Rumbelle Zo života na zámku 4. kapitola ROZPRÁVKA

Rumbelle

kapitola 4

Rozprávka

   - Vy dnes nejdete na svoju pravidelnú rozprávku do veže, drahá ? – spýtal sa škodoradostne.

   Prsty pravej ruky zapreté o prsty tej druhej akoby pútali jeho pozornosť, ale popravde sa bál pozrieť sa priamo na ňu a dostať odpoveď.

   Sedela pred kozubom v kresle s roztvorenou knižkou na kolenách a mlčky sa dívala do ohňa.

   Znepokojilo ho to. Ešte chvíľu vyčkal, naklonil hlavu nabok. Rozpojil prsty a nehlučne vstal, stále váhajúc, či sa pohne smerom k nej. Váhal nad každým krokom.

   Stál už tesne nad ňou a ešte nezaregistrovala jeho prítomnosť. Až keď sa pokúsil nazrieť jej drzo nad rameno, čo to vlastne číta, náhle sa strhla a zostala prekvapená, že stojí tak blízko pri nej.

   Vynašiel sa pohotovo. V okamžiku držal v rukách svoj pričarovaný kožušinový plášť.

   - ...no, mal som taký pocit...som si myslel, že vám musí byť chladno, – zasekol sa a vyzeral smiešne bezmocný stojaci s hrubým plášťom pred horiacim krbom, z ktorého sálala neznesiteľná horúčava.

   Letmo sa pousmiala a poklonila pohybom hlavy.

   - To je od teba milé gesto. Máš pravdu...Je čas ísť spať a...a chodby sú chladné a ...a ja som rozpálená, ten plášť je výborný nápad...si taký...pozorný...- zadrhávala sa pri hľadaní odpovedí nad vzniknutou situáciou.

   Vzala si plášť, prehodila ho na plecia a znova poklonou poďakovala, sklopiac cudne oči.

   Opätoval jej poklonu a pridal nesmelý úsmev, ako vďaku, že ho svojím taktom vyslobodila z trápnej situácie.

   Pritiahla si kraje plášťa bližšie k telu. Pocítila jeho teplo a jeho vôňu. Jeho vôňu... Mala pocit, že sa jej točí hlava, preto radšej rýchlo odkráčala von z dvorany.

   Keď v noci prišiel ako „Hlas“, už spala.

   Zakrútená do plášťa s badateľným šťastným úsmevom na perách. Pohladil ju pohľadom po líci a vedel, že ráno bude mať jeho puk rozvitý ďalší lupienok.

   Srdce mu búchalo, mal pocit, že sa rozplače od šťastia.

domiceli

Mr. Gold Obchodné tajomstvá III., 36. kapitola POZVÁNKA

Obchodné tajomstvá III

kapitola 36

Pozvánka

     Vplávala do obchodu stále neistá v priveľmi vysokých topánkach a prezeranie milióna drobností, čo jej hneď pri vstupe  zajali oči, na stabilite chôdze veľmi nepridávalo.  Zvonček  nad dverami ešte ani nedoznel, už zvučal stuchnutou miestnosťou jej veselý hlas ako jeho ozvena.

  Dotýkala sa vecí a tie ožívali pod jej rukami. Rozjasnili sa im farby, roztriasli sa potešené náhlym záujmom.

  Aj jeho dlaň, položená na pulte sa zachvela, keď na ňu položila tú svoju.

  Usmial sa.

  - Ako vidím, rozhovor s priateľkou bol mimoriadne plodný, podľa toho, ako celá žiariš. – pozrel sa na ňu trochu nakloniac hlavu.

 - Ty žiarliš... – nahla sa hlboko cez pult, pokývala mu tvárou vedľa nosa jemne sa ho dotknúc svojím.

  Vzápätí vyložila na malý koberček vedľa starodávnej pokladnice zhúžvaný papier doteraz skrytý v druhej ruke. Pozorne ho rozkrútila, narovnala a roztiahnutými prstami držala, aby bol čitateľný.

 - Pozri ! Toto mi dala Ruby...No, nie je to úžasné ? – priam horela nadšením.

  S vráskou cez čelo pozorne čítal roztrasené ručne písané písmená oxeroxované na nekvalitnej mašine a nič úžasné na tom nevidel. Ale nechcel jej kaziť náladu.

 - Chceš ísť, pravda ? – pokojne zložil okuliare.

 - Ty sa netešíš ? ...Veď také megastretnutie všetkých Storybroočanov musí byť fantastická akcia!... A pozri...Bude kapela a občerstvenie z Babičkinho bistra a všetci majú prísť v kostýmoch...a budeme sa zabávať a tešiť sa z toho, že kliatba je už zlomená ! – pritisla si vzácny papier o hruď a s očami vystrelenými kdesi do stropu popustila uzdu svojej fantázii.

   - ...Storybrook, ale nemá takú veľkú sálu...- skúšal prehovárať, – kde to akože chcú zorganizovať ? –

  - V háji ! –

  - Ahá, to je  tam, kde ma poslala Ruby... – uškrnul sa.

  - Poslala ? ...Pozvala ! Preto mi to dala. Sme aj my pozvaní...Ty a ja...My dvaja... – pomaly prešla za pult, vzala ho pod pazuchu a vystrela sa. – „Prichádzajú pán a pani...“ - nedokončila, len zvedavo pozrela na jeho reakciu.

