OUAT - O chlp..., 4. kapitola

OUAT

4. kapitola

O chlp...

Plot

    Ponevierala sa tu už dobrú pol hodinu. Tváriť sa nenápadne nešlo.

  Z niektorých hrobov ešte páchol roztápaný vosk a zaľudňoval vzduch komparzom spomienok a budúcnosti v jednom. Tá druhá časť sa ponáhľala dolu od hlavného kríža k hlavnej bráne a odtiaľ za hlavnú cestu k poloprázdnym parkoviskám, aby doma stihli správy a trápny seriál. Spomienky zaostávali. V kučeravých, preležaných kožuchoch chúlili sa do seba a do dychu, občas v zvrásnených rukách zahrkotajúc zápalkami o kahanec, ktorý priniesli navyše. Možno pred kaplnku, možno ku krížu. Možno nabudúce.

  Nikoho tu nepoznala. Ale bol to jej prvý cintorín, ktorý vyfasovala k rodine. Dovtedy nemala dôvod na prehliadku takéhoto objektu v meste, kam ju pridelili do pestúnskej starostlivosti.  Koľko ich už bolo...

  "A teraz dôvod máš?" zaryplo vnútro a vo vrecku to zašuchotalo. Aj kdesi hlboko vnútri to zašuchotalo a vystrelilo strelu krátkeho doletu do hrdla a tam rozprsklo. Preglgla obavy. Ešte raz prejde tam a späť a keď ho neuvidí, tak zas prejde tam a späť.

   - Sleduješ ma?! - ozvalo sa jej za chrbtom a čísi vlhký čumák putoval po jej pančuche od kolena vyššie. A tuším aj pohľad jeho pána. Na pevnom obojku oboma rukami držal veľkého psa bez náhubku a mal čo robiť, aby ustál dôkaz, že je jeho pánom.

  - Prišla som sa ospravedlniť. - natrčila k nemu ruku, ktorú práve vytiahla z vrecka aj s darčekom v nej.

  Pes nechal pančuchu a chaporil sa  skontrolovať obsah ruky. 

  Stiahol ho prudko k sebe, márne hrabal prednými labami v protismere vo vzduchu, balansujúc len na zadných. 

  - Prestaň, Cerberos! Sadni! - trhal obojkom neľútostne ďalej.

  Pes ani neprestal, ani si nesadol. Iba zakňučal. Zaošíval sa, potočil okolo svojej osi aj okolo pána, zamotajúc sa do reakcie aj pásu obojka.

  Radšej ruku stiahla a počkala, kým to tých dvoch oproti prestane baviť vadiť sa a naťahovať jeden proti druhému. Kto z koho. Chlpáč mal očividne navrch.

  - Je to mladý pes. Ešte nie je celkom... vycvičený. - obhajoval sa zmätený, že ten pes sa asi cíti rovnako nesvoj, ako on sám.

  Dobre ju videl už prichádzať a za tú pol hodinu, čo sa im tu tmolí po cintoríne, sa stihol dvakrát prezliecť a vybrať si medzi Cerberom a Cháronom. Už oľutoval výber.

  - Na bráne je ceduľa, ako krava veľká, že psom je vstup sem zakázaný! Sopliaci!  Pooštievajú to tu, vykadia sa. Pováľajú lucerny... aj chvost im môže chytiť od sviečok. Aj, aj...- preťapkával okolo nich dedko s rukami na ohnutom chrbte a veľkým oblúkom obchádzal dychčiaceho psa s vyvaleným jazyčiskom, ktorý ho vážne počúval, inštinktívne cítiac, že ide o jeho monumentálnu maličkosť a akoby napodobňoval postoj, skláňal hlavu a hrbil sa v rytme dedka. Potom to vzdal a naozaj si sadol vedľa chalanovej nohy.

  - Ty mu na to nič nepovieš? - mračila sa na chrbát starca a perami jej cukalo. 

    - A ty rada dostávaš facky? Od cudzích ľudí?! - okomentoval.

   - Prepáč. Mrzí ma, že si schytal...od otca. Za mňa. Keby som sa včera nesprávala ako debo...- vyťahovala zas ruku s darčekom v šušťavom papieri, ako prídavok k ľútosti. Úprimnej. 

