Rumbelle - PREBÚDZANIE MÁP... 15. kapitola OKAMIH...

RUMBELLE

Prebúdzanie máp

nadviazanie na ff ZRKADLENIE

15. kapitola

Okamih...

     Nemocnica už spala spánkom spravodlivých. Zadumaná službu konajúca sestra, na pol tváre osvietená malou halogénkou, na recepcii smoklila nad nejakou polnočnou story, čo vysielalo znudené rádio, neóny sliepňavo driemali po dlhých chodbách, čo sanitárky práve dovylizovali poslednou už nevymenenou vodou. Nech si to zlizne zas ranná zmena.

  Bolo počuť len pípanie prístrojov a ťukanie do klávesnice, kedy personál medzi rodinnými problémami a receptami na zajtra monotónne zaznamenával zmeny dnešného dňa a pripravoval papiere na zajtrajšiu vizitu.

  Neokúňal sa využiť opäť mágiu a zneviditeľnený zhmotnil sa až v jej tichej tmavej izbe.

  Opatrne odložil spiace dieťa do kresla pri posteli, ošúchal si stŕpnuté ruky o hruď, aby sa trochu ohriali, kým pomaly, jemne prejde po jej líci, aby ju tým dotykom  prebudil.

  Nabrala do nozdier vzduch, trochu jej nadvihlo tvár a viečka sa jej rozochveli, prislabé však už na to, aby sa ihneď otvorili a privítali ho svojím plachým úsmevom, aký vedia vylúdiť len zamilované dúhovky.

  Bolelo vidieť ju v tomto stave, ale zohol sa k nej a pomáhal jej posadiť sa, podopierajúc ju pažami, aby sa sama príliš nevysilila.

   - Maličká..., Belle, naša maličká... je späť! - ukázal bradou na kreslo, kde sa schúlené do klbka pomrvilo dievčatko.

  Cílil, ako sa rozochvela. Možno chcela aj čosi povedať, ústa však nedokázali vyriecť ani slovko. Len jej zrýchlený dych vyjadroval poryvy jej...srdca?

  Pichlo ho pri tom jeho. Skúšal si predstaviť, koľko krvavo-červených rubínov videl v jej truhličke na pôjde...koľko do tucta jej ich ešte zostáva v hrudi?... Obával sa najhoršieho.

   - Belle, srdiečko, viem, čo si urobila, len prečo...prečo si mi o tom nepovedala skôr...nebol by som... – habkal, netušiac, ako jej dodať odvahu, keď sám nevedel nijako zastaviť zlovestnú silu kliatby, ktorá si kúsok po kúsku vyberala svoje posledné ešte nesplatené úroky.

  Nahla sa, aby lepšie videla a s láskou v boľavom úsmeve sa zadívala na spiacu dcérku.

  - Dokázal si to...zachránil si maličkú...- zakvačila sa mu o košeľu, cítiac, ako sa sám chveje. - ...to je dobre...to je dobre. Budete...spolu... - ustala.

  Oprela horúce čelo o jeho rameno a snažila sa  ustáliť nevyrovnaný dych a zamedziť kašľu, aby sa znova ozval a vytrhol jej posledný kúsok srdca z hrude...

  Dvanásty kameň...Posledný.

   - Pssst...ticho, tíško...nevysiľuj sa. Počkaj, prebudím ju. Zvítate sa. To...to ti dodá silu, uvidíš a...- nadvihol sa, jednou rukou ju stále pridŕžajúc, druhou sa načahujúc sa dievčatkom.

   - Koniec, Rumpelstiltskin! Tik-tak! Dvanásta odbila! – skríkol muž spoza ich chrbta a skôr ako sa Gold stihol spamätať, obrátiť sa a niečo učiniť, zabodol svoj hák medzi lopatky zoslabnutej ženy a trhol.

   - Niééé... skríkol zhrozený Gold, až vyrazilo všetky okná na miestnosti, zoskratovalo prístroje a neóny zablikali a zhasli. – Niééé...- zaskučal zlomený, vidiac, ako sa nevládne telo ženy mäkko zosunulo do perín postele, kým hák sa zaleskol v svetle mesiaca, čo zvedavo nakukol zvonka, a na jeho kovovom konci žiaril veľký červený rubín, ako jeho nový hrot.

