OUAT - PRVÁ - 4. kapitola FF

OUAT

4. kapitola

Prvá

Itinerár v číslach, tvaroch a materiáloch...

        V šatni visela stará mapa mesta. Jeden by aj povedal, že mapy nestarnú, ale stačí nejaký magor, ktorý vyhlási určité priezviská za dobovo prezreté, prípadne hnilé, priveľmi biele alebo čierne a je tu problém. Pre pamätníkov aj starousadlíkov. Oficiálne patril už k obom stavom. Kedykoľvek sa však pozrel pri prezliekaní sa tým smerom, odhliadnuc od miniatúrnym písmom zaznačených slov medzi vrstevnicami, videl len schematické znázornenie oblasti, v ktorej sa nadobro stratil. Akoby neustále šiel v protismere a všetko to, čo míňal a bolo tam odnepamäti, vyzeralo zrazu úplne inak. Naruby. Nahouby. Huby. Hríby. Ako však spraviť dieru do lesa, keď sa mu ani tá svetová nepodarila a to mal toľko osemnásťročného paliva na cestu. Len diaľnica chýbala. Možno pozeral do nesprávnej mapy, takej tej  osemnásť mínus, kde nie sú ešte zaznačené krčmy, sexshopy ani tie diaľnice, lebo nikto z mínus osemnásť nemá predsa vodičák.

  Kdesi ale čítal, že aj v takých mapách sú chyby. A to zámerné, ako pasca pre plagiátorov a aj ako vtip. Aj mal nutkanie stať sa lovcom kartografických senzácií, ale prišiel na to, že zablúdiť vo vlastnom meste je celkom bežné. Poznámka na margo legendy: "Niektoré ulice a časti mesta zaznačené v mape tu skrátka vôbec nie sú." Smutné na tom je, že má pocit, akoby ani nikdy neboli. Magický realizmus psychogeografie. Ešteže má kdesi v pivnici bytu po rodičoch škatuľu s fotkami. Tie by ako dôkazy mohli stačiť. A tak nájde oficiálnu papierovú ulicu, papierový dom, aj život. Len poštár bude mať asi hlavu v smútku.

  Toto je jeho mesto a on sa tu teraz, po návrate cíti byť cudzincom. Nijaká útulná pekárnička so žoviálnym ujom, čo si bude pamätať jeho uja a uja toho uja, nijaká čiperná, ukričaná trafikantka, ktorá mu zakaždým nebude mať vydať a spoľahne sa, že príde aj zajtra, pozajtra aj po nedeli s pravidelným tringeltom,  ani staré učiteľky s nacvičeným úsmevom a frázou: "Ty si stále taký istý, ty lapaj," opätovanou po inej: "Vy ste stále rovnaká, pani učiteľka," lebo prestárlé pedagogičky naštepili, aby ich nemenné tváre strašili bývalých žiakov ešte roky rokúce po vychodení školskej dochádzky nezmenenou fazónou a za každým rohom.

    Odkedy sem prišiel nanovo, pred pol rokom, akoby denno-denne stretal len prisťahovalcov, turistov, cudzincov a zo susedov zostala len stará Makovická. A ani tú už dlho nevidel robiť rapovú hitparádu po vchode. Ktovie, možno bude jednou z tých kartografických senzácií a nikdy nebola. A nikdy sa ho neopýta: "Kde je to milé hubaté dievča, s ktorým si vtedy prestavoval nábytok, chlapče? A to už nebude vyhadzovať piškóty z okna?!" Dodá prekvapene, s nevinným výrazom v tvári opice prichytenej s labou v pohári s plnou hrsťou chipsov, ktorých sa za žiadnu cenu nemieni vzdať.

   - Máš ísť k šéfovi. - zamrnčala vedľajšia skrinka. - Snoril tu po tebe aj osobne, má tam nejakú návštevu, tak je trochu viac neurotický, - naprázdno otáčal malým kľúčikom kolega a mračil sa do zámku. 

  Zľava-doprava. Sprava-doľava. Úžasne zmysluplná činnosť namiesto chrápania. Niekde. S niekým. Zapínal vlastný plný rozkrok do skafandra uniformy. 

  Tomuto nočná skončila už pred hodinou, ale nemal sa kam ponáhľať. Zjavne. Možno ho raz pozve poznávať staronové zákutia mesta. Ktosi spočítal, že je tu štyridsaťsedem krčiem a im príbuzných pajzlov. To by stálo za hriech očekovať ich a špendlíkmi s farebnými hlavičkami pozabíjať do mapy na znak dobytých území. Prípadne dopitých.  Ronia by po takom záťahu ukazovala vždy nadránom na hodinky a možno, možno pri ťažších prípadoch, aj na kalendár.

  Už dávno sa nezoťal. Nemá guráž, čas, ani chuť. Ani kolegu. Parťáka. Emma...

  Koľkokrát šli spolu len na jedného panáka, potom to svorne prehodnotili, kvôli krívaniu, že treba aj do druhej nohy. Najradšej ju mal, keď následne vykríkla na celú putiku to svoje: "Doriti! Ešte nalej, vošiel do tej istej!"

  Do tej istej rieky sa nedá dvakrát stúpiť. Nikdy mu už nového kolegu nepridelili. Že by si ho pridelí sám? Skúsi?

   - Uhm. - pritakal na rozcvičenie bzukotom a hoci ho to nutkalo spýtať sa, či netuší, o čo zas raz ide, nechcel byť otravný. 

  Rozcvička skončila skôr, ako začala. Stanica neobsahuje sparingpartnerov. Len znudených, vyslúžilých chlapíkov bez zmyslu pre humor. Idú tri autá, jedno zabočí doľava, druhé doprava a tretie ide za nimi...

  Natiahol polokošeľu a s bundou pod pazuchou zašnurovával ťažké topánky. Ešte sa z nich trúsil včerajší riečny piesok. Pri rieke nie sú krčmy. Bezďáci si nosia lacné čučo z hypermarketov. Ale dá ružový špendlíček na most, kde s tekvičnými semiačkami trávil včerajšiu službu očumovaním miestnych. Takže ide sa pichať? Ružový špendlíček, ty nevycválané hovädo?! Nie, biely. Mala biele rameno. Tá malá žaba. Tá ti vošla do ktorej nohy, há?! Dupol oboma, aby striasol priodvážnu spomienku a zvyšný piesok. Pri cestách sú dva typy zvodidiel. Jedny kovové a druhé dvojnohé.

  Cestou zo suterénu sa predsa len pristavil pri mape. Pozrieť sa, či tadiaľ za mostom ozaj vedie cesta so zvodidlami, alebo ide o ďalší kartografický úkaz. Emma by ti to hneď vyhodnotila, ako úsek častých dopravných nehôd a nariadila prejsť cez priekopu a počkať pekne v poli, kým tie budúce možné škodové udalosti neprejdú.

  - Hľadáš niečo? ...konkrétne? - namieril polovyzlečený muž sprcháč na obrovskú vysvietenú mapu. 

  Fuj, chlpaté hnedé rameno. A smrad podpazušia. Ktovie, ako voňala ona... Pod pazuchami?!

  - Nie, nie...nič. Len som sa zamyslel, prečo v legende nie sú aj putiky, krčmy, pohostinstvá a tak.  - zahováral asociácie. - Zvlášť tu na policajnej stanici by to možno bodlo. Pre nováčikov. Poznať terén a jeho nástrahy.  - rozhovoril sa úprimne.

  - Ja nepijem. - zamračil sa kolega na mapu a odťapkal do spŕch.

