Druhý BONUS Mr.GOLD Obchodné tajomstvá VII. ÚTOK

Obchodné tajomstvá VII

Druhá BONUSová kapitola

Útok

    Už ho nevidel, ale okno, kým slnko nezapadlo, mu aspoň dodávalo nádej, že to svetlo tam vonku bude svietiť aj pre neho, že Hook splní, čo sľúbil.

   Vízie mu v poslednom čase prinášali čoraz tmavšie a tmavšie skladačky do stále neznámeho obrazu. Bál sa to priznať, ale mal strach. Skutočný strach.

   Kým bol sám, tento pocit eliminoval na minimum a takmer sa mu svojím neľudským prístupom podaril vykoreniť...ale teraz...teraz je všetko iné.

    Strach o Bellu, Bae a vlastne celú rodinu...Má rodinu. Bože, to je pocit, ktorý nenahradí nijaká mágia, žiadne čaro nie je mocnejšie ako tento pocit...a predsa ho premkol strach...Nie o seba. Strach o jej, o ich budúcnosť.

   Oprávnený.

   Cítil, že pred múrmi opevnenia už stoja ONY. Regina s Corou...pripravené zničiť ho.

   - No len poďte, drahé priateľky... Už tu na vás netrpezlivo čakám...- zašepkal a skôr ako sa otočil a zmizol v dyme, vyrazilo mu dych.

  Zúfalo sa zaprel o okenné rámy a kŕčovito zaboril do dreva prsty, až ho zaboleli.

   Po chodníku zo zadnej časti pevnosti, tam, kde v podzemí boli kedysi hladomorne a väzenie, si  odhodlane vykračovala žena v bojovom ustrojení...

  - Bella ! – vyšlo mu z úst priškrtene a obe kolmé vrásky nad nosom zvlhli studeným potom.

  „Čo teraz ? Netuší, že sú len pár krokov od nej...Čo teraz...ako jej mám pomôcť, keď tam vonku je zo mňa iba obyčajný človek...“

  Nebol čas myslieť na to, „čo teraz ?!“ . Tam vonku si do náručia istej smrti pokojne vykračovala jeho láska. Jeho srdce...jeho život, nádeje, budúcnosť...

  Zmizol z okna, objavil sa vo vestibule a prudko roztvoril bránu zámku bezhlavo vybehnúc smerom k nej.

  Z opačnej strany sa pomaly, ako šelmy na love blížili Ony. Po pár krokoch sa pohli vždy o malý krôčik od seba vytvárajúc medzi sebou ohnivý pás, ktorý ako horiaci ostnatý drôt krútil sa a vytváral akúsi sieť, z ktorej už nebude úniku.

  Bella zastala a vytiahla čosi zo záhrenia.

  Vystrela obe ruky vpred a potom ich opäť stiahla. Zo zatvorenej brány vzadu, ktorou prenikli ľahko, ako ona z väzenia, sa od lesa vyvalila masa vody, štvorcami mreží rozprsknutá na stovky prúdov, ktoré vrazili do ohnivej siete zozadu. Oheň s vodou sa syčiac pustili do vzájomného súboja. Všade za rozvinula hustá, horúca para, ktorá skryla všetko v najbližšom okolí.

  - Bella ! Nié ! ...Bella, prosím, ustúp rýchlo späť do zámku...iba tam ťa môžem chrániť ! Iba tam si v bezpečí ! ...Bella ! – kričal zúfalý a dezorientovaný na všetky strany, ale nikoho a nič nevidel.

   Všade syčala para, pukotal oheň a pískali dopadajúce uhlíky, torzá horiacich stromov a kríkov.

   Vriace čiastočky pary prisávali sa mu na kožu a vytvárali boľavé popáleniny a pľuzgiere. Na nič nedbal. Vrhol sa hlavou vpred a len noha mu zabraňovala, aby šiel rýchlejšie, hoci robil, čo mohol.

  Z vrchu ako zápalné šípy začali dopadať malé horiace plamienky a kde dopadli, vyprskol svetlomodrý plameň meniaci všetko živé na popol v priebehu niekoľkých sekúnd.

  Záhrada bola v jednom ohni. Až teraz si uvedomil, že Belle sa obnovila schopnosť čarovať a voda jej  dielo...Aj bezhlavý, hlúpy útek z väzenia, ktoré ju malo chrániť.

  Rýchlo oľutoval, že vinou svojej žiadostivosti ju už dávno neposlal s Hookom do bezpečia, že si chcel ešte po boji ukradnúť kúsok nežnosti len pre seba...

  Napriek tomuto zisteniu sa pokúšal rýchlo ju nájsť a aj násilím vtiahnuť za múry pevnosti.

  Márne ju však hľadal. Neozývala sa mu. Nepočul žiadne ľudské hlasy, ani pohyby.