  - Áno! – odpovedala mu ozvena ústami kapitána. – Áno, Rumpelstiltskin, teraz sme konečne vyrovnaní! – rozrehotal sa, dvíhajúc svoju zbraň hrdo do výšky. – Škoda, že sa nemôžem dlhšie kochať v tvojej bolesti, ale tento moment stojí za všetky, za všetky tie roky, noci...za všetko to utrpenie! – rozprával, zabodávajúc pyšne oči do žiarivého hrotu háku, kým druhou rukou strhol z krku prívesok, otvoril ho a na podlahu dopadla kúzelná fazuľa, čo v mžiku otvorila portál, v ktorom kapitán zmizol skôr, ako ho stihol akokoľvek zadržať.

  Bezmocný klesol na kolená, kde sa zatvorila dlážka, márne matkajúc v tme, či niekde nezostala aspoň  skulinka, ktorou by sa vrhol za Hookom a vzal mu...posledný kúsok srdca jeho jedinej lásky...

  Rozbitými oknami vtrhol sem zatiaľ ostrý vietor a priniesol v svojom náručí nielen chlad, ale aj nečakanú nádej.

  Snehová kráľovná vztýčila sa nad bedákajúcim zlomeným mužom a chvíľu čakala, kým sa trochu upokojí. Márne.

  - Mama?...Bojím sa...- ozvalo sa z kresla, kde sa prebralo dievčatko a smutne sa dívalo na posteľ, kde ležalo biele telo Krásky.

  Až teraz silno prižmúril oči, uvedomiac si, že dievčatko prebral a že možno bolo svedkom tejto hrôzy a obrátil sa k nemu.

  Kráľovná ho však zastavila.

  Nechápal, ale nemal silu odporovať.

  Dievčatko sa zviechalo z kresla, zošmyklo dolu a pomaly prešlo k posteli s Belle. Vyškriabalo sa hore a pocítiac pod mäkkými rúčkami, že jej líca, ktoré chcelo pobozkať, sú ľadové, skrivili sa jej ústočká a z očí vypadli dve slzy.

  Ako začarované, našli si cestu do stredu hrude a tam vsiakli.

  Díval sa a netušil, čo sa vlastne deje.

   - Nadišiel môj čas. ...lebo ten jej práve vypršal...- začala,  akoby prednášala kázeň. - Neviem jej vrátiť život, Rumpelstiltskin, ale potom, čo spravila Peu, dokážem jej telo udržať pri vedomí, kým ty späť nezískaš všetkých dvanásť rubínov, z ktorých sa poskladá jej srdce. Tak, ako maličkú držali vaše dve slzy, ktoré som získala...ani neviete, ako...ľahko. A potom máte jedinú šancu, ako...byť zas spolu. O tom potom... – upokojovalo ho.

  Pozrel na ňu s nevôľou, opäť si predstaviac, že ju stráca, že bude pre neho, pre nich zas mŕtva.

   - Tu nemôže zostať. Vezmem ju so sebou do svojej ríše a tam na vás budeme čakať. Máš rodinu. Nie si sám...dokážete to. Verím v to...- pokúsila sa usmiať, ale vidiac plačúce dievčatko a zlomeného muža, nedokázala to ani sama.

  Belle sa ako tieň zodvihla z lôžka, prejdúc skrz dievčatko a zhmotniac sa opäť v tele, stala si vedľa Snehovej kráľovnej rovnako biela a chladná, ako ona sama. Smutne pozrela na svojich blízkych a otočila sa radšej chrbtom, aby nevidela ich bolesť a oni sa nemuseli dívať na tú jej.

  Obe postavy zmizli.

  Ako vo sne, zbitý osudom predsa len  vstal a skrútil sa do preliačin, čo zostali po jej tele na lôžku, akoby chcel zachytiť aspoň jej vôňu, posledné teplo.

  Na pleci pocítil slabučký dotyk.

    - Poďme domov, ocko. Tu je chladno...- zašepkalo dievčatko a smrklo.

domiceli

Tak a rozprávke je koniec...