    - Nie je to môj foter!  - odvrkol. - Ten bol oveľa horší, ako Hádes. - trhol psom, hoci ten, chudák, za nič nemohol. A tak zostal sedieť a slintať na chodník.

 Spýtala sa len pohľadom. Odpovedal jej bez toho, aby na ňu pozrel. Zaujímal ho už darček. On dostane od nej darček?! Je trochu na rozpakoch. Trochu dosť.

    - Myslíš si, že si jediná adoptovaná v celom vesmíre? - načiahol sa za papierom a znechutene ho priložil k nosu, zmraštiac ho nevôľou.

    - To je schwarzwaldská šunka. Pravá. Čorchla som ju pri dnešnom veľkorodinnom nákupe. Kvalitné chudé mäso. Tri-štyri týždne v bilinkovom páci a potom údené na jedľovom dreve. - s nadšením vysvetľovala.

    - Ta si fakt ešte malé decko. Alebo polcolová trubka. - rozbaľoval čudné prekvapenie mrviac ksichtom intenzívnejšie. Ale je to darček. Mohol byť... Mohol, ale... Odlepil z lesklého papiera jeden plátok a natrčil psovi. Ten oňuchal, podobral a skúšal prežuť, prehadzujúc si hutné žrádlo spod jedného zuba k druhému. Pre slona malina. Podal mu druhý. Oňuchal, ale odvrátil pysk.

  - To...to...to som priniesla pre teba, nie pre psa...- urazene nadula pery vidiac, kde končí jej delikatesa.

  - Ani ten pes to nežerie. Ale dobre, že si ju priniesla. Tento druh to nebol, takže ju môžem pokojne vylúčiť. - podal jej zvyšok ukradnutého nákupu.

  Jasné, že nechápala. Jasné, že bol rád, že nechápe a dúfal, že jej bude jasné, že sa má pýtať. Nepýtala sa, skôr odpovedala.

   - To bude tým korením: jalovec, cesnak, koriander a čierne korenie sú pomerne aromatické. - pchala ohrdnutý dar späť do vrecka.

   - Nejak sa vyznáš. To som si všimol už včera. To by sa mi mohlo zísť. Možno... možno by si mi vedela helfnúť... s niečím. - potiahol psa, aby vstal a chystal sa odísť.

  Placho sa usmiala.

    - Pomôcť tebe? Potrebuješ pomoc?! - zaujalo ju.

    - Iba ak sa nebojíš a nebude sa ti to hnusiť. - povedal narovinu. - Nie je to príjemný pohľad. Ani voňavý, ani nič také... Ideš do toho?! - vyrukoval rovno s ponukou, aká sa neodmieta.

  Zakývala splašene hlavou na súhlas a stala si z druhej strany psa. Pripraviť sa, pozor, teraz!

   Teraz sa pousmial on.

   Dvor domu na cintoríne bol malý a prázdny. Iba preplnený haraburdím. Samé hlinou olepené dosky, zbité k sebe, aj voľné, hrubé povrazy, nejaké tie krompáče a lopaty, čo tu skladovali hrobári, plechy, plachty. Všetko špinavé, akoby sa to poctivo denne kúpavalo v čerstvej hline a tá sa lepila na artefakty vždy v nových a nových vrstvách. Opatrne prekračovala hrbolce nepokosenej buriny a ťahala sa za chlapcom so psom.

  Na chvíľu jej zmizol z dohľadu a vrátil sa sám. Odsunul pár dosiek a pretiahol sa dnu do zadnej časti akejsi šopy prilepenej k domu ako hniezdo. Zaváhala. Z medzery sa vystrčila ruka a prsty ju volali dnu.

  Poobzerala sa, ale veľké lipy dôkladne oddeľovali túto časť cintorína od hrobov a pozostalých, čo sa tu ešte tmolili, tak vošla.

  Svietila len holá žiarovka nad stolom. Hrabal sa v rohu a priniesol odtiaľ truhličku. Tváril sa dôležito, keď ju otváral. Vytiahol nejaký zahnusený sáčik a na ruku z neho vysypal jeho obsah. Opatrne ho položil pod svetlo na stôl.