  Chcel sa mu ospravedlniť, že ani on nie, ale sviňa pamäť mu doviala spomienku akurát na rozrehotanú Emmu vo verajách kúpeľky, keď šla poriešiť neprestajné čľapotanie vody.  Vraj sprchovej hlavici pomerne presvedčivo niečo vysvetľoval, aby už prestala plakať. To bolo v časoch prenatálneho spolunažívania po privátoch, keď topánky obaja považovali za náramne zdraviu škodlivé, budiac sa často pred obedom obutí s bolesťami hlavy.

  Kolega bude ťažší oriešok. Z tohto kolega ani kumpán do pitiek nebude. Emma, Emma, kde si? Tvoja rada, že jesť ovocie so šupkou pre orechy neplatí, sa začína pretavovať do reality. Už viem, čo si tým myslela, keď si náš tandem rozpúšťala a šla si svojou cestou.

  - Nezabudni sa pred šichtou zastaviť u šéfa! - pripomenul kolega "zaseknutý kľúčik" tentokrát ho spomalene vyťahujúc a strkajúc do dierky v skrinke. Dnu a von, dnu a von. On naozaj prelieza skrz.  Ak ani tento nepije, tak možno všetci traja raz pôjdu do neba. Takže Emma nebude z tvojej predpovede asi nič. "Ty do neba nepôjdeš ani na deň otvorených dverí!"

    - Konečne ste tu. Nechcem dlho chodiť okolo horúcej kaše, ale... a vidíte, zamyslel som sa a niečo mi vypadlo. - ovieval sa štíhly vysoký muž akýmsi fasciklom a takmer špúlil pery.

   Nie, to sa mu len čosi zaseklo medzi zubami a snaží sa toho, čo najskôr zbaviť. Pozná ten pocit. Špárať sa na verejnosti v hube sa nepatrí, ale ten pocit...ten nutkavý pocit, že to niečo musí von. A nechce. 

  Dá mu čas. Ktovie, koľko vydrží. Dáva mu minútu.

  Nadriadený odložil papiere na stôl pred seba, zastokol ruku pod sako do pása a zvrtol sa k oknu.

  Pohol očami tým istým smerom. Pohľad do okna po ráne ho vždy stojí playlist nočných správ. Snov. Aj tak sa vždy pozeráme z okna pri každej možnej aj nemožnej príležitosti a dlabeme na sny. Ak sú cestou k sebapoznaniu, niet sa čo diviť, že tak činíme. Potom sa divíme, prečo sa nám v reálnom živote sny otáčajú riťou. 

  Hej, aj muž pred ním sa mu tiež tak natočil a pokojne si špára v zuboch. Štyridsaťsedem sekúnd. Ako tých krčiem. Vyhral stávku sám so sebou. Pôjde to osláviť. Dnes sa spije. Ale ešte predtým kúpi špendlíky s farebnými hlavičkami a dá si bacha, aby tam neboli nijaké biele.

   - Urobte si pohodlie. Problém je trochu zložitejší. - ponúkol ho muž s čistým chrupom, ktorý si ešte spokojne zvnútra oblízal jazykom, stoličkou, takou nepohodlnou, aká len môže byť.

  Všetky sú u šéfov také. Na materiáli, tvare ani veľkosti  nezáleží. 

  Minúta ticha. Tak dobre, menej ako minúta. 

  - Prešiel som si vaše papiere a najmä posledné psychologické testy. Viete, ja nie som a nikdy nebudem zaujatý, ale vaša minulosť nie je pre mňa idiferentná vzhľadom k tomu, čo vám chcem ponúknuť. - posunul sa zadkom na svojom kresle a ruku zaprel o opierku. Hlava klesla k ramenu.

  Pojmy "minulosť" a "ponuka" v jednej vete pôsobia ako mačka s myšou. Bol zvedavý, čo z toho vyjde. Nahodiť dve vrásky nad koreň nosa a počúva sa ďalej.

  - Nesťažujete sa a neohovárate, - skonštatoval, prečítajúc to akoby z papiera, ale boli to jeho závery. A čakali na reakciu.

  To nemyslí vážne. To mu tu má vykladať niečo z manuálu, ako intrigovanie na pracovisku oberá o mentálnu energiu, ktorú každý policajt predsa potrebuje na riešenie prípadov, alebo čaká, že začne?! Nezačne, nech pokračuje.

   - Nepreháňate, - usmial sa šéf a poťukal na riadne hrubý fascikel pred sebou. - S vašimi skúsenosťami by ste mali skôr sedieť na mojom mieste, s niekoľkonásobným povýšením na výložkách a predsa ste sa, dokonca  niekoľkokrát, radšej dobrovoľne stiahli. Toto tu, to totiž nie sú zlyhania, ako si niekto môže mylne myslieť... Ja som vás prekukol. - zatiahol tajomne, ale nedal mu čas kuknúť sa na to zo svojej strany stola, spod svojich klapiek v postroji poslušného podriadeného.

  Akosi má pocit, že mu prestáva páliť. Asi povie Ronii, nech mu do desiaty pridáva viac korenia.

  Mužík oproti pokračoval rýchlo v hodnotení. Len obeť si prestávala byť nadobro istá, či ide o superlatívy, či naopak, klince do rakvy.

  - Nestaráte sa o názory iných. A to sa mi na vás páči najviac a ešte, že nepočúvate svojich neprajníkov. - nahol sa nad stôl, či fakt vidí dobre svojho práve v ružových farbách vymaľovaného favorita.

  Favorit sa cítil ako kôň.

  Jockey sa zas oprel a uzavrel blahorečenie.

  - Nikdy sa nezavďačíte všetkým. - vymenil rukám miesto, natočil sa bokom, preložil nohu cez nohu, ak si ešte začne obhrýzať nechty, chrstne mu rovno do toho vytešeného ksichtu pravdu o tom, že sa asi zasekol v štádiu orálnej fixácie, lebo ho jeho matka priskoro odstavila od prsníka. Nikto nechce počúvať o prsiach svojej matky v akomkoľvek zmysle. Ak sa bude chcieť dať raz vyhodiť, tak to povie nahlas.

  - Preto sa vás chystám vyhodiť. - zaznel výstrel a kone v jeho hlave sa bezhlavo rozbehli všetkými smermi.

  Jockey šiel po vlastných k dverám, otvoril ich dokorán, skontroloval, či sa nezatvárajú bez jeho dovolenia a vracal sa späť k svojmu kreslu.

  - Prepáčte, ale smiem už uviesť našu návštevu? - vtiahla do kancelárie hlavička Ingridky a potuteľne sa usmiala na šéfa opäť usalašeného na svojom tróne.

  Blahosklonne privolil.

  Z koňa sa prevtelil do vola. 

  Otvorené dvere? 

  Náhrada za neho za nimi?!

  Veď o tých ceckoch nepovedal predsa  nič nahlas! 

OUAT - PRVÁ - 3. kapitola FF

OUAT

3. kapitola

Prvá

Globálna tendencia byť infantilný

        Nebo tak do dvoch tretín ešte vykazovalo známky prehýrenej noci. Nevyvetrané, potuchnuté, prevaľovalo sa na gauči v boxe predného skla jeho auta, čo fachčilo už len silou vôle a vďaka kamošom, čo vybavili STKčku pre jeho červenú lentilku na čierno. Až kdesi pri strope, opatlanom spotenými odtlačkami pestrejšími ako databázy v jeho materskej firme s bonusom tých od podpätkov aj bosých šliap, sa už započala odliepať stará tapeta a rodila sa ešte staršia, svetlomodrá s valčekom bielych čmúh. Siedma hodina je už raz taká. Odmeraná a chladná. Najchladnejšia z celého dňa.