...trochu smutný zas, ja viem...ale berte to tak, že s Novým rokom, príde aj nová nádej!!! 

Sľubujem... 

:-)

Rumbelle - PREBÚDZANIE MÁP... 14. kapitola SVETLO

RUMBELLE

Prebúdzanie máp

nadviazanie na ff ZRKADLENIE

14. kapitola

Svetlo...

   V ruke, keď uvoľnil a roztiahol prsty, mu zažiarilo krásne, krvavo-červené srdce. Neveľké, tĺklo ako splašené, sotva prebudené vtáča v hniezde Bae dlane.

  - Ale to je...ako si sa...k nemu...veď bolo...-  habkal Gold útržky myšlienok, pochopiac, čo za dar to má jeho syn v rukách.

  - To je dlhý príbeh, otec. Ako som povedal, ja som ho vymenil...za teba...- povedal trochu previnilo. – Spýtaj sa Hooka, ak si ho neposlal ešte do večných morí...Má na tom svoju...povedzme zásluhu... – natiahol dlaň a podával krehký poklad otcovi. – Verím, že ty vieš, ako ho dostať tam, kam patrí...- začal.

  - ...aby ťa to malé zvieratko nedohrýzlo! – dokončila za neho Emma, držiac dievča, čo sa k nim práve, iste s nie najlepším úmyslom, zvierajúc v oboch rúčkach veľké, ostrým zrkadlovým zubom ukončené črepy, nenápadne plížilo, za kapucňu.

  - Už aj ma pusť! Nechcem nijaké sprosté srdce! Je mi bez neho dobre! – mykala sa a ziapala, metajúc rukami.

  - ...ale nám nie, drahá .- usmial sa Gold a presne mieriac, vtlačil ho dcére rovno do hrude.

    Dievča vykríklo a nebyť Emmy, čo ho zachytila, zrútilo by sa na zem, ako podťaté. Bae k nej okamžite priskočil, kráľovná spravila pár krokov dopredu, len Gold zostal spokojne stáť.

   - Spí. Nechcem...teda skôr chcem, aby sa prebudila až vo svojej vlastnej izbičke, doma, aby ako prvé videla tváre ľudí, čo ju nadovšetko milujú a poznala, čo je to skutočná rodina. – vysvetlil prekvapeným prítomným, obávajúcim sa o dievčatko.

  Kráľovná povzdychla.

  - Pokojne príď i ty. Niekedy. – obrátil sa ku kráľovnej. -  Kedykoľvek, v zime, myslím. Si pozvaná, hoci...jej výchovu, ak dovolíš, ti už nikdy do rúk nezverím. Ale môžeš ju trebárs učiť kresliť...prstom na okná, stavať snehuliakov, prípadne pískať...ale neopováž sa mi ju ťahať za komín, pani meluzína. – zatiahol ironicky, ale úprimne.

  - Je mi ľúto Belle. – odpovedala mu súcitne snehová kráľovná.

  - Každá mágia niečo stojí...- sťažka, dvíhajúc opatrne dievčatko zo zeme skonštatoval Gold a  smutne sa na svoj náklad pousmial. – Musíme ísť, vážení. Nemôžeme vás teraz vziať so sebou...nemáme už veľa času...- porúčal sa a s dievčatkom v náručí zmizol v červenkastom dyme, skôr, ako ktorýkoľvek z nich mohol zaprotestovať.

  Bae pozrel na kráľovnú, nenápadne si utierajúcu oči, potom na Emmu, čo opäť vstrebávala nový kúzelnícky kúsok, ktorého práve bola svedkom.

  - Požičala by som vám svoje sane, ale kone...viete, Peu im trošku poškodila podvozky, sú momentálne mimo prevádzky, kým dorána neprimrzne a neobnovia sa im primárne funkcie...Budete, žiaľ,  musieť po svojich. – ospravedlňovala sa biela žena.

  - V pohode, malá prechádzka premrznutým lesom nám iste prospeje, však Neal?! Má mi toľko toho vysvetľovať...- prižmúrila oči smerom k mužovi, čo sa okúňal dvihnúť tie svoje zo zeme a pozrieť sa jej priamo do tých jej.