  - Vy to s tou svadbou myslíte asi vážne, slečna Bella French ?“ – prešiel na vykanie a otočil si ju k sebe.

  - Smrteľne ! – vzdorovito zdvihla bradu.

  To slovo ho pichlo. Zvážnel.

  - Tak veľmi ti záleží na tom...aby... – prechádzal dlaňou po jej vlasoch a hlas mal mäkký, skoro sa mu triasol.

  - Záleží mi na tebe. Ráno si povedal, že chceš, aby som bola šťastná...A ja chcem, aby si šťastný bol ty... Ľubim ťa... – zašepkala do klopy saka, lebo ju objal skôr, než dohovorila.

   - Budem hádať, akou maskou by si chcela byť. – zdvihol prst a prižmúril oči.

   - Tak pŕŕŕ ! – ustúpila o krok dozadu mierne ho odtisnúc.

   - Kôň ?! Ušľachtilé...To máme štyri nohy, hriva, chvost...nie je zlé, pokiaľ nebudem musieť stvárňovať jeho zadnú časť. – kýval vážne prstom.

   Usmievala sa.

   -  Ty vieš veľmi dobre, čo chcem...-

   -  Toho sa práve obávam. – zaprel sa oboma rukami o pult, stisol pery pripravený počúvať.

   -  Chcem si vybrať masku sama. -  

   -  Prosím, nejaké sa tu po skriniach nájdu a keby predsa len nič nevyhovovalo, vyčarujem ti na mieru...- začal sa hrabať v pokladni, považujúc výber kostýmu za uzavretú vec.

  - Nie, nie a nie ! Nepochopil si ma... Vyberiem si sama a nie s tebou ! A ty mi sľúbiš, že nebudeš používať mágiu ani na pričarovávanie kadejakých handier a ani na to...a teraz ma dobre počúvaj: aby si ma tajne špehoval ! Prosím... – stíšila hlas a nasadili psí výraz, - prosím, chcem ťa prekvapiť... –

  - Bál som sa opodstatnene. – s hrmotom zabuchol zásuvku s drobnými.

  - Čoho sa bojíš ?! Bude to zábava ! Budeme sa tváriť, že je to náš prvý ples...a ty ma zazrieš, akože po prvýkrát... a podlomia sa ti kolená... – tancovala po obchode s očami v snoch.

  - To nie je problém, pokiaľ súčasťou môjho kostýmu nebude vychádzková palica... – mrmlal si ironicky.

  - ...a budeš ma nenápadne sledovať a nezmôžeš sa ani na slovo... –

 - Aj to by šlo, pokiaľ pôjdeš za kamzíka, prípadne za plnenú papriku... – neodpustil si priebežné komentáre.

- ...a potom ma vyzveš do tanca a ja sa budem celá červenať...

- Takže „Plnená paprika“... –

- ...bude to romantické, krásne dojímavé... –

- No, ak ja pôjdem zas za cibuľu, môžeme si aj poplakať a ak sa nakoniec spojíme, vzíde z toho... lečo ! – pokyvkával hlavou hľadajúc niečo pod pultom.

- Trochu blbé meno pre prvé dieťa, nemyslíš ? – zatiahla rovnako sarkasticky.

  Vyrovnal sa. Pomaly. Doširoka otvárajúc oči.

  Domnieval sa, že jeho poznámky nevníma. Mýlil sa. Až teraz si uvedomil dvojzmyselnosť svojich slov a uznal, že tento slovný súboj vyhrala.

   Čas na rezignáciu.

 - Dobre. Sľubujem ti, že nepoužijem mágiu, nebudem ťa sledovať...ani v kúpeľni? Ani keď sa prezliekaš ?... – skúšal provokovať.

 - Pán Gold ! –

 - ...dobre. Teda nebudem ťa sledovať ani pátrať po tvojom kostýme a do hája prídeme každý osve. Spokojná ? – znova ju objal.

  Vykrútila sa mu.

 - Idem za Ruby. ..Mám veľa...veľa práce... - poslala mu vzdušný bozk a potom už len zazvonil zvonček.

domiceli

Rumbelle Zo života na zámku 3. kapitola NAD HLADINOU

Rumbelle

kapitola 3

Nad hladinou

     Stál na brehu jazierka naklonený nad jeho hladinu. Do tváre mu nebolo vidno.

   - Počkaj, takto sa celkom zamáčaš ! – priskočila k nemu, vytiahla z riasenia rukáva ozdobnú svetlomodrú šnúrku a rýchlym obratným ťahom mu ju prevliekla popod vlasy. V jeho útrobách vybuchlo tisíc horúcich ohňostrojov. Musel zatvoriť oči a vynaložiť všetky svoje sily na to, aby sa ovládol a zostal nepohnute stáť, kým mu nepoddajné vlnité vlasy nežne prstami začesávala a snažila sa ich zviazať svojou stužkou vzadu na krku. Dych sa mu zrýchľoval, ruky spojené za chrbtom silne tlačil jednu do druhej, aby ich ani nenapadlo dotknúť sa jej.

   - Hotovo, teraz sa môžeš umyť , – usmiala sa spokojná so svojím kaderníckym  výkonom.

   - Nemal som v úmysle sa umývať, drahá.  Iba som hľadel na svoju krásu ! – zaškľabil sa zmätene.

   - Ahá...- nahla sa mu cez rameno.