  Rádio chrapliakom vylievalo do éteru jemné melódie, ale na tejto frekventovanej "hopsaštráse" z nich našľahalo rovno zle zmixovaný rap. Dával mu šancu ešte pár kilometrov, pred prvou mestskou križovatkou to vypne.

  S pribúdajúcimi bilboardami množili sa i myšlienky čo a ako dnes.  Neboli čitateľné, rovnako ako smršť obrázkov popri ceste.

 Znudený moderátor skúšal zaujať včerajším facebookovým príspevkom nejakého budhomila aj s jeho desiatimi prikázaniami na šťastný život. Bohu poručeno...

  Prijímaj všetko tak, ako je.

  Pôvodne sa chcel zastaviť na gympli a len tak nechať stále navlhnutú učebnicu na vrátnici s predstavou tajomstva, ktoré jeho čin spustí a ktoré si pred spaním odtajnil v rôznych variáciách, väčšinou pre mládež neprístupných a aj neprípustných. 

   Učebnicu biológie, včera vyzdvihnutú spod mosta pri plnení si strážnej povinnosti, si však pred spinkaním vzal reálne na starosti malý Lobko fascinovaný, ako krásne sa na polorozpadnutých a vodou rozmočených stránkach rozpíjajú fixky. Fixky v detských tlapách! Sodoma-gomora.  Synovec-nesynovec. Segrička mala čo robiť, aby jeho kňučavé zavýjanie prerastajúce do bezmocnej triašky usmernila na cestu všeobjímajúceho vesmíru, ponukou druhej večere. Kto iný by dopíjal majstrove fľašky s krupičnou kašou.  Akcent na budúceho da vinciho bol ale dosť dobrá poľahčujúca okolnosť. Má skrátka pre sestrinho chlapca slabosť.

  Podľa jeho akčnej, detskú tvorivosť v poslednom čase podporujúcej matky, sú fixky vyprateľné, preto mega vhodné na rozvoj jemnej motoriky. Ale kto by už len pral učebnicu. S tou motorikou to možno prehodnotí. Čo ak by sa mu zišlo doučovanie. Stále nemal pocit, že je dosť jemný, ale úškľabok Emmy, keď  zo spoločného podnájmu vyprevádzal niektorú spolunocľažníčku lolotajúcu si  chabé ospravedlnenie, prečo viac nepríde, v móde, že je pre ňu priveľmi dobrý a mäkký a nežný... Musí sa sestry spýtať, či to v jeho detstve rodičia nepreháňali s fixkovou výukou jemnej motoriky. Mali z neho radšej vychovať  tvrdého chlapa!
  Napríklad taký Lobko obcovanie s novou hračkou nepoňal vôbec jemne. Zrejme gény jeho otca. Vpísať sa do matky, ale nechať kolonku má dať - dal prázdnu. Ako si len mohla za otca dieťaťa zvoliť takého vola? "Príťažlivosť nie je voľba," povedala Emma na margo svojho Neala a ešte pred ňou nejaký spisovatelík David Deangelo a ešte po ňom on Emme pri každom jeho dievčati. A ženskej. Bol Emme vďačný, že "príťažlivosť"  neriešila viac, ako len prekrútením očí. Niekedy  ráno musel aj svoje riadne prižmúriť, aby si ospravedlnil, čo popáchal. Väčšinou. Aj oľutovala, že ho počlovečovala výňatkami z literatúry. Nijaká literatúra. Nijaké knihy. Ani učebnice.

  Preto si dnes neprivstal, preto nejde okľukou okolo gympla.

  Navyše tam maká kolega Graham, ktorý pozná desiatky totálne trápnych vtipov a implementuje ich pravidelne do svojich zážitkov tak vierohodne, že tomu aj sám verí a ktorý mu toto lukratívne miesto vyfúkol, lebo... prečo nikdy nepátral po tom, prečo? Prečo v poslednom čase nepátra po ničom? Chcel si pátrať po EM...

  Nevyhľadávaj potešenie kvôli potešeniu.

  Na gympel sa nejde a nebude sa spoza rohu sledovať, ako polcolová trubka svojím pätnásťročným vyjaveným ksichtom očekuje knihu, párkrát zaklapne ústa a párkrát ich zas rozďaví a potom sa zasnene zadíva do diaľky cez dvoje presklenných dvier a nežne vysloví: "To ktorý chuj mi takto dočmáral učebnicu biológie?!" Chudák malý Lobko...

  Malá bola síce včera na pohľad chutná, ale po toľkých skúsenostiach s nelegálnou činnosťou v rámci tej legálnej by si si už mohol dať odpich. Pekné biele rameno. Obchod s bielym mäsom? Nestačili drogy? Biele? A štetky? S bielymi pečienkami? A teraz bezďáci?...Biele miesta v spoločnosti...Aký romantik! Odpich! Počul si?! Veď dávam. Na gympel sa nejde. Ani okľukou. Ani omylom. Vybielitkovanééé...

  - Obchádzka?! - pomykal rozčarovaný riadiacou pákou a zúfalo sa poobzeral vyhodnocujúc, či sa oplatí vycúvať, alebo v priľahlých uličkách hľadať iný level cesty do roboty. Cesty, cestičky a...Nie je hento tam Graham? Nie, diamanty cestou nezbiera, ani kvôli posunu o priečku vyššie. Neskoro. On bude diamantom pre Grahama.

  - Ty si poklad, Robo! Hodíš ma do šichty. Aj tak by si sa tu bezo mňa nevymotal. Tým magorom zas niekde ruplo potrubie. Strieka to tam ako v zlom porne. - usalašoval sa mu dnes skôr vyhonený, než vyholený mladík na sedadlo spolujazdca. Nebýval v tejto štvrti. Podľa toho, čo počul, nebýval skoro nikde. Viac ako pár dní.

  - Sedíš mi na desiate. - skúšal štartovať.

  Graham si spod zadku vytiahol čosi...

  - Už to jesť asi nebudeš. - drzo rozbalil Roniou starostlivo zabalený sendvič a s chuťou sa pustil doň. - ...sa inak máš, kámo. Tie šťandy nikdy nenapadne mi urobiť ráno ani kávu. - zívol si nahlas a popukal pár kostí jednu o druhú, aby dal najavo, že to bola riadna noc.

   - "Šťandy"?! Ty obrábaš študentky? - pribrzdil pred prechodom s nejakými babenkami po prechode.

   - Drbe ti?! Praktikantky a občas sa utrie nejaká mamina. Nič moc, poviem ti, ale v dnešnom svete je už jeden na rýchlovečky naučený. Bolo informačné rodičko...včera. Plná chodba nažhavených zákonných zástupkýň. Znudene stáli chudinky pred triedami. Nemám problém dať sa do reči... som sa tak jednej len cvične prihovoril, reku: "Mladá pani, vy na mňa pôsobíte uspávajúco." To vieš, zhrozila sa, že čo, čo, čo...či vyzerá taká málo zaujímavá a nudná a bla-bla-bla. Tak som vyštartoval ešte za horúca. "Nie, reku, ale pozerám sa na vás len päť minút a už by som s vami šiel do postele!"...- rozrehotal sa ako vôl. Na vlastnom vtipe. Vôl.

  - A ani kávu ti nespravila? - ani nevedel prečo sa zapája do jeho sexistického monológu. 

  - Táto nie. Ale jak som odnavigovával niektoré do jednotlivých tried, vieš, ako tam sedia tí profáci,  som tak jednu podštuchol, reku: "Mladá pani a kam kráčajú vaše pekné nohy?" A si predstav, že zabila rovno esom, reku, že: "Ak sa medzi ne nič nepripletie, tak do prvej bé..." Jeden, to ako ja sa aj priplietol... a ani tú sprostú kávu mi nedala. Ale mi...dala.  - odhryzol s chuťou a napchal si plnú hubu jeho jediného dnešného jedla. 