   - Naozaj, mám syna? – skúsil opatrne.

  - Nemáš nič! – odvrkla mu priamo. – Obaja sme zlyhali a bude záležať len na ňom, či nám niekedy odpustí. – doložila a pohla sa k východu k jaskyne.

  Díval sa za ňou smutne.

   - Henry má srdce. – pristúpila k nemu kráľovná. – Dobré srdce. Len je trochu zranené. Na to je najlepší čas a hlavne láska. Veľa, veľa lásky...- pousmiala sa smutne, vyprevádzajúc svoju návštevu, uvedomujúc si, že  zostane opäť sama.

  Vykročil, ale po pár krokoch sa obrátil.

   - ...tá kliatba...Belle...naozaj je všetko stratené? –

   - Obávam sa, že hej. Nikdy som sa nezaujímala o spätné kúzla, neviem jej pomôcť...sama sa rozhodla...obetovať sa. - nadvihla a zas spustila ramená. - A zákony mágie sú v tom prípade neúprosné. Každá má svoju cenu... a platia rovnako pre smrteľníkov, ako pre nás, čarodejníkov. Ani tvoj otec, hoci je najmocnejším zo všetkých nás známych, s tým nič nenarobí...- krútila záporne hlavou do strán.

  - Zomrie?! – zazúfal si muž, čo sa zrazu cítil ako malý chlapec a videl pred očami obrázky z pradávnej minulosti, kde ešte on, otec a Kráska boli spolu šťastní...u nich doma, v Začarovanom lese.

domiceli

Rumbelle - PREBÚDZANIE MÁP... 13. kapitola TMA

RUMBELLE

Prebúdzanie máp

nadviazanie na ff ZRKADLENIE

13. kapitola

Tma...

      Iba snehová kráľovná sa usmievala. Napriek krátkemu času, čo trávievala medzi ľuďmi, bola však v tomto prípade najinformovanejšia. Poznala každého, jeho osud, priania, cestu...kým jej nezmizol na väčšinu roka, aby sa zas, keď nadišiel čas zimy, ukázal v jej zrkadle obohatený o zážitky, o rok starší, trochu iný, alebo taký istý, akého ho s príchodom jari nenápadne opúšťala.

   - Chcem späť svoju dcéru! – prerušil jej rozjímanie a chvíľkovú nostalgiu Gold, svojou ráznou žiadosťou, odsunúc teraz príchod nečakaného vnuka do svojho života na vedľajšiu koľaj.

  Kráľovná sa zhlboka nadýchla a smutne ukázala smerom k dievčatku.

 - Obávam sa, že ak ti ju vrátim, aj tak sa nič nezmení na...na tom, že...je, aká je. – povedala mierne.

 - Čo si to s ňou porobila?! Prečo?! – krčil prstami Gold, vidiac, ako dievčatko na neho nevraživo zazerá, tušiac, že si ju chce odviesť so sebou a hľadá únik.

- Otec! – pohol sa Bae Goldovým smerom a neveriacky krútil hlavou. – Ty to nevidíš?! Práve ty?!...Nemá srdce...- ukázal na ňu roztvorenou dlaňou.

  Kráľovná sklonila hlavu.

  - Nemá srdce... – zašepkala tie isté slová. – Vrátila som ho vtedy tam, kam patrilo...Vrátila som ho Belle. – pozrela na prítomných, ale rýchlo pokračovala. – Myslela som si, že bez neho, na vás rýchlejšie zabudne...že si zvykne na mňa, ako na svoju novú rodinu...Tak veľmi som túžila mať aj ja rodinu... Dúfala som, že ma bude milovať a...budeme spolu šťastné. Len my dve. Ako matka a dcéra...- ťažko zo seba dostávala spoveď kráľovná a v kútikoch očí sa jej zjavili ďalšie slzy.

  - Ako si mohla...?!...dovoliť Belle, aby prijala tú kliatbu?! – nepočkajúc na odpoveď, napriahol sa proti kráľovnej a prudká sila sprevádzajúca ohnivú guľu ju nadvihla a sotila dozadu, kde zostala bezvládne  ležať, ako kôpka stápajúceho sa, popolom z rozpadnutých šiat posypaného lanského snehu.