   Na vodnej hladine tesne vedľa seba, ako dvojportrét vlnili sa dve rozdielne tváre. Krásna oválna tvár mladej ženy vrúbená hnedými umne spletenými vlasmi. Šibalské zelenkavé oči sa jej veselo smiali a pootvorené pery odkrývali dva rady bielych zubov. A vedľa on. Ohava, na ktorej bolo ťažko rozpoznať posledné ľudské črty. Vytreštené oči, ostrý dlhý nos a krivé pery. Sivozelená pleť poskladaná do storočných vrások a nepoddajné rozcuchané vlasy, teraz trochu upravené vďaka Kráske vyliezali kde-tu spod šnúrky ako hady z hniezda.

   Keď videl ten kontrast, rozčúlil sa bezmocnosťou. Vodná hladina sa roztriasla, napriek bezvetriu sa na nej zdvihli vlny a obraz zmizol.

   Chytila ho pevne oboma rukami za dlaň s kŕčovito roztiahnutými prstami, ktoré mágiou zvolávali  búrku nad jazerom.

   - Dosť ! Prosím... zašepkala .

   - Zažiadalo sa vám zrkadla, drahá ?! – vyprskol podráždene a vytrhol si ruku z tých jej. -  Myslíš si, že sa je na čo pozerať ?!... Ale kdeže ! Všetko pominie... Tvoja krása, tvoja mladosť, jemná pleť, nežné oči, hladké líca, mäkké pery...scvrknú sa ako lupene tamtých ruží...- nedopovedal, zasekol sa mu hlas, len čo pozrel smerom k trojruži a zbadal, že puk rozprestrel ďalší z lupeňov a trasľavo ho ponúka teplým lúčom slnka.

   - ...a krásne hnedé vlásky si zabudol,  – usmiala sa veselo a skôr než jej v tom stihol zabrániť, pohladila ho vyjavene stojaceho po vlasoch a založila za ucho jeden z nepoddajných pokrútených prameňov. So smiechom odbehla poskakujúc ako malé dievča.

   Večer bude „Hlasu“ rozprávať, ako vtipom odrazila hnev svojho pána a zachránila rybky v jazere pred skazou. Ako sa cítila, keď... Zapýrila sa pri predstave, ako pocítila zvláštne chvenie kdesi hlboko v žalúdku, keď sa mu dotýkala vlasov... keď boli ich tváre tak blízko seba naklonené nad vodným zrkadlom...

   Iste dáke čaro. Mágia...

domiceli

Mr. Gold Obchodné tajomstvá III., 35. kapitola PRIATEĽKY

Obchodné tajomstvá III

kapitola 35

Priateľky

     Pokojná štvrť pomaly končila, upravených predzáhradiek ubúdalo, domy sa priblížili k sivým chodníkom a prijali malomestský image okrajových barabizní, čo nostalgicky, ale so šarmom sebe vlastným nonšalantne chátrali tvoriac nezameniteľnú atmosféru Bohom zabudnutého Storybrooku.

  Držala sa ho starosvetsky pod pazuchu, vdychovala čerstvý vzduch zmiešaný s teplým prachom slabo udržiavanej cesty a smogom, keď raz za čas lenivo okolo nich prešlo staromódne auto.

  Čas akoby stále stál.

  Kráčali z kroka - na krok, on podopierajúc sa o vychádzkovú palicu, skrytý za slnečnými okuliarmi, ona s podobným handicapom privysokých sandálov, v ktorých nevedela dobre chodiť, preklínala za ne Ruby, nechala si svietiť slnko do tváre a na určitých úsekoch celkom zažmúrila oči, istá si oporou jeho ramena.

  Zopár obyvateľov, ktorých stretli, sa iba neveriacky dívalo, často zabudnúc aj odzdraviť, lebo hoci priveľmi dobre poznali pána Golda, ženu, o ktorej sa už v meste klebetilo, videli prvýkrát.

  V diaľke sa už črtala veža knižnice, ale nepriniesla im zlé spomienky, nezhoršila náladu.

  Občas sa k nej otočil, usmial sa na dokonalý šťastný profil v záplave lesklých vlasov a hrdo zdvihol hlavu.

  - Bella ! Bella ! – ozývalo sa zdiaľky spred Babičkinho bistra. Dlhovlasé dievča v krátkych šortkách mávalo na dvojicu odušu akýmisi papiermi v hrsti. Bez obzretia vbehlo na cestu a rútilo sa im oproti.

  - Som rada, že ťa zas vidím...- začala zadýchaná familiárne oblapiac Bellu okolo ramien. -  A dobrý deň aj vám,  pán Gold. Dnes vám to mimoriadne pristane. – pokývala Ruby uznanlivo hlavou mysliac na prívesok, čo mu visel spod paže v pastelových minišatách ukončený vysokými šteklami.

  Sňal si zo slušnosti slnečné okuliare a bez náznaku úsmevu pozeral radšej iným smerom. Bol predsa len na rozpakoch, najradšej by sa už videl v prítmí vlastného obchodu.

  Ruby si obzrela Bellu od hlavy k pätám spokojná, že má na sebe oblečenie, čo jej osobne vybrala a najradšej by napravila aj pánovi Goldovi jeho kravatu, aby sa uistila, že spolu ladia.

  - Za tie topánky musíš mať puk na jazyku ! – potriasla Bella hlavou, prešľapujúc a  prekrúcajúc oči bolesťou.

