RUMBELLE - Depozit krídiel III. - 36. kapitola

RUMBELLE

Depozit krídiel III.

36. kapitola

      V príjemnom vetríku sa strácal ďalší z nudných preslovov nejakého k nim novo nanominovaného predstaviteľa občianskeho združenia, čo tu z ničoho-nič vykvitol a pridal sa k nekonečnému konvoju šliapajúcich „dobrovoľníkov“.

  Bombardoval ich nimi celou cestou hore k zrúcanine. Individuálne sa pristavujúc pri objemnejších skupinách v snahe zaujať. V márnej snahe.

   Skupiny, skupinky, dvojice či jednotlivcov, ktoré inzultoval neodbytnými nikde nezačínajúcimi ani nekončiacimi prednáškami však zaujímalo skôr, ako ďaleko je na pivo, kde to pivo potom budú vykladať, prečo je špinavý pot zo stúpania a nesenia náčinia slanší ako ten pri sexe a vôbec. Nebolo miesta na nič z histórie, nič z budúcnosti a realitu už tobôž nie.

  Emme s Belle sa ušlo čosi zo všeobecného: “...jeho bezpečné sprístupnenie verejnosti, ako aj na podporu aktivít zameraných na oživovanie tradícií, propagáciu kultúrnych a historických hodnôt v tomto regióne doma i v zahraničí... bla-bla-bla...“ slová sa strácali pod totálne navlhnutým už plátenným klobúčikom. Vlastné vlasy si ani nepredstavovala. Ovečka Evička, ako vo večerníčku.

  Svoje Emma práve uzatvárala do gumky pri posúvaní obrieho vrkoča vyššie nad temeno hlavy, aby ju zbytočne neohrieval na krku, čím umožnila akčnému hovorcovi, čo nezastavoval ani v kráčaní, ani v rečnení, vymeniť ich neochotne počúvajúcu skupinku za inú. Ešte neochotnejšiu.

  Hore kopcom sa čosi šinulo.

  - Pozri na to! – zarazila ruky vbok a vrkoč sa rozhýbal všetkými smermi. - Tak my tu po vlastných ako otroci a panstvo sa sem vyvezie pomaly na limuzíne! ...sa na to...môžem, akurát tak... – natrčila Emma, keď vykašľala nozdrami  i ústami nečakane natiahnutý prach miešaný s výfukovými výparmi, ukazovák na práve vpredu miznúce auto, čo sa vlastne ani na auto neponášalo.

  Skrátka predpotopné presúvadlo s karosériou, čo evokovala povstalecké boje a zvukom reštartovanej cirkulárky, ktoré sa prekliesnilo pomedzi nich a stromy, nešetriac ani jedných.

  Neunúvala sa vzozrieť, tlakovou vlnou prilepená o najbližší strom, zoškrabovala sa opatrne z neho a keby dvihla tvár a viečka, pocítila by vlastný pot rovno v očiach a o to teraz vôbec nestála. Bude kamoške veriť a zanadávať si môže aj bez pozerania.

  Po pár krokoch však stromov náhle ubudlo a pred upachtenými nosičmi všetkého možného sa ukázal ich budúci zamestnávateľ. Sám pán hrad osobne. Ruina síce, ale monumentálna. Vskutku vládnuca okoliu ako kráľ.

  Časť ľudí s pootvorenými ústami obdivovala siluety, tá, čo nosila okuliare iba na telku a PC sa radšej zvalila na najbližšie šutre, ostatní ignoranti šliapali ďalej v naivnej viere, že cieľ je už blízko. Panoráma, nepanoráma, obraz, neobraz. Všetko jedno. Všetko kamenie.

  - A...v rámci stanovených cieľov ...sa nám podarilo v priebehu dvoch výskumných sezón odkryť takmer všetky zaniknuté architektúry hradného jadra, najmä južný palác so zachovanými priestormi suterénu... a ...zároveň sa podarilo ....zrekonštruovať priebeh zaniknutej časti parkanovej hradby v jej západnom úseku...- vydýchaval sa pri nej mladík a sypal zo seba informácie ako z náučného slovníka.

