Rumbelle Zo života na zámku ... 16. kapitola PUKNUTÁ ŠÁLKA

Rumbelle

kapitola xx

Puknutá šálka

    Do prstov rúk sa mu napúšťala životodarná sila. Chveli sa, narovnávali, triasli, akoby dosiaľ boli zmrznuté, skamenelé, nehybné. Aj viečka sa mierne pohli, ale stále sa neotvárali. Z pier vychádzal vzduch, možno i slová, ale bolo to také slabé, že ničomu sa nedalo rozumieť.

   Stála pred posteľou, čelom k nej, s doširoka otvorenými očami a nevládala sa pohnúť od prekvapenia. Až po chvíľke sa spamätala a priskočila k posteli, bližšie k mužovi, čo sa začal preberať.

-         Žiješ ! Ty žiješ ! Vedela som to...Počkaj, počkaj chvíľu...- zaznelo rozrušene.

   Prsty ju neposlúchali, keď sa snažila rýchlo zložiť si z krku šnúrku s prsteňom a vyvliecť ho z nej. Zaváhala, ktorú ruku má vziať, ale  pochopila, že to musí byť ľavá. Od srdca.

-         Vydrž, vydrž ešte, hneď ti bude lepšie. Uľaví sa ti...že ma to skôr nenapadlo...Ten prsteň...to ten prsteň...hneď som ti ho mala vrátiť...- vyčítala si, keď navliekala prsteň na jeho prstenník.

    Usmial sa takmer nebadane a slabo potriasol hlavou na znak nesúhlasu. Oči zatiaľ len s ťažkosťou sotva spola otvorené vnímali jej prítomnosť ako dar, ktorý už v tomto živote nečakal.

    Zoslabnutý pomaličky nadvihol ruku a stále roztrasenú posúval ju k svojej tvári, až sa mu dotkla suchých vyprahnutých pier. V kútiku oka sa objavila slza a ticho stiekla dolu k sluchám.

-         Ach, prepáč... Ja hlúpa. Iste si vysmädol. Dlhé hodiny, možno aj dni si ...ktovie ako dlho si trpel...Počkaj, vydrž...idem do kuchyne, prinesiem ti odvar. Posilní ťa...Postaví na nohy... - v zmätku nevedela, čo skôr povedať, čo urobiť.

   Skôr než ju stihol zadržať, vyletela z izby a bola by si nohy dolámala, aby mu čím skôr mohla poslúžiť.

-         ...Bella, láska moja... - zašepkal šťastný, stále sa dotýkajúc svojich pier, ktoré pred chvíľou  zažili  niečo, v čo sa už ani neodvažoval dúfať.

    Po prvýkrát v živote pocítil skutočnú lásku. Lásku, ktorá robí zázraky, ktorá dokáže aj nemožné, ktorá povznáša, dodáva silu, vracia život a mení všetko zlé len na lásku....rovnako krásnu, ak je opätovaná. Teraz to už vedel. Miluje ho. A on miluje ju.

   V tom momente našiel v sebe tú silu začať konečne nový život. Zahodiť všetko, čo bolo minulosťou za seba, neobzerať sa, nepamätať si...

    Hoci telo ešte bolo zoslabnuté, duch už mal svoje krídla.

    S námahou sa postavil  a po pár neistých tackavých krokoch prešiel k oknu. Chytil obe krídla okeníc do rúk a zhlboka sa nadýchol...nového života.

   Z chodby sa čoraz bližšie ozýval šum a  hrkotanie porcelánu, ako Bella s podnosom čo najrýchlejšie kráčala späť do jeho komnaty.

   Podnos bol ťažký, pripravila i jedlo a čistú vodu, navarila čaj, vzala šálky, tanieriky, príbor, len aby mu nič nechýbalo.

    Opäť lakťom otvorila prievanom pribuchnuté dreve a vcúvala do komnaty. Šla opatrne majúc v očiach všetko z podnosu, narýchlo kontrolujúc, či naozaj nič nezabudla. Keď zdvihla konečne oči kúsok od postele, preľakla sa.