  Z vlhkej dymovej clony vystúpila Regina. Zastala si hrdo s hlavou zdvihnutou pred neho.

  Prsty na rukách sa jej neprirodzene krútili ako hady. Tušil, čo bude znamenať, ak ich namieri na neho. Desať jedovatých ihiel sa mu zabodne do tela...do teraz bezmocného smrteľného tela...

  Vypol sa, aby si myslela, že sa nebojí a nastavil dlaň, ktorou by ako Temný ľahko zneškodnil jej útok, aby ju oklamal.

  V zlomku sekundy sa pred neho postavila Bella a jej vesta odrazila tenké, prudko jedovaté ihličky. Tam, kde dopadli, vryli sa do zeme a z jamiek vyprskovala trasúca elektrina ešte pekne dlho.

  Bella švihla rukou a priestor pred ňou sa zmenil na jemný púštny piesok, ten sa zdvihol do mohutnej duny a začal sa spúšťať na Reginu, ledva stihla cúvnuť.

  Cúval aj Rumpel silno držiac Bellu za studenú ruku a ťahal ju za sebou smerom do zámku.

  Duna spľaskla a silný vietor ju rozfúkaval do dvoch strán, vytvárajúc chodníček, po ktorom sa blížili plece pri pleci dve už vskutku rozzúrené ženy, ktorých hry so živlami prestávali baviť. Čakali slušný  súboj s Temným, s inými zbraňami, nie toto prírodné besnenie. Ich špinavé, poprepaľované a mokré šaty urážali dôstojnosť a postavenie, na ktoré boli zvyknuté, tým viac, že takýto odpor vôbec nečakali.

  Bella sa však nevzdávala. Vytrhla sa Rumplovi a silno tleskla. Obe ženy zovrela ľadová kryha skôr, ako tomu stihli akokoľvek zabrániť.

  Spamätali sa však rýchlo a oheň, ktorý bol ich doménou okamžite zvnútra roztápal ľad.

  Záhradou sa ozval hukot vody, ledva zostali stáť na nohách. Špinavé kaluže podrývali zem pod čižmami, tá sa im prebárala ako tekuté piesky či močiare, ledva sa im darilo spraviť krok.

  - Bella ! Srdiečko...prosím, prosím poď späť do zámku ! – ťahal ju zo všetkých síl.

  - Nie ! Nebudeš ma zatvárať do cely ! Nie som tvoj väzeň ! ...- vracala sa so silou Belle aj Temná povaha. Nezlomnosť, bojovnosť, zúrivosť...

  Bol z toho nešťastný.

  Zostávala mu posledná nádej. Dostať do zámku Reginu s Corou !

  - Tak bojujme spolu ! – navrhol v zmätku, lebo ľad začal už praskať.

  Pozrela na neho s nevôľou, ale prikývla.

  To potreboval.

  - Asi nemáš dosť sily, aby si zvyšok tej ľadovej kryhy zozadu potlačila smerom na bránu zámku s čo najväčšou rýchlosťou ?...- povedal provokačným hlasom sledujúc, ako jej ješitne stúpa adrenalín z toľkého podceňovania.

  Vymrštila sa ponad kryhu dozadu a prúdy mútnej vody začala rozrážať stuhnutá obluda ako ľadoborec.

  Zhrozený spozoroval, že nebrala na neho ohľad a keby sa nebol rýchlo uhol, pokojne by kryhu prevalila cez neho.

  Zmeravený zostal stáť a zabudol na opatrnosť.

  Kým kryha vpálila s celej sily do otvoru paláca a zatvárali sa za ňou brány, vyprskol z nej prúd ohňa a prešiel len malý kúsok od neho. So spáleným lakťom sa otočil.

  To nemal robiť. Ďalší prúd zasiahol jeho tvár.

  Zakričal bolesťou a zrútil sa do pomaly miznúcej vody, po ktorej zostávali blatové jazyky zo zničených hriadok.

  Keď Bella spozorovala, čo spôsobila, jej zlosť vzrástla.

  Postavila sa rozkročmo vedľa zraneného Rumpla,  zdvihla tvár k oblohe, prsty sa jej skrútili zúrivosťou a...

   Zablyslo sa. Z veží zámku sa začal ozývať zlovestný lomoz, praskanie drevených trámov a pukanie múrov. Škridlice odlietali ako vystreľované, kamene sa drolili a cestou strhávali všetko, čo im prichádzalo do cesty.

  Masívny, na pohľad nedobytný palác sa rúcal ako domček z karát. Zosedal dolu do prachu, čo sa zas dvíhal, aby skryl tú katastrofu.

   O chvíľu nebolo nič vidno.

   Po prachu prišla tma.

   Úplná, všetko zahaľujúca tma.

  

domiceli