...pre moju osobnú ilustrátorku na želanie...trochu romantiky...vraj dlho nebola...nasadiť ružové okuliare a vzdycháme, vzdycháme...:-)
Obchodné tajomstvá IV
kapitola
42
Obraz
Po špičkách kráčala k stredu izby.
Priamo k masívnej vyrezávanej posteli. Plameň sviečky, ktorá sa nejakou
záhadou objavila, len čo si to zapriala v jej rukách, sa triasol
s ňou. Obzrela sa vôkol, akoby si od nemých kusov spiaceho nábytku pýtala povolenie.
Stála s dívala sa...
Bol krásny ako Adonis z obrazov.
Bolo jej takmer ľúto, že nebol tiež nahý ako na obrích plátnach od slávnych
umelcov, čo ako malá tajne obdivovala
v hosťovských izbách zámku svojho otca.
Kedysi by sa len pri myšlienke bola bývala
zapýrila. Teraz sa hladno dívala
zhypnotizovaná jeho mužným telom, hoci zahaleným, akoby sa len pred
chvíľou vrátil niekde z mesta a od únavy zaspal krížom cez posteľ.
Teplé, ale temné odtiene jeho odevu ostro
kontrastovali s belobou povlečenia a lesklé vlasy rozhodené po bavlnenej
pokrývke lôžka, ktorá síce svetlá a čistá, no drsná, mohla len jedovato závidieť kvalite jeho
jemnej košele. Tá trochu viac skrkvaná, vpredu skoro do pása rozopnutá
a ledabolo vygajdaná z nohavíc, na ktorých si pred spánkom len odopol
kožený opasok s masívnou prackou, z jednej strany zošuchla sa mu
z ramena a odhalila snedý sval.
Dýchal pokojne, takmer nehlučne. Hlava
obkrúžená druhou rukou, ktorej koniec strácal sa pod vlasmi, smerovala priamo
k stropu.
Na čele vrásky, stopy chmár dnešného dňa,
ostrý nos, brada a úzke, pevne zovreté pery, dodávali mu výraz, v ktorom
sa bili pokoj noci s nepokojným dňom, čo dopisoval mu v snoch svoj
denník.
Košeľa na hrudi sa pravidelne dvíhala. Kde-tu
tesne priliehala k telu, inde v záhyboch, odsunutých ku krajom,
neposkytovala teplo, skôr akoby náročky odhaľovala kusy nahého muža chlípnemu
nočnému chladu. Ten ich olizoval zanechávajúc mokré šmuhy po súboji horúceho
tela so svojím mŕtvym ľadovým pokojom.
Kúsky vyčnievajúcej kože s temnými chlpmi
leskli sa v sliepňajúcom svetle sviečky.
Možno
potom, možno ešte nevyschli, keď sa muž
podvečer narýchlo umýval. Iste len nedávno.
Celá jeho silueta pôsobila akoby z nedokončeného obrazu, kde
nevieme, či model zaspal od únavy skôr, ako sa stihol odstrojiť, či takto
pristrojený ešte nedokončil svoju garderóbu a znova ho dostihol spánok,
napriek tomu, že ten večer, či noc plánoval majster stvoriť inak.
Bol krásny ako Adonis...
Sedela na pol zadku na kraji lôžka
a dívala sa. Len dívala. Pohľadom láskala jeho tvary, uhládzala každý
kúsok. Napnutá látka na stehnách, pracka opaska, rozvetvujúce sa ochlpenie
tiahnuce sa mu kdesi z tajomnej hĺbky lona, čierna košeľa s ostrovmi
nahej hrude, temné oči...
Ustrnula.
Temné oči !
- Chcete niečo zapáliť ? - zašepkal bez
pohnutia, držiac ju len pohľadom.
Potriasla bezmyšlienkovite hlavou, ako dieťa
prichytené pri vylizovaní lekváru v špajzi za kuchyňou.
Stále z nej nespúšťal pohľad, takmer
ani nežmurkal, aby mu z neho nevykĺzla.
Jednou rukou ovil jej dlaň, v ktorej
zvierala rozkmitanú sviečku. Pohla prstami. Svetlo vymenilo majiteľa.
Neuhla pohľadom. Nemohla. Nechcela.
Sfúkol ju a odhodil na zem zároveň s pohybom,
ktorým ako šíp narovnal sa do polosedu, až jeho tvár pribrzdila iba kúsok od
jej.
Neuhla. Nemohla. Nechcela.
Sparalizovaná očami chytila sa len za hrdlo, akoby
z neho chcela vytlačiť nejakú odpoveď.
Dívali sa jeden na druhého. Z jeho
pohľadu cítila, že ako korisť mu nevykĺzne.
Zodvihol pravý kútik.
- Netreba. Dávno horím... -
Skôr, ako pomaly dopovedal, nadvihol ju
zároveň jedinou rukou ako pierko, prehodil ponad seba nabok a vymanil sa
spod nej. Dopadla do drapľavej prikrývky s rukami rozhodenými pri hlave.
