OUAT - Pristrihnuté krídla V.séria, 16. kapitola

OUAT

Pristrihnuté krídla V.

Darčekové poukážky

15. ale nie, už 16. kapitola

     Nechcela sa obzerať, ale bolo to nutné vzhľadom na tmu a neznámy priestor. Nechcel si ju obzerať, ale svetlo soľnej lampy mu ju ukazovalo odzadu bledožltú a celkom milo oblú. Potom mu pri náhlej otočke praštila mobilným svetlom cez tlamu a bolo po kochaní sa.

   - Prepáčte, nehneváte sa, že som sa k vám drzo nanominovala na návštevu, však? Viete, niekedy skôr konám, ako premýšľam a potom... potom to takto vypáli. – uvedomila si, že mu svetielkom vypaľuje oči, lebo sklonil hlavu.

   Opätovala pohyb. Vypla mobil. Mäkká priateľskosť jeho svetelného zdroja bola prijateľnejšia.

  Nič nekomentoval, popri stene prešiel do vnútra, odložil lampu, kde bola predtým, k malému súkromnému oltáriku, venoval fotke previnilý úsmev a sadol si na posteľ, neriešiac nonkomfort nepozvanej návštevy. Táto tu sa aj tak nestratí. Poradí si a vlastne je aj zvedavý, na čo je zvedavá. Premeral si stohy škatúľ. Na skrývačku by to nevydalo. Hoci...medzi jeho škatuľami... A medzi jeho životnými peripetiami, ktovie. Bude jej klamať a vymýšľať si nové? Aj tie reálne sú dostatočne bizarné, aby mu neuverila. Ak je zvedavá. Ktorá nie je?

  V šere sa obrysy výplne garsónky trasľavo mihali, rozkresľovali nepravidelné linky ako nervózne prsty a hádzali tieňmi v snahe zasiahnuť najbližší objekt aspoň tak presne, ako on ich.

  Opatrne podišla k jednému stohu škatúľ a pritiahla sa tvárou k lepiacej páske, či dobre vidí.

  - Tie pásky poznám. Pomerne dôverne... - šepkala do čiary, ktorú písala pozdĺž škatule.

  - Nebodaj ste ich vlastnoručne balila? Tak to by ste mi mohli pomôcť a identifikovať tie dôležité. Napríklad tú s pohármi. Inak mám len tú šálku...na to víno. – prižmúril aj sám, prekvapený jej neostýchavosťou a prostorekosťou.

   - To sú policajné pásky. Ste... ich klient? Na ktorej strane barikády? – zaošívala sa a pomykala vínom vo vzduchu vľavo-vpravo, nech si vyberie, či sa jej prizná, že je obeť alebo páchateľ. Ak ho Ema pozná, zrejme skôr ...Preboha! Čo asi tak vyviedol?

  Iba sa usmial. Teplý umŕtvený večer ako mnohé pred ním, ale tento by mohol byť trochu uvravenejší. Monológy sú náročný koníček.  Čo tak  posunúť level?! Mal chuť sa trochu hrať. Nebude nepríjemný, ani odmeraný. Ale kto vie. Ak tie pásky pozná, môže to byť nejaká delikventka pod ochrannou štátu, lebo...

  - Ak som správne pochopil, mate vlastných škatúľ plnú pivnicu. - zaútočil rovno, nedajúc jej veľmi na výber, či v tejto téme chce vôbec pokračovať.  - Mňa sem úrad na ochranu svedkov poslal kvôli mojej vlastnej ochrane. Možno aj voči takým, ako ste vy... -  vstal.

    - Hmm, tak to potom „pán úrad“ asi totálne zlyhal, - vykročila, stočila sa na päte a sadla si rovno na jeho miesto, neriešiac, že je to posteľ. To je tak, keď činy predbiehajú mozog, však, Emilie?! Neodpovedala si, pohniezdila sa a vypla. Sa.  - Dnes sa potrebujem vyrozprávať, poprípade môžem aj popočúvať, takže zostávam. Predo mnou sa neochránite. A ktovie, možno vás práve ja zachránim.  - natrčila mu víno, aby láskavo našiel tie poháriky.

  - Vďaka, neprosím si, stačilo mi to extempóre so správcom. – povzdychol. - Váš oddaný postihnutý ide radšej po tie poháre, pani „statná“ opatrovateľka. –

  - Dobre, dobre, nemám päťdesiatšesť kíl ale trošku viac. – zašepkala za ním jedovato.-

  - Dobre, ani ja nemám päťdesiatšesť rokov, ale trošku menej. – odšepkal kdesi z útrob.

  Kým sa vrátil so šálkou a pohárom od zaváranín, stihla si obzrieť jeho súkromnú expozíciu na nočnom stolíku. Ten ona v škatuliach nemala. Ani soľnú lampu, zásobu kahančekov a fotku v historicky vyzerajúcom ráme.

  - To je vaša dcéra? – položila vedľa rámika fľašku a načiahla sa po pohároch.

  - To je vaša záľuba neustále strápňovať ľudí tými najidiotskejšími otázkami, aké sa vôbec dajú položiť?!  Klobúk dolu, máte skutočne talent dostať človeka do pomykova a ponížiť jeho ego na úroveň pľuvanca na asfalte! - chmatol víno a vrazil vývrtku do stredu korku tak rázne, až sa strhla. - Odkedy sa poznáme, a to sa vlastne ešte ani nepoznáme, ma neustále urážate, drahá! – vytrhol štupeľ a nalial do oboch nádob. Nechal ju zvoliť si, dúfajúc, že mu nechá šálku. Nenechala.

  Krútila ju medzi prstami a čakala, či už skončil s výčitkami, alebo jej ešte naloží. Aspoň bude čo zapíjať.

  Pochopil. Jej taktika pacifikovania spolubesedníka je prirodzená reakcia ...obete. Najlepšia obrana je útok. Je zranená, zraniteľná, prípadne oboje. Je nedoliečená a stále ubolená. A všetko dohromady vytunované osamelosťou. Zrejme ju vytrhli odniekiaľ, a strčili sem. A možno, rovnako, ako on, nemala ani na výber.