  - Tú nezbalíš, kámo. Daj si odpich. Po prvé si blond a po druhé máš ešte mlieko na brade. Táto loví v iných revíroch! – dovolila si podpichnúť Emma a potľapkať mužíčka s rukami zapretými o kolená, ktorému práve zabehlo.

  Ale skôr z toho, ako mu Belle z druhej strany dôverne položila ruku na plece a naprávala popruh na vaku s nežne položenou otázočkou, úplne ignorujúc agresívnu poznámku kamošky.

  - Predpokladám, že výskumné práce boli už pomerne rozsiahle a iste ste zaznamenali aj nejaké tie úspechy. Porozprávaš mi o tom?- zažmurkala svetlo belasými očami, dobre vidiac, že z kopy šrotu, čo kedysi bol Jeep práve vystúpila jeho maličkosť a mračí sa na dvojicu pod hradom.

  Ruky si práve obliekal do pracovných rukavíc, ale dobre vedela, že najradšej by jednu z nich šmaril tomu chudáčikovi ako výzvu na súboj. Pridala úsmev. Mladý sa aj bál narovnať, aby neprišiel o jej priazeň a ruku, ktorou nápadne hladkala jeho spotené plece. Ešteže v zime makal v posilke, iste nahmatala tie bi a tricepsy...

  - Archeologický výskum sa zameral hlavne na zistenie nových faktov o zaniknutých častiach architektúr hradného jadra, historických niveletách pochôdznych úrovní terénu a kultúre každodenného života na hrade od konca 13. po začiatok 18. storočia. – vytasil na domnelú fanúšičku histórie svoj dokonalý chrup. Konečne spriaznená duša, ochotná si ho vypočuť.

  Emma sa mračila. Táto taktika boja vo vysokej tráve sa jej veľmi nepozdávala. Ak ho zbalí, ako sa ho potom zbaví? Ďalší problém! Očividne aj uchočujne, to vôbec nie je Bellin typ, robí len istému chlapovi natruc. Čert, aby bral tieto nástky, čo nevedia, čo chcú, ale budú dovtedy vyrábať jeden trapas za druhým, kým to nedostanú a v záverečnom kole sa beztak začnú čudovať nad objednávkou.

  Belle sa snažila tváriť sa vážne a nadšene, ale sformulovať inteligentnú otázku bude chcieť trochu viac námahy, ako si predstaviť hodinu dejepisu. Čo také mala zapísané v zošite z dejáku minulý rok? „Srdiečka a vtáčiky z geometrických tvarov, drahá...“ napovedal mozog „... ak sa dobre pamätám“. Z toho znalkyňu histórie asi tak ľahko nenapodobní.

  - A ...konkrétne? – skúsila neškodne všeobecne.

  - Medzi odborne významné, ale aj prezentačne pôsobivé, zaraďujeme najmä odkryté stavebné konštrukcie z obdobia renesancie. – narovnal sa konečne blondiak, spokojný, že je o dva centimetre vyšší ako jeho iste nadšená poslucháčka.

  - A... to? - zaklipkala neodolateľne viečkami, riskujúc ten sprostý, štipľavý pot. Účel svätí prostriedky.

  -  ...a to napríklad schodiská a interiérové dlažby... zo získaných nálezov hmotnej kultúry...sú to...artefakty... z nich najpočetnejšiu skupinu tvoria fragmenty kachlíc z pecí, ktorých farebná a výzdobná škála nám napovedá mnohé o výzore interiérov palácových stavieb...- začal trochu koktať, lebo Belle konečne našla jeho svaly a neostýchala sa ich poooblapávať cestou, ako sa zavesila pod pažu chalanovi, čo akosi prestával chápať a vnímať, čo sa to vlastne okolo neho deje a prečo toľký záujem.

  Vliekla ho rovno jemu pred oči.

  - Takže staré črepy...- premerala si auto i šoféra a úsmev venovala svojmu odchytenému náučnému slovníku.

  - ...črepy pochádzajúce z výskumu v suteréne južného paláca posunuli obdobie prvého osídlenia polohy o približne dvetisíc rokov do minulosti, čiže obdobie mladšej a neskorej doby bronzovej... - so zanietením sebe vlastným pokračoval mladík.

  -  Hej, hej... vykopávka...- obzrela sa, či zíza.

  Zízal.

