OUAT - Pristrihnuté krídla V.séria, 20. kapitola

OUAT

Pristrihnuté krídla V.

Darčekové poukážky

20. kapitola

 FINÁLE 

     Držal rámik s fotkou na tácke dlaní, radšej oboch, aby ho chránil pred otcovým šľaktrafením, ak by mu z nich nebodaj vypadol.  Otcovi sa vôbec nečuduje. Je to kráska.

  Mrkol bokom na muža, trápiaceho sa s odlupovaním pásky zo škatule, aby sa konečne dobral k jej obsahu. Už sú dvaja a legenda vraví, že by tu mal byť riad aj nejaké to príslušenstvo k nemu. Zatiaľ objavil len konzervy a čistiace prostriedky. Zopár roliek toaleťáku, hajzľová kefa, deka... Deka by sa mohla zísť. Mračil sa na pásikavú drapľavú masu, nehodnú ani na rohožku.

  - Odkiaľ ju máš? - ozvalo sa od stolíka.

  - Bola tu v škatuli. Ale je nechutná. Fuj, hnus! Očakával som niečo jemnejšie a poddajnejšie...- žmolil v ruke materiál a nechápavo triasol hlavou.

  - Dobre počujem?! Netušil som, že Belle bola drsniačka. Ak si ju častoval takýmito fajnovými vyznaniami, to potom v posteli muselo byť ródeo... Ou, prepáč, sľúbil som, že jej meno už nespomeniem, sorráč, soráč, kámo...- brzdil prudko a za jazdy, vidiac, ako otec oproti naberá farbu.

  Odšmaril deku bokom, neriešiac, kde dopadne a pohol sa k tomu bezbožníkovi, čo si dovolil rozrábať jeho oltár. Tak to si nemal dovoliť.

    - Na tvojom mieste by som bol opatrný. A nielen vo vyjadreniach, synku! Dala mi ju totiž Emma. Osobne!  - s nehou podobral svoj poklad a skôr ako ho odložil na svoje miesto, venoval jej úsmev. Nešťastný, ako vždy. 

  - Emma? Čo tu robila, Emma?! - naozaj sa preľakol mladík.

  - Emma bola navštíviť svoju sestru a ráčila poctiť nečakanou návštevou aj mňa. Rozbila mi hubu, nos, rozrazila mi temeno o veraje a darovala...túto...fotku. - opäť s nehou pozrel na ženu na obrázku. 

  Muž pred ním mal už obe ruky zaborené vo vlasoch. Hlavou sa mu preháňal víchor a menil sa na tornádo, v ktorom sa točili spomienky.

  - Ja som vedel, že tú tvoju podarenú susedku odniekiaľ poznám! Ja som to tušil...toto...to sa mi snáď iba zdá! To nemôže byť pravda...-

   - Nezdá. Máš pravdu,  je to sestra našej Emmy. Nevlastná, ale sestra. - doplnil mu tajničku bez toho, aby vypĺňal ostatné.

  - Preboha! - prešlo šeptom cez pery muža ako posledné. Stratil dych a už len nemo sa díval kdesi do prázdna.

  Zvonka sa ozvalo prudké klopkanie.

  - Preboha! - ozvalo sa zas. Hlasnejšie. - Ak je to...ak je to ona, preboha, otec, nepúšťaj ju sem! Nehovor jej... je to jedno. Vie, že som tu. Vie, kto som...- vystrelil dopredu zadržať otca.

  - Skončil si už s tou teologickou prednáškou?! Jasné, že vie, že si môj syn. Sám som jej o tebe povedal. Ona je tiež korunný svedok v nejakom svojom vlastnom prípade. Zrejme je toto sídlisko obľúbeným odkladiskom policajtov pre všetkých svedkov. Čo na tom. Aspoň nás vie pochopiť. Je to celkom milé dievča. - vykročil starší k dverám, vytrhnúc si z pripevného synovho zovretia plece.

  - Veď práve...- zaboril si muž ruky zas do vlasov a pretiahol ich pred tvár, akoby sa jej skrytím mohol aj sám skryť pred svetom. A hlavne pred ňou. Presne vie, čo tu chce...

  Šťuknutie kľučky znelo ako výstrel.

  - Dobrý...ja, ja chcem hovoriť s vaším synom. - zaznel druhý výstrel.

  Liftboy ustúpil bokom a prenechal dáme cestu voľnú. S dvoma šálkami namiesto zbraní sa nezdala byť až taká nebezpečná. Prečo sa Neal tvári tak debilne?

