RUMBELLE - Akty "X"-GOLD, Zberačka nádejí 5. kapitola

AKTY „X“- GOLD

Zberačka nádejí

X.

      Tušili sme, že nás k nej nevpustia, a predsa sme si neodpustili tento „neplatný nemocničný pokus“. Paradoxne na ňom trval Adam, nie ja. Prvé, čo mi napadlo, boli ospravedlňujúce výčitky svedomia. Vravel predsa, že k nej večer dvakrát milý nebol. Viem si živo predstaviť. 

  Rozrušený stepuje pred lekárom, ale nepomohlo to. Odchádzame s dlhým nosom, len s kusými informáciami od chlapíka, ktorý sa vraj zajtra zastaví.

  Ťaháme sa k Adamovi do bytu a schod po schode strácame energiu aj náladu. V duchu riešim firmu. Formálne blbosti chodu. Budem musieť odvolať všetky konfrontácie. Ktovie dokedy.

  - Myslela som si, že ju aspoň uvidíme cez nejaké to sklo. Vieš, ako vo filmoch. Ona v strede vysvietenej miestnosti. Samé prístroje a hadičky a jej chabo zahalené biele telo...- vizualizujem.

  Strhol sa.

  - Prečo by mala byť nahá?! – pýta sa skoro s jedom.

  Zrejme aj tak nečaká odpoveď. A keby aj čakal, tak márne. Na kraviny mu zväčša neodpovedám.

  Nechám ho odomknúť aj drgnúť s jedom do dvier. Nechávam mu aj náskok, aby skontroloval, či mu zas niečo neomrmlem. Na riady a rozbordelovanú posteľ som však už zvyknutá. Na bez ladu a skladu pohádzané knihy som si vypestovala imunitu, neposkladané zvršky ma neiritujú, tak čo by ma mohlo ešte v jeho chaose, ktorému ako inteligent vládne, prekvapiť?

 Prekvapilo.

  Stál rozkročmo pred svojou posteľou. Neustlanou, ako som predpokladala. Ale akoby sa tam v noci prehnalo prinajlepšom tornádo.

  - To vyzerá na komplikovanú noc. – skúšam odľahčiť situáciu, ale plachta vydrapená zo všetkých štyroch rohov, napoly zvlečený vankúš aj obliečka na paplón a... Vidím dobre? To sú hlavičky kvetov?!  

   -  To sú gerbery?! – konštatujem neveriacky radšej šeptom.

  Stojí vážny a mračí sa.

  - Ako spávam? – pýta sa odveci a detinsky.

  Zrejme naráža na skrkvanú posteľ. Nebýva to také hrozné. Moja polovička je občas oveľa v dezolátnejšom stave.

  - Nepokojne. Mávaš nočné mory. Si spotený, odmietaš si prezliecť tričko na spanie za suché a potom sa túliš k vankúšu a tajne vzlykáš, kým zas nezačneš chrápať. –

  - Nikdy nechrápem! –

  - Chrápať vo význame, že zas zaspíš. –

  - Presne. Spávam na bruchu! Na bruchu sa nedá chrápať. Ráno som sa prebudil na lopatkách! ...Asi som chrápal. –

  Dívam sa na neho, ako na nekompletného. Na bruchu či na lopatkách. Spotený, nespotený. Ale prečo má v posteli gerbery?

  - Ten fetišizmus by som u nej aj predpokladala. Dokonca tú jednu kvetinu, čo mi po tebe poslala tiež, ale...- prepáč, máš ich plnú posteľ. – natáčam sa na neho a asi vie, že chcem vysvetlenie.

  Prehrabne si vlasy, rozloží čosi neviditeľné rukami a zúfalo na mňa pozrie.

  - Mám okno! – precedí vyslovene nešťastne. – Posledné, čo si pamätám je, že mi podala tú debilnú kvetinku, dala k nej manuál, čo ti mám povedať a buchla dverami. – ukončuje, čo už viem. Čas na doplnkové informácie. - Ráno spím na chrbte, nahý, obložený gerberami! Belle, ver mi...ja...nepijem, nefajčím, na ničom nefičím. Kde sa podela moja noc?! – z očí mu srší zúfalstvo zmiešané s nešťastnou predtuchou, že mu uniká niečo, čo nie je schopný prijať, ani pochopiť.

  Som ochotná ho prijať, aj pochopiť. Schopná asi nie. Objímam ho a nechám sa túliť a inzultovať jeho záporne krútiacou sa hlavou.