  - Čo blázniš ?! Vieš, čo tie vôbec stáli?!...  Ja môžem len snívať o takom sponzorovi a jej sa nepáči ! – dala si rozhorčená Ruby ruky v bok a obe ženy svorne pozreli na úbohého muža, čo sa tváril, že tam vôbec nie je.

  -  ...mohla si vybrať pohodlnejšie, tieto... –

  -  Nemohla ! Chcel tie najkrajšie, aké tu majú... – otrčila Ruby bezmocne dlane.

  - Hm...Hm, dámy. Som stále tu. Ak ma chcete ďalej beztrestne ohovárať, dovolil by som si premiestniť objekt vašej kontraverzie za dvere mojej záložne. Porúčam sa...- vypustil Bellinu ruku spod paže, nasadil zas okuliare a po úctivej poklone vykročil.

  - Bože, on je taký božský ! – zalomila Ruby rukami.

  - Hm...Hm...som stále tu... – napodobnila Bella jeho frázu aj s tónom reči a obe vybuchli do smiechu.

  - Už ste to robili, že ? – dívala sa Ruby s prižmúrenými očami za odchádzajúcim.

  - Nechce... –

  - On... ťa... odmietol ?! – skríkla neveriacky ohnúc sa v páse červenovláska.

  - Hovor tichšie. Určite vie, o čom sa zhovárame... – pošepkala Bella trochu smutne.

  Ruby ju chytila pod pazuchu a vyzvedala pohľadom.

  - ...no, nechce...- zopakovala kráska a mykla plecami.

  - Ale... veď nie je taký starý, iste ešte môže... – filozofovala žena s krikľavým rúžom na perách.

  -  Tak,  328 rokov je už pomerne dosť... – pokyvkala Bella hlavou a obe zas vybuchli v potláčaný smiech.

 - Počkaj. Pekne poporiadku. Ty si chcela...a on... a neskúšaj vynechať nejaké detaily!– pobádala Ruby.

 Bella záporne pokývala hlavou.

 -  Je vadný ?...  - zamračila sa vyšetrovateľka nechápavo, keď nedostala priamu odpoveď.

 -  Bude to inak... Podľa mňa, je to stará škola. Asi si potrpí na okázalosť a formality a...navrhla som mu, nech vyhľadáme môjho otca...a nech ho teda oficiálne požiada o moju ruku...a... –

  - Tebe šibe !... Kde to žiješ ?! Čo sme v stredoveku ?!... Tak buď ťa normálne pretiahne, alebo nech ide do hája !... Aký otec ? Aké formality ?... držala sa Ruby za čelo a komentovala počuté so zažmúrenými očami.

  Bella nestačila zatvoriť ústa nad slovníkom svojej priateľky.

  Fúkol do okna a zväčšený obraz rozhovoru dvoch žien na rohu ulice zmizol.

  - Tej Ruby pri najbližšej príležitosti vyprášim kožuch a privriem jej chvost do babkinej chladničky s lasagnami !... – precedil pomedzi zuby skôr s náznakom smiechu, než hnevu.

domiceli

Rumbelle Zo života na zámku 2. kapitola ZÁHRADA

Rumbelle

kapitola 2

Záhrada

     Ráno, ešte slnko ani poriadne nevyšlo, bolo na zámku prapodivné rušno.

   Kusy polámaných haluzí sa po kamenistých chodníkoch samé plazili von zo záhrady, opadané listy ako roje múch vzniesli sa tu i tam a mizli kdesi vysoko v nenávratne. V hriadkach sa hmýrili korienky nových rastliniek a navzájom sa zasypávali čerstvou hlinou. Tráva si narovnávala každý vlas, triesky z okien dvorany lepili sa jedna o druhú a skladali do okenice.

    Nedalo jej pousmiať sa z okienka veže na toto milé záhradné divadielko. No úsmev jej razom zmizol z tváre. Nikde nevidela ...jeho.

   Vždy bola rada, keď ho celé dni nestretla, keď si chodil po svojich dohodách a rozsieval zlo po svete, ako vždy všetci vraveli, ale teraz mala strach. Strach, že ho minulú noc čímsi nahnevala a čaká ju trest.

   Minulá noc.

   Vrátil sa jej „Hlas“. Jej jediný priateľ a ...nechcela ani domyslieť. Podvedome sa chytila za rameno. Akoby ju tam stále niečo pálilo ...Jeho bozk. Horúci, náruživý bozk. Striaslo ju nevôľou, ale nedokázala to miesto, teraz skryté pod dlaňou pustiť.

   Jej prvý bozk...

   Nie ! Takto si ho nepredstavovala. Takto teda nie. Mal byť predsa nečakaný, nežný, jemný. Mali sa jej po ňom podlomiť kolená a mala klesnúť svojmu milému do náručia a....

   ...Bol nečakaný...nežný a klesla mu do náručia ! Presne tak, ako si to vysnila...

   Nevedno či zhrozená, či rozčarovaná, či iba prekvapená, rozbehla sa dolu schodmi do záhrady. Letela bez rozmyslu kľukatými chodníčkami pomedzi stále sa mrviace hriadky a do obrubníkov sa poslušne  ukladajúce kamienky.

   Vtom ho zazrela.

   V rohu záhrady, pod vežou. Stál s rukávmi svetlej košele vyhrnutými až nad lakte, košeľu s vestou ledabolo zapravenú a dopoly rozopnutú, ako pracovitý starostlivý záhradník, čo už má za sebou kopec dnešnej práce. Ruku držal vo výške tváre, čosi v nej skrýval a...mala pocit, že sa usmieva.

