Mr. GOLD Obchodné tajomstvá IV., 49. kapitola VOĽBA

Obchodné tajomstvá IV

kapitola 49

Voľba

     Noc pokročila v svojej púti krajinou ticho skrytá pod čiernym dáždnikom. Diery v ňom prepúšťali svit hviezd. Mesiac nebolo vidno. To len  nad lesom sa vznášal svetielkujúci opar pozorovateľný zo všetkých kútov mestečka.

  Henry v pyžame nemohol túto noc zas spať, stál za oknom a mračil sa na tú žiaru. V jeho knihe sa o ničom takom nepísalo, nemalo to obdobu ani v paralelnom svete, a to ho znepokojovalo.

    Krížom cez námestie sa vlieklo zviera v zúboženom stave. Zadnú labu ťahalo nevládnu za sebou a v ryhe po nej zostávala krvavá šmuha. Ostatné tri nohy sa po každom kroku podlamovali, ale zviera inštinktívne cítilo, že ak zastane, ak sa poddá bolesti a padne, viac nevstane.

   So sklonenou hlavou a dopoly vyplazeným jazykom vypadávajúcim z boľavej tlamy tackavo sa pohýnalo dopredu už len z posledných síl a  pevnou vôľou.

   Ruby riskovala, že v tejto podobe to môže byť pre ňu nebezpečné, ale ako človek nebola schopná vyjsť z lesa a privolať pomoc. Tri nohy zvládli tú cestu lepšie ako jedna nepolámaná, čo jej ako dievčaťu zostala.

  Vlčici sa oči zahmlievali slanými slzami ani nie tak od bolesti dobitých hnátov, ako skôr od tej  duševnej.
  Tomu, o čo ju ešte pred stretom s Bellou požiadal Gold, veľmi nerozumela, ale vedela, že to musí byť dôležité, tak sa pokúšala splniť jeho žiadosť...

  Dovliekla sa pred starostkin dom. Až tam ju nohy zradili. Polepená, krvou skropená srsť tupo dopadla na vyhladený chodník. Hruď zvera sa pomaly, trhane dvíhala.

  Na chodbičke sa zažlo. Kým Regina otvorila vchodové dvere, ležala pred nimi zas Ruby, opretá o jednu ruku s mierne dvihnutou hlavou.

-         Henry...Henry...potrebujem Henryho...musí do lesa...prosím... – viac nestihla. Zamdlela.

   - Nebudeš sa do toho miešať a keď sa tu neprestaneš stále cukať, priplesknem ťa k stromu ako parazita ! – hnevala sa Cora na kapitána, ktorý sa musel nečinne prizerať na to, čoho chcel byť priamym účastníkom.

   Vymenil by aj zvyšok života za možnosť zasadiť Temnému poslednú ranu...ale Cora bola neoblomná. Vedela viac, ako on, mala svoje vlastné plány a cestičky k nim, tak mu nezostávalo nič iné, len držať palce krásnej žene čoraz zúrivejšie zasadzujúcej údery svojmu protivníkovi.

  Nevracal jej ich. Nedokázal to, aj keď tušil, že dlho to už fyzicky nevydrží.

  Jeho jedinou zbraňou boli skúsenosti z minulosti a hoci skúšala všetko, na čo si len spomenula, prečítal ju vždy skôr... Ale bolelo to. Pozerať sa do tváre, ktorú len nedávno bozkával, z ktorej teraz sršali iskry nenávisti. Nechať ruky, ktorým láskal každý prst zvlášť, zasadzovať mu drviace rany...

  Jeho prosby a dohováranie mali na ňu opačný účinok, tak radšej zmĺkol...

  Bola rýchla, obratná...bola nemilosrdná, zákerná...bola odhodlaná ho zabiť za každú cenu.

 

     Húkačka sanitky neutíchala a Ruby teraz uloženej na nosidlách búšil ten zvuk príšerne do spánkov. Celá sa triasla omámená akýmsi sedatívom a mrmlala si popod nos ako v tranze.

  Regina stála zamyslená opodiaľ s Henrym zakvačeným o sukňu a slová Ruby jej prehlbovali vrásku kolmo cez čelo.

  - Prosím, prosím...povedala, že musím do lesa...určite je to dôležité! Mami, prosím, pusti ma tam, prosím... – škemral Henry zúfalo, ale starostka ho nepočúvala.

  „Prečo prišla prosiť zrovna pred môj prah ?!“ vŕtalo jej v hlave. „Ako mohol Gold požiadať o pomoc práve dieťa, navyše vediac, že sa to aj tak dozviem a nepustím ho nikam...V tom nebude Henry, ten podliak tam chce mať mňa...to bude pasca.“

  Jediné, čo jej nehralo do kariet, bol zúbožený stav Ruby.