  - Už som skončil. -  povedal úplne ticho. - Môžete začať nadávať zas vy mne. Vlastne som celkom rád, keď sa mi niekto prieči a dokáže ma vytrhnúť z letargie... Keď ste mi ponúkli pred pár týždňami, že sa mi postaráte o bielizeň rovno tu pred výťahom...skoro som sa zľakol. Nie som totiž zvyknutý, že ma oslovujú ženy... - zaošíval sa, veď bohapusto klamal.

  - Klamete. Keby táto sama nechcela, nemali by ste šancu ju zbaliť...- zahryzla si do jazyka. Už minútu bola presvedčená, že nebude odporná, nebude urážať a nebude sa hádať a bude držať hubu.

  On sa zasmial.

  - Už som sa zľakol, že som vás vystrašil a utečiete s plačom. A ja nedostanem prídavok slovnej nakladačky. Ďakujem za ďalšiu facku mokrým vechťom cez papuľu, ale aspoň ste konečne uznali, že toto nie je moja dcéra... – stišoval hlas a spomaľoval slová. Akoby sa bál, že sa rúha. Odpil poriadny dúšok, aby zahnal chmúrne myšlienky.

  Zbytočne čakala, že si štrngnú. Asi bude piť bez toho. Po glgu bola zas zhovorčivejšia, než plánovala. Asi bude zbytočne niečo plánovať.

  - Vyzerá, ako fotka z nejakého plesu, alebo zo stužkovej. Tie šaty, účes, make-up... - márne si spomínala na svoju. Bola mimo už pred ňou. Počas nej...Nepamätá si ani tú hanbu z toho. Len mlčanie pestúnov. Aj on mlčí. Ale díva sa na ňu tak...Bože, čo by dala za jeden jediný takýto pohľad. Nie, ten jeho nie...

  Premieľala v hlave chlapcov a chlapov, nenašla nijakého s týmto pohľadom. Možno až...

  - Zažila som jediného muža, ktorý sa na mňa pozeral tak, ako vy na tú fotku. A vidíte, nezostala mi po ňom ani len tá fotka... -

  Pritakal, ale neodvážil sa teraz pozrieť smerom k nej.

  - Zostalo vám niečo vzácnejšie. Jeho fotka sa vám zrejme motá pod nohami deň, čo deň. Nemám pravdu? – natrčil pohár, aby si štrngli na jeho nečakané vševedkovstvo .

  Striasla sa. Celý život to tají a nejaký neznámy chlap ju prečíta skôr, než mu otvorí knihu. Ale načo klamať. Je neznámy.

   - Poznali sme sa dlhšie, ale boli spolu, tak ozaj spolu, chápete,  len krátko. Vlastne len jednu noc a jedno ráno...potom sa to všetko zas celé pokazilo. – pozerala do vína, pravdy v ňom viac nenašla.  - Moje tajomstvo už viete. Ale musí to zostať tajomstvom. Pre svet je jej otcom niekto úplne iný. Je to komplikované... ale...ste na rade. Aké je to vaše? Tajomstvo. Kto je tá žena z fotky? -

  Váhal.

  - Len Emmina spolužiačka zo strednej. A moja žiačka. Bol som ich triedny.  – skúsil neutrálne.

   Možno bude lepšie, ak si táto  bude myslieť, že je to nanajvýš jeho platonická láska, nostalgia za prchavou krásou maturantiek alebo obdobná kravina, ktorou sa ospravedlňujú samičie fotky na stolíkoch, v bočných vreckách a v robotníckych skrinkách, skrátka žena, „na ktorú nikdy nemal a mať nebude“.

   - Nebláznite! Hádam mi nechcete povedať, že je to Belle?!  A vy ...ste ...pán profesor! Nemali ste byť už... - prudko vstala, ledva udržala zvyšok vína v šálke. Šálku v ruke.

   - Ako vidím, Emma na mňa nabonzovala všetko. - skočil jej do reči. - Takže ja som vlastne už komplet vyspovedaný, niet čo dodať.  - pokrčil ramenami.

  Nedívala sa na neho. Dívala sa na fotku zhrozená, vykoľajená, nahnevaná na seba aj celý svet! To máš za to, Emilie, že si nedáš pokoja.

   - Emma klamala... Dala vám teda kopačky?! – vyprskla jediné, čo by jej možno aspoň trochu upokojilo zas raz rozhodené vnútro.

  Zamračil sa. Tak Emma možno tárala, ale zrejme nevytárala všetko. 

  -„Kopačky?“ Kiež by. Bolelo by to menej. Ja som opustil ju. Musel som... -

  - Čo? Ničomu nerozumiem... Čo je horšie, ako dostať kopačky od človeka, ktorého milujete nadovšetko na svete?! - zmraštila tvár akoby sa jej všetko a všetci hnusili. 

  - Opustiť takého človeka. – zaznelo z jeho úst boľavo. - ...bez rozlúčky, bez slov, bez čohokoľvek, čo by váš vzťah urovnalo a uzavrelo. Jej povedali, že som mŕtvy, mňa vyhostili  na toto vyhnanisko a pošlú vraj ešte ďalej, ako ...korunného svedka. Korunovaného blázna! Blázna, čo sa vzdal jedinej lásky! A nikto sa ma nepýtal, či chcem! Musel som... Musel som. -

  Nechápala stále skoro nič, len jedno. Táto žena. Táto nehmotná kráska z obrázku je ONA.  To kvôli nej...To ONA... Čo jej chceš vlastne vyčítať, Emilie?

 Disclaimer : foto by VH

 

OUAT - Pristrihnuté krídla V. séria, 15. kapitola

OUAT

Pristrihnuté krídla V.

Darčekové poukážky

15. kapitola

     Klop, klop na jeho dvere sa zmenilo na ostré cŕŕŕn ozývajúce sa iste po celom vchode. V koliesku kukátka sa hmýril chlapský ksicht osvetľovaný baterkou. Jej svetlo lustrovalo jeho dvere, zrejme i zvonček a vlastne celé okolie. Asi mu neotvorí. Otvorí, lebo systematicky a neúnavne stláča všetko, čo sa stlačiť dá. Už vyliezla aj suseda oproti...Hádam nechce stláčať aj ju?! Čo ak je nebezpečný?!

