Mr.GOLD Obchodné tajomstvá VI., kapitola 67. SLZY

 ...PS :...fanúšikovia Hooka (...menovite Katie) radšej ani nečítajte... :-D

Obchodné tajomstvá VI

kapitola 67

Slzy

   Zdvihla hlavu zo stŕpnutej ruky. Pomaly sa narovnávala a ukladala myšlienky  do čitateľnejšieho formátu. Prvá jej na um kdesi zo včerajška prišla slaná voda. Striasla sa odporom a obranne natrčila ruku dopredu, akoby pred ňou bola vlna, čo ju má zasiahnuť.

  Nebola to vlna, ale akýsi nedefinovateľný, neviditeľný prúd rozprskujúci sa do viacerých smerov a vracajúci sa po tej istej trase späť- prinášajúc ...kvapky vody. Obyčajné, guľaté, lesklé kvapky vody. Tesne pred rukou sa jej spájali a stáčali do väčšej a väčšej gule. Natočila automaticky dlaň. Krútiaca sa vodná masa jej šteklila prsty. Približovala ju k tvári. Dotkla sa jej perami...Voda. Pramenitá, čistá voda. Hasila smäd. Osviežovala. Prinášala občerstvenie celému organizmu, kým sa mozog naivne nespýtal, čo to všetko znamená.

  Guľa sa rozprskla a Lacey zostala celá mokrá. Jediné, čo ju napadlo, bolo zahrešiť.

  To prebudilo Emmu.

  Kým sa tá zorientovávala,  skúsila kráska ešte v pomykove podvihnúť konáre stromov nad sebou. Šli hore...a potom dolu...a zas hore...stačilo zdvíhať a zatvárať viečka.

  -  Tu čosi nehrá... – neveriacky pokývala hlavou Lacey.

  -  Nie, cigáni nám už v bruchách nehrajú a staré medovníky zaraďujem v zozname zakázaných jedál hneď za chiméru ! – držala si Emma zúfalo ubolenú hlavu.

  Bokom vzhliadla na Neala. Spokojne odfukoval zvalený na chrbte s rukami rozpaženými a hlavou zaklonenou.

- Zrejme toho pahltne požral viac, než je únosné. Možno bude drichmať ešte zopár dní. Chlapom vždy dlhšie trvá vyspať sa z opice. – stála už Lacey nad hlasno chrápajúcim Nealom s rukami vbok a dešifrovala situáciu.

 -  Ale on nič nepil. On jedol ! – povedala zdanlivo logicky Emma.

 -  Ty buď nevarievaš, alebo si jakživ neprečítala ani jednu kuchársku knihu !...lebo nemáš ani šajnu, čo sa pridáva do perníka ...A ja to viem. Rum !... A on podľa ňuchu iste natrafil práve na taký, ktorý ním bol dobre nacecaný a nám doniesol len vyschnuté lunty !... Tak mu treba. A bodaj by ho hlava dobre bolela, keď sa preberie, synáčik môj zlatý... – urobila nad ním kríž a zahľadela sa zádumčivo niekde pred seba.

  - Musíme ísť týmto smerom. ...Tam je zámok Temného pána. – natiahla po chvíli dlaň dopredu cítiac z tej strany nejakú silu, čo ju k sebe ťahala.

  Emma nedôverčivo pozrela na jej zvláštne pokojnú tvár.

   V tejto časti zámku vládla ponurá atmosféra. Naozaj brloh temného pána, ako sa patrí.

   Hook sa zvedavo obzeral a necítil sa tu vôbec dobre.

   Pred ním, podopierajúc sa stále o palicu, klopotal On. Ponáhľal sa, ba dokonca pôsobil roztržito, ako niekto, koho čaká ťažká skúška, ale chce ju mať čím skôr za sebou.

  Pred masívnou skriňou ešte naposledy zaváhal, potom trhnutím otvoril jej dvere.

  Pánty hrozivo zaškrípali a odhalili pofľaškované tajomstvá.

  - Slušný arzenál zbraní. – uznanlivo prikývol pirát, v duchu si predstavujúc, na čo všetko asi jednotlivé fľaštičky slúžia a čo by sa s nimi dalo v skutočných bitvách vydobyť...