  Zastala pred ním. Nevdojak buchla šálkou o šálku. Gong. Pojednávanie sa môže začať. Aj bez vylúčenia verejnosti. Obzrela sa smerom k mužovi za chrbtom a natrčila mu obe šálky, aby jej nezavadzali.

  Opatrne prepchal ukazovák cez ich ušká a odbremenil ju od nich. 

  - Ahoj, Neal! - 

  - Emilie... - 

  Druhý a tretí gong nenechali na seba dlho čakať. Facka zľava, facka sprava.

 Aj by bol zatlieskal, ale šálky by jeho nadšenie asi neprežili.

  - Môžete mu dať aj tretiu, za mňa? Zrejme je tu zas niečo, o čom netuším, lebo mi to synko zabudol oznámiť. Je tak, drahý Neal?! - obrátil sa namrzený na mladíka, čo sa zatiaľ nezmohol na obranu. Ani fyzickú, ani slovnú. Iba sklonil hlavu.

   - Ako si mohol?! Prečo?! ... - šúchala si ruky. Trochu boleli. Dala si záležať.

   - Nemohol som... Nešlo to...vtedy inak... - 

   -  To je až také ľahké zabiť nevinného človeka?! -

   -  Ja som ho nezabil. Nikoho som nikdy nezabil. Ja nie... Len som zobral vinu na seba. Taká bola dohoda. Tak to platí aj teraz. Som spoluvinníkom, ale... Ja sa nechcem vyhovárať. Pochopte ma. Bol som v tej sprepadenej jaskyni, vedel  tom polišovi, ale neurobil som to. Ja nie...- konečne nabral odvahu a pozrel sa jej do očí.

  Mužovi so šálkami prebehol mráz po chrbte. O čom to Neal hovorí? Snáď len nie... Čo má spoločné muž z jaskyne s jeho susedou?! Snáď len nie... Nie! Šálky sa rozcinkali.

  Nevšímali si ho. Mlčali si každý svoju pravdu a kričali už len pohľadmi.

  Neverila mu.

  Neveril mu.

  Veril im, že ho pochopia. Skúsi to?

   - Keď som prišiel, bolo už po všetkom. Kričal v tej tme ako zmyslov zbavený a tak aj konal. Úplné zatmenie. Ty vieš, aký bol, on nikdy nemal ďaleko k... Nedal mu žiadnu šancu. Ten chudák mal len vreckový nožík. Noro päste a zlosť. Nenormálnu zlosť. Nechápal som spočiatku, ale on reval stále dookola to isté. O tebe, bola si jeho...Bublinka a potom o decku... On šéf a jeho...jeho... kočka sa nechá pretiahnuť sprostým polišom a porodí mu navyše decko! Vieš ako ho to naštartovalo?! To poníženie! Bral to ako výsmech... A to on nedopustil! Nikto sa o tom nesmel dozvedieť. Nikto hovoriť. V tej jaskyni to tajomstvo muselo zostať. Vonku sa hrdo hlásil k otcovstvu, ale... Šiel po ňom dlho a bolo mu jedno, že ho zabásnu. Stal sa jeho nočnou morou, kašlal na kšefty, potápal celú loď...on to nedokázal prehltnúť. Keby si videla ten jeho arogantný ksicht, keď sa ...keď sa mu to konečne podarilo...a dostal ho! Nie, nie...nemohol som už nič robiť. Len to zobrať na seba... Musel som. A jemu som už aj tak nemohol pomôcť... Nikto by nemohol! Noro nevie odpúšťať... Ani tebe neodpustí. Teraz je chvíľu v lochu, ale...- nemusel dopovedať.

  Díval sa na syna a bolo mu ho ľúto. Cítil sa zodpovedný aj za jeho totálne zbabraný život. Taký istý smoliar, ako on sám. Je to azda dedičné?!

  Za nohavice, kúsok od kolena sa mu zakvačila ručička. Docupkala z chodby, kde chvíľu postávala, kým nebojácne vliezla do neznámych dvier, ktoré nezatvorili. Prišla si po mamu.

  - Prečo tvoj počmáraný ujo tak kričí na mamičku? - dívalo sa mu zdola do tváre dvojo hnedookých výčitiek. Asi sú dedičné...

                                                                                                   ...a zas koniec

OUAT - Pristrihnuté krídla V. séria, 19. kapitola

OUAT

Pristrihnuté krídla V.