  Ešte nedožul a už pokračoval.

   - Ale ty sa nezdáš... že "študentky". Prasaťu sa len o válove sníva. No, daj... Však ty tadeto chodíš pravidelne očumovať moje klientky! - rozchechtal sa ako pakôň, až mu kúsky paštéty vypadávali bokom. - ...tam zaboč do tej uličky. Drb na to, že je slepá. Cez plot to mrsknem okolo školníčky. Zvoní až za hodinu. Máš to u mňa, kámo. Zabezpečím ti rozvrh na tento rok. Štvrtáčky končia po seminároch skôr. Tie by si už dali povedať. Aj keď ja by som o teba ani bicykel neoprel, sorry, kámo.  - žmurkol a skôr než pribuchol, praskol mu zhužvaný pakel od jedla späť na sedadlo spolujazdca.

  Nebuď závistlivý.

  Zostal sa dívať, ako mrštne "pakôň" preskočil pomerne vysoký živý plot a predstavil si úhľadný domčúrik v anglickom štýle s milou tetou školníčkou s bodkovanou šatkou v bujnej hrive, ako mu drbne jednu metlou po tej dokonalej malej vyšportovanej riti za to, ako si dovolil uštipnúť tú jej v predklone. Nie je mu čo závidieť. V živote nevidel peknú školníčku.

   Brána zavŕzgala, vyliezol bubon sotva odpojený z kosačky a za ním druhý prilepený o telo starého spoteného chlapa. Statný Leroy nepatril medzi trpaslíkov a štípance na riť by zrejme nemohol rozdýchať hlavne ich aktér. Takže, ak si aj chcel, Robko, premieňať závisť na inšpiráciu, radšej štartuj a makaj, už aj tak ideš neskoro. Rozvážanie fešákov po meste ti na karme nepridá. 

  Nikdy neschádzaj z cesty.

  Ani keď je obchádzka.

  Neľutuj svoje činy, mali svoj dôvod.

  Vážne si sa zamyslel nad tým, že si necháš predstaviť nejaké tie štvrtáčky? Zabudni, kámo. Osemnástky neleteli na teba ani za čias tvojej strednej a to gympláčky boli úplne nedosiahnuteľný level. Elita. A čo sa zmenilo? Niekde síce tvrdia čosi o tom, že normatívy množstevnej politiky, kvázi prachy na hlavu, školy dostávajú podľa toho, koľko kusov chovného plemena majú v stajniach, nie či ide o  kusy výstavné. Čiže sa berie všetko, všetkými desiatimi, len nech sú maštale a sýpky zadných vreciek plné, ale aj tak podľa včerajšej vzorky tých dvoch jalovičiek, že ti huba neodpadne, ty chovateľ, na moste, to stále s miestnym gymplom nebude, čo sa hoviadok božích týka, ty bezbožné hovädo, až také zlé. 

  Nikdy, za žiadnych okolností sa nespoliehaj na čiastočný pocit.

  Never ničomu, čomu neveríš. Boli to len malé prváčky. Jednohubky. Majú štyri roky na to, vyžrať sa v mekáčoch na buchty. V priblblých tutoriáloch sa naučia lepiť si vrany namiesto obočia nad nosíky a tlamu obabrať čierno-bordovým rúžom, ktorý medzi lícami zapatlanými púdrom na detské rite bude pôsobiť antikoncepčne. Medzi croptopmi a legínami im budú trčať vyfučané pneumatiky a všetky do jednej budú čistotné, lebo budú mať vymyté aj mozgy z lifestylákov, vlogov a iných instantných chujovín. Instagram si zabudol. Jasné, selfíčko duckface do hajzlíkového zrkadla a medzi štylizovanú venčekovú burinu apkami dokreslené ťavie oči. A ťaví prst. Legíny sú smrť. Smŕŕť...

  Ale tie včera neboli z tohto vreca. Tie včera boli prváčky. Majú štyri roky... Keby ťa počuli, tak ťa zabijú. 

  Neboj sa smrti.

  Každý deň bez ceduľky na palci je dobrý. Nemáš na ne teraz a nebudeš mať ani potom. Strach, že premárniš svoj život skôr, ako vôbec duchovne dozrieš, ťa oberá o šťastie v živote. Zaujímavé, že pravú lásku akosi inštinktívne spájaš s duchovným dozretím. Ahá, to nie ty. To Emma! Chcel si jej volať. Je ti niečo dlžná. Po tom poslednom rozhovore pred pol rokom a ďalšom zožratom jedle v tvojej nechránenej špajzi sedadla spolujazdca..

 

   ...Otáčal vrchnákom z kávy nad slabinami, už dávno oľutujúc, že ju prenechal Emme. Prisadla si iba nedávno, pije už druhú kávu a zjedla mu pol večere od Ronie. Aspoň jej po návrate z fušky nebude musieť vysvetľovať, prečo ju zas vracia nedotknutú.

  Nezhovárali sa. Občas, keď na neho v meste náhodou natrafila,  takto nasadla, vidiac ho bezcieľne "strážiť vlasť" v služobnom aute unudených mestských polišov, pomlčali o jeho dočasnej práci aj o  jeho možnostiach návratu k tej skutočnej.

  Ale dnes bol urečnenejší deň. Mala novinky. Tešila sa z noviniek. Tešila sa, že aj on sa bude tešiť a všetko nabehne do starých dobrých koľají.

  - Ten nový projekt je pre teba ako stvorený. A... ak by si chcel, šla by som do toho s tebou,  - zahryzla si a mračila sa na nádielku,   -  preboha, Robo, závidím ti tvoju štíhlu figúru, ale žiť na tomto, to radšej plussize, kámo. Mi nehovor, že v mekáči sa takto zopsuli! - odrážala kúsky niečoho ružového s červeno-bielou vrstvou a to lepila o obal, kým ďalšíkrát zahryzla. 
   - Mňa zaujíma len jeden prípad... - potiahol kúsok servítky zo žemle, inak by bez okolkov pozžrela aj ten.  

  Kývla bagetou, rozprskla niečo po aute, ale nestarala sa. Bordelarizmu sa asi nedá odnaučiť. Robo je zvyknutý. Bola si celkom istá.  

   -  Zabudni, kámo! Navyše na... tom sa už... nepracuje. Je to ad acta. Passé. Odložený prípad. Obložený... - striaslo ju, ale jedla pokojne ďalej, netušiac vôbec čo. - Toho debila nedonútili k ničomu a naša malá známa v resocializačnom k nemu...- doriti, doriti, doriti, blbá žemľa, blbá Emma!   

   Spozornel. Zavetril. Zreagoval. Zareagoval.   

  - Ty máš info o Emilie a nepovedla si mi?! Do ktorého lapáku ju zavreli?! Počúvam! – skrkval viečko z nápoja. Porezalo ho to.

  - Nečakáš, že ti poviem viac, však?! – spomalene balila jedlo do zvyškov zasvineného papiera a pokorne odkladala na palubnú dosku. Čosi vydolovala z bundy. Omotávala mu skrkvanou hygienickou vreckovkou dlaň. Povrchové zranenie, ale štípe to asi statočne, keď mu hlas ide do fistule. To nebolo zranením.

   - Neviem, Robo, no, fakt, neviem! Len som počula, že... ako tehotnú ju nemohli teraz súdiť... - doriti, doriti, doriti, blbá Emma! ...-   Teda ...mohli, ale je to rizikové tehotenstvo, bola drogovo závislá, kombinovali liečenie s resocializačným... Robo, ty sketa, ty vytiahneš priznanie aj z mŕtveho! Viac neviem! -  dvihla trucovito bradu.