  - Vykopávky...- opravil ju sebavedomo chalan a zakopával, lebo nezvolila práve chodník pre neho. Len pre seba. Jeho vliekla už pomaly po svahu. Lebo odtiaľ ich bude lepšie vidno ešte pekných pár metrov.

  Vykladal stany a všetko, čo k nim patrilo. S jedom.

  Stála nad ním s prekríženými rukami.

   - Škoda, že je to len fake. Ten chudák nemá šancu...- nohou šacovala Emma objemné balíky a vyberala si pre seba ten najzachovalejší. – Zato ja musím byť viac na pozore, lebo toto divadielko znamená jediné... – zaťala pery a oči do neho.

  Pousmial sa.

„Má ma v hlave...“

  Preventívne chytil dvierka na Jeepe, aby ho nimi zas neovalila. Hneď mu bolo veselšie.

  - Nech sa páči mládež, láskavo sa vzchopte a vyneste toto všetko hore na prvé nádvorie. Z mojej MHD práve vystúpili  vaše spálne, obývačky, kuchyne, ktorými sa cieli dosiahnuť zvýšenie čitateľnosti pôvodného priestorového členenia hradu, a to najmä lokálnym vynesením zasypaných konštrukcií palácov a opevnení hradu nad úroveň terénu. – natrčil prst najskôr na balíky a následne  smerom hore, kde sa prístup k hradu stával radikálne strmším, dokonca tak, že to niektorí už dávali štvornožky. Popritom sa pomerne zručne trafil do imitácie slovného prejavu maníka, ktorý sa mu už nezdal až takou veľkou konkurenciou ako po prvom vzhliadnutí.

domiceli

http://www.topolcianskyhrad.sk/

Ďakujem tejto stránke za poskytnuté informácie... tiež som na dejepise kreslievala namiesto poznámok...

RUMBELLE - Depozit krídiel III. - 35. kapitola

RUMBELLE

Depozit krídiel III.

35. kapitola

      Našla ju flegmaticky zainteresovanú posledným kúskom suchej kôrky. Predsavzatie venovať ho na charitatívne účely pre krajiny tretieho sveta jej zmarila kamarátka. Skončil v jej ústach.

  - Dúfam, ...že si si... naložila aj za mňa....si mi mohla... aspoň za lyžicu nechať! - mordovala sa s kôrkou obdobne, ako Belle pred pol hodinou.

  - Chceš? Dám ti. - vrhla sa na kôrku, ironicky opakujúc vetu dôchodkyne, ktorá už stihla zľudovieť a bude sa niesť celým podujatím, vytrhla ju Emme z úst a šmarila za seba, nahnevaná na celý svet.

  - Čo vyšiluješ zas? Som nám náhodou vybavila pomerne slušnú pozíciu na tomto kempe a ani nás to nebude nič stáť. No, skoro nič. Ale nočné služby mi nerobia problém. - obzerala sa Emma po okolí v snahe nájsť nejakú misku s jedlom. Prípadne jedlo aj bez misky.

  - Nočné?! To ako...to nemyslíš, že... že ako ja a  ty a ...nočné? –zahabkala s vytreštenými očami patrične zhrozená.

  - Čo zas máš?! – roztiahla blondína ústa do širokého úsmevu ešte plného zvyškov chleba. - Nevravela si pred chvíľkou, že mi "dáš"? Ja síce nemám lesbické sklony, dievča, ale na nočných by sa aj to mohlo hodiť...- chvíľu si bahnila v priateľkiných rozpakoch, kým ju uviedla na pravú mieru, vidiac, ako sa začína potiť a zhrozene obzerať po playliste možných zákazníkov.

  - To vieš, krompáče, lopaty a fúriky, čo budeme hore na hrade strážiť, sú veľmi cenný artikel a „dať“ niekomu do frňáka, keby si trúfal ich odcudziť... Ozaj, biješ sa rada? – ukončila ponuku.

  Belle do nej strčila, uspokojená, že Emmine „nočné“ sú iné „nočné“, než aké „nočné“ si predstavovala ona sama so spomienkou na Ruby a jej "nočné". Ale to je Ruby. Toto je Emma. Našťastie.