   - Blééé! Fuj! To je čo za sajrajt?! -   chytila si nos a ešte ho prikryla druhou dlaňou.

   - To práve neviem. A potrebujem to zistiť. - ustúpil o krok dozadu, aby jej dal voľnú ruku.

  Cúvla ale tiež.

   - Hádam to nie je... nejaký kúsok z... preboha?! Mŕtvola?! - cúvla ešte o jeden a presunula ruky z nosa na ústa.

  - Si blbá...- skonštatoval. - Ja len, že... no...zdalo sa mi, že...keď si taký odborník na šunky...či ...náhodou nepoznáš aj tento druh. Je to totiž dosť dôležité. - drgal kúskom drôtika do neforemnej mastnej hrudky, čo zápachom zamorila priestor medzi nimi.

  - Ty zbieraš staré šunky?! - vybľafla.

   Hej, vraveli o ňom na škole všeličo, ale toto predčí všetky očakávania.

 - Hej, zbieram! Keby je to v mojich silách, tak vyzbieram všetky do jednej, ale... - zalovil vo vrecku a vytiahol z neho čosi malé. Položil to k rozkladajúcemu sa už žvancu na stole.

  - Pripináčik? Pripináčik.  - identifikovala polohrdzavý kus kovu.

  - Bol súčasťou tej šunky, ak by si chcela vedieť. Tento som našiel v krku... vieš, ten starý orech, čo stále utekal z karanténky. Tak tam...Skončil ...v kafilérke. - pozrel na ňu vážne.

  - To kto môže také niečo hrozné urobiť?! -  zahryzla si do spodnej pery, aby sa náhodou nerozplakala.

  - To sa práve pokúšam zistiť! Tak... pomôžeš mi?! - 

   Z druhého vrecka vytiahol papierové vreckovky. Asi ich bude o chvíľu potrebovať. Je to len baba...

domiceli

OUAT - O chlp..., 3. kapitola

OUAT

3. kapitola

O chlp...

Klietka

    Nepovedal viac nič. Iba mlčal. Veľavýznamne. Dorozprávala si zvyšok sama. V duchu.

  - Je mi to ľúto...- chcel jej súcitne položiť  ruku na rameno, ale mykla sa.

  - Klameš! - skríkla zrazu, pozabudnúc sa, kde je. - Si odporný, hnusný klamár, smradľavý! Všetci majú pravdu, keď ťa neznášajú a nekamošia s tebou! Nikto normálny by nebýval na cintoríne! - vytriasala zo seba bezmocnosť a hnev v jednom.

  Pridávali sa ku nej všetci chlpatí miestni obyvatelia, ktorým túto noc nebolo dopriate sa vyspať a obeti bolo jasné, že to  k tretiemu plechu plota nestihne. A k piatemu už vôbec nie. Nemýlil sa.

  V šope, čo bola vlastne len prístreškom bez dvier, prirazeným ku kotercom, aby na darované matrace, deky a sáčky s granulami nepršalo, sa zažalo svetlo a rovno v jeho epicentre stála žena s vyhrnutými rukávmi košele. Parilo sa z nej, ako vyletela z tepla do zimy, zabudla sa obliecť.

  - Bež! Zdržím ju! - sotil nečakane do dievčaťa, smerom von do dvora, ale stálo ako priklincované, len ju ohlo v páse.

  - Bez Dearie nikde nejdem! Čo ste s ňou spravili?! - skríkla na ženu nezmeniac polohu.

  Zastavil by sa aj sám. Nemusela ho Cruela pri únikovom manévri okolo nej prichytiť svojimi ostrými pazúrmi na vychudnutých, ale silných rukách za rameno. Mohol sa vytrhnúť, keby bol chcel, ale nechcel. Považovala by ho za zbabelca. To nedopustí! 

  Potriasla ním. Aby upriamila na seba pozornosť. Akoby nechty v pleci nestačili.  

  - Čo tu robíš takto v noci Neal?! S otcom sme jasne dohodnutí na štvrtok. Volala som do kafilérky. Všetko je riadne objednané. - zatláčala prsty do chlapcovej ruky, ale oči nespúšťala z dievčaťa pred sebou.

  - Ste odporní! Všetci ste hnusní a odporní! Je mi z vás zle! - nedokázala už mladá vyberať slová, len sa triasla čoraz viac a viac.