XI.

  Celé popoludnie sedí a zíza pred seba. Celý večer sedí a zíza.

  Postlala som, prevliekla duchny, vyvetrala. Nepoužíva parfum, ale viem, že tu bola. V jeho spálni bola Lili. Hnusí sa mi, že prádlo musím vziať k sebe, lebo Adam nemá pračku. Asi sa v ňom, s nechuťou síce, ale trošku pomrvím. Hnus, čo i len pomyslieť...

  - Pôjdeš so mnou. Chcem nájsť toho psíčkara. Musím sa ho spýtať na... nejaké detaily. Škoda, že nám ten pán dôležitý nenechal tie fotky...- konečne sa začína preberať z letargie.

  - Ak ťa zaujíma, či bola tiež nahá, tak bola. Ležala na chrbte a obložená gerberami. – neodpustím si iróniu.

  Končím rozstrieľaná jeho nevraživým pohľadom.

  - Ako to môžeš porovnávať?! Ako to... vôbec môžeš dať dohromady. Ja a ...ona! Nikdy, Belle! Nie, preto, že vôbec nebola môj typ, ani nie kvôli tebe, prepáč, aj kvôli tebe...ale ona... ona bola niečo ako... náš pracovný nástroj. Jeden z počítačov. Chápeš?! -  skúša sa obhájiť, ale ide na to z veľmi zlého uhla pohľadu.

  - Lili bola človek! Žena. Trochu bláznivá a mala svoj svet, ale... Mala aj svoje city! Viem, že bola nešťastne zaľúbená, tak sa láskavo o nej prestaň vyjadrovať ako o... Adam, ako môžeš?! - strácam slová.

  - Môžem! Rovno som jej povedal... a včera tiež zopakoval, že: nie! Nikdy už do tej istej rieky nevstúpim. Bodka. Ona a ja – nie! Súhlasila, rešpektovala nás dvoch a mal som pocit, že si konečne začína zvykať a... že jej to už neprekáža. Veď sme fungovali! Všetko klapalo! Firma šlapala! Došľaka, kde sa zrazu tak náhle vzal tento problém?! – plieskal nervózny do opierok obľúbeného kresla a lietal očami po celej izbe.

  - Myslím si, že to nebolo „náhle“. Posledné týždne sa všeličo zmenilo. Začala nás vodiť za nos. Čo tie nájdené a neprezradené mŕtvoly? A tie jej pračudesné gerberové rituály nad ich hrobami? –

  Aj by som sa k nemu priblížila, ale intímna vzdialenosť by našej konfrontácii s realitou nemusela prospievať.

  - Vedela, že o tom vieme. Povedala mi to. - doplnil.

  - Mali by sme sa odraziť z toho, čo ti prišla povedať a zrejme... nepovedala, lebo si ju predčasne a netaktne vyhodil. Čo sa „zhoršuje“? Adam, nestarala som sa do toho, čo je, alebo nie je stále medzi vami dvoma, dobre, zhrýza ma to odjakživa, ale verím ti. Veríš mi? Podľa mňa, nemôžeme čakať, kým sa preberie a povie nám, čo sa jej stalo. Mali by sme vedieť, prečo... – odhodlávam sa narušiť jeho obranný val.

  Prijíma moju nenápadnú inváziu do jeho lona, aj moju mäkkú hruď. Prijímam jeho láskanie, len sa čudujem jemu, že práve teraz a tu a takto.

  Adam nie je  veľký experimentátor, skôr misionársky klasik, ale táto nečakaná fotelková romantika má svoje čaro. Asi by som ani ja nezniesla dnes jeho posteľ. Ani prezlečenú a raziacu ešte mojou avivážou.

  Bez predohry ma zbavuje zvrškov aj vôle a pritom som to ja, kto preberá opraty a vezie nás na spoločnej vlne trochu tlmenej, ale predsa vášne.

  Zostávame v dvoch klbkách, naoko samostatných, ale vnútorne ešte spojení doznievaním spolupatričnosti.

  - Nemôžeš mi tak veriť, Belle...- slintá mi do husej kože pŕs a necháva ich zimiť sa, keď dobyté územie strieda s ďalším a ďalším znovu objavovaným.

domiceli

RUMBELLE - Akty "X"-GOLD, Zberačka nádejí 4. kapitola

AKTY „X“- GOLD

Zberačka nádejí

VIII.