  „...kým tu si len tak naverímboha zapadávajú prachom...Toľká márnivosť...“ pomyslel si.

  - „Naverím“ koho ? – spýtal sa naoko nezaujato Rumpelstiltskin berúc postupne do rúk jednotlivé nádobky, vracal ich zas späť a bral  ďalšie a prehŕňal sa v nich rozpačito, zatiaľ márne pátrajúc po tej pravej.

  Hook strácal trpezlivosť.

  - Máš sklerózu, starký?... Keď sa tam tak dlho mrvíš ?!... – zabodol do chrbta Temného škaredú poznámku a uškrnul sa, akoby nič.

  - Veď teba prejde smiech...a veľmi skoro...lebo to ja presne tak potrebujem, drahý kapitán...- mrmlal si pod nos ten, držiac už medzi prstami maličkú nádobku, v ktorej bolo niekoľko vlasov a akýsi sivý prach.

  Mračil sa na ňu. Napriek tomu, že ju ešte neotvoril, už teraz z nej šlo niečo, čo aj jemu otváralo škaredé staré rany.

  Otočil sa a opatrne položil na stôl o niečo menšie nádobky, nežne sa jednej z nich dotknúc bruškami prstov. Hľadel na ňu mäkko a smutne.

  Hook potiahol hlavou dozadu, čo len môže vidieť na tej miniatúrnej, na nič súcej fľaške, ktorá sa jemu navyše zdala úplne prázdna.

  Nevšimol si kvapôčku na dne.

  Druhú, stále neotvorenú nádobku držal Rumpel silno zovretú v dlani. Druhou rukou zapretý o svoju palicu pozrel na Hooka, naklonil hlavu k plecu a zaliečavo spustil.

  - Čo keby sme to najskôr skúsili podobrotky... – zdvihol kútik úst.

  - Tu začína niečo smrdieť ! – spozornel Hook.

  - Leda tvoj kabát, pirát... – nedal sa. – A ak ti chýba more, tvoja loď a spomienky, to zariadim bleskovo. –

  Vymrštil ruku, v ktorej predtým odstránil uzáver z nádobky a natrčil ju tesne popod nos nič dobré nečakajúceho muža.

  Ten muž sa nemýlil.

  S nádychom pochopil...

  Tá nádobka bola pre neho Pandorinou skrinkou. Tou najhoršou nočnou morou, akú si vedel predstaviť. V tej fľaštičke bol deň, keď prišiel nielen o ruku, ale hlavne o svoje srdce, napriek tomu, že mu zostalo tĺcť v hrudi. V ten deň stratil svoju životnú lásku...

   Spomienky na Milah.

   Hook vykríkol od bolesti, oči sa mu naplnili žiaľom, aký už dávno nezažil. Celé telo mu stiahol kŕč a hoci nahlas a zúfalo preklínal Rumpla, ten len nehybne stál a díval sa zvrchu na trpiaceho muža pod sebou, ako sa kláti a zvíja a tvár sa mu mraští, lebo mu srdce ide roztrhnúť hruď a na maximum vybudený mozog s centrom spomienok zúrivo mu vracia jeden a ten istý obraz posledného výdychu jeho lásky v náručí. A znova. A znova...

  - Zastav to...! – chrčal nešťastne.

  - Prečo ? ...Ja sa náhodou bavím... – zašepkal Rumpel, – ...navyše mám sklerózu a neviem si spomenúť, ako tie čary odvolať... –  doložil cynicky.

  Nechal muža trpieť ďalej. Stále nedosiahol to, čo potreboval. Prešla ešte hodná chvíľa, kým sa v kútiku zúfalca zaleskla slza.

  Až vtedy sa k nemu zohol a opatrne ju nabral do fľašky, pozorne zatvoril a odstúpil od vzlykajúceho kapitána pri jeho nohách.

  - To stačí. Viac sĺz aj tak nepotrebujem. – zahlásil sucho a pohybom ruky sňal kúzlo z muža, čo sa aj tak rozplakal, ako malé dieťa, stále skrútený do klbka.

domiceli