  Cruela trhla chlapčiskom a vysotila ho k dievčaťu. Vytiahla mobil.

  Pozrel sa na Emmu, ale vidiac ako sa jej ústa krivia a z očí tečú slzy, radšej sa nepokúšal sa jej prihovárať.

  O pár minút tam bola mestská polícia.

  Nepočuli ani, že prišla, štekot bol už neznesiteľný. Prehlušoval všetko okolo.

  Nechala sa odtrmácať do kancelárie a znechutene si odsadla od chalana, pri ktorého ju chceli posadiť.

  Volali aj jeho otca. Stál vzadu s Cruelou a o niečom zanietene debatovali, minimalizujúc všetky možné pohyby. Dokonca vyzerali, že sa im nehýbu ani pery. Len obozretné oči sondovali okolie a prerátavali, či ich náhodou niečie uši neodpočúvajú.

  Chvíľu si decká nikto nevšímal. Dvaja príslušníci znudene prešľapovali pri dverách. Tie sa otvorili a vošiel na pohľad snáď ešte znudenejší muž, očividne nevyspatý, strhaný a otrávený z toho, že musí službu tráviť v takomto humbuku. Otočil oči stĺpkom. Nebolo jasné, či si to dôkladne premeral kanceláriu, alebo to len prevrátil očami tam a späť zo znechutenia.

  Z kroka na krok pristúpil k mládeži a s rukami vo vreckách bundy si ich obzeral.

  - Ty budeš Emma. Emma Swan. Volali tvoji pestúni. Nahlásili, že si nezvestná. Vraj zas... nezvestná. Utiekla si z domu, Emma?! - rozprával monotónne a odpovede ho popravde vôbec nezaujímali.

  Decko sa našlo. Pestúni spíšu zápisnicu. A on si pokojne zas vyloží nohy na stanici.

  Urobil krok do boku a zastal si nad chlapcom. Pokračoval rovnako ospanlivým tónom.

  - A ty budeš iste jej priateľ, ktorý... -

  - Hovno veľké! S takou zberbou špinavou, smradľavou by sa nikto ...nekamarátil! - skočila mu do reči stále naštartovaná Emma.

  Chlapík dvihol kútik úst a urobil zas krok bokom nad ňu.

  - Ten mladý muž ti nejako ublížil?  Emma? - spýtal sa s minimálne aspoň trochou záujmu, ale ani toto nebol ten veľký prípad, po akých celý život túžil. Dve decká a prvé rande. A prvé poharkanie. Zrejme. Asi pri bozkávaní slintá viac, ako by mal. Alebo jej vyštartoval po podprde skôr, ako mu ju sama ukázala.  Boh ma ochraňuj od pubertiakov...

  Zagánila na chalana sediaceho o meter ďalej.

  Pozrel na ňu zboku, ale nie nenávistlivo. Skôr akoby sklamane. Alebo to bolo smutne? A vrátil pohľad dolu k vyšmantlaným teniskám. Prečo na ňu nehľadí s nenávisťou po tom, čo o ňom povedala?!  Bol len bledý. A vážny. Emma! Vstávaj! Ublížil jej? Veď nič nespravil. Veď on vlastne vôbec nič nespravil. Dokonca ani nepovedal! Dokonca ju chcel zachrániť... Nechápavo, akoby sa naozaj práve teraz bola bývala prebudila, metala zmätená pohľadom po všetkých v miestnosti.

   - Pýtal som sa, či ti nejako ublížil. - zopakoval chlap nad ňou. -  Dotýkal sa ťa? Nevhodne sa k tebe správal? Chcel... - pomáhal jej vypovedať.

  - Chcel mi len povedať pravdu. - dokončila a bola by sa od hanby prepadla do diery v linoleume.

  Muži vo dverách sa trochu uškrnuli. Zmrazil ich zamračeným ksichtom. Nech sa len neopovážia podkopávať jeho autoritu.

  - Tak pravdu...- povzdychol a vytiahol konečne ruky z vreciek bundy. - Tak to je potom naozaj veľmi vážne.  - nešetril ironickým prízvukom. - Taká pravda...-

  - Strčte si ju...viete kde! Vôbec vás  nezaujíma. Budete robiť múdreho, ale o pravde neviete nič! Ani netušíte, čo sa tu deje! - konečne sa ozval Neal.

