Mr. GOLD Obchodné tajomstvá V., kapitola 60. SVEDOMIE

Obchodné tajomstvá V

kapitola 60

Svedomie

    Noc sa vsypala do domu. Nikde nič nesvietilo a aj pouličné lampy akoby túto neskorú hodinu stáli ďalej od vily ako obyčajne. Všade tma a nič nepripomínajúce ticho. A predsa dom celkom nespal.

  Neal sa so zaťatou perou prechádzal po jednotlivých izbách a z predmetov čítal nemé odkazy  otca, o ktorých ON ani v najoptimistickejších predstavách nesníval, že sa jeho syn k nim dostane takto blízko. Ani stovky rokov nezmazali rukopis, ktorý mu ho sústavne pripomínal. Farby, tvary, sklon k honosnosti, ktorá mu v čase, keď spolu žili nechýbala...ale, o ktorej sníval....ani syn mu zrejme nechýbal...nebolo tu nič, čo by hovorilo o ňom...A to bolelo.

  Cítil ho tu. Všade. Intenzívne. Preto nemohol spať...A cítil ešte niečo.

  Prítomnosť ženy, ktorá už patrila do jeho života.

  Spala schúlená do klbka v čiernej košeli, ktorú si zámerne drzo vybrala z Goldovho šatníka, napriek tomu, že v hosťovskej izbe bola kopa ženských zvrškov. Dokonca zaspala očividne v jeho spálni a nenamáhala sa ani si rozostlať. S vankúšom zgúľaným pod tvárou vdychovala vôňu v ňom vsiaknutú a mal pocit, že sa zo sna usmieva.

  Stále jej nerozumel, ale po tom, čo sa dozvedel od Ruby, už chápal, že si toho prežila dosť aj na tri životy.

  Asi ho milovala. Ženu s jej povahou a prístupom k životu by skôr odhadoval na vypočítavosť, ale z nej cítil niečo úplne iné. Za pozlátkom drzosti a preafektovanosti bola iná žena. Žena, ktorá dokázala milovať jeho otca...To nemohla byť obyčajná žena...

   Závesy na kuchynskom okne vedúcom  terasu sa rozvlnili.

   Pritajil sa k stene a čakal.

   Na dlažbe rástol temný tieň. Pomaly, ticho, snažiac sa nenarobiť hluk.

   Keď postava prekročila prah, vrhol sa na ňu odzadu.

   Klzký odev sa nedal dobre chytiť a muž mal viac sily a obratnosti než predpokladal, ale teraz ležal pod ním dolu tvárou a vlasy mal v jeho hrsti. Trvalo to však len chvíľu. Ani sa nenazdal a polohy boli vymenené a tá, v ktorej sa po pár chvatoch ocitol, nebola najpriaznivejšia.

  Nevzdal to.

  Dve postavy narážali do nábytku, do stien, krkvali koberec pod sebou a snažili sa vymaniť zo zovretia toho druhého.

  Zvonka náhle dopadlo svetlo cez farebné sklíčka výplne práve v okamihu, keď sa Neal ocitol zas na chvíľu hore a uhol doboku pred ranou zdola.

   - Hook ! – vyhrklo z neho a prudko sa postavil, aby mohol zaujať lepší obranný postoj, prípadne ujsť...

   - Do šľaka, kdekoľvek vkročím, len ma otĺkajú ! V tomto sprepadenom svete som dva dni aj s cestou a už na poznajú všetci ?! – zviechaval sa zo zeme a utieral si krv z kútika úst Hook.

  - To nebude týmto svetom. Povesť ťa dobieha kamkoľvek vkročíš, ty naničhodník! Kto ťa najal na špinavú prácu tentokrát ? – sršal Neal nenávisťou.

   Kapitán sa na neho zahľadel, ale tvár ukrytá v tme mu nič neprezrádzala.

  - Ja už som teda predstavený. S kým mám tú česť ? – skúsil Hook mierne.

  - Keď si si chcel pokecať, mal si sa unúvať za bieleho dňa, ako slušný človek...prepáč, prepáč...nechcel som ťa uraziť ! – zatiahol Neal sarkasticky.

   - Nemám čas.  Ráno už totiž nebude...Takže, síce neviem kto si, čo tu chceš, ani čo máš s ňou spoločné, ale buď mi pomôž, alebo nezavadzaj ! – obrátil sa a nasmeroval si to hore do izieb, kde tušil, že spí ona.

  Nestačil však spraviť ani dva kroky, Neal sa na neho opäť zúrivo vrhol. Odrazil ho však rýchlo a lakťom priklincoval o stenu, až pod hákom zaškrípala otapetovaná omietka.

   - Vravím jasne, že nemám čas ? Alebo ma chceš donútiť, aby som si robenie dobrých skutkov rozmyslel ?! – skúsil sa ovládať kapitán, na prvý pohľad nie vo svojej koži.

  - Hook a dobré skutky ?... Toto mesto je horšie ako Zem-nezem ! – zasyčal stále na stenu pribitý muž.

  - Čo ty vieš o Zemi-nezemi ?! – vyvalil Hook na neho oči.

