu presušila, kým ju položí na kopy prádla bez riskovania, že zhranie, či sa na nej objavia plesnivé škvrny a potuchlina. Ktovie, kedy až bude na zámku veľké pranie...

  Unavená myseľ vypínala spoje, keď sa asi v strede plátna objavila najskôr hnedastá, potom čierna škvrna a tá prerástla do diery.

 Preľakla sa. Iste dáky uhlík vyfŕkol z ohňa a prepálil jej zásteru! Aká škoda! Čo sa natrápila, kým ju povyšívala...

  Zbytočné bolo hasiť ju... Skĺzla jej na lavicu aj s hlbokým povzdychom.

  Súca už len na hrubé utieranie špiny...

  Z diery na nej však náhle vykukol plamienok a čuduj sa svete, vzniesol sa nad plátno. Stále vyššie a vyššie...Mihotajúc sa vo vzduchu, akoby ju volal. Chvíľu postál a pohol sa k dverám. Zas postál...zas sa pohol...vrátil sa popred ňu a rýchlo si to švihol von, až po ňom zostala žltá žiarivá cesta vzduchom.

  To budú zas nejaké jeho detinské triky, kadejaké čáry-máry!... napadlo ju. 

  Nemala dnes chuť na ne. Ani silu... ale keď sa plamienok vrátil a zas zmizol po niekoľkýkrát, predsa len vstala, vzala zásteru do ruky a rázne vykročila za ním pripravená, len čo ju k nemu dovedie, vytýkať mu tú zničenú ručnú prácu! A rázne vytýkať!...

   Pohladkala ho bruškami prstov a venovala mu slabý úsmev. Pokrútila ním na prste, ale sedel ako uliaty...akoby bol práve a jedine pre ňu vyrobený...

  Stiahla si ho a obzerala zblízka.

  Pery sa usmievali, ale oči mala smutné.

  Prsteň cinkol o dosku stola. Zakryla ho dlaňou, aby sa prestal točiť a zmĺkol...

  Plamienok však nešiel do hradu...vyšiel do záhrady a ponáhľal sa na stavenisko, k takmer dokončenej „škrupine“ na najväčší gotický oltár sveta! Megalomanský plán...Trúfalosť hodná...len... Jeho. Podobná len: ...JEMU !

  Pokývala hlavou, ale poslušne ho s povzdychom nasledovala.

  Vošiel otvoreným portálom bez osadených dverí do útrob zatiaľ prázdnej, v tme sivočiernej kaplnky, v ktorej len na podlahe trónili pruhy matného mesačného svetla, dopadajúce sem z vysokánskych, tiež ešte vitrážami nezasklených okien.

  Opatrne ich obchádzala, akoby boli živé a stúpiť na ktorýkoľvek z nich značilo, učiniť mu bolesť.

  Plamienok sa vzniesol vysoko a potom prudko dopadol dolu, pristanúc priamo na knôte sviečky stojacej na malej vyvýšenine, ktorá bude zrejme onedlho hostiť veľdielo onoho Majstra Pavla z Levoče.

  Zastala a až po chvíli sa pohla k nemu.

  Vedľa sviečky totiž niečo malé ležalo.

  Akési kožené vrecúško previazané hodvábnou šnúrkou.

  Poobzerala sa okolo seba, ale nikde ho nevidela. Vedela...tušila však, že je tu...celkom iste. Cítila to. Kdesi vnútri.

  Zohla sa, zdvihla jemne opracovanú kožu, odmotala stužku a do otvorenej dlane vysypala obsah obalu.

  Na dlani ju zastudenilo a potom ohrialo. Miniatúrna vecička sa sama od seba rozžiarila.

  „Prstienok!“ 

  Ten prstienok, ktorý jej pred nedávnom vychvaľoval podomový obchodník, a ktorý mu rýchlo, kým ju nerozplače, vtedy vrátila...

  Držala ho na dlani a jeho svetielko pomaly ustávalo, až úplne zhaslo. Akoby ho sama sfúkla.