  A očervenel.

  Cruela s jeho otcom sa prestali zhovárať a pozreli ich smerom.

  - Neal! Ako sa to správaš?! Čo si to vôbec dovoľuješ?! - snažil sa muž najskôr z diaľky slovne spacifikovať svoju ratolesť, ale radšej pristúpil bližšie a rovno mu jednu vyťal, až chlapca hodilo o kúsok bokom.

  Emmou trhlo, musela sa chytiť opierky lavičky a stiahla sa k nej. Chalan sa však hrdo vyrovnal a doslova natrčil aj druhé líce. Druhú facku však včas zachytil vyšetrovateľ.

  - Mám vás obviniť z týrania maloletej osoby, pán... Hádes?! - precedil cez zuby a žena s rukami prekríženými na prsiach i obaja príslušníci sa v tom momente rozrehotali.

  Neal očervenel aj bez facky ešte viac. Jeho otec rovnako. 

   - To...to nie je nijaký Hádes, to je... pán Cassidy. Je správcom miestneho cintorína. - cez úškľabky vysvetľoval jeden z príslušníkov miestnej polície, baviac sa na kolegovi, ktorý je tu, na oddelení, nový a ešte neznalý. Zo srdca mu prial tento trapas.

  Mladík ešte naposledy smutne pozrel na Emmu, utrel si spakruky nos, aj keď z neho nič netieklo a vychytil sa zahanbený von. Príslušníci ho nechali prejsť. S podobnými pocitmi rázne vyšiel pred dvere aj strápnený policajt. 

  - Hej, stoj! Hej... no, tak, chlapče... - skúšal ho dobehnúť, ale zrýchľoval pred ním. -  Viem o tých pripináčikoch! - zašepkal už tichšie, ale tak, aby ho odchádzajúci  ešte začul.

  Začul. Zastal. Pomaly sa otáčal.

  S nedôverou sa zboku díval na chlapíka s rukami zas vysoko vo vreckách vlastnej bundy, ktorý je tu nový, že mu ani uniformu mestskej polície zatiaľ nedali a váhal, či mu uveriť.

  Skúsi to.

  Skôr ako vykročil k nemu, dnu do objektu prudko vošlo ďalšie auto a vyletel z neho rozzúrený pár.

   - Kde je? Kde je naše dievča? Kde je Emma?! - prekrikovali sa v hlasnom záujme.

  - Neal! Odchádzame domov. Ešte sa o tom všetkom vážne pozhovárame! - pretláčal sa cez nich muž zvnútra v protismere  a mieril na syna ukazovákom.

  Poslušne si stal vedľa otca a bez slova opúšťal areál. Ešte však nenápadne nazrel dnu cez okno, či ju nezazrie. Nezazrel. Mačkali ju v objatí pestúni. Sklamalo ho to. Trochu im závidel. Aj keď mu nabrýzgala ako svini do hranta. Má guráž... Tá by sa nebála ani na cintoríne. Iste nie. To povedala len tak. Aby reč nestála.

domiceli

OUAT - O chlp..., 2. kapitola

OUAT

2. kapitola

O chlp...

Granule

     Nebolo ľahké sa odosobniť od ukňučaných ľútostivých pazvukov, čo sa okolo nej ozývali s hlasno prejavenou nemou túžbou po kontakte. Vedela presne kam a za kým ide. Už len pár kotercov, už len pár metrov. Zastala.

  - Dearie, Dearie... to som ja... - zašepkala do pletiva.

  Ozvali sa desiatky odpovedí, ale smer pazvukov nebol správny.

  Čupla si, zopakovala meno, dokonca obratne zrolovala plátok šunky a prestrčila cez oko pletiva, ale nikto si ho zvnútra nepotiahol.

  Svetlo matne osvetľovalo dvor, ale koterce zostávali ponorené v tme. Tento bol očividne prázdny. Sklamane sa pomaly dvíhala a bezradne obzerala okolo seba. Ústa jej krivilo do plaču. Štekot akoby utíchal, ale po pár sekundách sa ozval v pôvodnej intenzite. Ktosi sa blížil k vonkajšej bráničke.