   To je dobre. Nehnevá sa. Spadol jej kameň zo srdca. Usmiala sa, keď si predstavila, že keby bol ozajstný, odkotúľal by sa horlivo medzi ostatné a vzorne si zastal na obrubníku chodníka.

   Keď zdvihla tvár od kamienkov zbadala, že sa na ňu skúmavo díva.

   Všimla si, čo to drží v dlani. Mal o ňu opretú trojružu. S dvoma skoro zvädnutými kvetmi a s jedným krásnym sviežim púčikom, ktorý sa čochvíľa chystal ukázať svetu svoj prvý lupeň.

   - Tvoja trojruža ! – vykríkla od šťastia, keď si uvedomila, že včerajšia nočná kalamita, ktorá zničila celú záhradu sa tejto trojruži vyhla.

   - Moja...- zašepkal. – Nie je ešte celkom spálená...- pozrel sa jej spýtavo do očí. Neodvrátila zrak, len sa úchytkom chytila za plece, kde včera...

   Otriasol sa, akoby si na niečo spomenul. Nemôže šeptať. Mohol by sa prezradiť. Pokymácal sa, zašermoval smiešne rukami a ukázal hore na slnko ostro zdvihnutým ukazovákom spustiac opäť škrekľavým hlasom.

   - Páli, potvora. Asi s ním uzavriem dohodu...Aj vás popálilo, drahá ? -  namieril prst na jej plece s cynickým úškľabkom.

      Nečakal odpoveď. Stačilo mu, že jej úsmev zmizol z tváre...Hoci ho to zabolelo.

      Obratne sa zvrtol na opätku a čo najrýchlejšie mizol v útrobách záhrady...

   Dívala sa za ním a na tvár jej sadal akýsi neznámy nepokoj.

   Stála vedľa trojruže. Obe zosušené časti scvrkli sa ešte viac ako spálené, len púčik sa náhle rozvoňal a ako zázrakom, sťa vejár rozprestrel svoj prvý jasnočervený lupeň.

 domiceli

Mr. Gold Obchodné tajomstvá III., kapitola 34. PRSTEŇ

Obchodné tajomstvá III

kapitola 34

Prsteň

     Okná na terasu boli dokorán, do kuchyne vtiahlo teplé žlté slnko a rozvalilo sa na dlážke omámené pariacou sa  čerstvou kávou.

  Vošla ticho, ťahaná tou vôňou. Zozadu ho objala okolo hrude uložiac sa mu medzi lopatky ako do vankúša.

  - ...ale, niekto mal včera veľké predsavzatia, „že nič nebude...“  - usmieval sa na čepeľ noža, obratne krájajúc zeleninu na kolieska.

  - Veď ani nie je. Len sa ťa snažím odtlačiť, aby si mi nezjedol všetku reďkovku. – pritisla sa ešte viac uštipnúc ho za netaktnosť na bruchu.

- Śśśś...porezal som sa... -  pustil nôž a zdvihol prstenník.

  Priskočila, vzala prst do rúk a automaticky priložila k ústam zachytávajúc malú červenú kvapôčku  pritlačeným  jazykom.

  S hrôzou na ňu pozrel.

  Krv...krv...krv...Videl jej tvár ňou potriesnenú, vlasy polepené, mapy po lícach, zasychajúce prúdy tiahli sa jej pozdĺž pier...Všade samá...krv...!!!

- Čo ti je ?! ... – vystrašil ju jeho neprítomný výraz. - Pozri, nič to nebolo. Už ani pamiatka po zranení a ty...sa tváriš, akoby si mal vykrvácať, alebo akoby som bola nejaký krvilačný upír...-

  Až teraz sa prebral a striasol zo seba nepeknú víziu.

  Vyvrátil jej ruky hore dlaňami a pozeral na hrboľato zahojené jazvy nerovnomerne sa tiahnuce od zápästí k lakťom. Prešiel rukou nad jednou i nad druhou. Pod prstami sa mu trblietalo...Koža sa natiahla, vyrovnala, vyhladila.

  - Prepáč...len som si zrazu spomenul... – pustil jej ruky a pokračoval v krájaní, hoci už nebolo čo. Tak robil z koliesok polkolieska...a štvrťkolieska a nakoniec šmaril nôž do dresu, schmatol utierku, utrel si dlane a hodil ju na kôpku nešťastne nasekanej zeleniny, čo mala byť oblohou v hamburgeri.

  Nadvihla skrkvanú handru. Pragmaticky vyhodnotila situáciu.

  - Tak bude na obed zeleninový vývar. Teraz si dáme  kečup. – usmiala sa a otvorila dvierka na skrini. Nedočiahla. Stál na vrchnej polici. Musela nadskakovať.

  Nechal ju. Zámerne. Mala prikrátku košieľku. Nádherne zvlnenú na spodnom okraji.

  Pokývala hlavou, keď si uvedomila jeho potmehúdsky úsmev a naposledy vyskočila.

  Fľaša sa zakymácala a dopadla prudko dolu hlavou na zem. Rozpleskla sa na stovky drobných kúskov. Hustá červená tekutina bola všade...