    Nebol tam. Narýchlo preletela pohľadom celou izbou a vykríkla, pustiac zhrozená podnos z  rúk.

   V okne stál vysoký štíhly neznámy muž.

   Na zvuk padajúceho riadu sa prudko otočil.

-         Prečo kričíš, láska moja ? – spýtal sa ticho a nežne.

-         Čo ?!...Čo si s ním... ubožiakom urobil ?...Kto ? Kto vlastne si  ?! – zvolala vyplašená.

    Pohol neveriacky hlavou dozadu nechápajúc jej zdesenie a strach v očiach. Akoby videla prízrak. Pohľad mu spočinul na odraze v skle okna. Z toho, čo zazrel, skoro onemel úžasom. Ale nestratil duchaprítomnosť. Otočil sa k stále zhrozenej Belle a smelo vykročil k nej, trochu dopadajúc na ľavú nohu.

   Aj ona sa spamätala, vyletela vpred prekročiac mätež rozbitého riadu pod nohami. Obratne ho s hrôzou odsunula, hoci vystieral k nej ruky, pobehla k oknu a pevne sa zaprúc o parapetu, dívala sa kdesi hlboko do tmy pod okno, či ho tam neuvidí opäť nevládneho ležať.

-         Láska... ! – ozvalo sa zúfalo do tmy pod oknom.

-         Bella ! Bella, spamätaj sa ! Som tu ! ...– chytil ju odzadu za ramená a s námahou vtiahol späť do izby snažiac sa ju obrátiť tvárou k sebe.

    Bránila sa ako vták lapený do siete, neodvážiac sa ani pozrieť na tohto cudzieho muža. Vzal jej tvár do dlaní a hoci sa mu celou silou zaprela do hrude a odtláčala ho, nedal sa a prinútil ju pozrieť mu rovno do očí.

   Radšej ich hneď rýchlo privrela.

-         Bella, láska moja jediná, moje srdiečko...som to ja...neboj sa, neboj sladká moja, toto je moje nové ja, láska... – šepkal nežne, stále jej držiac tvár v oboch dlaniach.

   „Ten hlas, ten starý známy hlas...čo sa to deje ?! Ten hlas predsa pozná, je to jeho hlas, jeho!... Muža, ktorého nadovšetko miluje, ale...Tá tvár ! Komu patrí tá „nová“ tvár ?!“

-         ...ja chcem tvoje... staré ja... - zašemotila bojazlivo otvoriac oči ako malé dieťa, ktorému vzali obľúbenú hračku.

   Usmial sa zhovievavo a mal slzy na krajíčku. Skutočne ho milovala. Aj v podobe, ktorá nebola ľudská ho milovala. Tak veľmi, že si nevie predstaviť, že by to teraz mohlo byť inak...lepšie...krajšie...

-         Láska moja, toto je vlastne moje „staré ja“... Toto som ja ! Skutočný. Taký, akým som býval, kým som sa stal Temným pánom...netvorom, ohavou. -

    Prestala sa metať, povolila ustrnutie a zadívala sa mu do očí. Boli mäkké, láskavé, vyžaroval z nich cit. Ale tvár bola svetlá, takmer bez vrások, pery ružové a vlasy...Odvážila sa dvihnúť ruku vyššie a dotknúť sa jeho tmavých skoro rovných vlasov, iba dolu pri krku trochu zvlnených, ale stále rovnako jemných, hebkých...

-         Čo...čo sa stalo ? – spýtala sa stále neveriacky.

-         To tvoj bozk, Bella. Nie prsteň. Bozk z pravej lásky. Iba ten dokáže takéto zázraky... – zašepkal a pomaly, nežne ju objal skryjúc vo svojom objatí všetky jej obavy a strach.

    Jeho hlas ju upokojoval. Ten hlas poznala. Milovala ho....a bude ho milovať navždy.

domiceli