  - Hh! - vyšlo z nej tlmene, keď ju čiasi ruka, lapnúc ju bolestivo nad lakťom, stiahla za klietku.

  Hlavnou bránou sa vracala žena v montérkach, baliaca sa do hrubého prešiváku. S jedom zabuchla bránu a založila petlicu. Hľadanie bolo očividne márne. Nahúkala na zvyšné psy, aby sklapli a zavreli tlamy a vošla do dvier kancelárie. Zatreskla aj tie.

  - Ty máš šunku? - ozvalo sa jej vedľa ucha z niekoho, o koho bola v miniatúrnom priestore haraburdami preplnenej šopy pritlačená a od strachu aj prilepená. Až teraz sa strhla, zvrtla a natrčila päsť so šunkou nepriateľovi priamo pred nos.

  - Nepribližuj sa! Viem...viem hrýzť! - vybľafla prvé, čo ju napadlo.

  Psy sa opäť rozštekali, dvere na kancli otvorili.

  Žena sa oprela o veraje a zapálila si cigaretu. Štekot ju nezaujímal. Dívala sa doblba občas osvetlená svetielkom. Dlho poťahovala každý šluk a ešte dlhšie ho vypúšťala, akoby tá trocha dymu mala zahladiť stopy neúspešného pátrania po pojašenom čoklovi. Tipla, vajgel zodvihla a odniesla ho so sebou dnu. Poriadok musí byť!

  Psy sa upokojovali len pozvoľna. Brali si za povinnosť upozorňovať na prítomnosť cudzích elementov v objekte. Tak upozorňovali. Aspoň tie, ktoré dosiaľ nepremohla apatia a odovzdanosť osudu, ktorému nerozumeli. Ale cítili ho. Každým chlpom srsti.

  - Máš viac tej šunky? Ukáž?! Vydrapol jej ju z ruky a premieľal v prstoch. Zamračená ho sledovala.

  - Vyzerá ako obyčajná šunka. - hodnotil ju sklamane.

 - To aj je obyčajná šunka. Myslíš si, že nám budú kupovať pravé talianske prosciutto? - odvrkla a chcela mu ju vytrhnúť k drzých papŕč.

  Uhol sa a obratne ju skryl za chrbát.

- Malá sa vyzná. - zatiahol uznanlivo a bol ochotný si ju konečne drzo premerať.

  Vytiahnutá, blonďavá, vyplašená, bledá. Nastúpila teraz o ročník nižšie do tej ich sprostej nudnej školy, ktorú už nemohol ani cítiť, hoci sa mu už strihal pomaly meter s poslednými dňami na nej.

  -  Ty si z toho veľkého domu na konci námestia. Však?! Decká sa tam často striedajú. Tamto nebudú asi pestúni roka, však? - zatiahol a bolo cítiť iróniu.

  - Čo ťa do toho! - precedila cez zuby, ale nemala odvahu odísť, hoci ju už nedržal nad lakťom.

  Natrčil k nej ruku s plátkom nekvalitného výrobku zlynčovaným na franforce.

   - Myslel som, že... Ty nevieš, že psom sa má dávať psia strava a nie ľudská? - trochu zvýšil hlas, ale neznelo to nahnevane.

  - Nedovolia nám chovať psíka. - skúsila sa obrániť, prečo nemá plné vrecká granúl, ale šunky. - Nič lepšie v chladničke už nebolo. Schwarzwaldskú zožrali chalani na olovrant. Alebo oni. Asi. - stručne vyhodnotila stravovacie návyky v dome, kde pre ňu nebolo doma.

  - Našťastie ani nič horšie! - toto už nahnevane znelo.

  Znovu chcela odvrknúť "Čo ťa do toho..." , ale načo sa opakovať.  Mlčky si zas obzerala ona jeho, koľko jej to len chabý pás svetla z dvora dovolil. Vychudnutý, vystrihaný, večne nasmosúrený.