  - O-ou. Hneď to upracem. –

  Krv...krv...krv...opäť celé litre krvi...a ona v ich strede...vnorená, ...nie, vynárajúca sa, ako jazerná víla so šialeným smiechom, zadŕhajúca sa tou krvou, čo sa jej valila z úst a očí a...

  - Dosť ! Prestaň, skonči  už konečne !...– skríkol.

  Mávol rukou a kalamita zmizla. Znova celú fľašu s kečupom držal v ruke. Zúrivo ju odložil na dres, kde sa ešte chvíľu triasla.

  Radšej nepovedala nič. Ticho si sadla za stôl a sklonila hlavu.

  - Prepáč. .. – priskočil, - To nepatrilo tebe... –  zašepkal, čo najjemnejšie a kvokol si k nej.

  Na mihalniciach sa jej zaleskli slzy.

  - Pre mňa - za mňa si tu každé ráno môžeme spraviť aj šľahačkovú vojnu a ..porozbíjaj pokojne všetky fľaše a zaváraniny, taniere aj šálky... čo nájdeš...okrem tej našej, samozrejme, ale neplač, prosím, neplač, Bella. Neznesiem, keď si smutná...– ukazovákom jej nadvihol bradu a pozrel do tváre.

  Nevrátila mu pohľad a slzy sa skotúľali po líci. Z každej strany jedna.

 Utrela si ich a trochu sa pousmiala.

 - Chceš mi povedať, že stále...že aj tu ju máš ?...moju puknutú šálku ? – spýtala sa neveriacky potláčajúc vzlyky.

 - ...našu... – oči mu zažiarili, že už sa nehnevá. – Mám ju vlastne v obchode... A vieš, čo ? Obleč sa a pôjdeme tam spolu...Ukážem ti, čo vlastne robím. Mám tam prekrásne veci, môžeš si vybrať, čo sa ti bude páčiť. Čokoľvek, čo by ti urobilo radosť. – vykladal.

  - A máš...aj snubné prstene ? – zahryzla si s otázkou do spodnej pery.

  Zdala sa jej privtieravá.

  Zatvoril päsť, poklopkal po nej prstami. Rozžiarila sa a keď ju otvoril, ležal na nej prstienok. Nebol hmotný. Bola to len ilúzia. Náhle sa zmenil na iný, potom na ďalší...na dlani sa mu konala celá klenotnícka prezentácia snubných prsteňov od výmyslu sveta.

  Smiala sa. Cez slzy.

  - Nechcela som dostať snubný prsteň  nakladaný v zelenine... v rozliatom kečupe...oblečená len v nočnej košeli... – utrela si nos.

  - Veď ani  nič nedostaneš,  – zatvoril dlaň a vyprskol pár trblietok do svetla terasy.

   Zvážnela.

  - Počkám ťa v aute. ..Alebo nie...Čo povieš na malú...dlhú prechádzku do mesta ? –

  - Uvidia nás...že sme... spolu... – zaváhala, hoci po ničom inom netúžila.

  - Budú sa s tým musieť zmieriť...Tak ako ja...- nešťastne vzdychol, žmurkol a radšej sa uhol, lebo pohľadom hľadala po stole, čo do neho za tú ironickú poznámku hodí.

domiceli

Rumbelle Zo života na zámku 1. kapitola ( bacha...pred ňou je ešte nultá !) DIEŤA

Rumbelle

kapitola 1

Dieťa

      ...ešte bola dieťaťom s knižkou v lone pod stromom nad jej rodným zámkom.

   Nahlas čítala príbehy, potom sa rozprávala so svojimi hrdinami z prečítaných stránok, kým sa jej družky naháňali s chlapcami po lúke. Ona opakovala frázy princezien a princov, tajne nacvičovala melódiu hlasu v prehovoroch.

   Aká len bola pôvabná, aká romantická, citlivá a nežná...ako sa preľakla, keď sa jej po prvýkrát, len tak z rozmaru a nudy  ozval, zahalený neviditeľnosťou a so zmeneným hlasom odpovedal na jej slová.

   Myslela si, že je ozvenou, len preludom jej fantázie. Radšej nikomu nič nevravela.

   ...ale prichádzala každý deň. Prichádzala za ním...Za hlasom, ktorý nepatril nikomu, a predsa sa stal jej najlepším priateľom. Jej jediným priateľom. Druhom v samote, keď ju jej otec zatvoril do veže, pretože sa hanbil za dcéru, ktorá sa vyhýba ľuďom a rozpráva sa sama so sebou.

   Nikdy nezabudne na iskričky v jej očiach, keď prehovoril na ňu, smutne z veže hľadiacu pod starý dub na vŕšku nad zámkom, kam už kvôli zákazu otca, nesmela chodievať.

- Vedela som to ! Ty ma nikdy neopustíš ! ... zostaneš pri mne. Navždy ! Navždy budeme spolu! – povedala mu v tú noc a potom sa do samého rána rozprávali o všetkom, ako starí známi, ako priatelia, ako ...

   A z jeho rozmaru sa stala závislosť, ktorej sa nedokázal, nechcel brániť...

   Tak nerád ju vždy opúšťal schúlenú do klbka, zmorenú únavou, ale s úsmevom na perách. Úsmevom, ktorý patril jemu. Len jemu...

  ...Len jeho hlasu... Tak veľmi sa tešil, keď mohol zas v noci prísť a rozveseľovať ju príbehmi, o ktorých si myslela, že sú iba rozprávkami...