      Policajné riaditeľstvo je len prechodná zastávka. Štandardné postupy, neštandardné postupy. Zopár papierov, šušušu, vážne tváre, neveriaci Tomášovia, zopár ďalších svätých k tomu. Prakticky nikto netuší, ako sa k nám postaviť. A každý sa chce. Podozriví? Svedkovia? Podozriví svedkovia? Obete? Páchatelia? Z každého rožka troška? Kopa slov, rečí a stále netušíme, čo sa vlastne deje. Aspoň ja určite. Lustrujem Adamovu tvár, ale nie je veľmi čitateľnejšia, ako inokedy. Povie mi, až sám bude chcieť.

  - Som poverený vedením tohto prípadu. Áno, zámerne som sa vám nepredstavil. – s rukami vo vreckách staromódneho baloňáku prihovoril sa nám... kto vie kto.

  A vyzýva nás, aby sme ho zas niekam nasledovali. Nuž, konečne sa to možno aspoň trochu pohne. Čo je to „to“?

  Nášmu pridelenému sprievodcovi sa miestnosť, čo nám veľkoryso požičali a, dokonca,  vypratali od personálu, nepozdáva.

  - Pôjdeme do terénu. Pozývam vás. - urobil afektované gesto, ktoré mi k nemu nepasuje.  Smer dvere však prijímam s radosťou. Bzukot policajnej stanice vo mne vyvoláva len negatívne spomienky.

  Má zvláštny druhovetový typ humoru. Prvá veta strohý oznam, druhá buď pokus o odľahčenie situácie, navodenie pocitu neformálnosti, alebo obrana formou vtipných dvojznačných poznámok. Nevydarená forma humoru.

  Fajn, súkromné auto. Už dávno sme s Adamom nekempovali na zadných sedadlách. To spolujazdcove má zapratané fasciklami, taškou, stravou z fastfoodu a nemožnou šiltovkou pasujúcou k jeho celkovo katastrofálnemu outfitu. Pred ženou nič neschová. Prvý dojem – totálny prepad.

  Naštartoval, ale kým sme sa pohli, podal nám dozadu akúsi novotou voňajúcu zložku. Fotky a nejaké oxeroxované stránky, pravdepodobne, nemocničných záznamov. Neplatia na ne pravidlá lekárskeho tajomstva a tak?! Zrejme, na tieto nie. Všetko ešte vonia čerstvosťou a tlačiarenskou farbou.

  - Ste z brandže, dokonca, ste z úrovne, kedy vás už fotky, čo uvidíte, nemôžu veľmi vyviesť z rovnováhy a akokoľvek rozrušovať. -

  Skúša v spätnom zrkadle sledovať obe naše tváre, ale dobre vie, že si musí vybrať. Tipujem tú moju.

  S neskrývaným záujmom hľadím na dosť nekvalitné čierno-biele zábery, zrejme z akéhosi miesta činu. Podarilo sa mi dešifrovať noc, les, kopy hliny. Hej, aj telo. Až detailný záber, ešte rozmazanejší ako pôvodný, spôsobil, že sa mi fascikel roztrasie v dlani.

  - Spoznali ste ju. Je to teda ona. – neomylne zareaguje náš šofér a necháva nás vychutnávať si podané menu.

  Bola to ona.

   - To miesto je mi povedomé...-  loví z kôpky Adam niekoľko záberov a natáča ich viac do svetla.

  - Je to ten pahorok nad supermarketom. – odobrí mu sprievodca.

  - Podľa tohto, tam policajné tímy urobili prieskum. Hľadali telo, ale... – odmlčal sa.

  Ani on nechápe, prečo v jednej z dier, v rôznych hĺbkach vykopaných na mieste, ktoré sme označili, leží ona? Alebo je to len kamufláž? Na sprievodcu? Aj na mňa?!

   - Je mŕtva?! – nedá mi nespýtať sa rovno.

  - Dobrá otázka. Chcete počuť: „Žiaľ, nie.“ Alebo: „Chvalabohu, nie?“ – skúsi byť zas sarkastický.

  Nezareagovali sme. „Nie“ v oboch možnostiach nám postačuje. Lepšie sme sa zahľadeli na detaily fotiek. Na čierno-bielej má bielu tvár. Viečka zatvorené. Čmuhy budú hlina, prípadne aj krv, alebo oboje. Hlavne, že nie je mŕtva.

IX.

  - Prečo stojíme tu? – pýtam sa hlúpo, ale musím čosi vravieť, inak mi rozum nedá pokoj so svojimi konšpiračnými teóriami.