  „Nič si si nepredstavovala. Okrem vlahého súmraku a mäkkej trávy a dvoch objímajúcich sa tiel...To bude z tepla, moja!“ 

  Medzitým, akčná a večne namosúrená babenka, ktorú cvične nazvali Cruela, lebo sa rozšírilo, že nielenže miluje zvieratká, najmä tie v guláši, ale naozaj pracovala v útulku, svižne rozdeľovala úlohy odchytom bezbranných a priraďovaním pracovných miest.

  Chudery z kuchyne to veľmi nevychytali, ale horšie dopadli už len leňosi, čo sa včas nepostavili do šóry na náradie, lebo, keď sa na vážny proti podpis za jeho vyfasovanie a prísľub starostlivosti o svojho na tento čas adoptovaného zverenca minulo, zistili, že ich úlohou bude vynášať suť z miestnych búračiek späť hore na hrad. Po tom, než z nej suť vôbec učinia. 

  Rozoberať staré, burinou obrastené stodoly zahádzané odpadkami z celej dediny, čistiť a triediť ich od cementu, betónu a podobných moderných výdobytkov, rozlišovať kvalitnú tehlu od ešte kvalitnejšieho kameňa...

  V podstate dedinčania celé stáročia využívali hradný kameňolom, čo ani kameňolomom nebol, skrátka postupne rozoberali múry a stavali svoje príbytky. Teraz ich, už nepotrebné,  búrajú a vracajú hradu, čo jeho jest, lebo moderné stavebné matroše sú predsa len iné a pohodlnejšie ako prachsprostý kameň. A tehla sa vraj výborne hodí ako tmelivo. To tí s krompáčmi, čo ju budú melniť v pote tváre, ešte netušia.

  Zostali im síce na začiatok náletové buriny, ale to čakalo všetkých počas prvých dní, kým sa dostanú k podložiu a pamiatkari rozhodnú o ďalšom postupe.

  A ešte prístupová cesta, z ktorej po skončení prác bude vážny náučný chodník. Dovtedy bude oprskaná nadávkami a slinami úbožiakov, vlečúcich ťažké šutre do kopca späť na hradné nádvorie, aby splynuli s ťiťorivou piaďou obnoveného múru.

  - Ochranné pomôcky vyfasujete u kolegu. – ukázala Cruela na neho, dosiaľ nečinného a nič nevraviaceho, iba ničinne  postávajúceho pred malou dodávkou.

  Tentokrát vychytal šťastné úsmevy od chlapčiskov, ktorým „ochranné pomôcky“ otvárali široké spektrum využitia, najmä popracovného času. Žiade "široké", jedno jediné, len v rôznych akčných obmenách, plus exteriér a interiér ako bonus. Že s tým ráta aj organizácia, ich milo prekvapilo. O niečo menej, keď videli, že z dodávky trčia akési farebné ničotnosti, z ktorých sa vykľuli sprosté prilby, akési nič nehovoriace popruhy, debilné reflexné vesty a hrubé, neforemné rukavice.

  - Nemusíš ísť. Vyfasujem aj pre teba. - vychytila sa Emma, ale skoro ju stiahla za nohu späť.

  - Ale ja chcem ísť! Som zvedavá, či bude mať tú odvahu pozrieť sa mi do očí! - zamračila sa na kamošku.

  Emma povzdychla. „Do očí?!“ Ten bude mať odvahu pozrieť sa ti všade, moja. Do očí, na prsia na ten trčiaci zadok v primalých kraťasoch, preroluje nohy, najmenej dvakrát s príchodom a tri pri odchode s dokreslením dokumentu o ôsmom dive sveta, kde končia.   

  Ale videla, že jej nemá ako zabrániť, sa pred ním pretŕčať. Skúsila ešte poslednú inváziu do svedomia kamošky.

  - Ty, Belle, ja mám pocit, že ho chceš zbaliť. – stopla ju otvorene a čakala, čo jej odpovie.

  Nečakala. Doplnila informácie, aby mladá vedela, čo ju vlastne zaujíma.