  - Dosť.... keď si ma tam naposledy predal do rúk „tamtých“, mal som tú česť sa s ňou dôkladnejšie oboznámiť...-

  - Kto si ?! – vytiahol kapitán hák zo steny a ustúpil o krok.

  Chvíľu zostalo krájateľné ticho.

  - Baelfire...- vyslovil náročky zdôrazňujúc každú hlásku.

   Hook sa nezmohol na slovo. Mysľou mu prebehol celý film minulosti.

   - Chceš sa pomstiť ? Komu teraz ? Stále prenasleduješ môjho „drahého“ otca ?... Alebo moje otroctvo ti nestačilo a rozhodol si sa ma radšej tiež zniesť zo sveta ? V tomto to nie je taký veľký problém. Aj bez mágie...Alebo si si tentokrát vzal na mušku jeho frajerku  ? To už si na tom tak zle, že ideš zabíjať tehotné ženy ? ... – rýpal rozrušený Neal.

   - ...ona...ona je...- nezmohol sa drsný pirát na slovo.

  - Áno...ona je ! S ním ! ...A čo... tri muchy jednou ranou ti je málo ?!...Zdá sa ti to ako najkrajší splnený sen ? ... – nechápal Neal, že Hook ho ešte za jeho slová neprizabil.

  - Máš pravdu. Toľko som sníval o pomste a teraz, keď ju mám na dosah ruky... – vytrčil dohora hák a cynicky sa naň uškrnul. – Teraz z toho už takú radosť nemám...- dohovoril a pozrel na stále menej a menej chápajúceho Neala.

  - Vzdal si sa pomsty ? –

  - Ešte čosi horšie ! – zaškľabil sa ironicky Hook.

  Vytiahol zo záhrenia pokrčený papier a rozprestrel ho. Bellin list. Aby nezabudla...

  - To je ...? – stále sa nechytal Neal.

  - To je moja vstupenka do neba. Aspoň dúfam... Tá, čo tam hore spí, nie je teraz sama sebou. Tým, že prekročila hranice Storybrooku, vzdala sa svojich spomienok...Oklamali ju. Cora s Reginou. Myslela si, že za hranicou nájde JEHO ! ... –

  - Tak predsa pre niekoho pracuješ. Už som si chvíľu myslel, že aj ty máš svedomie ! – uškrnul sa Neal.

  - Neprovokuj ! Bol by som tu, keby som ho nemal ?! – povedal hlasnejšie mávajúc pred neveriacim mužom listom papiera. – Áno, mojou úlohou bolo vziať jej tento papier, ktorý mal byť poistkou, aby vedela, kto je...teda kým bola. To, čím je teraz, je jej tunajšia identita, a nie je veľmi priaznivá ani lichotivá. Vraj je to obyčajná šľapka...-

  - Tak pŕŕŕ ! Váž slová... Hovoríš predsa o mojej nastávajúcej matke ! – kýval hlavou Neal s ironickým úsmevom.

  Udalosti posledných dní mu začínali riadne prerastať cez hlavu.

  - Vidíš ? ...Načo pomsta ? ON, už nemá nič. Stratil teba, musel opustiť ju a určite ani netuší, že bude opäť tatkom. Hnije kdesi v Začarovanom lese... Sám ! Úplne sám... Nie je to krásne?!...Ale ja som sa rozhodol, mu ju vrátiť . -  pozrel sa list a vzdychol. – A nesnaž sa mi to vyhovárať...Rozhodol som sa ! – uzavrel pirát.

  - No, to bude úplne nadšený... Veď to nie je žena. To je kalamita ! Prírodná katastrofa v minisukni ! –  ukázal Neal smerom k spálni.

  - To hovoríš o svojej  budúcej mamičke ?! – potľapkal ho Hook po ramene. – Budú si rozumieť ! Takto je to možno dobre...Asi až taký ľudomil zas nemôžem byť. Ona ho miluje. Nech dokáže, že ju miluje aj ON...Aj v tejto jej konštelácii...To by som bol rád toho svedkom... – zasmial sa škodoradostne Hook.

  - Ako to chceš zariadiť ? ...Ako sa chceš dostať späť ? – zamyslel sa prekvapený Neal.

  - Vraciame sa domov. Pripraviť pôdu pre nové kráľovstvo. Začarovaný les je mŕtvy, ale Cora s Reginou chcú obnoviť jeho zašlú slávu. ...Ráno otvoríme portál...Vezmem ju tam tiež. Tajne...A nemysli si. Je to len a len z vypočítavosti. On je stále Temný pán...On je stále najmocnejší vo všetkých známych svetoch...nezaškodí mať u NEHO malé očko...Nemám pravdu ? – opäť zdvihol hák, tentokrát nonšalantne. – Ja mu vrátim frajerku a ON mi dá pokoj...- ukončil a vykročil na schodisko.

  Neal ho mlčky sledoval, ako vychádza schod po schode a píska si.

  Stále nevedel, či mu môže veriť...

  - Idem s tebou tiež !... Nepustím ju samú ! ...A s tebou... - zavolal za kapitánom

  - OK. OK...dve očká ! – kývol hákom Hook.

domiceli