Okamih mu nevidela do tváre, lebo mu ju z oboch strán zakryli vlasy.
Pohodil hlavou a všetky pramene
poslušne zmenili tok a roztiekli sa po pleci ruky, o ktorú sa
podopieral, aby na ňu mohol hľadieť z výšky.
S úľubou.
V chabom svetle noci žmúril
a roztváral oči fiktívne ju omotávajúc povrazmi pohľadu. So zadosťučinením
predátora, ktorý sa pohráva s korisťou, aby jej spôsobil ešte väčšie muky.
Nie, nechcel jej priniesť bolesť. Nechcel sa jej zmocniť. Čakal. Vyčkával.
Trpezlivo, a predsa nedočkavo na jej reakciu. Jej odovzdanie sa osudu.
Zatvorila viečka.
Keď ich znova dopoly pootvorila, už cítila
jeho vôňu. Jeho hlboké nádychy a výdychy. Cítila jeho vnútorný boj, jeho
vlasy, čo sa jej rozliezli pri uchu. Mierne sa k nim pootočila, pritiahla
si ich bližšie k tvári a stúlila sa v ich mäkkosti ako mláďa
k matkinmu teplému kožuchu, tam, kde cíti istotu, pokoj, lásku...domov.
Zatvoril oči a lícom sa obtrel o to
jej. A ešte, a ešte, kĺzal sa po ňom zmätene hore-dolu, akoby bol
zablúdil. Vnímal len dotykmi jeho bunky, ktoré sa po každom dotyku
prebrali z ustrnutosti a podskočili od radosti, ako odkliate princezné,
prekvapené, ale uspokojené z pocitu, že ich ktosi zachránil.
Potom líce našli aj jeho pery. Takmer
nehmotne láskali ho kúsok po kúsku smerom kdesi k uchu, až sa stratili na
krku.
Tam sa prebudil smäd. Neuhasiteľný smäd po nej. Vpil sa. Nedočkavo,
neukojiteľne nasával jej mladosť, jej krásu, jemnosť, vôňu, celú by ju vypil na
dúšok, ale vedel, že ani to by jeho smäd neutíšilo. Spomalil. Opäť len nežne
priliepal pery k jej koži.
Cítil, ako sa jej malé dlane vybrali na prieskum
jeho tela.
Vzdychol.
To ju povzbudilo.
Bola bezmocná a predsa cítila, akú má
nad ním moc. Znepokojená a predsa pokojne prijímajúca jeho láskanie.
Vzrušená a rušiaca všetky predsudky a obavy. Nedočkavá
a čakajúca konečne naplnenie svojho osudu...
Cítila jeho vlhký dych v svojej tvári
a stony, čo prerastali do zničeného kvílenia vsúkavali sa jej do uší.
Tak
veľmi sa jej nechcelo otvoriť viečka.
Pozrieť sa pravde do očí...
- Tak ty neprestaneš ?! - zašemotila do stonov. Tie ešte zintenzívneli.
Zmraštila nozdry, pravú ruku vystrelila na miesto, odkiaľ sa ozývali zvuky.
Netrafila. Horúci dych ohrieval jej teraz ucho.
- Bassomabyťa ! On si ešte z môjho
pleca spraví lehno, potvora jedna chlpatá, dotieravá! – prskala.
O jej stehná zapreté vrchné hnáty
nezvaného hosťa, zaslintaná papuľa spokojne hovejúca si na jej hrudi
a vrtiaci sa chvostisko naivne a nevinne zametajúci trávu na chvíľu
zmrazili jej rozčúlenie.
Zhlboka sa nadýchla vyvrátiac hlavu dohora
a tvár jej rozžiaril úsmev.
Posledné záchvevy prchajúceho sna vynorili
sa jej za viečkami, kým v okamihu jej tvár zas ustrnula a zošedla,
lebo do obrazu strčila sa tlama
bodkovaného psa s drsným jazykom, bezuzdne hopkajúceho okolo, márne sa
snažiac labami obchádzať jej útle telo.
-
Pongo ! ...Čo ty tu robíš ? – chytila ho za tlamu a potriasla ňou.
Nad nimi sa už týčil tieň jeho pána.
- Bella...nechápem...vy spíte tu, na
čistinke ? ...vy nebývate u... pána
Golda ? – pýtal sa Archie Hopper
nechápavo s obojkom v ruke venčiac tu svojho psa.
Pozrela na neho, slabo sa usmiala a už
jej nebolo.
Vyjavený Archie s Pongom ustrnuli
a nezmohli sa na nič.
- Ide sa za pánom Goldom ! - po chvíli vyjachtal stále prekvapený psychiater
cestou dolu sa stále obzerajúc na miesto, kde ju našli, či sa tam znova
neobjaví...
domiceli
Vy neprestanete s tými koncami... :) ale aj tak pekné. už som mala prichystaný komentár a zrazu koniec. Ale aj tak Vám ho napíšem. To vôbec nevyzeralo ako boj :) :D ;)
OdpovedaťOdstrániťJU
OdpovedaťOdstrániť