   - Najprv si ideš oči vyočiť, keď sa zjaví na pódiu, potom sa mi skrývaš za chrbtom, a mrmleš si modlitby alebo nejaké zaklínadlá, aby si zneviditeľnela, teraz ideš rovno na vec! Mám taký neblahý pocit, že si mi o tajomnom neznámom, čo ti neschádzal z úst celú cestu vlakom sem, nepovedala všetko. Podľa popisu, nie je toto rovno on? Tvoj vysnívaný princ na bielom koni? Ten chrapúň, čo ťa z neho zhodil, keď už si bola jednou nohou v strmeni? - preriekla sa trochu na hrane so slovami.

  Hups...to nemala odkiaľ vedieť.

  Belle o podraze a zneužití, došľaka, hádam ju len... to zistí! ...vravela, len v množnom čísle, nekonkretizovala... ou-ou... čo ak sa prezradila? Taká amatérska chyba.

  - Dobrý postreh, poručík Swan! Mohla by si robiť na polícii. Tvoje kombinátorské schopnosti sú obdivuhodné, alebo som ja čitateľnejšia a to, že tamten mi trčí v hlave už pekne dlho, neviem ani tajiť, ani skryť. – priznávala Belle a nevedela sa rozhodnúť, či sa za svoje emócie bude hanbiť, alebo im nechá voľný priebeh.

  - O to skôr, by si ho nemala provokovať. Ignoruj ho, ako on teba. - skúsila Emma radu.

   „Drbká ti, on ju akože „ignoruje?!“ Veď je poolizovaná jeho zaslintaným pohľadom a on vyzerá ako namočený v pláste s medom, roztopený a nasiaknutý ním v momente, keď sa ich pohľady spoja, až sa normálnemu pozorovateľovi prevráti od toľkej presladenosti dekel“! oponovalo jej vnútro. 

  Belle po vojensky drsne, dlhými krokmi, rozhadzujúc rukami, pochodovala k autu.

  - Prosím si dve výrazne červené! – zadrela pred dodávkou tónom vyvolávajúcim zemetrasenie a on zrazu  nemal odvahu pootočiť k nej tvár.

  Našmátral prilby, doložil vesty a rukavice a spoza kopy ho takmer nebolo vidno.

  Otvorila, alebo skôr natrčila pred seba náruč a prešla ňou nechcená triaška, keď sa ich paže pod nánosom nefungujúcej ochrany dotkli. Obojstranná.

  Trhla sa, vystrela, čo to šlo a vycúvavala.

  - Ber to symbolicky! – ozvalo sa po chvíli spoza dvierok. - Sú to dve červené karty. Ako vo futbale. Stopka, kámo. Od nej k tebe, aj od teba k nej. V hre už nikto z vás dvoch nebude pokračovať! Ona mi to odobrila. Ty sa s tým zmier. – trepla Emma do dvierok a nešetrne ho nimi "nechtiac" ovalila pri ostentatívnom odchode smerom ku kamoške.

domiceli

RUMBELLE - Depozit krídiel III. - 34. kapitola

RUMBELLE

Depozit krídiel III.

34. kapitola

      Mrvila sa v láskyplne naloženom tanieri so zeleným prúžkom po obvode a napájala naň gulášové cestičky. Taktika z detstva. Čím viac je tanier polepený kol-dookola, tým viac ubudne z polievky v ňom a tým menej bude treba zjesť. Nezaberalo. Ale hlavne, že nemusela dvíhať zrak a riskovať, že ju na milimeter presne zacieli z akejkoľvek ostreľovacej pozície iskrivý a jednoznačný náboj toho jeho.

   Netušila, že už tam dávno nie je. Aj Emma kdesi zmizla. Všetko je zrazu pusté, prázdne...

   - Šak vy nič nejete. Toľká ste jak vytrasená cigaretľa. Bledá jak hruškové hovienko. Ale sa mi v tom aspoň nemrvte, kto to bude po vás jesť! To takto teda nie, slečinka. Nechutí? Tak treba ísť tuto hľa za chlapcami, usmiať sa dakus a ponúknuť im: „Chceš? Dám ti!“ – dobroprajne sa jej prihovárala miestna predstaviteľka dôchodcovskej jednoty tasiac svoju protézu po mládeži, čo im sem zavítala.

