Rumbelle
Kryštáliky tmy
3. kapitola
Dalo by sa prezliecť a očistiť sa aj
menej zložitým spôsobom, ale zbytočne by ju to rozrušilo a ako päsť na oko
pripomenulo, že je všemocným Temným pánom a to len vďaka jej
tolerantnosti, chápavosti a veľkorysosti, aby mohol dokončiť svoj sen,
získať si späť Bae.
Rád sa
preto prispôsoboval, pokiaľ mohol a v jej prítomnosti
vystupoval ako ...smrteľník, čo zas na druhej strane, musela chápať, nebolo až
také jednoduché a občas nejaká tá pomoc od mágie predsa len ubzikla.
Ako aj teraz. Vo veži ho ovanula teplá voňavá
para, čo sa tiahla z po vrch naplnenej kade, kôpky žiarivo bielych plachiet stáli vzorne
pripravené na nízkej almare vedľa krčahu s vodou a morskej huby,
ktorú neznášal, lebo mu vysvetlila, ako kdesi čítala, že je to vlastne bývalý
živočích. Potom mal pocit, že na neho počas kúpeľa drzo hľadí miliónmi tmavožltých očiek a vyčíta mu
svoj osud. Svoje obete mal radšej hlboko na dne hradnej priekopy!
Uškrnul sa, predstaviac si, ako cestou
zazrel, že sa mu tam za posledné týždne rozmnožili náletové dreviny a čerstvá, svieža tráva.
Maleficent by tu tentokrát vykapala od hladu. Možno preto už nechodí...za celý čas, čo sa vrátili, tu
vlastne nebola. Veď ju nepripútal zas tak silno a naveky...že by urážlivosť
vyhrala nad hladom? Silne pochyboval. Pridobre ju za tie roky poznal.
Nezaujato však mykol teraz plecom. Dobre je, ako
je. Komu by tá len chýbala.
Pokynul ešte krbu, aby zahájil príjemný výhrev
a zažal bezpracne aj pár sviečok, kvôli atmosfére.
Pochopil, že Belle má „prekvapenie“ na práci,
tak sa nezdráhal a neunúval čakaním na ňu a jej pomoc, premiestnil sa
sám do kade, zlikvidujúc predtým šmahom ruky prepotenú košeľu aj ostatné zvršky. Ešte aj pri
vyparovaní sa nechutne páchli...
Márne mu zakaždým ostýchavo vysvetľovala, berúc
ich z veľkej kopy a triediac podľa spôsobu prania, len aby sa
nemusela pozerať tým smerom, kde si nahý bahnil vo vode, že pre šľachtica sa nepatrí
obnažovať sa celkom a spodná košeľa je najnevyhnutnejšia súčasť aj pri
očiste.
Predstava vodou napitej oťaženej lepkavej
látky okolo špinavého tela sa mu nepozdávala, ale keď raz toľko naliehala
a odmietala sa otočiť k nemu tvárou, kúzlom ju vyzliekol do tej jej
a ponoril k sebe pod vodu, nech vidí a cíti na vlastnej koži!
Videl a cítil však najmä sám.
Len čo vyšplechla nad hladinu ako vyplašená
ryba a otočila sa priamo k nemu s chuťou nabrýzgať mu, ako svini
do hranta, len čo dotečú prúdy vody cez jej ústa a oči prestanú štípať, pochopil,
aké neuveriteľné čaro plné nápadne skrytých tajomstiev má taká mokrá spodná košeľa...najmä tá jemná... jej.
Usmieval sa so zatvorenými očami vracajúc si
túto príhodu, ktorá len-len, že sa neskončila...čímsi ešte mokrejším. Priznal si
otvorene a patrične sklamane, že obaja našli dostatok sebaovládania v sebe
a...
Dvere za jeho chrbtom vrzgli.
- Košeľu som ráčil poslať do večnosti, drahá.
– oznámil vopred, aby sa nenamáhala s jej hľadaním.
- Zatvor oči a neotáčaj sa...- pokynula
mu celá zadýchaná, ako sa ponáhľala za ním.
- Ja? – spýtal sa prekvapený. – To snáď ty
máš problém s mojou nahotou, láska, alebo sa už mýlim? – potiahol
s očakávaním, akú dostane odpoveď.
„To by bolo prekrásne prekvapenie...ja
a ona, spolu, pokojne aj v tých trápnych spodných košeliach, ...a
teplá voda a horúca túžba...“ pomyslel si a povzdychol.
- Už! – ozvalo sa.
Otvoril oči. Aj ústa.
Stála pred kaďou.
Žiadna spodná košeľa a už vôbec nie tak,
ako ju Pán Boh stvoril, plus,
maximálne, čo ešte na nej za tých osemnásť rokov dorobil.
Kráska tam stála vo svetle sviečok rozžiarená zvonka i zvnútra,
rovno v plesových šatách.
- Tak, čo na to povieš? Spoznávaš ich? –
spôsobne sa uklonila.
Vytiahol spod hladiny ruku a pretrel si
tvár, ľutujúc, že ju nemal namočenú v ľadovej vode, aby ho to prebudilo z oprávneného šoku.