  - Prepáčte, pani, pani Ravinová? ...nemám vás ešte v zozname nájomníkov, aj tento byt je zrejme  daný do podnájmu. Nechápem, prečo mi to včas nedajú na vedomie, ako správca bytovky by som mal mať o všetkom prehľad, ale... - mrmlal si chlap do nejakých šalabastrov, čo mal v rukách, márne hľadajúc indície od obyvateľov jednotlivých bytov v paneláku a momentálne na tomto poschodí. 

  Nechápala celkom, čo od nej chce. Teraz večer. Takmer v noci. Nový správca? Možno aj starý. Nevidela ešte ani jedného. Správcovia sa nezvyknú chodiť predstavovať, vedela, že existujú, nanominovaní neznámou silou veľkého panelákového brata, čo všetko sleduje, že si robia svoju zle platenú tiťorivú prácu, že by sa s nimi mohli, keby chceli, nájomníci skonfrontovať na nejakej tej domovej schôdzi, ale aby zvonil a chcel sa zoznamovať? To sa jej nezdá, asi vycúva a buchne dverami. Prečo si ich vôbec otvárala, Emilie?!

  Aha, ona otvorila a prekvapená stojí vo dverách. Nie je v šoku?  Čo ak je to naozaj nejaký živel a bude ju namotávať alebo jej nebodaj chce ublížiť. Ty ako gentleman tu nemôžeš trčať za dverami. Ty ako gentleman by si mal zasiahnuť. „No, ty určite“, pritlačil barlou do linolea chodbičky. Ale otvoriť by si mohol, aby si ho zneistil. "No, to jedine". Keď zbadá teba, čo by ochrancu vyplašených susied, cvrkne mu od smiechu.

   Trhol dverami.

   Muž oproti sa prudko otočil a namieril na neho svoju baterku.

   - Á,  vy budete, vy budete... - a zas šušťanie šalabastrov, prekladaných v nešikovných rukách.

  „Á, vy budete“ by zaujímalo aj ju. Cúvať sa nebude, ani búchať dverami.

  Znervóznený správca ešte párkrát poprehadzoval papiere, kým ich zrovnal a povzdychol. Prenechal predstavovanie sa mužovi oproti. Ten sa ale veľmi k činu nemal. 

  Škoda. Rada by ho konečne spoznala. Ale, ale, Emilie... A čo mu tak trošku pomôcť?!

  - Hm, hm, pán správca...viete...pán sused oproti je zdravotne hendikepovaný, nemyslím si, že je vhodné robiť na neho nátlak. Som jeho...jeho ošetrovateľka, starám sa o neho a vidíte, vykoľajili ste ho, vyviedli z rovnováhy, to sa teda nerobí...nestačí vám prísť zajtra, pán správca? - skúsila zachrániť situáciu. Ako vždy to vypálilo bizarne. To si mu teda pomohla. 

  Ale nahrala správcovi a ten sa vylial zo svojho správcabôľu.

  -  Som z toho proste vyčerpaný a frustrovaný! Pochopte, mám zodpovednosť a oni mi teraz pred hodinou volajú o výpadku elektriny v celom bloku a čo ja?! Ako mám o tom upovedomiť všetkých nájomníkov?! Nemám vaše kontakty, mobilné čísla a  ani mejly, nič, nič nemám! Každý si tu robí, čo chce, býva ako chce, menovky nijaké! Nemôžem si ani odškrtnúť, kde som už bol... Ja sa na to môžem... nie... ja sa na to ani nemôžem! Bol som právoplatne zvolený na ustanovujúcej bytovej schôdzi a nechcem sklamať nájomníkov, mám ich dôveru a... a chcem si len poctivo plniť svoju funkciu. Zodpovednú funkciu! – zdvihol baterku namiesto ukazováka a biely kruh sa zabodol do stropu. Zvyšok chodby stmavol.

  Zhovievavo pritakávala, spokojná, že ide iba o svetlo. Nijaký úchyl, ktorému otvorila, nijaký zoznamovací večierok. Sklamane pozrela do dverí oproti. Stál tam stmavnutý, stále nemý. Momentálne s vyrazeným dychom z jej „lichôtok“. Premýšľal, čo z toho ho bolí najviac.

  Správca sa doošíval, zastokol papiere pod pazuchu.

   - Takže, čo ste mali vedieť, už viete. Kedy naskočí elektrina netuším, s poistkami nebaštrngujte, treba mať trpezlivosť. Ja už ju nemám. Hneď zajtra pôjdem na bytové družstvo a budem urgentne žiadať doplniť menovky na všetkých dverách, na všetkých zvončekoch a vo všetkých mojich papieroch! Aj mejlové adresy, aj telefónne čísla aj...aj...poriadok musí byť! -

   - Tak veru. Dobre. Žiadajte! - pritakala mu. Hádam ho aj zvolila. Tak by mala...

  Ujo ešte párkrát poďobal tlačítko výťahu, kým mu došlo, že výpadok elektriny sa týka všetkých elektrických zariadení. Odpustil si vulgarizmy, ktoré začínali pučať na jeho perách a bez pozdravu sa zvrtol dolu k schodisku. Svetielko z jeho baterky ešte párkrát bliklo medzi poschodiami a chodba sa ponorila do úplnej tmy. A ticha.

   - Pán sused? Ste tu ešte? - zašepkala.

   - Myslíte ten hendikepovaný úbožiak odkázaný na statnú opatrovateľku? - odšepkal jej s cynickým prízvukom.

  - Voľakto je tu urazený... – zatiahla rovno stále šeptom. - Trhnite si nohou! Chcela som pomôcť! A tu „statnú“ ste si mohli tiež odpustiť! Mám sotva päťdesiatšesť kíl. -

  - To je super, teší ma... -  stále šepkal. - Ja zas mám sotva päťdesiatšesť rokov. - dopovedal bezprostredne, kým mu došlo, aké intímnosti si tu v tme s ňou vymieňa.

  - Tušila som to! – odšepkala, ale už veselo.

  Strhol sa. Ona sa teší jeho veku? Ona sa teší jeho veku.