Darčekové poukážky

                                                                19.kapitola

      V zaťatých perách a vejáriku okolo nich nepredpokladal ani náznak dialógu. Pohľad upretý kade-tade len nie jeho smerom ešte zdupľovával neochotu komunikovať. A rýchle motanie sa po minimalistickom priestore so zakopávaním o všetko, o čo sa zakopnúť dalo, aj o to ostatné, robilo každým ruchom len isté vybrané interpunkčné znamienka za nevypovedaným, lebo jasným. Mladík rozvalený na rozbordelovanej posteli s fľaškou v ruke presne odčítaval možnosti konfrontácie so svojím spolubývajúcim. Prvou aj poslednou vetou rozhovoru bolo pred chvíľkou jeho pritresknutie vchodových dvier.

  Ten druhý muž sa až triasol. Zlosťou, bezmocnosťou. Ani hodina strávená vonku v ňom neutlmila horúčosť, ktorá sa ho už niekoľko dní zmocňuje. Tlejú v ňom výčitky, náhle exhumované spomienky a hnev. Na seba, na celý svet.  Paušálne.

  Mladší muž si dolial zvyšok fľaše. Včerajšia sa váľala pri posteli. Doobeda okupoval túto, na noc sa ukladal do improvizovanej, ktorú tvorilo epedo z kresla a dva kabáty vytunované zvyšným oblečením ponachádzaným po bytíku. Tretiu noc už ale iste takto nedá. Ani niekoľko promile uspávacieho prostriedku to nedá!

   - Nemá tá tvoja susedka teplú posteľ navyše? ...pre teba, prípadne pre mňa, rád sa obetujem, keby bolo treba...-  zaškeril sa, dívajúc sa hrdlom fľašky ako do ďalekohľadu smerom k dverám.

  Nasal vzduch zdola a prudko sa otočil na drzého chlapíka. Zaprel sa o palicu, potom ju vystrelil smerom k nemu ako kord.

-  Neočakával som od teba nejakú zmenu. Popravde, Neal, neočakával som vôbec nič, ale vyprosujem si, aby si sa správal ako totálny kretén! Komu tu čo chceš dokazovať? Pred kým sa tu ideš hrať na hrdinu?! - potriasal rozhnevane palicou smerom k svojmu potomkovi, ktorý mu už pár dní dvíha adrenalín. A to riadne. Už len svojou prítomnosťou.

   Kým bol vo väzbe a ťahalo sa celé vyšetrovanie, mal dosť času usporiadať si svoj terajší svet a ukotviť sa v ňom aspoň provizórne. Ale vedel, že tento deň, deň, kedy korunný svedok odsvedčí a bude v podstate voľný, raz príde. Prišiel. Prišiel s Nealom, ktorý svoju cestu ukotvovania sa ešte len začínal a očividne vôbec sa mu do nej nechcelo. Prvé dni si predsavzal, že ich jednoducho prepije. Na zdravie, na šťastie, na slobodu, na zlosť otcovi.

  Škeril sa mu do tváre, v pripitosti vedomý si svojej bohorovnosti. Teraz je už voľný. Splnil si svoju povinnosť, je omilostený a štát sa o neho postará. Mohol by sa aj ocinko, ale ak nechce... Aj tak vstal a podišiel k nemu. Prevyšoval ho o pol hlavy.  

  - Zato ty sa cítiš ako hrdina, čo?! Tá malá chudera, čo si nechal vo svojej honosnej vilke, tam ešte reve za tebou do vankúša a ty už máš rozrobenú prvú susedku, čo sa namanula?!  Hľa, rytier bez bázne a hany. Kto z nás dvoch sa tu hrá na hrdinu?! - dvihol prázdnu fľašku, akoby mu pripíjal.

  Muž pod ním zaťal ruku do palice, o ktorú sa zas opieral. Druhou však rázne chmatol spolubesedníka za kus pyžama a pritiahol si ho k tvári.

  - Toto bolo naposledy, čo si Belle spomenul, chlapče! - zasyčal jedinú vetu a odsunul muža, koľko mu zvyšok síl dovolil.

  Opatrne pozrel k svojmu stolíku pri posteli. Všetko bolo na svojom mieste. Sviečka i fotka. Nedotknuté. Nedotknuteľné.

  Nech bol Neal aký chcel, vedel, že toto musí otcovi tolerovať a považovať jeho právo na súkromie za posvätné. Vedel o jeho obeti. Vedel aj to, že to práve prepískol a hoci mu alkohol rozpíjal posledné inteligentné bunky, zamrzelo ho, že ho práve asi zranil.

  Opatrne mu položil ruku na rameno. Cítil, ako sa trasie.

