Mr. GOLD Obchodné tajomstvá V., kapitola 58. VEĽKOMESTO

Obchodné tajomstvá V

kapitola 58

Veľkomesto

    Do šumu rušnej ulice vystupuje z taxíka mladá žena. S ťažkosťami. Obrovské papierové tašky s logami známych značiek sa jej plancú pod nohami, nohy vo vysokých lodičkách nezvládajú nerovnosť terénu a vôbec nerátajú s nejakým priblblým obrubníkom a prikrátke šaty už nemá kto popravovať na radosť okoloidúcich chlapov, aspoň na okamih vytrhnutých z celodennej letargie zapíjanej chladnúcou rannou kávou z potuchnutého kelímku.

   Zdvihla peknú hlavu niekde do neba pricloniac si oči dlaňou. Ostré svetlo ju trochu zabolelo, nápoje v lietadle boli grátis a bolo ich dosť.

  Prichytila si ucho novej kabelky v zuboch a šmátrala v nej bezradne hľadajúc papierik s adresou.

  - Som dobre. Ale nejak moc nóbl to tu nevyzerá... – kriticky zhodnotila ošumelý bytový dom.

  Vošla do vchodu. Vtlačila sa tam bokom po niekoľkých zúfalých priamych pokusoch. Buchla tašky na zem a prekrútila oči nad stovkami miniatúrnych zvončekov.

  - No tak, zlatko, kde si... – zamyslela sa, ale riešenie nevidela.

  Vchodové dvere znova vrzgli a dnu vbehli akési chlapčiská.

  - Hej, stoj ! Chceš si zarobiť dolár ? – stala si rozkročmo a  namierila ukazovák na jedného z nich.

  Malý černoch zaklipkal očami a podišiel k nej tak blízko, že musela cúvnuť.

  - Ty sa v živote nestratíš, chlapče ! – rozosmialo ju to a vytiahla si kabelku radšej až nad jeho hlavu.

  - Tu niekde bude bývať ...povedzme pán, sám...bude chodievať často mimo dom...-

  Ani nemusela pokračovať s indíciami, krpec vyhrkol niekoľko čísiel bytov, vyskočil pre papierový peniaz a už ho nebolo.

 V dvoch z uvedených bytov nikto nebýval. Zostával posledný.

 Zúrivo búchala nahnevaná sama na seba, že sa dala tak ľahko oklamať.

 Dvere sa však nečakane otvorili.

 Oprela sa s blaženým úsmevom o veraje zaprúc sa lakťami a vytrčiac zadok do chodby.

  - Tak ma tu máš, zlatko ! Dúfam, že svojho zajačika nenecháš o smäde a pozveš ho na pohárik. – privrela viečka.

 Mladý muž v tričku s mikinou nenachádzal slová, keď lapla tašky a vošla bez pozvania dnu buchnúc náklad na stôl.

  - Inak, dík za darčeky...budem sa revanšovať....V naturáliách...– pristúpila k nemu a ovila mu ruky okolo krku.

  - Prepáčte, ale to bude ...asi ...nejaký ..omyl... – jachtal

  - Houby omyl, zlatko... Môžem ti hovoriť zlatko, však ?! Alebo chceš niečo drsnejšie ?...- zmenila tón na chrapľavý a spravila niekoľko pohybov, pri ktorých zostal radšej nehybne stáť, inak riskoval, že si spôsobí ujmu na dosť citlivom mieste...

  - Môžete mi hovoriť... ako chcete, - snažil sa byť zošokovaný muž vľúdny, - ...ale iste ste si ma s niekým zmýlili...Koho vlastne hľadáte ? -  vzďaľoval sa od tohto uragánu v úzkej krátkej sukni do bezpečia pri okne.

  V nutnom prípade použije požiarne schodisko...

   Žena sa rozvalila na stoličke s nohami od seba viac, ako je slušné a začala si ho pozorne premeriavať naťahujúc z úst žuvačku.

  - To nerieš. Ja si ťa tiež vôbec nepamätám. Zrejme to bola dosť divoká noc...ale nechal si mi letenku, tak som tu. Čo ti je z toho nejasné ?! – spľasla bublinu a dala sa do vysýpania obsahu veľkej tašky.

   Po znudenom prehŕňaní sa konečne vytiahla čeknutú letenku, kreditky...vysypala zopár drobných, čo jej zostali a spokojne sedela ďalej obzerajúc sa, kde v tomto pajzli bude asi bar.