  - Počujte, pán sused...počujte, nemohli by sme sa zoznámiť? Ja som fakt nevedela, čo tomu magorovi povedať, veď ja vôbec neviem, ako sa voláte. – pokračovala už normálnym hlasom.

  Povzdychol. Super. Nič nevidí. Tak tomuto sa povie fakt rande naslepo.

   - Volám sa Adam, ostatné nie je dúfam dôležité. -  rozhodol sa nepriečiť sa.

  -  Teší ma. Ja som Emilie...a ostatné fakt nie je dôležité. - doložila, uvedomujúc si, že v ostatnom by aj tak klamala. Zmenili je priezvisko, našťastie aspoň meno nechali.

  Aj chcel podotknúť to isté o tešení sa, ale stále nemohol prehltnúť toho hendikepovaného úbožiaka.

   - Môžem si na vás posvietiť? - skúsila a jemu zas zabehlo.

  Skôr, ako sa spamätal, mierilo na neho svetlo z mobilu. Hups, tak on takúto vymoženosť nemá. Vlastne má. Vrátil sa dnu, do bytu a vyšiel s guľou soľnej lampy, v ktorej blikala čajová sviečka.

  Usmiala sa. Nádherné. Konečne niekto nezávislý na mobiloch a podobných prkotinách. Soľná lampa, to je aké romantické. Emilie, koľko máš rokov? 

  - Aj by som vás pozval a niečo nalial, na to zoznámenie sa, ale nemám doma nič... – skúsil zdvorilo dať najavo, že na dnes stačí a chce ísť do svojho brloha meditovať s fotkou.

  - Ja mám to vaše víno!  Hneď som tu! Teda tam! Čakajte a neopovážte sa mi zmiznúť! – zavelila rázne.

  Objavila sa s fľašou, opatrne privrela a po špičkách skracovala vzdialenosť medzi nimi.

  - Poháre hádam máte? Alebo aj šálka môže byť. Pokiaľ nebude puknutá...škoda by bola vína. -  žmurkla osvietená žltkavým svetlom soľnej lampy a čakala, kedy konečne uhne, aby mohla odhaliť tajomstvo jeho bytu. Tá zvedavosť sa už nedá utíšiť. Nedá. Nedá.

OUAT - Pristrihnuté krídla V. séria, 14. kapitola

OUAT

Pristrihnuté krídla V.

Darčekové poukážky

14. kapitola

   Minuli sa zemiačiky s rezníkom aj čalamáda, minula sa pečienka s haluškami, minuli sa dukátové buchtičky, aj sobota s nedeľou. Nie, doprosovať sa mu nepôjde. Vyzeralo to nádejne na nejakú tú medzisusedskú socializáciu, ale zrejme sa unáhlila a tento spoj ešte v jeho prípade nevypravili z depa.  Ešte sa skúsi v pondelok ráno nenamaľovať, možno to ako naprotiveň zaberie.

 Vydýchla dym z cigarety a netrafila popol odklepnúť do vrchnáka zo zaváraniny, vo funkcii provizórneho popolníka, žuvačkou prilepeného o koniec parapety, aby jej ho vietor neuchytil. V bezvetrí ani ten popol nič neuchytí... Chytila si vlasy a fúkla. A ešte raz, silnejšie, tie sivé potvorky sa rozptýlili a zachytili o okraje.

  O dve okná ďalej sa díval na čudnú rybu, ktorá práve vyplávala do nočného vzduchu. Už chvíľu pozoroval dym namiesto bubliniek vychádzajúci z jej dvojizbového akvária.

  S rukami žiabrami pred ušami, nadutými lícami a perami natrčenými na fúkanie si ho tiež všimla. Ustrnula.

  Neovládol sa. Bola smiešna. Darmo sa stiahol dnu, počula jeho smiech.

  Uvedomil si, aký je netaktný a rýchlo sa radšej vrátil, riskujúc, že schytá papučou krátkeho doletu. Stále tam bola, už vyfúknutá z rybej podoby a pekne poblednutá.

  - To mi robíte náročky?! - nahnevane zašepkala jeho smerom. - Celé tri dni som chodila po byte s make-upom, v letných šatách a vy sa zjavíte zas akurát vtedy, keď zo seba robím trapku?! -

  - Prepáčte, pani suseda, ale...náhodou, pristane vám to aj takto... -

  - No jasné! To je lichôtka z kategórie: "Waw, slečna, keby ste zemiak, tak ste veľmi pekný zemiak!" - natrčila sa ešte trochu, aby videl, aká je fakt naštvaná a zas sa stiahla.

  Čas zabuchnúť okno. A zastrieť roletu. A zatiahnuť záclonu a zadebniť sa a nikdy viac to sprosté okno neotvárať.

  Vyzliekol si poslednú čistú košeľu. Nemá vysokú spotrebu? Nie, nie, len potrebu zachovávať si tu, na tomto vyhnanisku,  čo najviac z obyčajného človečenstva a hygiena je dôležitá a... komunikácia so zvyšným ľudstvom azda nie?! Keď ťa sem, na preľudnené sídlisko, úrad na ochranu svedkov nasťahoval, nezakázal ti žiť! Alebo sa ti zdalo, že to z nejakého ich odporúčania vyplynulo?!

  Pchal košeľu do igelitky k ostatným a vyťahoval odtiaľ výčitky. Fajn, skús začať odzačiatku. Uznaj, nie je suseda, ako suseda... Pozri, chápem tvoje neblahé skúsenosti. So ženami si to nikdy nevedel a pozri, predsa sa čo-to na teba nalepilo. Tak pŕr...Ona nikdy nebola "čo-to".

  Obzrel sa k fotke na nočnom stolíku. Usmievala sa. Presne ten istý plachý úsmev, ako...Nie, nie, to boli oči! Jej oči sa vedeli usmievať. Žiarili...vtedy boli pohádaní, ak si dobre pamätá, a predsa... ten istý plachý úsmev...tie isté žiarivé oči.

  Čím ju vtedy obmäkčil? Zjavom? To iste...ty si bol vždy dobrý "zjav".

  Aký paradox, aj vtedy po "úraze", dopadal na tú istú nohu...

kedysi dávno...