  - Teba poznám. Si v devine a hovoria o tebe, že... -

  - Kto sa ťa pýtal?! - aj toto znelo nahnevane. Prepchal sa pred ňu a vykukol na dvor. 
  - Zmizni už! Vzadu za tretím plechom je medzera, cez ktorú sa prepcháš aj ty. - venoval jej opovážlivý pohľad, ako cenu za to, že jej prezradil svoj tajný vchod. 
  Nečakal, že sa usmeje. Usmiala sa.

  - Aj ten piaty plech je povolený. - na oplátku vyzradila svoje tajomstvo. - Nič mi do toho nie je, ale ty doma predsa máš psov. Videla som ich, keď sme boli s triedou páliť sviečky na hroboch padlých hrdinov prvej svetovej. Sú to pekné psy. A iste nebojácne, keď žijú s vami na cintoríne. - oprela sa s rukami za zadkom o štós vriec s granulami.

  Zagánil.

  - Sú ostré. Ale neublížia. Sám som ich vycvičil. - znelo hrdo.

  - Si cvičiteľ psov?! - vyliezlo z nej s očividným záujmom. - A chodíš cvičiť aj týchto v útulku? Dovolia ti to? Môžem aj ja?! Skúsila by som... naučila by som sa... - jazyk jej mlel, ale na druhej strane nijaká odozva.
  Začínalo jej dochádzať. Asi "nijaký cvičiteľ", keď sa tu skrýva rovnako, ako ona a chodí tajným vchodom.  
 - Čo tu vlastne robíš? Há?! - nabrala otázku, aj odvahu odlepiť sa od vriec a pristúpiť k nemu, aby si ho lepšie obzrela a hneď videla, keby sa pokúšal ju oklamať.

  Veľmi rýchlo pochopil, čo všetko sa jej premlelo v tej malej svetlej hlave. Má modré oči. Aj v tme vidno, že budú modré. Kedykoľvek ju stretol na chodbe školy, vždy ich mala sklopené, hlavu sklonenú a vždy sama. Taká sivá nenápadná myš. Poplašená pri každom väčšom kriku. Ale teraz sa nebojí.

   - A čo tu robíš ty?! - odvrkol jej na otázku otázkou a zas ju zdrapil za ruku, kde stále držala kus šunky. Ukázal naň prstom. - Nie je náhodou, len tak čiste náhodou, otrávený?! - obvinil ju až jej vyliezli skoro oči z jamiek a otvorené ústa chvíľu nemohli vydať ani hlásku.

  - Mám rada psíky! - trhla rukou a skoro mu jednu zavesila druhou.

  - Tak prečo sa sem zakrádaš vždy po tme? Nie si tu prvýkrát! Viem to. Videl som ťa...- vyrukoval s tajomstvom, o ktorom si myslela, že ho zatiaľ ustrážila.

  - Špehuješ ma? -

  Iba sa díval. Má sa jej priznať, že hej? Že ju nenápadne už pár týždňov pozoruje túlať sa po chodbách školy, lebo mu prišla rovnako stratená ako on? Že doma pri stolnej lampe opatruje malý umelý vlčí mak, čo stratila pri tej pamätnej vychádzke 11.11. k pomníkom padlých? Že ju tu videl už párkrát, ale vždy mu zmizla skôr, ako ju stopol? Piaty povolený plech plota.  ... až  dnes.

  - Chodím sem za Dearie. Taký malý kríženec. Patrila našej susede. Dovolila mi ju venčiť...ale vzali ju do starobinca a Dearie strčili sem. Nepáči sa jej tu! Viem to!  Raz ju unesiem! - priznala dobrovoľne. 
 - Toto nie je útulok, Emma. Toto je karanténna stanica! - povedal vážne.

  Zahabkala. Prekvapilo ju, že vie jej meno. A nechápala, čo má zvyšok informácie s Dearie.

  Chalanovi oproti cukalo tvárou. Ak jej povie pravdu, viac nepríde. A on je rád, že prišla.

  - Ty vieš, kde je moja Dearie?! - natiahla k nemu prsty.

  Dotkli sa ho len ich končeky. Prešla ním zrazu taká zvláštna triaška a musel s pravdou von bez ohľadu na to, aký to bude mať dosah.

  - Dvadsaťjeden dní. To je pravidlo. Ak sa neprihlási majiteľ, alebo nenájde náhradný...- nešlo to celkom.

  Dievča sa  roztriaslo.

domiceli