  Vytiahol si ruku z tých jej. Ako ošetrovateľka bola na figu. Ale na anestetiká macher. 

  Rozhostilo sa ticho.

    - Robo...- 

    - Nechcem už nič počuť. - uzavrel po chvíli rázne.

  To ako fakt, teraz, keď začala, ju nenechá dohovoriť?! Počula jasne, ako to v ňom prasklo! Konečne!  Emma mlč! Emma, už dosť! Nechce predsa nič počuť! Počula si, nechce! Aj tak neskončí. Keď uspať, tak zodpovedne.

   - Stretávala sa s ním celú dobu. Vedeli to a nechali ju. Aj o tom tehotenstve vedeli. Len... ty nie. Ako vždy, keď sa buchneš, prestávaš myslieť racionálne. Čo myslíš, prečo som ťa pred ňou vystríhala?! Ale ty si si išiel aj tak svoje! On ju nikdy nenechá na pokoji. Ju nemá za nič, ale na decká ste vy chlapi hákliví. Ozaj, ako sa má malý Robko? Ronia by sa konečne mohla naučiť variť. Ak aj malého bude kŕmiť takýmto blivajzom... - snažila sa zahovárať a brúsiť ostrie kolov, čo elegantne do neho pozapichovala. Emma, Emma, Emma... Keď sa rúba les, lietajú triesky, ale toto boli brvná. Prepískla si to. Prehnala! Prečo?! Prečo?! Preto! 
   - Robo, je čas začať odznova. -

   - Mohla by si už ísť. Musím ...malému kúpiť... niečo na večeru. A... Odkáž, že to beriem. – poošíval sa, akoby šiel štartovať.

   -  Fakt? - 

     Nečakala to.

  - Už ma nebaví skučať doma. A robiť sprostého šoféra. Potrebujem nový prípad. A teraz vypadni. -

    Toto potrebovala počuť zas ona.  Starý dobrý Robo je späť! Ostatné zariadi.

   Prešlo pol roka.

  Nič viac sa už nedozvedel. Ohľadom Em. Chýba ti? Ktorá z nich? Emma - sparingpartner bez sukne, kamka, bez výhod, čo by radšej obetovala ľudstvo a nechala ho bolestne vymierať po praslici, keby si zostal posledným plodným chlapom na planéte, alebo Emilie. Kto bol vlastne pre teba Em?! ...keď si dovolil, aby vás odlúčili?!

  Nikdy nedovoľ, aby na teba doľahol smútok kvôli odlúčeniu.

  Chvíľu ju videl medzi každým stromom v aleji, ktorou si to práve šinul. Mala baloňák. A pod ním dopichané ruky. To si nemusel. Mohla mať psíka na vôdzke. A kočík s balónikom a červenou mašličkou proti urieknutiu. Mohla...ale má o pol roka viac a on o tom polroku nevie zhola nič. Holú si ju už nepredstavoval. Vždy len v tom baloňáku.

  Cez cestu mu preletela skupinka báb v pršiplášťoch. Asi začalo pršať. Keby si pustí stierače, aj by to videl. "Ľudia ti vojdú do cesty a ľudia ti odídu z cesty." Obhajovala Emma, keď vyhodila z ich spoločného podnájmu ďalšiu nádejnú nevestu čakateľku. Bez príťažlivosti. Aj bez jeho voľby.

   Do škrípania bŕzd a vlastných zubov ich odprevadil na druhú stranu.

  - Čum pod nohy, ty ťapa, zafŕkala si mi nové silonky. - potiahla za lesklý rukáv pršiplášťa rozpajedená kamka dievča, čo sa zamračené obzrelo, kto ich to skoro zramoval tesne pred školou.

  Spod kapuce trčali vlhkom zvlnené pramene a... Je to tam! Tmavočierny rúž. Aspoň, že vyžratá ešte nie je.

  - Mali sme si vziať dáždniky. Vravela som, že bude pršať, - triasla sa tretia a znechutene rozotierala bodky vody po vlnkovanej hrudi. 

   - To určite! Pôjdem s dementným požiarnikom Samom po ulici. Muselo by mi dobre hrabať! - osopila sa na ňu prvá a utierala z druhej rozmazaný make-up, ktorý v podchode nenaniesla zrovna profesionálne. - Ser na to, Belle, tam príde kredenc! Na hajzli to vyretušujeme. Ja ti už na ten tvoj nudný ksicht nejakú slušnú tvár nakreslím. - vyhodnotila racionálne nemožnosť napraviť škody popáchané na kamoškinej fasáde neodborným zásahom pamiatkárov v snahe navrátiť priečeliu vintage style neorománskej fresky, zvlášť, keď z onej pokusnej hladkej a bledej steny vyrastala skôr gotická kaplnka. Taká malá bokovečka. To by sa ležalo na chrbte a prijímalo telo pánovo...romantická duša, nežná srnka, exotický kvet i bezmotorový kultivátor!

  V návale jedov placol párkrát po klaksóne. 

  Dievča s mŕtvymi ústami sa obzrelo.

     - Pohni, kopni do vrtule, Belle, lebo našej Core klesne hladina alkoholu v krvi a nacapí nám zas neskoré príchody. Inak tá ženská musí mať permanentne krámy z toho, jak mi už od začiatku pije krv! - capla kozmetička - amatérka rozmočenú vreckovku o zem.

  Rozmazaná sa ešte raz mykla jeho smerom. Bola smiešna a zrejme dvihol oba kútiky, lebo sa roztriasla, ponorená do rozpakov a zhrozene hľadala nejaký úkryt. Neskoro. Antikoncepcia funguje stopercentne. Na túto iste nebude čakať do štvrtého ročníka... Ale hnevá ťa, že podľahla dobe takto skoro. Ešte včera sa zdala nepoškrvnená. Nedotknutá? Na gympli? S Grahamom čoby SBS? Hnevá ťa to? Bojíš sa, nebodaj, o ne? Zase sa ťa chytá tvoja naivná viera, že svet sa dá zmeniť, dokonca, práve tvojím pričinením?! Zabudni.

  Hnev a strach nie sú vhodné ani pre teba, ani pre ostatných.

  Presne tak. Nehas, čo ťa nepáli. Ešte stále nie si doliečený z predchádzajúcich popálenín a koleduješ si o ďalšie? Nechcel si volať Emme? Ona ťa rozpáli a zahasí raz-dva.

  Nie, už nechceš.  Teraz to vieš. 

  Neupínaj sa k majetku, ktorý už nepotrebuješ.

  Podeľ sa. Podeľ sa aj o Em. Nikdy ti nepatrila. Dve noci sa nerátajú. Patrí do iného sveta. Inému. Patrila do iného sveta. Inému. Priznaj si, že správa o jej tehotenstve  zranila tvoje ješitné ego najviac zo všetkých ostatných kusých správ o nej. A to už bolo pred pol rokom...

OUAT - PRVÁ - 2. kapitola FF

OUAT

2. kapitola

Prvá

Tyrania urgentných záležitostí

        Medzi predné zuby, pekne na kant, položil ďalšie tekvičné semiačko a pritlačil. Na jazyk vypadol ploský kúsok jadierka a presolený obal sa pokúšal vrátiť sa do predošlého stavu.  Rýchlo ho vytiahol a odfrnkol dolu. Dolu tiekla voda. Nesmrdela rybinou, ani soľou, ani ničím dovolenkoidným. 