  - Prepáč mi to, otec. -

  Muž s očami zmäknutými nehou, lebo sa díval na "ňu",  iba potriasol hlavou na znak súhlasu. V živote miloval len dve osoby. Ju a svojho jediného syna. Pre ne by urobil čokoľvek... pre ňu a seba už nemôže urobiť nič, ale...

  - Neal, povedz mi úprimne, povedz mi rovno do očí, že robím správnu vec! Že som urobil správnu vec! Že ty a ja budeme konečne otec so synom, nie dvaja cudzí ľudia utápajúci svoje posraté životy v alkohole a vzájomných hádkach a výčitkách a... Povedz mi, že odteraz budeme žiť šťastne. Spolu a šťastne! Nový život. - s nádejou sa otočil na syna.

  Neal sa ošíval, cítil sa nesvoj, cítil sa ako hajzlík, ale pritakal.

  - Dúfam, že ona s nami...nepôjde. - neistý kývol smerom k dverám.

  - Je to len suseda. - dosvedčil mu.

  Obišiel ho a dal sa do upratovania. Zbytočne. Tento kus bytu sa nikdy na byt podobať nebude.

  - Ozaj, nebol ešte čas, ale probačný vravel čosi o konci týždňa. Máme byť pripravení. Istý čas strávime v nejakom ich stredisku a potom... potom ten...nový život. -  pokúsil sa o úsmev.

  Nepotešilo ho to.

  Všimol si to.

  Smutne sa dívala na svoje krásne nové šáločky. Na svoju len jednu, dve boli predsa darčekom.

  - Pravda by bolo pekné, keby šáľôčky môžu zostať spolu? - opýtalo sa dievčatko s nádejou v hlase matky.

  Emilie skoro zabehlo. Hlavou jej prebehol celý film s troma hlavnými hrdinami s polepeným hapyendom,  ku ktorému scenár  si dozaista malá práve vysnívala. Romanca o troch šálkach! Už len to by jej chýbalo ku šťastiu... A čo ak, Emilie?!

  Rýchlo poskladala karty zo vzdušného  domčeka, rozfúkala ružové obláčiky okolo. Manuál matky jej priniesol ráznu odpoveď.

   - Už sme sa o tom predsa bavili. Ujovi si rozbila šálku, musíš mu ju vrátiť. A ako prejav dobrej vôle sme mu kúpili ešte jednu, aby sa na nás nehneval.  – usmiala sa prívetivo, aj keď trošku  nasilu.

   - Ale ujo ich včera nechcel! Keby naše šáľôčky chcel, tak by si ich zobral! - argumentovala malá pádne a pomerne rozumne. Ďalšia strana manuálu. Ideš, Emilie.

  - Ujo má návštevu a len nemal čas si ich od nás vziať. Iste ich chce. A už ani slovo! -  odsunula dve šálky od tej tretej a basta!

  Dievčatko smutne povzdychlo. Chcela si len nechať všetky tri. Mala by aj bábika Šušu aj plyšová koala. Opatrne vzala svoju šálku a odcupkala s ňou do izbičky.

  Spokojná matka si vydýchla.

  Nevľúdny pohľad si vyslúžili len zvyšné dve šálky. A dosť! Čím skôr sa ich zbaví, tým lepšie. 

  Ide rovno na to! 

OUAT - Pristrihnuté krídla V. séria, 18. kapitola

OUAT

Pristrihnuté krídla V.

Darčekové poukážky

18. kapitola

       Vypla mobil. Dosiaľ sa necítila byť celkom v rovnováhe, ale tieto telefonáty jej malú bublinku presvitajúcu skrz zelené skielko odtlačili vždy do horného rohu a ju spustili po spáde zas kus bližšie ku dnu. Nič vodorovné, plynulo idúce a v rovine nehrozilo. Leda ak na rovinu. To požadovali...Monitorovacie a monitorované hovory. Znudený stručný záznam posledného mesiaca, tentokrát týždňa. Už len to by jej chýbalo, aby sa zintenzívnili kontroly. Áno, všetko je v poriadku, áno všetko dodržiava, áno uvedomuje si svoje práva a hlavne povinnosti. Nie, nikto nevolá, nechodí, nekontaktuje...Nie nikomu nevolá, možno maximálne z balkóna do tmy, ako naposledy, nikam nechodí, potraviny sú v povolenom okruhu a také sedačky, či bojlery, kvôli ktorým by sa muselo na perifériu mesta sa jej neminuli, nie ani sa s nikým nekontaktuje.  Odklepnuté.

  Na chodbe čosi buchlo.

