Mr.GOLD Obchodné tajomstvá VI., kapitola 70. ONA JE TU...

 ...tak babenky...spravíme taký časovo-priestorový skok...

aby sme rýchlo ukončili šiestu sériu...

čáry-máry fuk !  :-)

Obchodné tajomstvá VI

 kapitola 70

Ona je tu..

  Ponáhľal sa dolu točitým schodiskom a mal pocit, že sa mu zastavuje dych, točí hlava a znova zahmlieva pred očami, ako nedávno.

  Zdola sa ozývalo duté monotónne búchanie. Skôr také ležérne, než naliehavé. Príchodzí zrejme nezdieľal jeho nadšenie a nedočkavosť.

  Pod schodmi ešte zastal, pozrel na seba, snažil sa upokojiť, ale všetko bolo márne. Nič nevidel, nepočul, na nič sa nedalo sústrediť...

  Trhol petlicou a roztvoril jedno z krídiel brány.

  Nikde-nikto.

  - Ťuky-ťuk...- ozvalo sa ticho a potom sa v priezore zjavil Hook.

  Povýšenecky napochodoval dovnútra s rukami za chrbtom, otočil sa po pár krokoch na päte čižmy a pozorne si zdola-hore a zas späť premeral domáceho pána.

  Ten zúfalo pozrel von na prázdny chodník. Zamračene na Hooka. Ruky sa mu začali triasť, oboma sa musel prichytiť palice a ťažko hľadal vhodné slová.

-         Kde ju máš ?! – zvolal vystrašene.

  Ešte pred chvíľou videl, ako umne sa mu podarilo nalákať ju tak, aby ho nezazrela a potom použiť jedno z jeho prenášacích kúziel, čo mu „pribalil“ na cestu. Mali zastať presne v strede záhrady a k bráne bol už iba kúsok...K nemu bol už iba kúsok...

  - Tik-tak... krokodíl, musel som sa predsa najskôr presvedčiť, či si patrične pripravený prijať takú vzácnu návštevu...ktorú ti vediem...To vieš, trocha tej noblesy a teatrálnosti by neuškodilo – vykladal pirát pomaly, stále si obzerajúc Rumpla.

  Ten s obavou vskutku pozrel bezradne na svoj odev, ale v momente sa spamätal, keď spozoroval, ako si Hook z neho vlastne strieľa. Vyrazil palicu proti jeho ksichtu, až jej špic takmer zostal zabodnutý v nej, len duchaprítomnosť muža ochránila jeho pôvabnú tvár od nejakej tej škaredej jazvy.

  - Akýsi si rozkokošený. ...sa nevieš dočkať ?... Tak otváraj bránu ! – pokynul kapitán s miernou poklonou trhnúc aj druhou časťou dvojkrídlových masívnych dvier.

  Dnu sa natlačilo prudké svetlo, ktoré najskôr oslepilo oboch mužov.

  Chodník bol stále prázdny.

  Pozrel škaredo na Hooka. Ten sa však nenechával vyviesť z rovnováhy, predsa len sa odvážil oprieť si hák o Rumplovo plece a ukazovákom namieril pod neďaleký strom.

  V tieni konárov, čo sa spomalene dvíhali a klesali podľa toho, ako ona pohybovala rukou, stála v celej svojej kráse a v jeho čiernom saku s vyhrnutými rukávmi.

  Bosé nohy mäkko posadené v tráve takmer ani byľku z nej nepokrčili a v jasnej tvári, na ktorú kde-tu dopadali lúče slnka spomedzi konárov sa zračil pokoj a tiché šťastie z maličkosti akou boli pohyby konárov. Nežný, sotva badateľný úsmev osviežoval viac ako chladivý nápoj a z pootvorených úst už takmer cítil jej teplý dych...

  Vtom sa z koruny stromu vydrali k oblohe desiatky drobných krídel vtákov, ktoré tu odpočívali a dolu  na krásku sa zosypalo tisíc krehkých pierok, ktoré tu po sebe zanechávali.

  - Bodaj to šľak opálil, debilné vrabce, nakazené  ! Teraz mám plnú hlavu kadejakých lepkavých smradľavých pišišvorín, aby to čert vzal !... – rozhadzovala okolo seba rukami,  dupkala na mieste a jedovito zo seba za zvuku nadávok márne strhávala páperie, čo sa na vlhké dlane lepilo čoraz viac a privádzalo ju do nepríčetnosti.

   Hook potľapkal zhrozeného Rumpla po pleci a so zle zatajovaným úškľabkom dôležito prehovoril.