  Jasné, že mala hneď niekoľko ponúk na krku a rozverné búchanie lyžíc na prázdne taniere večne nadržaných chlapčiskov zas rozvírili prach. A smiech. Cha! Chlapčiskov. Kútikom oka sa nebadane obzrela, či na tetkinu poslednú vetu nezareaguje aj jeden muž. 

   "Belle, ovládaj sa! Kontroluj! Čo si si predsavzala?! Há?!..." dráždilo svedomie.

  On tu fakt nikde nie je! Ani Emma! Tá by sa jej zastala! Tá by to takto nenechala...

Dlabe na to. Všetko ešte ani poriadne nezačalo a ona už toho má plné zuby, spolu s nedovareným, šľachovitým gulášom. Zahryzla do chleba. Koľko má?! ... týždeň? Dva? Jedovato urvala trhnutím kusisko a trápila sa s ním v obdobne suchých ústach.

  Kancelária na poschodí bola ako všetko ostatné. Špinavá, neobriadená, gýčovo zariadená čímsi, čo v polovici minulého storočia hrdo nazývali kvalitný nábytok. Po stenách fľaky z nevyťahanej maľovky, ku ktorej sa nedostalo pražiace slnko, kým tam ešte donedávna viseli propagandistické plagáty, portréty čelných predstaviteľov, prípadne niečo podobne morbídne a poplatné dobe. Nechali len výšivky amorfných kvetiniek. Aj pavúky musia niekde bývať.

  Nič sa nepýtal, iba stál uprostred toho všetkého, bojac sa k čomukoľvek tu sa aj priblížiť, hoci poznal pajzle rôznej kvality. Možno práve preto.

  Ani nečakala otázky. Vedomá si svojej služby, "poslania"  a svojho perfekcionizmu, nedbalo si obzerala detaily miestnosti a popritom vypúšťala kusé informácie. Hltal ich vďačnejšie ako guláš, ktorý sa mu, pravdepodobne, aj tak už neujde.

  - Je presne, ako si vravel. – zodvihla z vyschnutej podušky pečiatku a skúsila si ju otlačiť na dlaň.

  Neplatný pokus. Nutkalo ju plochu obliznúť a opakovať ho. Vzal jej ju z prstov.

  - Nič som o nej nevravel. – nainštaloval artefakt späť, kde bol. Majú to tu len prenajaté.

  - Ale, hej. Meno, priezvisko, číslo zložky, spisu, prípad s osobnou zainteresovanosťou...- opakovala mu zrejme zabudnuté indície. - Nemá tu čo robiť. V každom prípade. Ona sem nepatrí. Vžila sa síce do úlohy drogovej dílerky priam hrdinsky, ale je z toho celá vykoľajená. Nie, že by sa sťažovala, obviňovala, či hádzala vinu na niekoho. To nemá v povahe. Mlčky trpí ...to v sebe spracováva. Bude ťažké ju dostať z tej letargie, do ktorej upadla, keď si ju podrazil, oklamal...- naberal jej preslov na hranej dramatičnosti, ale Emma sa len dobre bavila.

  - Už som ti to vysvetlil, že sa inak nedalo. Myslíš si, že ja som tu dobrovoľne?! – zavyl takmer fistulou.

  - Hej, ty si tu dobrovoľne, kámo! – zaprela sa za vrch pracovného stolíka o obe natiahnuté ruky a nahla sa tvárou k tej jeho. - Mňa neoklameš, tak sa o to ani nepokúšaj! Z revíru a z protidrogového sa do dobročinnosti nelezie! Obzvlášť nie ku práci s mládežou. Na šikmej ploche... si teraz ty! No, tak, teraz hraj neohrozeného poliša. Pred touto bandou výrastkov, ktorým nikto a nič nie sú sväté! – zamračila sa. – Od teba to bolo svinstvo jak tlačiť vidly do zdochnutého psa! Posral si jej život! Chodí na strednú. Koľko tomu malému zapadákovu odkiaľ pochádza bude trvať, kým sa o nej neroznesú tie fámy s drogami?! Ako sa k nej postavia spolužiaci, učitelia, vedenie školy?! Prinajlepšom bude chodiť kanálmi, alebo rovno zostane v tej stoke, do ktorej si ju namočil! – dívala sa na neho s opovhnutím a predstavovala si svoj vlastný pobabraný život, z ktorého sa sama sotva zviechava.