   - Kam si sa vybrala, mladá dáma? - pribrzdila dievčatko vo svojich lodičkách, s kabelkou dvakrát omotanou okolo seba a vyplašeným kukučom, čo práve zavadilo o nejaký predmet na botníku  roztváraným dáždnikom.  

  - Tá šáľôčka už bola aj tak celá pokazená. Strašne nekonečne smrdela. - ohla sa po šálku na zemi, čo už nejavila známky kompatibility a šúchaním nohy vedľa nohy v priveľkých topánkach  posúvala sa hrdinsky k matke, odovzdať jej oba kúsky nechcenej skladačky.

  Emilie povzdychla. Susedova šálka z návštevy  spred pár dní. Hej, ešte smrdela vínom. Na dne trochu skazeného zostalo.  A teraz je definitívne  pokazená. Šálka aj nálada.

   - Srdiečko, toto nie je naša šálka, to bola šálôčka uja suseda. Pozri, čo si spravila. Ako mu ju teraz vrátime? Už minule som sa musela ospravedlňovať, keď si mu zničila fotku od tety Emmy a teraz toto... - vyliala sa pred dcérkou, apelujúc na jej práve budovaný pocit zodpovednosti.

  - Ujo si mal dať lepší pozor. Keď si nedáva pozor, všetko sa mu pokazí...- rozhodila malé rúčky, pridŕžajúc si dáždnik horko-ťažko pod bradou.

  Odzbrojená sa vážne pozrela na škvŕňa, ako famózne zhodnotilo celý problém. A teraz je to jej problém, ako mu zas slušne vysvetlí, že prišiel o jedinú šálku, čo vôbec mal. Že by mu ponúkne zopár svojich pohárov od zaváranín? Alebo rovno so zaváraninami? Je to tvoja chyba, Emilie, jednoznačne! Čo ti bránilo vrátiť mu tú šálku hneď?! Toto sa nemuselo stať! Čo? Má návštevu. Bola by som za zvedavú a vtierku k tomu!

  - Nepolepíš ju tým dinosauríkovým leukoplastíkom? Ako mne kolienko? - rozmyslelo si dievčatko riešenie a prijalo svoju časť viny.

  - Obávam sa, že to nepôjde. Budeme mu musieť kúpiť novú šálku. - skúšala napasovať jeden kus do druhého, tváriac sa ako chirurg, hoci vyštudovala len na magistru.  

  - Ale čo ak mal práve túto strašne, strašne rád?! - nepozdávalo sa malej riešenie.

  Emilie prikývla.

  - Veru tak, práve túto mal zo všetkých najviac rád... - oviala ju iná spomienka na ich posledný rozhovor.

  Dievčatko sa srdcervúco rozplakalo. Nie, to nechcela. To nie...

  Ako málo stačí k detskej radosti. Zohnať rovnakú šálku! A kúpiť rovno tri. Akoby to bolo, aby ona nemala svoj vlastný darček. Ujovi susedovi dve, keby si zas nešikovník jednu rozbije a jednu si nechá sama. Miluje darčeky. Zaslúži si darčeky.

  Nechala ju podskakovať, trmácať jej pažou a spievať si nejaký práve zložený šálkový song, kým v druhej ruke chránila tašku s krehkým nákupom, aby z nej zas domov nedoniesli črepy. Našťastie ako ochranka nezlyhala.

  - Pravda mu ich dáme hneď teraz, pravda? - nedala si malá s poskakovaním pokoj ani vo výťahu, nadšená úspešným nákupom.

  Neodporovala jej. Ako aliby je malá celkom fajn. Ako hovorkyňa úplne naopak. Nestihla ju pribrzdiť, už búchala pästičkami o susedove dvere, nervózne dupkajúc na rohožke, že tak dlho nejde. Dlho nešiel.

  - Ujo vstávaj, idú ti dvaja darčeky! - skášala dočiahnuť tvárou k zámku a zakričať do miniatúrnej kľúčovej dierky.

  Dvere sa konečne pootvorili a v nich stál rozospatý muž. Ponúkané dva darčeky zneli pomerne zaujímavo, hlavne ten vzadu sa mu na prvý pohľad pozdával...

  - Ty si zas kto?! Pre teba darček nemáme! - cúvlo dievča k mame, chrániac seba aj novokúpené šálky.

  Muž vo dverách sa pomerne škaredo zaškeril. Pobavila ho nová predstava  "darčeka", zrejme pre spolubývajúceho, ako mu doplo.  V preferovanom  brunetkovom prevedení, kvietkovej blúzke a perami dementne pootvorenými zrejme úžasom. "Hej, to som ja, tvoj princ Krasoň, osobne...nevymeníš?" Zaprel sa rukou o veraje a druhou si pošrabal holé miesto na pupku.