    Posúval pred sebou lopatu na sneh a snažil sa pedantne dodržiavať vytýčený smer. Robiť pravouhlé cestičky. Nejaké vedľa seba, ďalšie do križovatky. Občas kopol do hrudy, čo odpadla skôr, než ju vykydol na závej urobený ráno odhŕňačom.

  Ale rozčarovalo ho to, lebo na krásne odhrnutej nepoškvrnenej magistrále boli zrazu čmuhy po bagandžiach, z ktorých opadávalo jeseňou nachytané blato zo záhrady aj s torzami  konárikov z popínavých ruží. Ostrihať ich ešte zvládol. To jediné stihol, potom prišiel ten debilný úraz. Našťastie záhrada zapadala snehom. Straty bude rátať na jar.

  V smiešnej štrikovanej fialovej čiapke so zelenými točenými šnúrkami na uväzovanie visiacimi na chrbte ako úbohé vrkôčiky s brmbolcami na koncoch, smrkal do skrkvaných pracovných kožených rukavíc, čo minulý rok odignoroval a riadne nevysušil, teraz do nich ledva narval skrehnuté prsty.

  Celým zovňajškom si to mohol pokojne  zavdať s miestnymi bezdomovcami zo stanice. Bol taký smiešny, že by šťali od rehotu, uvidiac ho. Takže na tých močopudných účinkoch asi bude dakus pravdy...Už len odstrihnúť vršky rukavíc, patrične štýlovo rozstrapkať a na múrik postaviť škatuľu s lacným vínom. Mokré vlasy trčiace spod primalej čapice tvorili tmavé stopené cencúle, červený nos vykrikoval o nádche a za prešivák by sa hanbili aj technické služby. Dokonalé mimikry.

  Jedine jeho matuzalemská, čo sa veku aj gramáže týka, suseda, naň hľadela s úľubou a s metličkou s omrznutými štetinami presúvala sypký sneh z jednej strany vchodu na druhú a späť. Už dobrú pol hodinu.

  - Už budete,  pán učiteľ? – odvážila sa ho osloviť.

  Kombinácia slov mu naplnila líca vzduchom a oči hrôzou.

  - ...no, že by ste urobili aj mňa...- požiadala rovno. – Vám chlapom to lepšie pristane s tou lopatou, ako nám krehkým ženám.-

  Vyfúkol nahromadený vzduch, vyvrátil oči, otočil sa pripravený na nezabudnuteľnú ukážku svojej vycibrenej slovnej ekvilibristiky pre „obľúbenú“ susedku...a zabudol odpovedať, lebo zdola ulice sa blížila zaujímavá skupinka. Skoro rodina. Každý s vlastným dreveným či plastovým zimným presúvadlom, zarozprávaní, len posledná postava sa zimomravo túlila do rukávnika, že ju skoro nebolo vidno.

  Zatrúbiť na ústup nemal veľkú šancu. Henry ho zaregistroval, zvolal svodku  zvyšku oddielu a automaticky chystal muníciu.

  Napriahol sa a aj vystrelil, detsky ignorujúc hierarchiu osobností.

  Stihol sa uhnúť. Ale delostreľba pokračovala. Zabodol lopatu rúčkou do záveja a spontánne sa rozhodol  pre atak.

  Hneď prvou guľou trafil ju. Bellu. Rovno do sklonenej hlavy.

  Pošmátral po všetkých vreckách na tele, ale vreckovky sa už roky nenosili, navyše biele boli vždy  úzko profilový pohrebný tovar. Vystrúhal aspoň previnilú tvár strateného baseta.  Nepomohlo.

  - Tak vám studená vojna nestačí?! Do šľaka! Človek mu vyhlási embargo na slovný dovoz aj vývoz a on vytiahne rovno ťažké kalibre?! Gule?! – mrmlala si nahnevaná Bella a zúrivo vyťahovala ruky z pritesného rukávnika. – Kto do teba kameňom, ty doňno ...ešte väčším! -  vytrhla Henrymu pripravenú guľu, napriahla sa a vyšmarila prudko. Úbohá strela krátkeho doletu.

  Spokojne založil ruky na prsiach a usmial sa nad jej bezmocným jedom.

  - Budete tu len tak stáť, alebo ma láskavo pomstíte?! – otočila sa doslova vážne na Emmu a Neala.

  Nestíhali ani zažmurkať, už im malý Henry pchal studené náboje do rúk a s bojovým pokrikom drzo hecoval. Profák - neprofák...schovatý-neschovatý... ideme !

  Na prekrásne rovnomerné cestičky pred jeho domom sa zosypali ruiny snehu. A ďalšie a ďalšie. Nemal kedy zahájiť odvetnú paľbu.

  Urobila to za neho suseda.

  - A či sa toto patrí, takto sa vyvŕšiť na úbohom starom človeku?! Banda jedna! Čo vás to v tej škole učia?! Riaditeľke budem žalovať, políciu na vás...- viac nestihla.

  Guľa jej pristála rovno v nakrémovanej guľatej tvári. Nemala šancu sa netrafiť.

  Bojisko zmĺklo. Strelec Gold sa hrdo vypol s rukou v bok, druhou si vystrúhal poklonu.

  - Ale, ale, pán učiteľ...- stierala si sneh suseda a pod ním sa črtal roztúžený úsmev. – Aký ste dnes rozkokošený. V našom veku, takéto doťahovačky, hrátky, prosím vás. Ako za mlada...Čo nepoviete rovno...- hrkútala si a Gold sa zmenšoval a zmenšoval a bol by sa najradšej zahrabal do záveja. Zelené šnúrky z chrbta mu ovisli pozdĺž tváre spolu s nosom, len brmbolce  nemo odzváňali ako umieráčiky.

  Emma a Nealom sa až chlámali od smiechu. Henry stále uznanlivo držal palec hore nad tou ranou. A Bella sa tvárila vážne.

  Mykla sánkami a pohla sa ďalej. Ostatní za ňou.

  - A kto to tu bude po vás upratovať? Há?! – volal za nimi smutne opustený Gold.