  - Sme na mieste. Nechce si kúpiť nejaké kvety? Gerbery, napríklad. – zadiera muž, pýta späť požičaný materiál a vypoklonkováva nás z auta.

  Frmol pred supermarketom nikoho nezaujíma, vieme, kam máme namierené. Ani sa nesnaží viesť nás, dáva mi prednosť. A zase kopa slov.

  -... privolaná hliadka našla v jednom zo skúšobných výkopov nehybné telo. Ten psíčkar tvrdil, že čiastočne bolo zahádzané hlinou, listami, trávou, skrátka, zrejme skryté pred zvedavými pohľadmi, ale nie dostatočne. Možno narýchlo, možno... skrátka nejaké to vyrušenie, prípad sa vyšetruje. Vráťme sa k nálezcovi onoho nechceného pokladu. Zdalo sa mu, že nájdená ...žena nevykazuje ešte známky primeraného mŕtvolného rozkladu...- čas na zamyslenie sa, či humorná vsuvka je príhodná. - ...zničil takmer všetky stopy tým, že nám ju pekne odhrabal a pokúšal sa oživovať. Zrejme. Zaradili sme ho aj medzi možných páchateľov. Kto normálny venčí psa pred štvrtou ráno?! – usmial sa na Adama.

  Ten mu úsmev vracia. A chce poštu posunúť mne. Ale ja sa nehrám. Sklamaný vracia pohľad, so stále nahodeným úsmevom, na rozrečneného muža, ktorý zjavne neskončil.

  - ...o štvrtej ráno volal, dáme mu krycie meno “psíčkar“,... – hrá sa na veľkého detektíva, -... na pohotovosť. Našli ju podchladenú, nereagovala na podnety. Z lekárskej správy vieme, že na tele mala viacero poranení, pohmoždenín a mala nedávno pohlavný styk. Nedávno znamená v čase upadnutia do kómy. Chvíľu predtým, alebo chvíľu potom. – opäť dramatická pauza.

  Zrejme na pomyselný potlesk za bravúrne zvládnutie spravodajskej relácie. Živo si predstavujem, ako by to dal Adam. Asi skoro takto isto. Majú čosi spoločného. Čosi, čo mi je na Adamovi sympatické, na tomto nie. Aké neobjektívne posudzovanie, uvedomujem si, ale...

  - Vravíte, že bola znásilnená?! – opakujem indície.

  - To vravíte vy. Ja som vravel, že lekárska správa potvrdila koitus. Či bol dobrovoľný, alebo vynútený, by nám zrejme vedela povedať len ona sama. Ale nevie. Nezachytili ste pojem: kóma? – zarypne.

  Nevenujem mu už pozornosť. Adam tuší, že sa v duchu pýtam na jeho nemiestne poznámky ráno v kancelárii.

  - Žartoval som...- skoro zapiští mojím smerom, ale muž vedľa nás zvážnie.

  - Našlo sa množstvo odtlačkov prstov. Množstvo. Naozaj veľa a ľahko identifikovateľné... Čo ste robili včera večer, respektíve v noci zhruba medzi desiatou a štvrtou hodinou rannou, pán Gold? – trapoší náš sprievodca a ja mám vážnu obavu, že mu Adam začne elegantne, do detailov vykresľovať niektoré z našich milovaní a nehanebne do partnerky pretaví našu „Lili“, dobre vediac, že ja mu to nezožeriem a tento tu akiste tiež nie. Alebo sa budem mýliť?

  Asi očakáva, že mu prinajlepšom položím ruku na plece, alebo si aspoň stanem vedľa neho na znak spolupatričnosti a dôvery, mňa však zaujímajú zvyšky kvetov, čo sa tu všade povaľujú.

  Gerbery.

  Doplo mi. Lovím z vrecka tú, čo mi dal Adam ráno. Jasné, že ma to skôr nenapadlo. Tá nie je z tých, ktoré tu rozkladala ako pietnu spomienku v čase, keď sme tu boli prvýkrát a skoro tajne ju pozorovali. Je síce zvädnutá, ale málo.

  Zohýnam sa po jednu z hlavičiek. Do série...

domiceli

RUMBELLE - Akty "X"-GOLD, Zberačka nádejí 3. kapitola

AKTY „X“- GOLD

Zberačka nádejí

VI.