   A potom si po ňu prišiel. Vytrhol ju z rodného hniezda, pretože si myslel, že tam nemôže byť šťastná...

   ... „Šťastná bude so mnou. Iba so mnou ! Navždy...“

   Ako veľmi sa mýlil. Dni, týždne, mesiace plynuli a ona sa zakaždým strhla, keď zazrela jeho drobnú postavu s ohavnou tvárou. Odvracala sa, keď na ňu prehovoril svojím škrekľavým hlasom...Vyhýbala sa mu a tajne plakala vo svojej cele márne volajúc svoj hlas...

   Nedokázal sa dívať na jej utrpenie. Prestal veriť nádeji, že si zvykne na jeho podobu, že pochopí, kto v skutočnosti je, že...že ho začne ľúbiť.

   Pochopil, že ľúbila iba hlas. Ten nehmotný šepot, ktorý ju sprevádzal väčšinu jej života.

    Dlho sa jej neozval...Ale keď videl, ako chradne, nedokázal sa dívať na jej vyplakané oči, na smútok, ktorý sa jej usadil na hebkých pleciach a viditeľne ju ťažil, až sa mu začala strácať pred očami.

   Nechcela bohatstvo, pohrdla šperkami i darmi, krásnymi šatami, bohatstvom prekypujúcimi komnatami. Odmietala honosné hostiny...Pookrievala, len keď sa noc začala rozlievať po kraji, vtedy priam utekala, zatvárala sa do cely v najvyššej veži s nádejou, ktorej sa nevzdávala. Dívala sa z okna a čakávala...Čakávala...

   Dlho márne čakala svoj hlas.

   Vrátil sa. Vrátil sa hlas smutný, temnejší, s hlbokou, nezahojiteľnou ranou v srdci. Nikdy mu neopätuje lásku. Tú skutočnú lásku, o ktorej sa toľko rozprávali, toľko snívali, o ktorej vymysleli toľko príbehov a šťastných koncov.

   Nie, nebudú už žiadne šťastné konce...

   Kráska dospela.

   Už nebola dieťaťom, ktoré chcelo počúvať rozprávky.

   Brala svoj „Hlas“ vážne, zverovala sa mu so svojimi snami a túžbami. Úprimne, otvorene, ako najlepšiemu priateľovi. A on počúval. Počúval, hoci každé slovo zabodávalo mu dýku do srdca toľkokrát za noc, že mal pocit, že ďalej sa už nedá... A predsa prichádzal a nechával sa týrať jej krásnymi predstavami o láske, o živote vo dvojici, v rodine, tak odlišnými od jeho ohavnej skutočnosti.

   Čím krajšie boli tie jej, tým silnejšie si uvedomoval svoju škaredosť, svoje skutočné ja, ktoré ublížilo toľkým, svoju tragédiu, ktorej nedokázal zabrániť, postaviť sa jej a bojovať s ňou.

   Bol iba zbabelcom. Zbabelcom, čo sa skrýval za svoj hlas.

                                         

                                                                 *   *   *

   - Prečo nič nevravíš ? Hneváš sa na mňa ? Hneváš sa, že som dobrovoľne odišla...s ním ?... Preto si nechodil ? ...Netrestaj ma, prosím, svojím hnevom...Musela som to urobiť...-

   - Viem ! – povedal tvrdo, ale zaznela v tom aj trpkosť. – Temnému nikto nemôže vzdorovať. Dohoda uzavretá s ním je nad život i nad smrť...- vravel šeptom pomaly s hlavou sklonenou, akoby iba sám pre seba.

   Keď s povzdychom zdvihol hlavu, v svetle mesiaca sa zaleskla malá perlička slanej slzy pod jej viečkom zastretým okom.

   Vzdychol. Aké to musí byť pre ňu, tak nádhernú, mladú, sviežu, plnú života, z ktorého nemohla ešte nič okúsiť, žiť zatvorená v temnom strašidelnom zámku plnom tieňov zločinov jeho pána. Žiť s vedomím, že jedinou živou bytosťou v týchto chladných múroch je odporné monštrum, ktorého duša je ohavnejšia ako jeho výzor, pred ktorým sa aj hmyz schovával do dier a vtáci menili smer letu, len aby sa mu vyhli....

   A predsa, nikdy z jej úst nepočul hanlivé slovo na svoju osobu. Nič urážajúce, nič škaredé... Ale ani nič príjemné...Nič. Radšej nikdy nepovedala nič. Iba smutne sklopila oči. Tak, ako teraz. Akoby sa bála, že niekto uvidí jej slzu, napriek tomu, že celé mesiace dobre vedela, že je tu iba ona jediná a... netvor.

    Poodchýlila hlavu nabok k pravému plecu, do tieňa okenice. Snehobiely mesiac osvietil jej teraz krk a poodhalené rameno, na ktorom v slabom vánku akoby šumela jemná látka rukávu nočnej košele.

    Aká je prekrásna. Taká jemná, zraniteľná...

    Končekmi prstov pomaličky plával od jej hánok cez zápästie, predlaktie, rameno, nedotýkajúc sa,  takmer ani nedýchajúc. Zastanúc nad plecom nedokázal už odolať. Spustil svoju dlaň. Mäkko pristála na jemnej koži a jeho horúce pery prisali sa jej na belostné plece.

   V tej chvíli si uvedomil svoju neopatrnosť. Bolo neskoro. Kúzlo neviditeľnosti sa rozplynulo skôr, ako by tomu stihol akokoľvek zabrániť.