  Zas jeden z tých, čo celý mesiac žgrlošia, aby si potom mohli jeden deň užiť niekde mimo domu. Ak bude mať šťastie, neobjaví sa tu jeho manželka, prípadne nedocupocú nejaké dietky so zababranými školskými uniformami rovno z mekáču...

  Nemo hľadel na letenku z Maine..na kreditné karty s menom Mr.Gold...

  - Kto je Mr. Gold ?! – spýtal sa a čelo sa mu poskladalo do harmoniky.

  Po vyslovení toho mena jej úsmev  zamrzol na tvári.

  - ...to...nie  sú... tvoje kreditky... však mám pravdu ?! – spýtala sa zmätená a z hlavy jej konečne vypŕchli posledné zvyšky fľaštičiek z aeroliniek. – Tak to sme v dobrom prúsere, kámo! – dokončila a zakryla si oči dlaňou, na ktorej zacengalo zo desať trblietavých náramkov.

  - Okradli sme najväčšie zviera v Storybrooku ! Sme pravdepodobne mŕtvi... – vykrútila pery a pritakávala dookola ako plastový psík na zadnej palubovke auta do rytmu hrkotania motora.

  - Ty...ty si zo Storybrooku ?! – vyhlesol prekvapený teraz on a ledva nahmatal opierku stoličky a zvalil sa oproti nej.

  Načiahol sa do police pri stene a vytiahol zájdenú pohľadnicu.

  Podal jej ju.

  - No, to je naša nefungujúca knižnica.... vežové hodiny. ...Dlho nešli...ale už idú...Tik-tak..tik-tak...- vracala sa jej veselosť, ale jemu tie zvuky kalili zrak.

  - On ťa poslal ! – vyskočil a nadvihol jej bradu.

  - Ti preskočilo ?! – odsunula mu ruku. – Keby vedel, že som zdúchla s jeho prachami, už tu tak pokojne nesedím...nesedíme, zlatko ! – pokývala sa mu pred tvárou. - Tak nič...ja padám...- začala natláčať veci späť do tašky a chystala sa na odchod.

  - Ako ma našiel ? – nedalo mu.

  - O čom to furt loloceš  ? – nechápala a hádzala veci bez ladu a skladu tlačiac ich do primalej tašky.

  - Môj otec... – zdvihol sa, aby ju stopol v balení.

  Stŕpla.

  - Chceš povedať...chceš mi tvrdiť...že ty...a ON...že ty si synom samotného pána Golda ?! – vyvalila na neho oči.

  - Asi to bude jeho nové meno, ale dám krk na to, že som. – pritakal.

  - Ale, že pŕŕŕ...ja svoj krk chcem mať stále pod hlavou...ja oňho nemienim prísť...ja sa pekne krásne vrátim domov, vrátim vášmu oteckovi jeho kreditky a...a čo som minula mu budem splácať...S pánom Goldom nie sú žarty...nie, to nie...- rozplakala sa.

  - Ako vidím, vôbec sa nezmenil... – uzavrel, pribuchol otvorené dvere a donútil vystrašenú ženu, aby si opäť sadla.

  - Vy, vy nie ste ako on...Vy mi pomôžete, však.... – vzlykala. – nemáte tu niečo vypiť ? Niečo ostré ?! Vodku...Whisky...to je jedno.- hladkala ho po tričku a nahlas smrkala.

  - Voda by nestačila ? Vo vašom stave by ste nemali piť alkohol. – ukázal smerom dolu.

  Cudne spojila nohy a pozrela na neho. Bez slova.

  - Je to už tak veľmi vidno ?! – spýtala sa po chvíli ticho.

  Mlčky súhlasne prikývol.

  Ľahla do zložených rúk na stôl a znova sa rozplakala.

  Došlo mu.

  - Snáď mi nechcete tvrdiť, že...to čakáte...s ním...! – vyvrátil hlavu dozadu. – Jasné ! Ukradli ste mu kreditky, hotovosť a snažíte sa pred ním ujsť... Nie, nie že by som sa vám čudoval, plne to chápem, kto by len chcel s ním zostať, ale...ale toto vám nevyjde !... To asi nepoznáte dobre môjho otca !... Vysnorí vás...nájde si vás aj na konci sveta ! A potom...Pochopte...nikto neporuší dohodu s ním...beztrestne... – vykladal zúrivo, ale bezmocne sa prechádzajúc po izbe.

  Rozrevala sa ešte intenzívnejšie.

  - Asi si budem musieť zacestovať...- uzavrel...

domiceli