  Emma neveriacky otvorila oči dokorán. Takéto divadlo, či už ide o iluzionistické predstavenie, alebo nejaké tie triky, efekty a spol.,  teda nečakala.

  Dievčatko, vidiac, ako skončila jej opatrovkyňa, zatlieskalo drobnými rúčkami a začalo nadšene podskakovať. To Golda zastavilo v ďalšom nepremyslenom útoku na kráľovnú.

  - Maličká, srdiečko, prosím...- skúsil na ňu ísť dohováraním,  podobrotky, ale natrčila proti nemu dlane, opakujúc po ňom gestá formovania ohnivej gule, mraštiac tváričku do zlovestných grimás, ceriac malé zúbky a keby mala jeho moc, v tú chvíľu sa zvíja rovnako v opačnom kúte jaskyne.

  Pochopil. Bez srdca...nemá nijaké ľudské cítenie...ani štipku súcitu, lásky, spolupatričnosti...

  Kráľovná sa medzitým zviechala, hrdo vztýčila pomocou vlastnej mágie a kým vločky čerstvého snehu okolo nej dopadli, stála tu rovnako krásna , bledá a meravá, ako na začiatku.

   - Chápem tvoj hnev Rumpelstiltskin....ale sama Belle si vybrala svoj osud...Priveľmi verila, že sa jej do roka a do dňa podarí nájsť a znovu získať maličkú, svojou láskou späť, vašou spoločnou láskou späť...inak...vedela, čo ju čaká...- rozprávala pomaly, pripravená na ďalší útok, tušiac, že jeho hnev bude spravodlivý, lebo sa dopustila podvodu.

  Správne predpokladala, že chuderka Belle si v ten moment, keď sa jej upísala, ani len nespomenie na fakt, že zima vládne iba časti roka a ten končil v deň, kedy ich navštívila v obchode...a cynicky zamávala na rozlúčku...

   ...a po zvyšok roka nebude mať Belle šancu na získanie si lásky svojej dcérky.

   ...a  ONA zas bude mať dosť času, získať si jej priazeň iba pre seba.

   ...a ON to teraz vie.

   Goldovi však klesli ruky bezmocnosťou. Teraz pochopil, o čom to Hook rozprával, keď zistil, že opäť kraľuje svojou mágiou. Teraz pochopil aj obetu Belle, ktorá vedela, že tým, že ON svoju moc opäť získa, je ona odsúdená na istú smrť, lebo porušila zákon kliatby...iba pravá láska, nie mágia!

  Iba pravá láska rodičov by dokázala vrátiť všetko do správnych koľají...

   ...ale keď si uvedomila, keď videla, že jej človečia láska na to stačiť nebude a čas neúprosne plynie, prinesúc jar, leto, jeseň...rozhodla sa podporiť jeho snahy o znovu ovládnutie mágie, veriac, že aspoň ON ju ňou dokáže...možno...keď nadíde zima...a pre ňu samotnú už bude neskoro...zachrániť.

   - Belle...- zazúfal polohlasom.

   - Čo je s Belle?! – spýtal sa rovno Bae ustarostene.

  Otec len nadvihol ruku, položil ju synovi na plece a stisol, akoby si od neho chcel nabrať sily ustáť toto kruté poznanie.

  Oči sa mu zaleskli.

  Syn pozrel na jeho ruku a akoby ho čosi zamrzelo.

   - Otec...prepáč...vymenil som ťa...za...za nádej, že zachránim aspoň ju. Maličkú. -

  Gold mu prikyvoval, netušiac ani o čom rozpráva, ale jeho hlas znel tak upokojujúco. Zdalo sa mu, že sa nehnevá....že mu odpustil.