  Stojí tu za mestom na moste nad stokou, čo nebola ešte riekou, ale vyrástla z plienok potoka, hoci aj tých bolo pri petkách pilierov vyskladnených už pomerne dosť.  Plienky sa pália rovnako zle ako alkohol z mršín mačiek. Počuli ste slovo bezdomovcovo.
  Tí tu mali odjakživa svoju rezerváciu medzi vyhučanými kríkmi a ešte hlučnejšími sopliakmi nadopovanými energeťákom, čo im sem chodili hrdinsky dvíhať mandle a kartóny, aby videli prepitú vystrihanú Ružu, čo chodila hore bez. Bez protézy, bez trička, aj bez rozmyslu škerila sa na každého, žobrala vajgle po námestí a tie potom s kolegami spod kartónov menila za pár hltov lacného vína. Nerobila drahoty.  Opálené, ovisnuté prsia už nelákali, skôr ľakali, ale po tme, pod kartónom, sa dalo zaspomínať si na kadečo. Rozriedené pár promile, v čučovom opare plynulo popoludnie. 

  Tu, kúsok za mestom, sa tváril, že je v práci. Ochrana a bezpečnosť verejných priestranstiev. Strážiť skládku je terno. Ponížení, budú povýšení. On už ťažko. Po poslednom kárnom je flek u mestskej polície posledná štácia. Nie, ešte sú tu bezdomovci. Ak by veľmi chcel. Nejaké tie známosti už má.

  Prižmúril smerom k hmýriacim sa kôpkam prešivákov. Cmaro prikyvuje Ďusimu do taktu, na melódiu hľadača rovnováhy, brada, ktorú už osídlila ďalšia generácia sa mu zachytáva o očká, očká neotvára. Ruža je vo švungu, čochvíľa začne jačať na svoj posratý život, veľkoryso ponúkne jeho holé zvyšky, schytá pár dobre mienených do vráskami zoškvrčanej hrude a na udobrenie trochu tepla pod kartónom. Na starom lesklom paplóne, čo má jednu stranu modrú a druhú ako ona.

  Dnes je tam trochu živšie, v supermarkete triedili nejakú tú plesnivú, nahnitú flóru, naťahali jej sem za plné igelitky. Ešte podpáliť pod kotlom a pri troche fantázie... keď už nič, aspoň smrdieť to bude ako víno. Skysnuté. Vypľul ďalšiu presolenú šupku. Znudene mrkol ponad plece. Aj to je jeho teritórium. Zaľudnené dušami bez duší...

  Po vale odhodlane kráčajú ľudia zapriahnutí do psov. Bežci sa trochu míňajú, navzájom aj kvantitatívne, pubertiačky detto. Burina nedopraje deckám vyvaľovať sa na dečkách, vyzliekať bárbie a vystavovať zmaľované nechtíky okoliu. Nástky v premotivovaných tričkách už bez jednorožcov znudene sondujú klientelu. Občas sotia jedna do druhej, opusinkujú svojich neurotických pinčlíkov v ladiacich kabátikoch od vietnamca. Zvrtnú sa na vysokých korčuliach, márne očakávajúc, že ich tackavú piruetu ktosi zachytí aspoň pohľadom.  Chalani beztak málokedy venčia psov. Na vale. Námestia sú plné maturantiek. Jemu nikdy nedajú službu na námestie. Leda by bolo treba vypoklonkovať odtiaľ prispatú Ružu. Občas sa tam pozabudne, natruc novej primátorke, zvlášť, ak pri terase hrá nejaká kapelka. Zaslintané placky ceckov sa jej hompáľajú nad gumou teplákov a poburujú mamičky s uvrešťanými kočíkmi. 

  - Hybaj, Ruža, ideme! -  cíti sa trápne aj za ňu.

   - Ešte mladej nezahrali, ...už ju slzy zalievaliiii...panáčik, zalej aj tie moje, zalej... -  žadoní bezubými ústami a vlasy vystrihané na ježka, stoja jej každý zvlášť ako vždy, márne si tmavočerveným jazykom olizuje dlane a pritláča ich o hlavu.  Vždy jej sľúbi, že v aute má. Ona vie, že nemá, ale poslušne ide. Aspoň má odvoz domov, do "kartónova".

  Odfrnkol ďalšie vykradnuté semiačko. Letelo do prítmia pod mostom. Asi sa prilepilo o hladinu, nadskočilo na lenivej vlne a v rytme hula-hop počká, až ho zachytí najbližší konár medzi igelitky a rodinne rozložený plastový odpad. Konečná, vystupovať. Všetko na hladine bude v odtieňoch rybieho brucha, ktoré si voda pamätá len matne.  

  Bezďáci zažali svetlo. Ktovie, čo zas zapálili. Buď oni, alebo lagani, keď im je dlhá chvíľa, aby bolo na čom sa smiať. Mal by to ísť medzi chraštie skontrolovať. Preto je tu. V službe. Dá si ešte zopár semiačok a po treťom psovi asi pôjde. Asi. Treťom psovi a tamtých dvoch v minisukniach.

  - ...v podstate ide v tom prípade o tyraniu urgentných záležitostí... -

  - Evidentne... - 
  Zachytil pár čudných slov a  až z hĺbky hrdla ledva vypokolonkoval  skoro zabehnuté jadierko. Čakal skôr vety, kde spisovné a použiteľné by boli nanajvýš spojky s predložkami, ale zrejme minisukne nosia aj nejaké tie endemity.

  Vľavo ovesený nečakaný vílí zjav vtiahol spodnú peru, vrátil ju späť do bozkateľnej polohy, pootvoril ústočká, spomalene sa natočil a zamračil čielko smerom k pravotočivému zjavu, skôr z kategórie divožienky. Ako dlho sa toto baby učia. Taktika boja vo vysokej tráve... Zrejme vôbec, dostanú do vienka rovno naštepené. Zabudni na vienky zelené, tieto sa ti do cesty maximálne ak pripletú, aby si im dal prednosť na zebre. Hamuj trošku aj s tou lesnou háveďou, zvlášť, keď  tej vyvinutejšej zízaš na kozy a tie vôbec nevyzerajú z kategórie nehmotných. Aj keď pre teba zostanú navždy len fatamorgánou, kámo. Daj si semiačko. Pokojne zízaj, chuti si môžeš nabrať, kde chceš, večerať budeš doma. Večerať nebudeš, momentálne si single. Bolo by to potrebné poriešiť, lenže toto nie je tvoja veková kategória. Nie, nie, nepomôže ti ani, že sú zrejme pod zákonom a práve ty tu reprezentuješ onen zákon. Pán reprezentant. Zle oholený, v polodlhých vlasoch odér z pálených supermarketových hlúbov, permanentka do fitka dávno stratená, uniforma ešte dávnejšie nepraná, ako by povedala Emma, urobiť z teba sexsymbol by bola logistická nočná mora aj pre renomovaného plastického chirurga. Stará zlatá úprimná Emma. Čo by asi povedala, ak by jej do prenájmu dovliekol jednu z týchto dvoch, alebo rovno obe... Uškrnul sa sám pre seba, ale skontroloval, či si to tamtie dve všimli. Nefandi si.

  Dievča vľavo odspodu kontrolovalo dopad slov svojej teórie trávenia tínedžerskeho času a akútnosť prípadného zopakovania, ktorú vykazovala kamoškina tvárička. Tá už riešila úsmev číslo päť či šesť, čo ak by sa náhodou dnes hodil. Taktika, level dva.  Po dopoludňajšom školskom väzení, odignorovanej školskej jedálni a pravidelnej domácej strave v podobe hádky so zákonnými zástupcami o právach a povinnostiach domácich zvierat, ich, na dobu určitú, vypustili do voľnej prírody. A o ôsmej doma! Pred ôsmou! A čo domáce úlohy?! O siedmej a do nohy! Tak im treba, sopliam vyzývavým. 