   Kráska netušila, čo sa deje, cúvla o piaď, ale naraziac o špicu jeho topánky stratila rovnováhu a bola by sa zviezla k zemi, keby ju nezachytilo čiesi mužné rameno.

   V záhrade zašumel ostrejší vietor a rozhojdal trojružu všetkými smermi.

   Obe postavy zatajili dych.

   Kráska s doširoka otvorenými očami neveriacky hľadela do veľkých, vypúlených očí v spleti vlhkých sinavých vrások svojho väzniteľa.

   Díval sa na ňu, prevesenú mu bezmocne cez rameno, nevediac, čo teraz robiť. Až keď zbadal hrôzu, čo prebleskla jej čelom v podobe kolmej vrásky a ľavá ruka jej zakryla ústa, z ktorých sa dral do tmy srdcervúci výkrik zdesenia, akoby sa náhle prebudil.

   S prudkým nádychom vymrštil jej útle telo od svojho, sotva udržala rovnováhu. Rozhodil zúrivo rukami, zaboril ich do jej ramien a nešetrne ňou kymácal zboka- nabok zúrivo vreštiac.

   - Tušil som tvoju zradu ! Chcela si ma podviesť ! Oklamať ! ...Mňa temného ?! Ako si sa len opovážila...Ako si si dovolila ...- ani nevedel, čo povedať, a predsa mu bezmocnosť prinášala na jazyk tie najnevľúdnejšie slová a vyhrážky. – Chcela si mi ujsť ! Priznaj sa, ty podvodníčka ! Priznaj, že si zosnovala niečo proti mne ! – na um mu prišla spásna myšlienka.

      Nahol svoju škaredú tvár tesne k tej jej a začal s neskrývaným sarkazmom.

   -  S kým si sa to tu rozprávala ?! Hááá ?!... Odpovedz mi ! Kto je tvojím spojencom ?! S kým spriadaš svoje hnusné úmysly ?!... Chceš sa ma zbaviť ? Chceš ma zničiť ?! Zabiť ?!...Toto by si chcela ?! Moju smrť ?! Aby si bola voľná ?... Máme dohodu !!! Dohody so mnou nikto neporuší ! Budeš tu zavretá navždy !!! Počuješ ?! Navždy ! ...- vrieskal.

   Rozbehol sa, stratil v dyme, aby sa v mžiku zas objavil. V rukách držal svoju dýku.

   Kráska sa na smrť vyľakala a skryla si tvár do dlaní.

   Chvíľu bolo ticho. Akoby obaja váhali, čo robiť.

   Pomaly zložila roztrasené dlane a hrdo si stala zoči-voči mužovi, odhodlaná, že už mu neuhne pohľadom.

   Zaváhal. Ale len na chvíľu. Jeho škaredú tvár preťal ako blesk z jasného neba štrbavý úškľabok. Oči mu potemneli, tvár ešte viac zosinela. Kropaje potu leskli sa mu v každom záhybe. Koža na krku bola napnutá, že ohryzok vyzeral, akoby z nej chce rovno vyskočiť.

    Neuhla pohľadom. Tentokrát nie. Vydrží, nech by sa dialo čokoľvek strašné.

    Začal skoro milo.

   - Tak na čo čakáš ? – pred očami sa jej zaleskla jeho dýka. Kúzlo jeho moci. – Na ! Tu ju máš ! Chcela si sa ma predsa zbaviť ! Prosím, len si ju ber ! Na !... Ber !... No, na ! Ber...No ber! – ziapal ako zmyslov zbavený natŕčajúc dýku len tak ledabolo položenú na dlaniach a po krokoch sa blížil priamo k nej.

   Cúvla. O krok, o dva. V očiach sa jej zaleskli slzy. Nie, nezabije ho. Nedokáže to. Aj keď by tým zachránila toľko ľudí, zbavila svet najväčšieho zla, ktoré nosí...Nie. Nie. To nemôže. Nedokázala už zadržať plač.

   Ozýval sa ešte dlho chodbami zámku, kým utekala do svojej komnaty vo veži.

   Zostal sám. Zase sám. Ako už toľkokrát predtým. Ako stále.

   Triasli sa mu pery, dlane pod dýkou. Triasol sa celý. Neľudský výkrik vydral sa mu z hrude.

   Otrčil dýku mesiacu a mrmlal hrozné zaklínadlá. V dvorane sa zablyslo a potom pustošivý uragán pustil sa do diela skazy. Bolo počuť rinčania skla a porcelánu, lámanie dreva, vyvracanie koreňov a šum kymácaných konárov kríkov. Zúrivo metal dýkou a jej zlá moc zasiahla každú vec a zničila ju.

    Všetko trvalo iba chvíľu a obraz skazy bol dokonaný.

    Len v tme záhrady, tesne pri múre, zostala nepohnuto stáť jediná nedotknutá trojruža.

    Stál, stále sa trasúc zapretý oboma rukami o parapetu a vzlykal. Prúdy zvlnených vlasov padali mu do tváre a skryli jeho zúfalý nárek. Po chvíli sa odlepil od rozbitého okna a nevnímajúc spustošenú záhradu ani dvoranu pomaly, tackavo odchádzal, s dýkou spustenou popri nohe.

    Dvere s hrmotom zarachotili a vpili nešťastného hradného pána.

domiceli