  - Ty si holý! A celý počmáraný! - ohodnotilo "princa" v rozopnutom pyžame,  spod ktorého na rôznych miestach vytŕčalo tetovanie, dievčatko  a tlačilo mamu k vlastným dverám.

  Pobavilo ho to.

  - Máte skvelého bodyguarda, pani. A ak sa nemýlim, ste to vy... nedávno, v noci sme spolu debatili. Musím uznať, vôbec nevyzeráte s koňom zrazená, ba práve naopak. - pošrabal sa vzadu na zátylku a vystrúhal lascívny úsmev.

  - Ty mi tu flirtuješ so susedou?! - ozvalo sa im spoza chrbta takmer piskľavo.

  Z výťahu vychádzal právoplatný sused, zhrozený zo scénky pred očami. Muž, ktorému výčitka bola adresovaná tými svojimi len pretočil a vrátil sa dnu, nechajúc dvere dokorán.

  - Mamička nie je s koňom nezrazená, my koníka doma nemáme. Máme iba darček pre teba ujo, ale ten náš vôbec nie je smradľavý, ako ten tvoj. - vybalilo na neho dievčatko skoro všetko, len šálky zo sieťovky sa mu zatiaľ nedarili.

  Zbledli obaja. 

  Striaslo ho. 

  - Ospravedlňujem sa...za svoju bielizeň, mohli ste povedať, ak vám to tak prekáža. Nemusíte mi ju už viac prať, zabezpečím sa inak. Je mi úplne jasné, že.. viem, špinavá bielizeň nie je...je...- zakoktal sa v rozpakoch, predstaviac si jedinú smrdiacu vec. Jeho veci. To ho sakramentsky zamrzelo. 

  Ju to zamrzelo dvojnásobne. Trapas nad trapas. 

  - Ale nie, kdeže, vaše veci ne... vaše veci to... - konečne sa prebrala zo šoku, ale správne slová, podľa výrazu jeho tváre,  nenašla. 

  Malá našťastie našla a rozbalila prvú zo šálok.

  - Aha! Táto je tvoja! - nadšene ju oboma rukami vydvihlo čo najvyššie k nemu, očakávajúc ovácie, alebo aspoň ďalšie lentilky.

  - Áno, ak sa dobre pamätám, toto je moja šálka... - ukázal na darček prstom, odkopnúc imaginárny kameň, čo mu odpadol zo srdca, že vôbec nejde o to, že by bol u susedovcov nominovaný za najväčšieho smraďocha.

  - Neuhádol si! - stiahla darkyňa šálku zas k sebe. - Tvoja šáľôčka škaredo smrdela, my sme ti ju rozbili na márne dva kúsky a kúpili novú, nerozbitú a naša krásne vonia, však, mami?! - žmurklo oboma očami na matku, strkajúc jej prvú zo šálok do ruky, kým nájde jej sestru. Našlo.

  - Aha, aha! Máme ešte jednu voňavú pre teba! - dievčatko náhle zvážnelo. - Môžeš navariť čajík aj tomu počmáranému ujovi, -  doložilo tichšie a zamračene zazrelo smerom do jeho garsónky. - Rýchlo, chyť si ich, lebo sú nie ľahké. - núkalo obe.

 - Ujo má barlu, srdiečko, nemá dve voľné ruky ako ty. - skúšala zachraňovať, čo sa ešte dalo, ale zrejme, všetko ešte viac skomplikovala.

  - Tak nech mu počmáraný ujo príde pomôcť. - rozhodlo za nich.

  Počmáraný ujo sa ale radšej neozýval.

  Jednoruký ujo za poošíval.

  - Obávam sa, že momentálne nemôžem prijať váš vzácny dar. Ak dovolíte, dámy, zastavím sa poň neskôr. - uzavrel debatu a ponáhľal sa uzavrieť aj byt.

  Sklamanému dievčatku odvisli odmietnuté šálky po bokoch.

OUAT - Pristrihnuté krídla V. séria, 17. kapitola

OUAT

Pristrihnuté krídla V.

Darčekové poukážky

                                                                       17. kapitola

     Trochu ju zamrzelo, že ju vôbec nezdržiaval. Možno aj to, že ju pôvodne vôbec nepozval.

