Mr. GOLD Obchodné tajomstvá VI. kapitola 64., SMÚTOK

Obchodné tajomstvá VI

kapitola 64.

Smútok

   Sedel pod oknom na studenej dlážke a díval sa, ako v lúči zapadajúceho slnka tancujú prachové čiastočky. Takmer neviditeľné, ľahké a strachujúce sa, že po dopade ich zašliapu a oni sa už nikdy nebudú môcť nadpozemsky, odporujúc všetkým zásadám gravitácie, vznášať vo vánku a tancovať na teplú melódiu posledných paprskov dňa.

  Cítil sa rovnako. Ako zašliapnutý prach, ktorému vzali aj poslednú nádej, že ešte aspoň raz uvidí vchádzať slnko do svojho temného života.

  Zaboril si tvár do dlaní. Tma už aj tak nemohla byť temnejšia.

  Lesklé čiastočky zmizli v momente, keď sa slnko bez nádychu ponorilo za horizont. Ešte chvíľu ťahalo svoju krvavočervenú vlečku po oblohe za sebou a potom noc zabuchla za ním  bránu. A zas zabuchla...a zas zabuchla...a zas buchla...buchla.

  Nemarilo sa mu.

  Na bránu jeho zámku naozaj ktosi búchal.

  Znechutene otočil hlavou za zvukom a poskladal čelo do hlbokých vrások. Zvuk mu spôsoboval tupú bolesť, ktorá nahrávala tej vnútornej, ktorou si jeho srdcový sval zúfalo vydobýjal právo na život od mozgu, ktorý postupne balil kufre. Majiteľ ho už istý čas nepotreboval. Nevyužíval jeho služby, neposlúchal rady...

  Chcel vstať. Telo sa ale zaťalo. Niekoľko dní nič nejedol, dehydrovaný organizmus odmietal poslušnosť. Ale srdce neprestávalo bojovať.

  „Začarovaný les je mŕtvy...nikto tu nie je...ale čo ak predsa...“

  Mozog s rukami v bok šmaril kufre do sivej hmoty a rozbalil zápisník...

  Vstal a tackavo sa pohol k bráne. Nevládal ani vytvoriť imagináciu, aby videl, kto to tam stojí.

    - Budem musieť manuálne...pozrieť...Aké úbohé. - zasmial sa škrekľavo sám sebe a ledva sa zachytil o stĺp od slabosti.

  Čudesná skupinka kráčala už hodnú chvíľu lesom.

  Emma mala strach. Dobre vedela, že tu je možné čokoľvek a môže to číhať kdekoľvek. To isté vedel aj Neal, ale tváril sa hrdinsky.

  Jediná, čo les považovala za les, pretože prechod portálom brala len ako blbú metaforu, bola jedovato si pod nos mrmlúca Lacey. Bola totiž bosá a preskakovať z jedného machu na druhý, bolo náročnejšie, ako si pôvodne myslela.

 -  Mám hlad. Som smädná. Bolia ma nohy. Chce sa mi spať. Začína mi byť zima a ten hríb na mňa práve žmurkol...- potiahla hlavou dozadu, - ...a začínam mať halucinácie... – šomrala ďalej, akoby jej to pomáhalo a každá nadávka zreštartovala jej sily.

   Aj tak toho už vydržala dnes dosť. Mlčky ju obdivovala dvojica robiaca predvoj.

  - Mali by sme sa utáboriť. Musíme myslieť na jej stav... – zašepkala Emma, kým Lacey zostala pozadu, lebo sa jej zazdalo, že konáre sa samé pred ňou dvíhajú.

  - Ja už mám toho fakt dosť ! Vy dvaja si tu hrkútate a mne tamten pahýľ práve zízal pod sukňu! –  ukázala na zadok.

  - Akú ? Mal som dojem, že toto je len opasok... – pozabudol sa Neal.

  - Vy mi neveríte...vy si myslíte, že som hlúpa, afektovaná a náladová...Ale...Ja...ja vôbec nie som náladová...ale, že vôbec ! Ja...ja som len emočne flexibilná ! – hľadala nervózne slová.

  - Naša budúca pani psychologička...- zašepkal nenápadne Neal, s rukami prekríženými na prsiach, Emme na margo termínov, ktoré ho stále prekvapovali, keďže vychádzali z úst ženy, čo väčšinu života strávila pri biliardovom stole, s pohárikom whisky v ruke, v šere podradnej krčmy s ešte podradnejším názvom Králičia nora.

  - Oddýchneme si teda. Vy zostaňte spolu a ja skúsim nájsť niečo pod zub. – otočil sa Neal opäť na Emmu, keďže nezareagovala na jeho poznámku.

  -  Prosím, len nech to nie je chiméra ...- zaškľabila sa tá.

  - Pre mňa za mňa aj Krvavá Merry, hlavne nech je toho veľa a nežmurká to na mňa... A aj niečo piť. Ostré ! – objednala si Lacey a zvalila sa do najbližšieho ostrovčeka machu.

  Všade sa rozhostilo zlovestné ticho.

  - Odkiaľ poznáš Baelfira ? – spýtala sa po chvíli, keď už muž zmizol v poraste Kráska vážne.

  Emma s lakťami na kolenách spustila vlasy do tváre, aby nebolo vidno, čo sa jej na nej odohráva.

   - To je príbeh ešte z minulého života. Ten už dávno neplatí...- vyrývala kúskom vetvičky ryhy do zeme a snažila sa zabrániť spomienkam, aby sa jej ukázali v očiach.