Kráska však ďalej s nadšením džavotala,
nemal čas sa vysporiadať so svojím očakávaním a následným sklamaním.
- ...naozaj ich nespoznávaš? ...veď to sú
tie, čo som mala na sebe, keď si ma prvýkrát uvidel! – skúsila mu napovedať
odkiaľ pochádzajú žiarivožlté, prekrásne zdobené lesklé šaty, čo obopínali jej
postavu.
Prižmúril jedno z očí, aby si myslela, že
premýšľa. Jediné, na čo si pomyslel, však boli časy, kedy ju chodieval tajne
očumovať pod starý dub k nim do záhrady...a to bola ešte len dievčatkom.
Ale nebude jej kaziť radosť a dievčenský sen o prvom „rande“ ?!
- ...som si myslel, že to nebude, práve,
zážitok, na ktorý by si rada spomínala, srdiečko. – usmial sa mierne, ale
obočie už mal aj s dvojitou hraničnou čiarou pri koreni nosa.
Rozšafne nabrala z kade vody do dlane
a ošplechla ho.
- Ako môžeš niečo také tvrdiť?! Spoznala som
predsa teba!...- sklopila cudne oči. – ...som si myslela, že sa potešíš, vidiac,
ako...som ich vyprala, vyžehlila, opravila, aby...- nedopovedala.
- ...aby som ťa videl krásnu a šťastnú
v mojej súkromnej galérii tých najvzácnejších artefaktov a bol hrdý,
že som majiteľom najkrajšej princeznej v Začarovanom lese a priľahlom
okolí....- skúšal byť romantický, ale očividne ju to nenadchlo, za každým
slovom kývala záporne hlavou.
Ani sa nečudoval. Jedno klišé vedľa druhého.
Toľko milovníkov svetového kalibru
vyškolil a keď mal sám vypotiť vyznanie...vzišlo z toho
...Bŕŕ...Môcť ju tak aspoň objať a zbozkávať z nej to sklamanie.
Skrčil sa radšej pod vodu až po krky, aby z toho vycítila, že sa...hanbí.
Za seba.
- Nechcem byť... nikdy som nechcela byť
exponátom v súkromnej zbierke! Navyše prísne stráženým, uzamknutým
kdesi v depozite. – povedala mu
priamo, bez okolkov. – Chcela som ti vlastne naznačiť, aby sme sa prestali
skrývať pred svetom a otvorili svoj dvor...tvoj dvor...náš dvor...
spoločnosti. – hľadala tie správne slová a natrčila mu prázdne dlane, akoby očakávala ich naplnenie a chcela i pokračovať, ale vynoril sa
a prudko oboma rukami zaprel o okraje kade, až sa voda z nej
a z jeho údov liala dolu na dlažbu.
- Chceš usporiadať ples?! – zahromžil, až
niekoľko sviečok predčasne skončilo so svojím úbohým životom, nepočkajúc ani, kým sa sama
vysloví, prečítal si to z jej myšlienok vopred.
Hrdo dvihla hlavu, zodvihla sukňu na bokoch
a uklonila sa tak, akoby vítala jednotlivých pozvaných návštevníkov.
Ignoroval ju v jej nadšení.
- Som Temný pán! Všetci sa ma...boja! Mám
reputáciu pokazenú na niekoľko storočí vopred a ešte siedme generácie
mnohých ma budú preklínať za to, čo som spravil ich predkom! Ja...mám
usporiadať ples?! Prosíkať, aby láskavo prišli, aby sa mi uklonili a prijali
pozvanie a trávili spolu so mnou svoj čas a venovali mi ho?! – ďobol si
do hrude a nielen husia koža, ale aj farba jeho pleti začali dosvedčovať,
že sa v miestnosti viditeľne, aj citeľne ochladilo.
- Ale ty si sa už predsa zmenil...- usmiala sa a natiahla
k nemu dlaň, že ho pohladí.
Cukol.
Vypla sa.
- Ľudia musia byť otvorení a veľkorysí voči
iným. Oni tak, ako aj ty!...Ak sa totiž uzavrieš do seba...staneš sa
egocentrickým! A to nie je správne. To ťa nikam neposúva... - skúsila pádne argumenty.
- Ja som egocentrický! A je mi tak
dobre! – vyprskol nevrelo, stopnúc jej slová. – Prestaň mi tu kázať ako dáky
pápež so svojím novým desatorom! ... Som aký som a nemienim sa meniť,
kvôli dajakým hlúpym smrteľníkom! – dodal a zostal bez pohnutia.
Aj hladina vody sa utíšila a akoby skamenela
spolu s jeho telom od strachu, aby sa na nej nevyvŕšil, ako na úbohej
Kráske.
Rozdýchavala, čo počula, ale ovládla svoje
sklamanie z jeho reakcie. Len sťažka preglgla, ešte raz sa nadýchla.
- Stojaté vody sa môžu premeniť na hnijúce! ...Na
to nezabúdaj! – ďobla ukazovákom do mŕtvej hladiny a nechala kruhy
rozprsknúť sa o jeho hruď.
Dvere však zatvorila potichu.
domiceli