 Vysypala ho späť do vrecúška a pozorne zatiahla šnúrku. Pomaly sa zohla a položila ho späť k sviečke, naposledy ho cez obal pohladiac.

  - Nechcela som „nájsť“ prstienok...Chcela som ho „dostať“...- zašepkala smutne.

  Z druhej ruky jej od sklamania vypadla zhúžvaná zásterka a kaplnkou sa duto ozývali opätky jej odchádzajúcich topánok.

domiceli

RUMBELLE - Nesmrteľní 10. kapitola DETAILY...

Rumbelle - Nesmrteľní

voľné pokračovanie fanfikov...

Obchodné tajomstvá

kapitola 10

Detaily...

       Ponáhľal sa. Chcel to mať čím skôr z krku. Za sebou...Každá sekunda na tomto mieste mu pripadala ako nekonečno v pekle. Zraniteľný, obyčajný človek...Bŕŕ...len pár hodín a dúfal, že už nikdy viac.

  - Nemôžem uveriť vlastným očiam! – ozvalo sa mu za chrbtom tesne pred vstupom do nemocnice, kam si šiel vyzdvihnúť poníka Maleficent. – Ste to vy pán Gold?... V takejto forme? Bez jedinej jazvičky, škrabanca, krívania, bez spomalených reakcií a nekoordinovanej chôdze...- obchádzal okolo neho s poklonou lekár, práve nastupujúci do práce, s kufríkom v ruke, s očami neveriacky vyvalenými za okuliarkami, ktoré si doslova zo šoku musel pridŕžať nad dokorán od údivu otvorenými ústami.

  - Skladáte tu skúšku z ľudských deformácií a defektov, pán primár?! – nevrelo sa spýtal tiež  prekvapený Gold. Nepríjemne.

  Tak veľmi si prial nestretnúť nikoho z predchádzajúceho života, ale jeho priania mu boli v reálnom svete prd platné. Ich sprosté, primitívne, nekompromisné zákony akcie a reakcie si nemohol prispôsobiť na svoj obraz....Ani zrušiť, ani posunúť, ani obísť...Len odžiť. Zniesť. ...

  - To je zázrak! – skončil primár zbežnú prehliadku.

  - A čo iné ste si mysleli?! – flochol mu Gold do tváre ironicky sa zasmejúc. – Len o tom radšej nikomu nevravte, mám dojem, že by vám aj tak neverili. – potľapkal vyjaveného lekára po pleci. – Dúfam, že šek ste dostali...- spýtal sa ešte.

  - Samozrejme, samozrejme...- jachtal doktor, strápnený, že mu Gold chce dať poslednou otázkou najavo, že zaplatené dostal nad rámec a nech sa mu prace z cesty. Vec je považovaná za uzavretú. – Sme vám v našej nemocnici nesmierne vďační a zaviazaní a čokoľvek by ste potrebovali, som vám k službám. – líškal sa ďalej lekár.

  Gold prižmúril oči. Z policajnej stanice ho poslali sem, vraj „nemú“ ženu museli hospitalizovať, napriek tomu, že bola zbavená akejkoľvek viny a podozrenia z účasti na trestnom čine. Psychicky vraj nezvládla nápor a skolabovala. Takže doktor môže znova úradovať.

  - Chcel by som navštíviť Maleficent. Vraj ju tu u vás... Rád by som ju totiž pozval na svadbu. Osobne. Sme jej s nastávajúcou vďační za...povedzme služby. – zmiernil tón Gold.

  - Myslel som si, že vy a pani Bella už manželia ste. – opäť zostal doktor šokovaný.

  V tomto svete už asi funguje skleróza. Zhrozil sa Gold.

  - ...tak to som si myslel aj ja, ale ukázalo sa, že civilný sobáš nestačí na uznanie manželského zväzku. Je potrebné...ako tomu vravíte...Spečatiť sľuby pred Bohom?! – hľadal patričné slová.