    Po tme sa vkradla späť do vlastného bytu, po tme našmátrala deku. Posteľ ju ešte nelákala, len mrkla k malej, ale tá sa preháňala niekde s jednorožcami po snovej krajine, ako zistila, keď sa nad ňu nahla a počula tichú šemotivú sťažnosť ako jej naliezli lienky do pudingu. Povzdychla.  Aj to sa stáva. Niekomu lienky, niekomu  neodvratné myš-lienky. Preliezli jej vnútrom, zaplnili všetko po poslednú vlásočnicu. Boli lepkavé a tak málo sladké...

  Videla jeho a videla ju. Belle a Robert. Už neverí Emme, že medzi nimi nič nebolo. Muselo byť, veď práve ona bola posledná, čo pre neho plakala. „A čo? Chcela si to byť ty? To je to až taká výhra?!“ Kým bola len neznámou fatamorgánou, bolelo to o čosi menej. Teraz už vie, ako vyzerá. Teraz už vie, kto to je. Je živšia a reálnejšia a... a je to nespravodlivé! „Čo akože? Nechceš konkretizovať?! Nechceš konkretizovať!“

  Trhla kľučkou na balkóne, prehodila deku cez plecia a vyšla von. Chlad noci nefungoval, ale aspoň nádych padol vhod. Prispaté sídlisko ponorené do tmy. Ich panelák do úplnej. Očividne elektrinu ešte nikto nenahodil. Zrejme dnes ani nemienil. Chcela podobnú vymoženosť, ale vnútri to akosi stále iskrilo. Nie a nie si uhasiť tie podpásové plamienky výčitiek, čo ani nebolo komu adresovať.

  Do ticha noci sa ozvali kroky od cesty. Ktosi sa zrejme vracia z nočnej, prípadne to dnes prehnal so spoločenským unavovaním sa. Kroky ustali. Po chvíli ticha sa ozvalo trmácanie dverami na vchode. Akustika sídlisk je neuveriteľná a asi všade rovnaká. Koľkokrát si „nechtiac“ vypočula náruživé lúčenie v otvorených dverách zaparkovaného auta márne prehlušované autorádiom, klebety babiek vracajúcich sa z kostola, kde im práve odpustili všetky hriechy, vyjednávanie puberťákov sľubujúcich naštartovaným mamám polku kráľovstva za ešte pol hodinku s kamošmi. Aj sused sa  svojsky „ďakoval“ za novonarodeného syna, márne pátrajúc po správnom kľúči od vchodových dvier. Tento, ale kľúče zjavne nemá, prípadne ak aj má, z nejakého dôvodu mu nepomôžu.

  Neznámy zatrmácal dverami o čosi intenzívnejšie.

   - Hej, hej, vy tam, dolu... prestaňte, všetkých pobudíte! - zakričala šeptom smerom k neutíchajúcim hrmotavým zvukom. - Vypadla elektrina, nefungujú ani zvončeky, ani celý systém automatického otvárania. Musia vám prísť otvoriť zvnútra. - doložila neznámemu tieňu, neuvedomujúc si, že je neznámy. Emilie, Emilie, kedy už prestaneš dôverovať všetkým paušálne?! Málokrát si na to už doplatila? Čo ak je to svedok jahodový, bezďák alebo... Dočerta! ...alebo “pozdrav“ od „ex“. Striaslo ju. Stiahla sa k stene balkóna. Pritiahla deku k hrudi. Nie, toto nie je nepriestreľná vesta, milá moja, ale zas, keby chcel, už tu nie si. Tak pokoj. Emma zaručila, že ho nepustia. Oni zaručili, že ťa nenájde. Nikto...

  Z tmy sa ozvalo naliehavo.

   - Veď to by som aj bol nesmierne rád, keby mi niekto konečne prišiel otvoriť tie sprosté dvere! ...- odkričal jej podobným chrapotom muž zdola.

  Ahá, tak muž. Prelustrovala v duchu známych aj susedov, hlas jej k nikomu nepasoval.

  Ozvalo sa ďalšie nervózne trmácanie dverami.

   - A čo tak použiť mobil? Zavolajte vašim, nech vám idú dolu otvoriť! - nahneval ju znovuzrodený  intenzívny hrmot.

   - Super, díky. Za takéto rady v Amerike strieľajú! - syčal vyštengrovaný chlapík a ešte raz si zrejme kopol do plechu bezmocných dvier.

  Zamračila sa. Hulvát jeden nevychovaný!

  Hulvát však zmenil tón.

  - Haló, ste ešte tam? Mladá pani, prosím, som v zúfalej situácii, nemám mobil, nemám kľúče, pár dní som už na ceste, som fakt uťahaný, boli by ste taká láskavá a prišli mi dolu otvoriť? Niekoho tu hľadám. Určite býva v tomto vchode...- šepkal o poznanie nežnejšie.