  - Ale ja vám tak rada pomôžem, keď ste už unavený, pán učiteľ. Keď ste ma už tak pekne vyguľovali...vidím to tak, že my dvaja by sme spolu vedeli postaviť aj ...snehuliaka! Aj nejaké iné veci...-  vykročila k nemu korpulentná dáma v kožúšku, - ...to viete, ako sa hovorí: "Ktorá si ho nevie postaviť, tá si ho ani nezaslúži!"- zažmurkal obrí Nesbov snehuliak.

  Zamrzol mu úsmev na perách.

  Obzrela sa a do rukávu kabáta skryla smiech.

  Aj tak si to všimol. Jej žiarivé oči. Rozžiarené...

  Pohodil hlavou ako princ Krasoň v Shrekovi,  aby sa zbavil zelených brmbolcov.

  Potom mu výhľad zas zatarasila húfnica...

  Zatackal sa pri spomienke. Dopadá na tú istú nohu. Kedysi, tak aj dnes. Stále dopadá a dopadá... ako sneh, ako... Ako? Je to preč. Všetko odviala nejaká snežná búrka. Zasypal ďalší a ďalší sneh...

  Ako to bude teraz? A potom? Nie, takto nikdy nechcel dopadnúť! Nie teraz. Blíži sa predsa leto!

Klop, klop...

Preboha! Blíži sa ...suseda?!

Úryvok z FF Štvrtá...

OUAT - Pristrihnuté krídla V. séria, 13. kapitola

OUAT

Pristrihnuté krídla V.

                                                                        13. kapitola

     Dívala sa do štrbiniek žalúzií. Zhora malé žlté bodky, čím nižšie tým väčšie a väčšie, až sa roztiahli do pásikov. Pásy. Možno maximálne centimetrové. Presvitalo aj tak iba slnko. Nič z vonkajšieho sveta. A to bývajú dosť nízko aj dosť blízko k rušnej ulici.

  Dievčatkovo pokojné teplé klbko jej ohrievalo bok. Pritiahla k nej v noci s nejakou mátohovou  rozprávkou. Zbytočne doobeda povyťahujú všetky hračky, topánky aj škatule spod postele. Nebude tam nikoho. Aspoň utrie prach.

  Opatrne sa povytiahla. Možno si ešte stihne zapáliť, kým malá vstane.

  Nestihne.  Tiché klop, klop.

   - Viem, že je priskoro, ale zabudol som večer na tie lentilky. Aj na to víno.... som zabudol. - vychádzali z rozpakov suseda slová.

    Aj na mňa. Preblesklo jej automaticky hlavou.

   Nič z ponuky aj tak  v ruke nemal. Len vernú barlu. Ona to ani nie je barla. Vychádzková palica.

  Všimol si jej pohľad, trochu sa zaošíval. V jednom vrecku kabáta víno, v druhom škatuľka lentiliek. Vivat veľké vrecká. Vypol hruď pyšný na svoju stratégiu jednorukého doručovateľa.

   - To ste nemusel... - poošívala sa aj sama, nahnevaná, že je v pyžame, zas nenamaľovaná, strapatá...

   - Ale chcel, naozaj...chcel...som vám urobiť radosť... - skúsil radšej úsmev, vypínanie hrude bolo priveľmi náročné.   Reklamáciu svojej kuriérskej živnosti ale nečakal.

   - To ste nemuseli zaklopkať takto zavčas rána...a keď ste mi chceli spraviť radosť, mohli ste počkať, kým budem prezlečená, učesaná a namaľovaná. Je mi trápne, že ma vidíte práve takto...- vyklopila rovno a aspoň si potiahla spodok pyžama nižšie, ľadvinám to je aj tak už fuk.

  Nevedel zareagovať. Dostal vechťom cez papuľu. A ona sa to ani nesnaží dementovať a prevrátiť na humor a nechá ho v tom sa vymáčať. Zaujímavá hubatá žena.

  - Môžem to skúsiť o hodinu? –

   Dve nepovie, tým by ju iste urazil. Vlastne, ako tak pozerá,  ani tú jednu nepotrebuje, je prirodzená a to je fajn a on chcel hádzať chleba, nie kamene. Teda vlastne iba lentilky.

   - O hodinu?! Neopovážte sa! Ale, keď už ste tu, stojte, nehýbte sa, donesiem vám konečne vašu bielizeň. Minule ste mi vyvreli dvere. Pred nosom! Vám vôbec nechýba čisté prádlo? -

  Premerala si ho. A sú si jedna jedna. Možno sa prikloní k pazuche a oňuchá sa. Nie, on akosi vždy vyzerá ako distingvovaný muž. Elegantne oblečený, vždy v čistom a vyžehlenom. O neho sa musí ktosi dobre starať. Pochválila sa, keď to on robí vždy len natrčeným vínom. Nijaké dojímavo vyslovené „ďakujem“. No, hádam nečakáš lichôtky typu: „Oj, taký krásne vyžehlený rukáv som už dávno nemal!“

  - Premeriavate si ma? – ukročil a stal si trochu nedôverčivo bokom.

  - Hej. Premeriavam. – vysypala rovno, prekrížiac ruky na prsiach. Zámerne. Nemá podprsenku, v chlade chodby začali byť zvedavé aj bradavky.

  Cítil, že vyšiel z cviku. On, vždy otrlý, vždy s nejakou tou  sarkastickou poznámočkou pripravenou skočiť spolubesedníkovi do úsmevu, tu teraz stojí premeriavaný a mlčí. A cúva. A ľutuje, že zaklopkal. Prečo vlastne zaklopkal? Ahá, víno a lentilky.

  Vrátila sa z útrob bytu s kôpkou naskladanej bielizne a chcela podávať. Stál tam s vínom v jednej ruke a lentilkami v druhej, palicu opretú o veraje a tiež chcel podávať.

   - Myslím si, že rannú dávku trápností už mám za sebou. Takže ak vás poprosím, aby ste mi to odniesla ku mne a potom sa vrátila po mňa, už to nemôžem zhoršiť, však? – skúsil nerozhodne mávajúc nákladom v rukách, či jej natrčí ľavé vrecko, kde má kľúče od bytu, alebo tam zas narve nákup... Poriešila za neho.

  Vyšla pred dvere, obchádzajúc ponúkané darčeky oblúkom.