  - Vy asi nebudete veriaci, však pán Gold? – spýtal sa s úsmevom rovno muž oproti a pokračoval. – Chápem, pani Bella na tom trvá. Poznám to, tie ženy. Predstavujú si vyzdobený kostolík, plný kvetov a stužiek, biele šaty s vlečkou a na chóre spievajú Ave Mária... – začal spomínať na vlastný deň „D“.

  - Ave Bella snáď, nie? – pozastavil sa ješitne dotknutý Gold.

  - No, vy s vaším neobmedzeným vplyvom a financiami ...si budete môcť dovoliť, aj Ave Bella... keď na tom budete trvať...- závistlivo pritakal primár.

 

  Kvádre kameňa umne opracovávané stovkami dlátok v neviditeľných rukách posúvali sa pomaly po guľatinách a odlepiac sa od zeme zasadali si na svoje miesta. Rástli z nich múry s dlhými, lomeným oblúkom zakončenými otvormi na vitrážové okná. Zvonka sa pridávali podpery v tvare kostry obrej mačky, ako oporné piliere celej konštrukcie a chrliče všakovakých nechutných tvarov a grimás, na ktorých si dal obzvlášť záležať a skoro každému vtlačil vlastnú nefalšovanú podobu,  stáli pozorne pripravené na boku, čakajúc, kedy na ne príde rad, aby zasadli na svoje miesta po obvode strechy nad krížovou klenbou.

  Spojný stál a díval sa na budúce veľdielo.

  Stala si vedľa neho s hlavou vysoko vyvrátenou a nevydržala sa nepýtať.

  - Rozhodli ste sa rozšíriť svoje sídlo?  -

  Pyšne na ňu na okamih pozrel.

  - Ani nie. – odpovedal naoko bez zaujatia. -  Je to vlastne len akýsi vonkajší obal. Škrupina. Naskytla sa mi totiž možnosť získať najväčší gotický oltár na svete, drahá. – pozrel na ňu, ako zareaguje. Nezareagovala, preto pokračoval. - ...syntézu architektúry, plastiky, maliarstva a dekoratívneho umenia...- rozplýval sa.- ...premyslenú čistú dokonalosť, poznačenú zmyslom pre celok a jeho harmonickú vyváženosť, ktorá monumentálnemu dielu vtisla jednotiaci systém. ...  Výnimočná príležitosť, skvelá cena...Má vyše 18 metrov a potrebuje trošku priestoru. Akýsi majster Pavol z Levoče použil naň čisté lipové drevo. Zbožňujem lipu, drahá! Aj čaj...aj vôňu, aj ten oltár asi budem...- sníval Rumpel a Bella len otvárala oči, ako môže čaj prirovnávať k oltáru. On asi môže...

  - Ak tomu dobre rozumiem, staviate kaplnku. – usmiala sa. – To je milé. Viete, chýbala mi tu. – sklopila oči.

  Zmraštil nozdry. Vzývať Boha vôbec nemal v úmysle. Veril iba v seba. Svojej moci. Svojím schopnostiam...načo by mu bol nejaký Boh...?! ...ale bola taká dojatá jeho počinom, že sa rozhodol spraviť dobrý skutok. Naklonil sa k nej a zašepkal.

  - Ak máš záujem, môžeš tam občas zájsť sa pokochať...na mojom oltári...láskavo ti to povoľujem... – snažil sa byť ústretový.

  - Vážim si to. Vždy večer, po šálke dobrého lipového čaju, tam budeme chodievať spoločne. Neuškodí vám to...– položila mu ruku na rameno a zosunula ju po ňom.

  Aj oči sa jej usmievali.

  Za to pohladenie bol schopný obostavať kaplnkami celý obvod paláca aj zvyšok záhrady...a chodili by tam spolu...

  - Apropó, kaplnky sa zvyknú stavať pri nejakých výnimočných rodinných udalostiach. Na ich počesť...napríklad. Nechystáte náhodou svadbu?... – zakričala ešte chvíľu po odchode, otočiac sa rozmarne, zakývajúc ukazovákom.

  Zalapal po dychu.

domiceli