  - Sama tomu neveríš, čo vravíš... Vás spája viac než len minulosť. A v tom prípade mu musíš odpustiť a na to zlé zabudnúť, aj keď nie si ani Ježiš a nemáš ani alzheimera. – pozrela na ňu žena opretá o strom podivne mäkkými očami, ktoré videli dobro všade a keď ho nenašli, tak ho dokázali vytvoriť...

   Emme chvíľu trvalo, kým pochopila, že vlastne hovorí o nich oboch.

   Bella si jemne hladkala brucho a hoci ústa zostali vážne, oči sa jej krásne usmievali.

   - Deti za nič nemôžu. A my nemáme právo im odopierať otcov...nech sú, akí sú... – uzavrela hnedovlasá kráska, potriasla hlavou a dala sa do obhrýzania zvyšku laku na nechtoch.

  Opäť tam sedela Lacey.

    Naposledy skúsil vizualizáciu, ale v strašidelných škvrnách nevidel vôbec nič.

  Potriasol hlavou a trhol masívnou bránou z posledných síl. Takmer zostal zavesený na kľučke.

  Pred bránou stála postava v tmavom odeve. Muž.

  - Áááá, škoda...dúfal som, že to bude žena... prijať smrť z jej rúk by mi bolo príjemnejšie... – zaškrečal snažiac sa pridať do preslovu dostatok cynizmu.

  - Ani nie si náročný, krokodíl ! Čo...zastavujú sa ti hodinky ?!... Tik-tak ?! – prekrížil ruky na prsiach kapitán nechápavo hľadiac na trosku pred sebou.

  Teraz by stačil ukazovák a je po ňom... Ale to by nebolo ono. To by ho nebavilo.

  - Ty ma nechceš zabiť ?... A načo si tu potom ? – nechápal kymácajúci sa muž, ktorému sa navyše začalo zahmlievať pred očami.

  Hook na neho pozeral a predstavil si Bae. Ako dobre, že ušli a nemusí byť účastníkom na vernisáži zúfalého majstra karikaturistu. Toto už nebol človek. Toto bola zničená kreatúra niekdajšieho Temného pána. Iba tieň. Stačí fúknuť...

  - Zobral si mi zmysel života, ale stále som  bohatší ako ty, krokodíl. Už ma prešla chuť vraziť ti hák do hrude, hoci práve to ma držalo celé roky pri živote...- zachytil Rumpla hákom za vestu a opäť postavil na nohy, lebo sa klátil k zemi.

  Ten sa šialene rozrehotal.

   - Ty...Ty si sa už vzdal pokusov zabiť ma ? – vypúlil sliepňavé, unavené oči na prízrak pred sebou.

  - Verím tomu, že áno. – pokýval hlavou pirát už ľutujúc, že vôbec prišiel.

  - Úžasné...tak môžeš žiť aj ty...- neodpustil si ironický záver a pokýval rukou na znak konca audiencie.

  - Šľak ma z teba trafí ! – uvoľnil pirát hák a muž sa porúčal k zemi.

  - Zabi ma ! No tak ma už konečne zabi !... Ja už nemám, čo stratiť !... Nezostalo mi vôbec nič...Všetko, na čom záležalo, čo malo cenu a nejakú hodnotu, je preč...Poď, poď bližšie...prezradím ti, kde skrývam svoju dýku, chceš ?!... Môžeš sa stať novým temným pánom ! Vládnuť celému známemu svetu !... Už nemáš veľa času...rozhodni sa...Chceš ?!...- škemral zúfalo Temný pán plaziaci sa po zemi.

  - Tak je to pravda. Tvoje meno mizne z dýky a keď sa stratí, je koniec. Už nebude nikdy nijaký Temný pán...To bude nuda na svete, nemyslíš ?! – zohol sa k nešťastníkovi.

  - Mám ťa prosiť, aby si ma zabil ?!... Aby si milosrdne ukončil moje trápenie...- vzlykal ten.

  - Nezabijem ťa, krokodíl. Vypiješ si svoj kalich horkosti, až do dna. Ty ani nevieš, čo ťa ešte v živote čaká. Ale bolo mi potešením vidieť ťa v tomto stave...mučenie je zaujímavejšie ako smrť...Vždy bolo....- opäť ho nadvihol a oprel o stĺp.

  - Čo chceš... ?! – nechápal.

  - Povedzme, že dobrodružstvo. Mám dosť nudy v tomto, aj v iných svetoch. Obnovíme zašlú slávu Začarovaného lesa. Čo ty na to ? – snažil sa ho primäť, aby otvoril oči.

  Podarilo sa mu to.

  - Si blázon ! Všetko je preč. Začarovaný les je mŕtvy a keď zomriem ja a nebude iný Temný pán, všetko sa rozpadne na prach a zmizne vo vzduchoprázdne. Nebude nič. Ničovaté nič...- znova sa šialene rozrehotal.

  - Ďalší dobrý dôvod na to, aby som ťa nenechal skapať ! – pritakal si Hook, lebo o tomto dodatku kliatby netušil. – Počúvaš ma ? Počúvaš ?! – zvyšoval hlas.

  Temný otvoril oči. Z posledných síl.

  - Ty sa ani nečuduješ, čo tu robím ? Tebe to nie je podozrivé ? – prižmúril oči, pozrel na soka.

  Prebral sa.

  - Konečne !... A nie som tu sám. Že je tu Regina s Corou, nie je podstatné...teba bude zaujímať, že je tu ona...a on...mám tu Bellu a mám tu Baelfira...oboch ! Počuješ ?! ...Vnímaš ma vôbec ?! – kričal.

  Nevnímal. Telo ho zradilo.

 

domiceli