   - Strčte si to, viete, kde...strčte si to zas pekne do vreciek, berte palicu a odomknite mi. Ale táto kuriérska služba vás bude stáť kávu! - dvihla hrdo hlavu, ako dobrá obchodníčka.

  Pozvala sa? Pozvala. Čo urobíš? Otvoríš jej dvere. Musíš. Sám si to navrhol. Hrať sa so slovíčkami sa nie vždy vypláca.

  Bosky pretľapkala k jeho dverám a čakala, kým sa tiež pohne. Zľakol sa.

  - A čo ...vaša malá? - skúsil záchranné koleso.

  Zamračila sa. Dobre. Doflirtované. Tak zas inokedy. Strčila mu do voľnej ruky prádlo, vybrala mu z jedného vrecka víno, z druhého lentilky a odťapkala zas k svojim dverám. Rázne zabuchla.

  O hodinu sa ozvalo ďalšie klop, klop.

   - Ja len či už ste prezlečená a namaľovaná ... na tú kávu. Pozývam vás. – stál tam akoby nič.

  Vymenila nočný úbor za vyťahané tepláky a nočný účes za vyťahaný drdol a tričko jej vyťahovala zas malá, zabodnutá do boku a zakvačená o jej výstrih ubabranou rukou. Na raňajky bol čokoládový puding. Podhodila si ju a rozmazala abstraktné umenie pod krkom na ešte abstraktnejšie.

  - Dáte mi ešte jednu hodinu? – skúsila vyjednávať zhrozená, že tento scenár ju nenapadol.

   - Ale už len jednu, lebo potom by som namiesto kávy vás musel pozvať rovno na obed...a mne ho vozia z červeného kríža a o ten by som sa veľmi deliť nechcel... –  zahabkal.

  - Pažravec! – zahlásilo dievčatko bezprostredne.

  Mama len zhrozene otvorila ústa a zabudla malej tie jej zatvoriť.

   - Ani mi ti nedáme náš obedík! A mamička varí zemiačiky a rezníky a bude aj čamalatáda..la, aby si vedel, ujo! - schytal denným menu a troma lentilkami, čo doteraz držalo dievča v ruke, ale vrátilo mu ich. Zídené z farby, možno už aj použité, odrazené z jeho novej košele, ležali teraz pri topánkach.

  - Tak o hodinu...- skúsila tentokrát cúvať sama. - Alebo radšej o dve, pozývam vás rovno k obedu...nášmu... a ten z červeného kríža si necháte na večeru. A doneste aj tú košeľu, ja vám ju zas vyperiem... Sme dohodnutí. Dovi, pán sused!  -  zrýchlila ospravedlňovačky za malú, za seba, za lentilky,  za všetkých svätých, čo jej dnes neprajú! Alebo?

  Emilie, si dobrá! Pozvala si ho!

OUAT - Pristrihnuté krídla V. séria, 12. kapitola

OUAT

Pristrihnuté krídla V.

12. kapitola

     Vyvetrané nie je vždy vyvetrané. V izbe bola akási obdoba priemyselnej zimy, ktorou disponujú sídliská v noci, keď sa sem cez vetráky dotiahne puch z periférie a zmieša sa s výparmi obyčajného dňa. U neho to neboli klasické vône z dopoludňajšieho varenia a údržby bytu, skôr iba nudný neutrálny odér škatúľ, ktoré stále odmietal vybaľovať. Ani netušil, čo v nich môže byť. Ani ho to nezaujímalo. Z jeho pôvodného života mu nedovolili priniesť si sem nič. A kopa erárnych prebytkov, ktorými ho zásobili, ho nelákala, aby si nimi zaľudňoval dni vo vyhnanisku, čo mu odmietol na dvere nalepiť menovku: domov.  

  A predsa sa dnes domov tešil. Už pár dní sa teší.

  Odložil nákup, uvedomiac si, že to, čo šiel vybaviť, aj tak nevybavil. Možno inokedy. Možno raz. 

  Pohrabal sa naslepo v taške, odsunul víno aj lentilky a vytiahol čajovú sviečku. Keď sa chabý plamienok nemotorne rozhorel, zhasol neónku, ktorá tu hyzdila strop neprerobenej garsónky, aby jej ponúkol trochu romantiky.

  Opatrne vybral z obálky fotku a oprel ju o knižky na príručnom stolíku. To by sa jej páčilo. Milovala knihy. Aj jeho. Jeho viac.

  S úľubou sa zahľadel na svoj miniatúrny oltárik. Ešte chvíľku, potom sa pozhovárame, sľúbil mu v duchu a takmer sa tešil na to, ako zhodí zo seba zvršky aj rozpaky. Hej, dnes večer sa oholí a dá si čistú košeľu. Potom sa budú zhovárať. Takmer sa usmieval.

  Uvaril  čaj. Čerešňové aróma s... netušil. Bol to čaj.

  Trochu ponaprával posteľ, akoby čakal návštevu. Treba trochu viac. Ide o vzácnu návštevu. Dámsku... Dávno to nerobil, vyšiel z cviku. On pedant, perfekcionista v lepších časoch odporný aj sám na seba, ak všetko vo vile nezodpovedalo parametrom malomeštiackych tradícií zašlých dôb sa tu teraz naťahuje s odpornou, umelou, pri nohách už zožmolkanou froté plachtou hnusnej pastelovej farby. Periny musia byť biele! Biela plachta, obliečky, biela pánska košeľa na ženskom tele, vlajka dobytého územia...

  Vzdal dobre myslený repozicioning. Žiadne upratovanie. Veď ani skrine nemá. Možno v niektorej zo škatúľ, nejaká v demonte je. Možno ju raz nájde, možno raz poskladá a... A načo ti bude?! Na spomienky stačí škatuľa... A tých tu máš neúrekom.

  Iba tak sedel, na kraji postele, s lakťami na kolenách, s prázdnymi rukami medzi nimi. Siahol aspoň po čaji v šálke. Pálila mu prsty. Dovolil jej to. Díval sa do pary nad ňou a  hmlisto si predstavoval, ako sa usmieva. 

  Peknú fotku vybrala Emma. Usmievala sa na nej, natočená trochu bokom, trochu vyzývavo nastajlovaná, vedomá si svojej krásy.