      Sterilnosť kancelárie ma už ani neiritovala. Prenajaté priestory len kvôli forme, aby firma pôsobila vierohodne platil zadávateľ, ostatne, ako všetky výdavky s chodom.  Dva plus jedna stačí na vyvolanie ilúzie, že sme v registri živnostníkov a nevedie sa nám zle. Kovový lesk a sklo, štósy fasciklov a zásuviek, technika, ktorej netreba rozumieť, len udržiavať jej status pomocníka. Neverím na zúbkovú vílu, ale nejaká jej kolegyňa sem pravidelne musí po nociach chodiť, lebo nikdy nikde som nevidela ani zrnko prachu.

  Odomykám, skúšam nedýchať, kým sa nedostanem k oknu a nevyvetrám na poživateľnú konzistenciu vzduchu. Automaticky spúšťam siete, PC, rýchlovarnú kanvicu. Musí to tu žiť, šumieť, pukať, pípať. Mal dokonca nápad posadiť sem hostesku, čo by sa tvárila, že to všetko obsluhuje, kým sme my dvaja v teréne. Ale láska k peniazom a aj ku mne mu to rýchlo vygumovala z projektu: NAŠA FIRMA. Raz budeme mať aspoň kvalitný kávomat. Sľúbil mi to. Taliansky. Ten DOLCE neviem čo. A nebudem si filtre vyrábať z papierových kuchynských utierok. Raz.

  Márne pátram po mobile, kde mám heslá, asi zostal zas v aute. Do desiatej času dosť prelustrovať pohľadávky a pohľadať luster...

  Zaborená v netočiacom sa už kresle, s krásne ošúchaným zamatom a fľakmi po každom dotyku, s vôňou rannej kávy už aj pod viečkami, usmievam sa na ten náš. Bol to môj nápad zariadiť si kúsok kancelárie v štýle retro. Nie, že by jednotlivé vintage kúsky mali nižšiu cenu, ale ľudia sa tu potom necítia tak ošúpaní zo škrupiny ľudskosti systémom, ktorý je na ich pochop priveľmi sci-fi.

  Lenže on to videl, ako päsť na oko, tak som si retro rádio, obrázky aj truhličky postupne navláčila sem, do miestnosti pre personál a jemu nechala kancel plný predlžovačiek a minimalizmu. A ja tu mám aj luster. Geniálne oplieskaný a zájdený. Kedysi vraj visel na železničnej stanici. Sľúbili mi k nemu štýlový amplión do série, ale niekto bol šikovnejší. Adam mi sľúbil, že mi do lustra namontuje klasickú žiarovku. Zrejme aj tu bude musieť byť niekto šikovnejší. Beztak mám rada tmavé rána, zahmlené či upršané, ktoré presvecuje iba tá vôňa kávy.

  Tak mobil predsa len nezostal v aute. Duto zuní kdesi z kabáta, čo skončil prevesený cez monitor počítača. Ešteže to Adam nevidí.

  - Rozumiem. Nie...nerozumiem. Môžete mi to, prosím, zopakovať?! – nechápem celkom centrálu s jej strohou správou.  Oni zas nechápu mňa a vysvetľujú mi skôr svoj problém s nedostatkom času, než môj problém s nedostatkom informácií.

  Dlhé vážne kroky prezrádzajú Adama. Bude sa tváriť unavene a upracovane a pohľadom prosiť, aby som sa ho na večernú seansu s našim „médiom“ radšej ani nepýtala. Odkladá bundu, šál, kľúče, nejaké knihy, ktoré len prevláka sem a zas domov. Uhýba mi pohľadom, ale očividne zaregistroval moju kávu. Neustrážila som si ju. Ani kreslo. Ale márne čaká, že sa mu zložím do lona, nasadzujem okuliare a obrňujem sa písacím stolom. Vidí ma prúžkovanú cez sklo dvier. 

  - Odvolali konfrontáciu? – pýta sa s nádejou, labužnícky si vychutnávajúc moje karamelové expresso, ktoré následne vyhodnotí ako hnus a výsmech kvalitnej kávy, kým ukazovákom akože nenápadne naberie penu z okraja a rozpustí si ju s patričným pôžitkom na jazyku.

  Počkám, kým to zo seba zmije na vecku, aby s počítačmi, aj so mnou,  pracoval už rovnako sterilný. Ja formulujem správu, ktorá by ho mala podľa všetkého prekvapiť.