  - Kto ti to urobil ?! – spýtala sa teda rovno.

  - Bella... – zašepkala zranená.

  Všetci okolo zmeraveli.

  Pomiatla sa. Iste sa pomiatla...Od bolesti tára...je pod liekmi...nevie, čo hovorí...

  Dvere sanitky sa zabuchli, prizerači sa začali rozchádzať.

  - Henry, choď sa obliecť... – povedala napokon.

  Oči mu zažiarili. Vystrelil smerom k domu.

     Držala ho pritlačeného o strom s nechtami zaborenými do jeho pliec. Pokúšal sa jej zachytiť zápästia, ale jedovato mykla oboma rukami odhodiac tie jeho do strán. Vidiac nechránenú hruď zabodla mu do nej svoje lakte, až ho ohlo dopredu. Za krkom pocítil bolesť po údere...klesol do kolien...a rozkašľal sa. Ledva uhol útoku jej nohy na svoju hlavu.

  Chytil ju nečakane za členok a vymrštil rukou hore. Stratila rovnováhu, ale dopadla rovno do jeho náruče zlomená hlboko v páse. Vzdialenosť medzi ich tvárami bola nebezpečne blízka...

  - Nedokážem ti ublížiť, láska. Nemôžem to urobiť...prosím...dosť...prosím, Bella... – premáhal bolesť, čo mu drásala srdce.

  Nevzdala sa. Rukou zachytila jeho vlasy a potiahla ich prudko dozadu. Žily na krku sa mu napli takmer prerežúc tenkú kožu.

  - Budeš musieť ! Inak ťa musím zabiť...ja ! – povedala, ale hlasom, ktorý mu doširoka otvoril oči. Ten hlas plakal.

  Povolil ruku, ktorou ju pridŕžal a poddal sa ťahu zvrtnúc hlavu.

  Obaja sa ocitli na zemi. Ona hore znak, on dolu tvárou, iba kúsok od nej.

  Hook si stal na špičky, napodobňoval údery a chvaty.

  Cora trpela jeho infantilné správanie s nevôľou, ale zasiahnuť by bolo nebezpečné pre kohokoľvek, tak ho zároveň pozorne strážila.

  Bella obratne vyskočila na rovné nohy, vymrštila sa a dopadla mu medzi lopatky jedným kolenom.

  Zachrčal od bolesti, natiahol ruky pred seba a tvár nechal zaborenú  v zemi.

  - Tak vstávaj ! A pozri sa svojej smrti rovno do očí. – zvrieskla zadýchaná.

  - Je božská! – zadrukoval Hook.

  To nemal urobiť...

  Otočila sa tým smerom a z roztiahnutých prstov vyprskla tekutina polepiac kapitána až zaručal od bolesti.

  - Bolo ti to treba, ty idiot ?! – hrešila ho aj Cora, mágiou stierajúc kyselinu z jeho tváre.  - ...a ak neprestaneš, nechám ti ju rozožrať ti tvoj krásny ksicht až na kosť... – vyprskla.

  Gold sa pomaly zviechal.

  - Nemôžem ťa nechať, zabiť ma. Keby to pomohlo...keby ťa to dokázalo zachrániť, urobím to už dávno. ..Ver mi, Bella. Moja smrť bude znamenať tvoju skazu...Tvoj pád do hĺbky, z ktorej už niet návratu ...a to...to ja nikdy nedopustím... – kýval hlavou a cúval dozadu.

   Zmizol.

   Objavil sa tesne pri jej tvári.

   - Tento boj sa nedá vyhrať, láska...Milujem ťa...a dokážem ti to... – zašepkal zúfalo držiac ju svojím zraneným pohľadom.

  Nahla svoju krásnu tvár k plecu a prižmúrila oči.

  Jej vnútro boli sutiny. Jej mozog mal naprogramované zabíjanie. Jej telo bolo pripravené to vykonať, ale srdce...srdce...

   Kdesi na začiatku lesa sa objavili svetlá bateriek.

  Regina s chlapcom sa predierali k miestu, ktoré ona dobre poznala. K studni na vrchole. Nad tým miestom sa vznášali svetielka, ktoré videlo celé mesto.

  - Načo si bral so sebou ten hlúpy vak ?! Ledva kráčaš. Mala som ťa nechať doma ! – hnevala sa starostka.

  Zaváhala. Prečo sú v lese ?!...A prečo ho vlastne berie so sebou?! Nemala to robiť...Nikdy by to neurobila...v tom musia byť ...nejaké...čary...

  Teraz už je neskoro. Sú tu. Obaja. V lese...a nevedia kvôli čomu...

  Iba jeden to vie...

domiceli