  Druhá ďalej pokračovala nepríjemne piskľavou prednáškou o akomsi efektívnom manažmente týkajúcom sa rozdeľovania času. Serie ťa to? Jasné, že hej. A čo chlapci, dievčatá?! Žeby dievčatá a dievčatá?! Zhrozil sa a porovnal oba zadky. Nezdali sa mu kompatibilné. A mali by byť, pán Pán tvorstva? Nečum. To môže, ale nepočuť sa nedalo. Piskľavý hlások ho akosi iritoval.

  Aj dievčatá mutujú? Táto podľa rečí vyzerá skôr zmutovaná, než mutujúca. Taká pekná a taká nudná. Poľahčujúcou okolnosťou je fakt len  jej pekný ksichtík. Krása je nemé odporúčanie. Ale táto, žiaľ, nemlčí,  drísta do vetra. Priveľa, priveľa. Nemá rád ženské, čo priveľa rečnia.

  Tušil o čom tára, netušil prečo v jej veku a s tou šumnou šupkou, v ktorej ju sem Boh takto pekne vysadil na val. Útla, ešte chabo rozvitá, svetlá s popolavým három. To vyzerá skôr na opis starej kukurice, než nejakej šestnástky, kámo. Bagruj si svoje semienka a nechaj prírodu deliť svoj čas medzi druhovo kompatibilnejšie variácie.

  Ocucával poslednú šupu o čosi dlhšie, vstrebávajúc so soľou ďalšie vetrom doviate spoly nezrozumiteľné slová decka, čo nemalo ani dvojky. Jednotkárka zvýšila hlas.

    - ...v tom je ukotvený celý problém. Ide len o malé veci, ktoré podprahovo riadená musíš urobiť hneď, aby ti nestáli v ceste tomu, na čom naozaj záleží... -

    - Evidentne...- 

  Radšej stiahol zadok, pritlačil sa slabinami k tyčiam zábradlia, aby "nestál v ceste tomu, na čom naozaj záleží".  Pozrel na ňu neveriacky len bokom. Drísta a drísta. Huba sa jej nezavrie. Pristihol sa pri tom, že sa mračí. Je to tvoja  vec? Tak čo riešiš?! 

  Prevlnili párkrát okolo. Most bude nejaké to zberné miesto, keď sa nechystajú ho opustiť. Nefandi si, že to kvôli tebe. Toto nie sú tvoje satelity. Toto bude o inom tele. Se.
  Natiahol vzduch do končistého nosa, predpokladal čosi jemné, mliečno-ovocné, možno medové. To by šlo. 

  Prifúklo ešte čosi. Puch spoteného testosterónu. Trúd na verande jeho úľa.

  - Počuj, kočka, nechceš si radšej nájsť nejakého kvalitného nabijáka?  ...a hneď zbadáš, na čom záleží! - zamontoval sa im do rozhovoru zblúdilý bežec a bežal ďalej cúvaním, elegantne našľapujúc na pätu-špičku ako lama v cirkuse, aby si svoju obeť obhliadol a rozhodol sa, či jej venuje ešte nejaký zo svojich náhlym oplodňovania chtivým osvietením splodených namakaných bonmotov, alebo rovno sám seba.

   Vypľul dočista olízanú zmäknutú šupu pred seba. V podstate sa spýtal aj za neho, aj za celé mužstvo. Globálne, aj lokálne. Tím borcov v tielkach a trencliach mu šiel v závese. Zrejme nejaký miestny alfasamček so suitou. Á, to bude to, na čo sa tu čakalo.

  - Prepáč, Belle, ale time manažment nie je moja parketa, evidentne, evidentne...aj keď efektívne manažovať svoj čas by ma iste oslobodilo... - zapriadla nahlas druhá. Nejaká odnož zle nabiflenej poučky však nedosiahla ten správny reakčný účinok. Možno keby vynechala tie cudzie slová. Keby vynechala všetky slová a natrčila mu prostredník.

  Schytali obaja jej sklamaný, zamračený pohľad.  Chudinka, absolútne nepochopila onú ešte idiotskejšiu vetu krajšej kamky, ktorá, podľa úsudku, pravdepodobne, pôvodne  mala rovno vydržkovať neokrôchancovi, ale zrejme v jeho družine má tiež svoj objekt túžby, keď zatiahla rovnako múdro, aby si vyslúžila rovnako sexistickú otázku. 

  Klobúk dolu, uznal. Ozaj vyšší level lapania vtáčkov. Dievča, dievča, tvoja kamka je fakt borec a ty to asi nevidíš. Zaiskrili mu oči a uznal, že baliace praktiky sa na oboch stranách takmer nezmenili. Celé o tom, ako primäť samčeka rozprestrieť krídelka, našuchoriť sa a predviesť v celej svojej primitívnej nádhere. A on sa tu tlačí o tyč zábradlia, solitér v rámci kulís. A čumí ako vírus na novú očkovačku. Si pasé chlape. Toto je už nová generácia, úplne iný level, nechytáš sa.

  Ruža pod mostom práve chytila druhý dych a vyspievala kumpánom svoje dušabôľne tirády, pošlúc ich svorne do chudiny, otrčiac im ju cez tepláky okrúžené vlastnými dlaňami, aby nezablúdili. Koniec žurnálu.

  Tlupa prefrnkla bez väčšieho záujmu. Ani piskot nezačul. Boli to vôbec chlapi?! V dnešnom transgenderovom svete nikdy nikto nevie. To aby sa za nich hanbil ako predstaviteľ mužstva? Ty si pískol? Vtlač do tlamy ďalšie semienko a tie ostatných nechaj na pokoji.

  Stáli obe len meter od neho, nadychovali sa bez vydychovania, zväčšovali objem hrude aj zadkov, ktorými  sa už skoro dotýkali jeho zábradlia. Čo ak od ich pozadí oteplie? Čo ak energia a teplo prejdú... Odlepil sa. Prevencia prvoradá. Dohliada na bezpečnosť a... Dnes si mal na práci tých bezďákov. Po treťom psovi. Čivavy, mopsy a obdobná háveď sa nepočíta.

  - Je to debo. Kašli na neho, Belle! Videla si... robil si len srandu. Ja sa ti čudujem. Čo na ňom vidíš? Okrem toho vymakaného tela a božského účesu a bielych zubov a všimla si si, má nové tetovanie...-  spustila druhá svoj elegantne, konečne do levelu pätnástky, preprogramovaný výlev, ale oči ju prezradili. Stihla pooslintávať polku mužstva s kapitánom na čele.  Odhalené časti určite. Neodhalené nechá na noc. Ok, tak na zajtra.

  Jednotkárka neslintala. Tá len sklamane hľadela smerom k odchádzajúcemu futbalovému, hádzanárskemu, vodnopólovému alebo inému makajúcemu namakanému tímu s prioritou len vycepovať ďalší z bicákov. S tendenciou mozgové svaly zámerne obchádzať.

   - Asi sa ma bojí. Muži mávajú zo vzdelaných žien strach. Mala som byť ticho. Trochu. - založila za ucho pramienok vlasov, ale vietor spod mosta jej ho aj tak vrátil do tváre.
  Hmmm...To múdre dievča je fakt asi múdre. Dopína jej. Uznal. Nevypínaj sa tu, toto nie je tvoje smetisko, tvoje je tam pod mostom! Tááák, pekne zakývaj chudákovi Ďusovi, chudák Cmaro si zrejme odskočil s Ružou pod kartón. Nie, neodskočil, odskočila si sama, práve sa vyťahuje spod kríka, vyťahuje aj tepláky od kolien. Aj Cmaro čosi vyťahuje. Z igelitky. A s bázňou i s požehnaním budúceho chlastu zbožne vkladá do dymiaceho už kotlíka pootĺkané jablká. Čľup, čľup.