  - Spomínaš si na ten pahorok nad supermarketom, kde sme boli naposledy? – nechávam zámerne dramatickú pauzu. -  Tak tam nenašli nič. Analýza, povrchová aj podpovrchová, nepotvrdila nič, čo by zodpovedalo nášmu predpokladu. Vyšli sme ako totálni paranoidní blázni. – nevydržím to, skladám okuliare a mierim k nemu skontrolovať zblízka, či je alebo nie je prekvapený. Bol zamračený. Takže – prekvapený.

  - Vieš mi...po včerajšku k tomu niečo bližšie povedať?! – zadriem naostro.

  Iba záporne zakýva hlavou, ale tvári sa vážne, akoby si do čítačky vracal replay noci a aj toho „pahorkového popoludnia“.

  - Nezdržala sa. Vravela iba čosi, že sa to zhoršuje. To vraví stále.... Potom sa ma pokúsila zbaliť. To robí stále... – vracia mi aj s úrokmi, ale keďže nereagujem, pritvrdzuje.  - Nemal som chuť na bohapustú súlož, tak sme sa pomilovali a potom chvíľu hrali vadí-nevadí. Vieš, že karamel neznášam, tak prečo mi to robíš? – prst v šálke a drísty, z ktorých aj tak neviem, kde končí pravda a začína jeho suchý anglický humor, za ktorý by som vraždila.

  - Nevadí. – skúšam sa nalodiť, ale asi nevyznievam dvakrát vtipne, keď stále vážny zaloví v rifliach a podáva mi uschnutú gerberu.

  - Klameš, drahá. Vadí! Vraj to prerátala trikrát! – precedí zúrivo, párkrát zaďobká do lupienkov odumretého kvetu, obíde ma tak, aby do mňa vrazil a mizne radšej kdesi na chodbe. Už nefajčí. Bude to tam chvíľu nad popolníkom ľutovať.

  Nedáva mi to nijaký zmysel. Jediné, čo mi z toho vychádza je, že vie, ako ju šmírujeme. Len prečo po niekoľkých platných pokusoch – táto slepá stopa? To divadlo, úplne rovnaké ako predtým. Kvety, ticho. Hrob. Telo sa našlo vždy. Až...

  Adam sa vracia. Ospravedlňuje sa dvihnutým kútikom úst. Zakladá mi prameň za ucho a bol by rád, aby som ho pochopila aj bez slov. A, samozrejme, odpustila.

  Lenže ja už nie som „médium“ a toto aj tak nebola moja parketa. Vraciam mu úsmev, ale veľmi chápavý nie je.  Akoby on sám vedel čítať myšlienky.

  - Uznávam. Bol som na ňu hrubý, tak sa ani nečudujem, že sme tam, kde sme aj boli. -

  - Naozaj...  po tebe vyštartovala?! – musím sa to spýtať. 

  Záporne zakýva hlavou.

  - Je čitateľná, ale nevie úspešne flirtovať a nie je to ani dobrá manipulátorka. Navyše po toľkých rokoch a spoločnej práci...čudujem sa, že to stále nevzdáva. – kreslí mi bruškami prstov po lícach akési vrstevnice a ja v nich viem veľmi dobre čítať, že to, čo cíti ku mne, k nej nikdy nebude.

   Nie je ani taký zásadový, ako skôr obyčajný chlap. Nemá rád nič prekomplikované, ani hrané vzťahy. Na priamosť a otvorenosť v citovej oblasti si môžem pokojne vsadiť. A predsa žiarlim. A on to vie. A ho to ješitne teší. A preto provokuje.

  - Myslíš si, že keby som ju oplodnil, dá nám pokoj? – 
  Ledva ustál moje odstrčenie.

VII.

  Zvonček na vchodových dverách. Ona nikdy nezvoní.

  Tuctový policajt v uniforme s kolegom v závese, ktorého skôr zaujal najnovší model AUDIny zaparkovaný kúsok od nášho vchodu, ako oznam, s ktorým ich, ako tandem, za nami vyslali. Prvý sa pýta na jej meno. Či ju poznáme? V akom sme vzťahu. Obligátne trápne otázky, končiace neobligátne.

   - Nepodarilo sa nám vystopovať jej blízkych príbuzných, je žiadúce, aby ste nám pomohli s identifikáciou. – znie skoro zaliečavo.

  - Stalo sa ...jej... niečo? – nechápavo sa obraciam na práve prichádzajúceho Adama, ktorému sa moje nevracanie sa do kancelárie zdalo už asi pridlhé.

  - Môžete ísť, prosím, s nami? –

domiceli