   - Mrzí ma to...- ozvala sa znovu kráľovná. – Chcela som len rodinu...svoju vlastnú rodinu. Nedomyslela som, že...niekomu ďalšiemu tým ublížim. Vám všetkým... -

   - Znie to logicky. Vy máte podľa rozprávky, ľadové srdce, ale máte ho, ako som správne pochopila. To jedovaté, grobianske dievčisko vyzerá, že nemá žiadne. Z lekárskeho hľadiska je to neprípustné, ale Henry by odpoveď vo svojej knižke iste mal raz-dva naporúdzi. - ozvala sa Emma a bola by kráľovnú potľapkala chápavo po ramene, lebo toto zvláštne absurdné bizarné divadlo začínalo nadobúdať aké-také logické rysy, aspoň v intenciách záchranných pátracích akcií jej syna a zapojiť sa doň, jej pripadalo, ako úplne žiadúce a  normálne.

  - Pomôž mi ju zachrániť, otec...- ozval sa znovu Bae a šmátral v kapse po svojom boku.

domiceli

 

Rumbelle - PREBÚDZANIE MÁP... 12. kapitola TICHO

RUMBELLE

Prebúdzanie máp

nadviazanie na ff ZRKADLENIE

12. kapitola

Ticho...

    Načúval a kráčal opatrne, hoci sa ponáhľal. Už nič mu nebude stáť v ceste. Nesmie. Nemôže. V ušiach mu doznievali Hookove výčitky, ale dvere do útrob mal dostatočne zapečatené, aby ho zbytočne nerozptyľovali city, spomienky, ani prípadné, z najhlbšej pamäte, vytiahnuté poryvy, schopné trieštiť mu odhodlanie vzoprieť sa konečne osudu a vydobyť si pre seba a svoju rodinu právo na šťastný koniec.. Teraz potreboval byť silný!

  Prievan a šum ho viedol neomylne a presne na miesto, kde doteraz stále pritajené postávali dve nerozhodné siluety. Muž a žena.

  V mozgu mu predsa len zarezonovalo, že Emma menom oslovila jeho syna. Síce iným menom, ale naisto ho pozná. Odkiaľ?! Čo ich dvoch spája..? Prečo o tom netušil?

  Akoby vnímala jeho poryvy, otočila tvár smerom, odkiaľ prichádzal. Po nej tak učinil aj Bae. Na neho sa letmo usmial. Ešte bude čas zvítať sa.

  Pozrel úskokom na Emmu, či sa ho náhodou nepokúsi spacifikovať, zastaviť, prípadne presviedčať, že zákon je tu ona...

  Nemala nič z toho v úmysle. Popravde všetko naraz, ale dnes je zvláštny deň, poddá sa mu a zostane v úlohe nepriznanej pozorovateľky. Aj tak nemá zbraň, putá ani zatykač. Ani chuť doťahovať sa s nervóznym, večne cholerickým, ufrfľaným  Goldom.

  - Zostanete obaja tu. Nechcem, aby bol Bae vystavený nebezpečenstvu. – urobil jej miernu poklonu, akoby ju žiadal o službu, uznávajúc tým určité  jej kvality.

  - Som dospelý, môžem za seba rozhodovať sám! – zagánil na neho muž a stal si mu chrbtom.

  - Ak ide o únos, respektíve, ak je únoscom tamtá žena, bude zrejme potrebné vyjednávať. Máte s tým nejaké skúsenosti?...lebo ja hej. – ponúkla sa Emma a dvihla sebavedomo kútik úst.

  Zamračili sa na ňu obaja.

  - Budete sa ešte dlho dokárať, alebo konečne zaklopete na moje dvere? – ozvalo sa znásobené ozvenou zo stredu dómu, hoci žena na diváne sa neunúvala ani len zložiť únavou, či nudou podopretú hlavu, vstať, a vyjsť im v ústrety.

  Trhlo nimi, zabodli pohľady jej smerom, ale ťahalo ich kúsok bokom, kde sa práve vzpriamilo malé dievčatko s poblednutou tváričkou, bez akejkoľvek mimiky.

  - Prišla ti návšteva, Peu. Otecko, braček a...vy budete zrejme nevesta čakateľka, slečna Emma, ak sa nemýlim. Henry miluje sneh...možno by podobne miloval aj svojich rodičov, keby...- odmlčala sa a ľútostivo pozrela na maličkú, ktorej sa kútiky úst začínali kriviť do škaredej grimasy.