  Vložil do úst ďalšie semienko, ale vidiac, že baby sa nepohýnajú, s nevôľou vstrebával ďalší prídel soli. Pľujú len chrapúni. On je tu strážca verejného poriadku. Mestská polícia neznie vôbec lepšie.

  - To, že si bifľa je OK, Belle, hlavné je, že si aj pekná. A to si dnes teda konečne všimol! A vie, aj ako sa voláš. Videla si, ako elegantne som to zariadila...? - namierila prst k chvostu po vale pochodujúcej tlupy v trenírkach a lascívne sa uškrnula. Čaká sa odmena. Poškrabkať pod briadkou a potľapkať po uškách.  Dostaneš poza uši, ty suka, ak jej ho preberieš...

  Prikývla. Ale mlela svoje.

  - Ak som pre neho hrozbou, je to...vlastne  v poriadku. Možno máš pravdu, Ruby. Už od čias lovcov a zberačov mozgy mužov hľadali možné ohrozenie a sústreďovali sa na hrozby. Mechanizmus prežitia. Len v súčasnosti by to už nemalo mať opodstatnenie. Nechápem automatickú tendenciu mozgu blúdiť, až kým nenájde hrozbu... to spôsobuje len zmätok. - mraštila pekné čelo iritovaná svojou teóriou a jemu sa to jeho vyrovnávalo.
   Šupa zo semiačka mu skoro zabehla. Ešte to by chýbalo, aby sa tu začal drhnúť pred polcolovými trubkami a nechal si od nich trepať po chrbte, až by mu vyleteli všetky sople. A navyše by mu vykali a pokrikovali po ňom: ujo, ujo...Bŕŕ, vŕŕ. Ale...Čo to trepe?! Dvojkárka s krikľavočervenými perami mu to hneď vysvetlila.

  - Ser na to, Belle! Toto je skrátka Gaston! Kapitán tímu, v repre školy! A vie, ako sa voláš! ...si si všimla, ako som to bravúrne zahrala, čooo?! - zopakovala si pochvalu, lebo za prvú nedostala maškrtku, urobila pukerlík, spokojná so svojou časťou misie. - To, že si len v prváku, je bonus. Máme čas na stratégiu. Počuj, prídeme zajtra a ty si dáš tú čiernu sukňu a croptop.  Ja som ti vravela, že biela blúzka je trápna. Vyzeráš ako socka. Keby si si ju aspoň trochu dala dolu z ramien... Ježíš, ty zas nemáš podprdu?! Kedy si už kúpiš poriadnu pušapku, ty teľa! S hentými lentilkami pod kobercom sa len oberáš o šance... -

  - Prestaň, Ruby! - naprávala zhrozená zhodený kus látky.

   Jej, narozdiel od kamky, naozaj vpredu nemal na čom držať. Dobrá pušapka by bodla. Bodla si len kamka. Do pleca, až ju natočilo.

  Inak škoda. Pekné biele kostnaté plece. Lovcom i zberačom by sa na začiatok páčilo. Hneď by mali hrozbu. A s ňou problém... Vieš čo, ty lovec a zberač, vylov radšej ďalšie semiačko z vrecka alebo vyzbieraj ten bordel, čo po nich zostal.

   Trenírky boli už ďaleko. Trojfázový tréning nevedie dvakrát tou istou cestou. Baby, na dnes vám padla. Šup-šup domkov, do dievčenských izbietok, do denníčkov zaznamenávať dnešný úlovok. Poplakať, povzdychať, pokresliť srdiečka, nalepiť burinu z valu, dopiť kakavko, vycikať a spať.  Na rad prichádza tyrania urgentných záležitostí.

  - A navaľ tú knihu! Odteraz ležérna prechádzka bez knihy! - vytrhla jej ju a možno to nemala v záujme, letela oblúkom. Pod most. Len tak čľuplo.

  - Hups...- zaškerila sa Ruby, vytasiac otlačený červený rúž na zuboch a vystrúhala rovnaký pukerlík, ako pred chvíľkou. Zas spokojná sama so sebou.

  Vyblednutá zbledla ešte o dva-tri odtiene a otvorila ústa. Zalapala po dychu.
  Máš síce osvedčenie z kurzu prvej pomoci, ale tamtá ju predsa tiež zachraňuje, tak zostaň pekne, kde si. Dolovené? Vyzbierané? Nemáš čo na robote?! Žuj tekvičky!

  - Dlab na to, Belle. Sprostá učebnica. Na konci roka lofneme vo vedľajšej triede. -

 Jednotkárka, teraz to už vedel naisto, lebo šalátové vydanie brožovanej učebnice nezahaľovalo jej hruď, natiahla ústa do priamky. Asi chcela úsmev, ale bolo to len zhovievavé prikývnutie kamke, čo sa obetovala a s radosťou dala nahovoriť na dnešnú podvečernú baliacu misiu.

  Pohli sa ešte pár krokov dopredu, náhle sa zvrtli a vracali sa k nemu. Nenápadne vytiahol šupu a ešte nenápadnejšie vyfrnkol od seba. Narval ruky vysoko do vreciek bundy. Tvári sa, že zíza. Na horizont. Prižmúril. Dočerta, slnko je na druhej strane. Pritiahol sa k tyči, aj keď ho totálne ignorovali a obchádzali veľkým oblúkom a už neriešili manažmenty, ale ramienka a výstuže podprseniek.

  Odľahlo mu. Sú normálne. Zajtra možno príde na ďalšie kolo. Uvidí, aké finále z toho bude.

  - Hej, hej...tá kniha je moja! Láskavo ju tam nechajte ležať, ja už aj po ňu idem. Hneď som tam! - namieril ukazovák na bradatého chlapíka, čo práve palicou pritiahol rozmočenú brožúru zo zmesi použiteľnejších odpadkov pozachytávaných o dômyselne nastavané hrádze pod mostom.

  Bezďák dostal voľno. Pohov. Pochodom vchod. Nehas, čo ťa nepáli. Smrad zhoreniska z kríkov bol...smrad z kríkov.

  - Tak, pozrime sa na to, kam patrí  "tyrania urgentných záležitostí"...- triasol mokrou knihou. - Biológia pre prvý ročník gymnázií a stredných škôl... Belle French, zachovalá. - žmurkol na krasopisne vypísanú tabuľku vzadu.

  A vnútri samé črievičky a jednobunkovce. Nijaký prierez nahého ženského tela. Jasné. V druhom budú kvietky, v treťom zvieratká. Maturantky sú po kaviarňach a terasách na námestí...

  Povzdychol. Čo už s jednobunkovkyňami?

  Po druhom psovi sa ide domov. Už sa rátajú  aj mopslíci.

  Tyrania urgentných záležitostí. Nákup v samoške, sprcha, telka, sedemchodová večera, pizza a šesť plechoviek piva.

  Zajtra. Iste už zajtra porieši to, na čom naozaj záleží. Zavolá Emme, či nevie niečo o Em. Že ho to skôr nenapadlo... Nenapadlo. Je toľko ďalších. Jednobunkových, dvojky, trojky... štvrtáčky po mestských kaviarňach. Zajtra behne do Babičkinho bistra na štrúdľu. To ako...vážne?! Vypľul poslednú príkro slanú šupu.

  - Robíte nám tu len bordel! - zamrmlal starý bezdomovec jeho smerom. 

  A Ruža sa rozrehotala ako besná kobyla. 

  Kobola!