  - Určite „určite“? Vyzerám, že som sa s koňom zrazila?! Ožeriete sa a teraz vás mám vpustiť do nášho vchodu, aby ste tu všetko obgrcali a vychrápali sa na teplovodných trubkách v pivnici?! To by tak bolo! – pleskla oboma dlaňami po zábradlí naštvaná z nekonečnej ľudskej drzosti.

  - Neviem, ako vyzeráte, v živote som vás nevidel, len mi, prosím, preboha, už otvorte. Potrebujem vedieť, či tu nie je otec...  - zašemotil ešte tichšie, fakt v úzkych.

  Ak sa tamtá opýta, ako sa volá jeho otec, je nahratý.

   Tamtá sa opýtala.

   - Ako sa volá váš ctený otecko? Pôjdem ho zobudiť a to si píšte, že dostane takú prednášku, ako si vychovať decko, že budete mať doživotné väzenie, aj keď ste už dospelý! -

  „Hmmm, dobrá dedukcia. Táto jazyčnica zrejme ani netuší, že trafila klinec po hlavičke.“ preblesklo mu hlavou.

   - Haló...márna snaha, drahá pani. Na neho prednášky nezaberú. To skôr vy nejakú riskujete, ako ho poznám...- A to ho takmer nepoznám, preblesklo mu hlavou. - A navyše, nechovali ma v zajatí, odmalička som vyrastal vypustený do voľnej prírody! – pohol sa cúvaním do zorného poľa tejto hubatej  činžiakovej ostreľovačky  a na znak dobrej vôle roztiahol  pod balkónmi obe paže, akože kukaj, ty ťava, nie som vôbec ozbrojený, možno ani nebezpečný, tak ma už pusti do tohto vášho sprostého vchodu!

  Pánko sa robí vtipný! O to horšie! Nadýchla sa, ale do výdychu sa ozvalo čosi jačavejšie, než plánovala sama.

  - Hej, Júlia! Môžeš si už konečne spacifikovať toho svojho nadržaného Rómea? – rozľahlo sa z balkóna o poschodie vyššie. - ...som po nočnej a potrebujem sa vyspať!-

  Hí?! To kto?! To čo si o nej myslia?! Aký Rómeo?! Ešte sa dostane do rečí! Znova nádych a znova prázdny výdych.

   - Prestaňte tam konečne húkať jak siréna, dobre my vieme, do akej nočnej chodíte, slečinka...- zreval ktosi najedovane zdola z bytu pod ňou.

   - Je po polnoci, drahí susedia, nemáte Boha pri sebe?! Na domovú schôdze nepríde ani noha a tu si budú riešiť komplexy, však pani Brčkavá?! – zakontrovalo poslednému hlasu z prízemia.

   - Vyserte  si všetci oči a zalezte už do...! - zahučala svojskú dobrú noc „slečinka po nočnej“ všetkým a treskla oknom.

 - Šťanda jedna! Podám na teba sťažnosť na národnom výbore! Šak ja dobre viem...a poviem aj to, že si sem vláčiš kadejakých chlapov! Aj tamten je iste tvoj ďalší zákazník! Nabiják! ...že ti neodhnije! – zhodnotila odkaz suseda odspodu.

  Tamtoho však už vidno nebolo.

  Nebolo ho vidno od začiatku, ale teraz už netrmácal dverami, ani sa nepýtal dnu. Ktovie, možno si vybral iný vchod, možno odtiahol do nory, alebo si ho tatko prišiel  nenápadne vyzdvihnúť. Okná sa postupne zatvárali. Ďalšie dejstvo sa odohrá zrejme zajtra. Vo vchode, pred vchodom, vo výťahu, na schodisku, ktovie do koľkých výmen susedských názorov sa bude musieť zapojiť. Pokoj, ešte ťa môžu aj odignorovať, ako doteraz vždy, Emilie. Odľahlo jej.

  V diaľke zahúkalo policajné auto. Zrejme sa niekto nechcel porozprávať cez balkóny a zvolil tento komunikačný kanál. Radšej zaliezla dnu.

  Na chodbičke to šramotilo. Medziposchodie zatiaľ ešte nestíchlo. Nenápadne vykukla kukátkom. Tma. Dvere oproti sa poodchýlili. V matnom svetle soľnej lampy sa ukázal nižší tieň, ale zatienil ho vyšší tieň. Oba tiene zmizli a všade sa až potom rozhostilo zas ticho.

  Otecko si prišiel po syna.

  Nie! Syn si prišiel po otca...