Rumbelle
kapitola 9
Návšteva prichádza
Medzi záplavou farebných kvetov a just
akurát pod nohy sa motajúcich slúžok stála vysoká elegantne oblečená dáma.
Tmavomodré obtiahnuté šaty s dlhou vlečkou a umnou výšivkou, ktorá sa
tiahla celým jej stredom až po husté havranie vlasy na prvý pohľad hovorili
o bohatstve a vkuse tejto zvláštnej návštevy.
Nervózne sa pohrávala s vreckovkou,
občas sa znechutene oviala a poobzerala na všetky strany, aby so svojimi
veľkými mandľovými očami zámerne zvýraznenými čiernou kontúrou opäť spočinula
na jedinom pre ňu zaujímavom mieste – bráne do zámku.
Netrpezlivo kohosi vyčkávala.
Dvaja po zuby ozbrojení muži so skrytými
tvárami stáli po bokoch bez pohnutia
a mlčky znášali jej jedovaté poznámky.
- Už by mohli prestať s tou burinou !
Navláčili jej sem toľko, že sa uprskám k smrti ! Ako môže byť niekto tak
úbohý ...nevkusný...tak...tak...hrôza ! Tak chudobné kráľovstvo hádam ani nie
je na mape... sa divím, že som ho vôbec našla !...-
Upachtené slúžky sa ju snažili obchádzať,
len na chvíľu sa vždy pozastavili, zo slušnosti nedbalo uklonili a prášili
kade ľahšie. Už dva dni im strpčuje ich bez tak ťažký život svojimi
nezmyselnými prianiami, akoby bola jedinou pozvanou na „veľkolepú“ svadbu dcéry
schudobnelého kráľa Frencha II.
- To je úroveň ! Pch ! To sa mu podobá !...
Rovný rovného si hľadá ! Akurát z takejto diery si ju musel vybrať... -
- To dúfam nevravíte o mojom synovi
?... S dovolením, výsosť. – priblížil sa k nej obstarožný dobrácky
muž, vzal ju za rameno a odtiahol od okna.
– Fúka. Všade majú prievan. Bojím sa o vašu výsosť, aby tu náhodou
neprechladla. Iste nemajú ani dobrého doktora. Nemajú nič...A vy nemáte dcéru
na vydaj ? ...Ešte by sa dalo... – žmurkol lišiacky starec.
- Dovoľte ! Som ešte mladá ! A takéto
spôsoby si ....- zmĺkla, lebo vedľa v komnate sa čosi začalo diať.
Slúžky sa tlačili do úzkych dvier
a mykali hlavami, aby čo najlepšie videli, čo spôsobilo taký rozruch
a krik, čo odtiaľ vychádzal.
V strede izby stála krásna žena. S rukami
od seba nevedela, kde sa má prv pozrieť. Chvíľu si neveriacky obzerala svoje
skvostné rúcho, pretkávané zlatými niťami a zdobené viacfarebnými kameňmi,
chvíľu krúžila pohľadom po miestnosti, po ľuďoch, čo sa k nej snažili
prepchať pomedzi nespočet truhlíc naukladaných okolo nej.
- Bella ! ...Veď to je naša Bella ! –
skríklo niekoľko hlasov naraz.
Nestačila sa spamätať z jedného
prekvapenia, už sa na ňu valili ďalšie. Kopec rúk sa k nej načahoval,
obchytkával jej drahú látku šiat, doslova strhol kožušinami obšitý zamatový
plášť. Tam zas otvárali truhlice a žmúrili oči od toľkého zlata, čo sa
v nich skrývalo. Bola zmätená z toľkých ľudí...Tak dlho žila
v samote, odtrhnutá od nich, že si odvykla od toľkého ruchu.
- Dcérenka moja ! – vykríkol hrubý mužský
hlas, hoci z neho bolo cítiť, že sa láme žiaľom.
- Otec ! – hodila sa mu okolo krku, ako keď
bývala malá.
To ju už stláčali ďalšie a ďalšie náručia,
neveriacky do nej ďobkali prsty, či sa im nesníva.
Bola to Bella.
- Ty
si mi živá ! – nezadržal už otec slzy a ťažkou rukou hladil svoju znovu
nájdenú dcéru po vlasoch. – Živá...a krásna. Bože môj, ako si len skrásnela !
Bella, ako ...Ako to, že si zrazu tu ?...- jachtal prekvapený.
- Všetko ti porozprávam. Budeme mať ešte
dosť času...- zvyšok vety jej zostal v hrdle. Nie, teraz mu nepovie, že má
iba tri dni a potom...Teraz je šťastný. Aj ona je šťastná. Hoci, kdesi
v kútiku srdca ju čosi pichlo.
Díval sa na svoj ukazovák a malú
kvapôčku krvi sediacu na ňom ako lienka. V jej odraze videl svoju škaredú,
teraz navyše smutnú tvár. Nehneval sa na tŕň
trojruže, ktorý ho poznačil, pomaličky zatváral prsty do dlane, venoval
ruži pohľad a z kroka na krok, s rukami bezmocne spustenými
pozdĺž tela, ako nevládny opúšťal záhradu. Ako tu len bolo zrazu pusto. Ako tu
bez nej bolo ...
- Vy ju poznáte, výsosť ? - spýtal sa starý dotieravý muž, stále
zakvačený o rameno svojej spoločníčky.
- Bella... – odpovedala Regina sucho
a nenávistne pozrela smerom k hlúčiku šťastných ľudí zvítavajúcich sa
so stratenou. Hoci z očí jej sršala nenávisť, jej pery sa roztiahli do
zlovestného úsmevu. Konečne. Dočkala sa.
domiceli
TAK
OdpovedaťOdstrániť