  Včera sa doospravedlňoval, mal pocit, že ho pochopila. Dnes sa chcel venovať už len bežným veciam. Alebo tým víkendovým, kedy ju po príchode z výšky, hodinu nevedel vypnúť a ďalšiu strávil na výsluchu. Nie, ona nikdy nežiarlila. Len si bahnila v okomentovávanom domácom hniezde, nadšená z tých istých monotónne sa opakujúcich vecí, ktoré robil, kým ona študovala ďaleko od neho.

   - Asi si bola sklamaná, že som ťa neprišiel počkať pri autobus. - vrátil sa predsa len k poslednému z víkendov. Nie, posledný spoločný bol krásny, toto bol už len víkend. 

  Odložil šálku. Znova nadvihol. Zostalo pod ňou mokré koliesko. Zamračil sa. Puknutá šálka? Všetko v jeho živote sa muselo rozbiť?! Skúsil ju postaviť do toho istého kruhu, akoby tým mohol zvrátiť osud. Nešlo to. Odsunul ju trochu, aby jej videl rovno do očí. Alebo na pery. Našpúlila by ich a rýchlo vyrovnala, uvedomiac si, ako veľmi chce byť dospelá s distingvovaná, aby k nemu lepšie zapasovala. Miloval jej prerod z dievčaťa na ženu a zároveň sa ho bál. Bol Pygmalionom jej tela, no do duše nemal prístup. Márne ho uisťovala, že je tam dávno zakotvený. Jeho loď sa každý piatok potápala vždy rovnako stratená a túžiaca, aby ju jeho Robinsonka zas raz a tisíckrát potom zachránila. Pritiahla k sebe do prístavu paží. Mohol byť jej verným Piatkom, sobotou a nedeľou a potom zas iba tiché, nudné more bežného týždňa s jednou stratenou korábkou márne túžiacou, aby mu vrátili domovský prístav. Domov. Iba tam, kde bola ona, bol domov. 

  Smutne pozrel po štyroch stenách, aj po stenách všetkých tých škatúľ medzi nimi.

  - Šla si domov... alebo domov? Myslím k otcovi...domov. - odpil z čaju, ale neoslovil ho.

  Ani ju dosiaľ neoslovil. Menom. Akoby sa bál, že to zaznie inak, že to nebude to pravé a ona nepriskočí a neovije sa mu okolo krku ako smädná dojatá malá koala. Vedel to. Vedel, že ješitne zbožňuje, keď ju volal po mene. Po mene a šeptom. Šeptom. Menom. Už celé mesiace ho nevyslovil. Ale vo vnútri, hlboko v každej vlásočnici zakódované, stále bolo a čakalo. Chvelo sa, triaslo, bolelo. Vypisovalo na čítačku, možno prosilo, žiadalo, vyprskovalo do celého tela, držalo ho pri živote. Že raz...ešte raz...aspoň raz...len raz... nasľuboval jej tisícky ráz. A presne  toľkými jej zaplnil vždy celý víkend tak, ako ona ten jeho už len svojou prítomnosťou.

  Odsocializovaným nechýbali zvyšní ľudia. Boli dvaja na dva dni a to  stačilo. Načo sú svedkovia lásky... Deaktivujte ten hlúpy program na ochranu svedkov!

   Poobzeral sa okolo seba, a nikde nijakí svedkovia. Iba on. Jediný svedok. Iba tie sprosté škatule z úradu, svetlohnedí poslucháči jeho monológu. S hladkými chladnými bočnicami, s lepiacou páskou cez ústa.

  - Vždy som ti vravel, že tá vila vychladne, keď tam nie si ...keď tam nebudeš. - nazrel do hladiny v šálke. Stmavla.

  Neodolal, vstal a potiahol za kúsok pásky, čo nedoliehala k jednému z  kartónov. Ozval sa škrkotavý zvuk a škatuľa dvihla hornú peru. Riady. Pár hrncov, plastových dóz, v bublinkovej fólii pobalené príbory. Asi vybavenie kuchyne. Uškrnul sa. V garsónke nebola kuchynská linka. Ani mikrovlnka, za ktorou doma skrýval okuliare. Nepáčil sa jej v nich. Beztak bol vizuálne komplikovaný.  Nedovolila mu, aby o sebe tvrdil, že je škaredý. Ale okuliare na ňom nevidela rada.

   - Prepáč, ale musím mať okuliare. Nemôžem totiž bez nich čítať. A ja chcem čítať. Vieš, že som vždy rád čítal...keď si tam v týždni nebola, veľa som čítal. Aj teraz budem zrejme...veľmi veľa čítať...  - priklopil vrchnák škatule a sadol si.

  Musí im povedať... nie, vybaví si ich sám. Potrebuje okuliare. Potrebuje veľa vecí. Asi pootvára aj ostatné škatule. Je tu pridlho, asi to nebude len prechodné bydlisko, ako pôvodne dúfal. Ktovie, koľko tu bude, dokedy a dokedy sám a... teraz už nie je sám. Usmial sa na fotku opretú o knižky. 

  - Čo by si povedala na rám? Drevo? Kov? Niečo vintage, však? Ty si sa len naoko hnevala na moje staromládenecké zariadenie vily. Videl som ti v očiach, že ho aj tak obdivuješ. Dobre, tie anjeliky na čele postele už boli priveľa, súhlasím. Anjelik... -

  Nie, nebolo to to pravé pomenovanie...

  Pozrel na fotku smutne. Namotal rámikovú nitku zas na začiatok a poťažkal klbko svojej samoty.

  -  Ty nebudeš dlho sama. Si priveľmi krásna. - dotkol sa opakom prstov jej hladkého tela. Roztriaslo sa všetko.

   - Belle...- zašepkal.

   Nie,  nebolo to to pravé. Nijaké koaly, vlasy voňajúce čerešňovým šampónom, teplá špička nosa na jeho strnisku. Neoholil si sa. Sľúbil si, ale ponáhľal si sa za ňou.

   - Už je neskoro. Treba ísť... spať. - sfúkol kahanček a buchol šálkou o tmavý stolík. 

  Tmavší, ako jeho beznádej. Ak má bezmocnosť farbu, je to presne táto antracitová s puchom sfúknutej sviečky.