  - Čo to táraš?! Týchto úbožiakov nazývaš mojou rodinou?! Pch!...Nikdy! – zohlo sa dievča, nabralo do dlane úlomky zrkadla a vyšmarilo ich proti trojici, čo prekvapene stále postávala v štrbine vyústenia jaskyne.

  Snehová kráľovná čriepky spomalila, nechala chvíľu krútiť sa na mieste, kým im obrátila smer a vrátila ich do kopy pri nohách dievčatka.

  - Máš na svedomí už dosť premárnených životov, moja malá...vždy, keď som tvoju prchkú vzdorovitú náturu neustrážila... Je čas začať s tvojou prevýchovou... - hovorila pomaly, unavene, sklamane.

  S povzdychom konečne vstala a pohla sa ku skupinke, čo sa odvážila vojsť dnu, do útrob obrovského bieleho dómu.

  - Trhni si vlečkou, ty stará nudná meluzína! Pokazíš mi vždy každú zábavu!...Nič mi nechceš dopriať! Ty lakomá skrblica! Bodaj si primrzla a zavialo ťa, tam kde si...! – vykrikovalo dievča a pokúšalo sa hádzať úlomky skla, ale končili jej pod nohami, začarované obranným kúzlom.

  Goldovi sa nad koreňom nosa zjavili hlboké ustarostené vrásky.

  Ľadová kráľovná sa zhovievavo usmiala a mnúc si ruky jednu o druhú, akoby sa chcela ospravedlniť už svojimi pohybmi, hľadala vhodné slová.

   - Nesmiete sa na ňu hnevať...nemyslí to vážne...je to...je to len malé dieťa...nevie, čo hovorí...- skúsila  a ukázala pohostinne na kreslá, čo sa tu zrazu zjavili, ponúknuc návštevu. – Môžem vám poskytnúť iba ľadový čaj, prípadne sladkú javorovú drť...- luskla a stôl sa zaplnil orosenými pohármi so spomínanými mokmi.

  - Neprišli sme na zdvorilostnú návštevu...- zmohol sa na vetu Bae a pohol sa k sestričke.

  - To by som neriskovala. To dievča...žiaľ, nemá zľutovanie...- stopla ho kráľovná a znovu ponúkla miesto na sedenie.

  - Čo si to s ňou porobila?! – konečne našiel reč aj Gold. – Veď...veď sa správa ako.. – nenašiel slovo, hoci tých škaredých mu mozog priniesol na jazyk bezspočet.

  Ale ide predsa o jeho dcéru. O jeho a Belle...To maličké, sladké, bezbranné dieťatko...

  - Podľa mňa, je vám dosť podobná, pán Gold. – ozvala sa sarkasticky Emma, ale stíchla, prebodnutá jeho nevraživým pohľadom.

  Kráľovná sa usmiala. Vstala a podišla k Emme.

  - Nechápem to. Aj vášho syna Henryho cez desať rokov vychovávala zlá kráľovná. Regina je jednou z najhorších v našom svete, jej povesť ju dokonca predchádza a skutky sa spomínajú len pošepky, takú hrôzu naháňajú...a navyše koluje v tom chlapcovi aj Rumpelstiltskinova krv, a predsa...je to milý, slušne vychovaný chlapec. Má spôsoby, gráciu, noblesu, pre každého úsmev...- zadívala sa na dievčatko, ale po každom slove, nenájduc z neho ani štipku v povahe Peu, zostávala nešťastnejšia a skleslejšia. – Snažila som sa. Dopriala jej všetko...všetko, čo som kedy videla v rodinách. Všetko, čo matka môže dať dieťaťu a...- ukázala bezmocne na výsledok svojho snaženia a dolu lícom sa jej spustila slza, zamrzla a cinkla o podlahu.

  Až teraz si všimli, koľko ich tam je narozsýpaných. Malých guľatých svedkov jej zlyhania...

  - Henry je...?! - 

  Gold dvihol prst, kýval ním do strán, raz ukazujúc na syna, raz na Emmu a vidiac ako sa tá zapýrila a sklopila zrak, ako odpoveď mu to stačilo.

  Prekvapenému mladému mužovi opodiaľ však nie.

domiceli