  - Dovoľ, aby som ti predstavil...tvoju Bellu...teda vlastne jej vylepšenú verziu, Reginin prototyp pod názvom Lacey !... Ako sám vidíš, je to stelesnená nežnosť, prítulnosť a dobrota...Teda presne to, čo si bol u mňa objednal, chlape !- potom už vybuchol do rehotu riskujúc, že mu palica vypíše na chrbte účet. Ten pohľad mu stál za to.

   Rumpelstiltskin nemo hľadel pred seba.

   Lacey sa približovala, stále metajúc rukami a striasajúc z nich polepené pierka.

  Krok pred ním zastala, utrela ruky o boky a nechala ich o ne prilepené. Nahodila umelý úsmev.

  - No, nazdar, pán Gold... Dlho sme sa nevideli...Chýbala som ti ?...Ty kokso, snáď mi nechceš tvrdiť, že tento barák je tvoj ?!...No ma podrž, ty si teda iný kápo...vlastný zámok - potľapkala ho drsne tiež po pleci a vsúkala sa dnu vypliešťajúc oči na honosné sídlo a uznanlivo prikyvujúc hlavou.

  Hook sa  chlámal od smiechu až mu vyhŕkli slzy.

 - Musíš uznať, krokodíl, je to skrátka kvalitka...za najlepšiu cenu...To si užiješ...Aspoň v Králičej nore, kde oficiálne pracovala, ak sa ovšem tento druh najstaršieho remesla dá takto nazvať, to o nej všetci štamgasti tvrdili... – provokoval ďalej, pokyvoval vážne hlavou, ale zaslzené oči sa mu stále smiali, až pokým ho On zúrivo nepripleskol o bránu.

  - ...ja za nič nemôžem...- zachrčal Hook. Vraj po prekročení hranice toho vášho Storybrooku stratila všetky spomienky na minulosť a teraz si užíva len svoju storybroocku identitu, ktorú jej prisúdila tá kliatba....alebo skôr tvoja drahá priateľka Regina...– dokladal na jeden dych, lebo druhý mu Rumpel nemienil dopriať.

  Uvoľnil zovretie a nešťastne sa pozrel na mladú ženu šúchajúcu si šľapu o lýtko, s rukami v bok a hlavou vyvrátenou kdesi k stropu.

  - Ber to s rezervou... Aspoň si užiješ. – mykol plecami Hook šúchajúc si stlačený ohryzok. – Ja som splnil svoju časť dohody. Teraz si na rade ty. -

  Pozrel na piráta s nenávisťou v očiach, akoby mohol za to, čoho bol pred chvíľou svedkom.

Nemohol. To Regina...To On...To kliatba...

  Prskol rukou a v Hookovom náručí sa objavila podložka s mumifikovanou rukou.

  - Počkaj...! Na tomto sme sa nedohodli ! – zamračil sa pirát.

  - V dohode je...citujem tvoje slová : „Vrátiš mi ju...“... Tam ju máš ! Ja som svoju časť dohody tiež splnil! – zaškrečal Rumpel a buchol palicou o podlahu.

  Hook sa ocitol pred bránou zámku.

   - No, počkaj, Rumpelstiltskin ! – zaťal hák do dreva brány oklamaný kapitán.

  -Takto kúpeľček a peliešok by sa tu pre mňa nenašiel ? – otvorila sako tým, že si zastala do svojho obľúbeného postoja s rukami na zadku, mierne rozkročmo. Pod  sakom sa zaleskol prikrátky top odhaľujúci pekne tvarovaný pupok nad ešte kratšou sukňou, spod ktorej trčali  nádherné exempláre dokonalých nôh.

  Vyzývavo postavená kráska hľadiac na neho s falošným úsmevom trocha z boku, použila všetky svoje ženské zbrane, aby sa pánovi domu...pánovi zámku, zaliečala.

  Ale záujem nebol úprimný...to videl.

  V duchu preklial Reginu, za to, čo urobila, lebo dobre vedel, že nie je v jeho silách zmeniť túto kliatbu, hoci je najmocnejším Temným..V tomto, aj v okolitých svetoch...Toto nebolo ani v jeho moci...
  Čo je raz mŕtve - je mŕtve...A jej spomienky také boli...Trhalo mu to srdce, ale voči akejkoľvek smrti bol aj Temný pán bezmocný...

  Díval sa na úchvatné telo ženy, ktorú nekonečne miloval a videl jej dušu, ktorá nielenže nezodpovedala vonkajšej kráse, ale skrývala v sebe cudzie zákutia, ktoré sa bál aj objavovať...
   A predsa ju nedokázal nemilovať...

domiceli

 

...koniec šiestej série...

PS : nebojte sa...ešte pôjde môj obľúbený BONUS...:-)