  - Preto...som tu. Preto...som oslovil aj teba. Tebe verím...že ju ochrániš, postrážiš, aby... a nedovolíš...- habkal.

  Nečakal protiútok. Keď sa pred pár dňami s Emmou na oddelení opätovne stretol, ošacoval ju podľa seba pomerne presne. Stále rovnaká. Zvolil si dobre. Bláznivá, trochu zranená, ale silná a neoblomná. Táto tu vie bojovať. Ona...  Pozrel na Emmu stále sa mračiacu, tentokrát von oknom, kde zas miestnu zeleň započali okupovať mladíci s premnoženou muníciou v močových mechúroch. Díval sa a porovnával. Akoby tušila, čo sa mu melie v hlave. 

  - Je naivná a nevinná. Dôverčivá a fakt zranená. Viem ju pochopiť a vžiť sa do jej situácie. Sama... Všetko v jej živote sa zrazu  prevrátilo a nikto nestál a ani nestojí vedľa nej! Chalana má podľa vlastných slov len trpáka na parádu, otec podpísal pod vplyvom kamoša doktora všetko v nádeji, že tak je to  pre jeho jedinú dcérenku najlepšie. Kamoškám preventívne nesmie ani ceknúť a ty? ...- obrátila sa zas na neho, aby ho prešpikovala pohľadom.

  - Hovorila ti o mne...? ...niečo? - spýtal sa potichu.

  Zakývala záporne hlavou.

  - Spoliehala sa na teba. Verila ti. - 

  Tentokrát kýval hlavou sám. Doznával.

  - Hovorila o akomsi mužovi. Zanietene, oči jej žiarili, snívala, vykresľovala, dosť podrobne opisovala a nádejala sa... ale ja tu pred sebou vidím len malého posratého hajzlíka! Zbabelca, ktorý sa bojí len o svoju kožu a ide aj cez mŕtvoly! – hlesla mu s opovrhnutím a chystala sa na odchod.

  - Urobíš to...pre mňa? Pre ňu? ...prosím. – zastavil ju naliehavo.

  Vrátila sa. 

  Skúsila mu zamerať zreničky. Neuhol. Vydržal jej skúmavý pohľad. Tušila to. Mäkké. Presne, ako o nich Belle so svojou naivnou dušičkou hovorila. Ale ani zaľúbenosť ho neoprávňovala konať, ako konal a ešte v tom aj pokračovať. Navyše, to dievča je jej sympatické už od prvej chvíle.  

  - Ja som tu ako integráč. Infiltrovaná medzi násťročných. To dobre vieš. Mojou povinnosťou je selektovať a ochraňovať možné obete. A ja budem! Hlavne pred takými, ako si ty! – bola by na neho vytrčila aj prst, ale nestál jej za tú námahu. Tento tu, nie. - Neviem, prečo si sa sem dal preložiť a aké máš úmysly, ale budeš sa od nej držať na hony ďaleko. O to sa postarám. A nechci, aby som k tvojmu nechutnému rovášu, čo už u mňa máš, pridala aj nejaké tie deviantné sklony. Je stredoškoláčka. Má sotva nejakých pätnásť.-

   - Má šestnásť. – opravil ju.   

   - Hovädo nadržané! -

   - Stačilo nežnejšie. Vy chlípnik, napríklad. – vyškeril sa na ňu práve do dvier vrážajúci ďalší z vedúcich, čo kolegu prišiel pozvať na jedno rezané a zvyšky gulášu, čo pre nich oboch ešte vybojoval.

  S úľubou si premeral dokonalé krivky baby, čo opúšťala kanceláriu a závistlivo prikývol nad vkusom muža, čo zostal dnu, dostrieľaný nekonvenčným  Emminým slovným arzenálom ako sitko na čaj.

  - Dám si len čaj...- precedil medzi zuby.

  Nikto mu to neuveril.

  Posledné Emmino „Pche,“ kým sa otočila a zostúpila dolu schodmi do sály kulturáku, kde už ramovali riady a ktoré si len domyslel, urobilo ďalšiu jazvu medzi tými ostatnými.

  Oj-oj...bude sa hojiť asi dlhšie. Zranené ego bolí viac ako facka...

domiceli