Rumbelle
kapitola xx
Trojruža
S úľubou hľadel na spola rozvitú ružu
v jemnom tieni dvoch čoraz viac zvädnutých družiek jednej stonky. Bol by
láskal každý jeden z lupienkov, ktoré mu pripomínali drobné svetielka v
temnote. Každý nový lupeň bol spomienkou, čo mu aspoň na maličkú chvíľku
skrášlila jeho nešťastie.
Povzdychol a z očí mu presvital
smútok.
- To nie je obyčajná ruža, – povedala pomaly
a pokojne, aby ho nevyrušila v rozjímaní, hoci už hodnú chvíľu stála
nepovšimnutá za jeho chrbtom a pozorovala, ako sa nežne dotýka malej ružičky.
Tentokrát nevybuchol hnevom, ako očakávala.
- Ty... nie si obyčajná, Kráska, – zašepkal,
ale nemal odvahu pozrieť sa jej do očí. Akoby sa rozprával s pukom ruže, –
...tá ruža je ako moje srdce... – doložil nahlas, hoci to mala byť iba tajná
myšlienka.
- Máš krásne srdce, - povedala a stala
si roveň neho.
Obaja hľadeli zamyslene na trojružu, každý
pohrúžený do vlastných myšlienok.
-
Ako tomu mám rozumieť ?! – začal jeho hlas naberať na intenzite a škrekľavosti.
Opäť to bol on !
– Snažíte sa ma stále klamať, drahá ?!...
Čo nevidíte, aká je tá trojruža strašná ?! Nevidíte tie dva uvädnuté,
zošúverené kvety ?! Tú čiernu, pichľavú, práchnivú časť ?!... Len sa dobre
prizrite ! Pozrite koľko jej je !... Toto je moje skutočné srdce, drahá !
Čierne ! Spálené ! Zničené ! Ohavné ! Horšie ako smrť za živa ! – kričal zas
bez rozmyslu a z očí mu šľahali iskry jedu, ale aj nešťastnej,
neopätovanej lásky.
Vydržala jeho hnev. Nepohla sa.
Nerozplakala, ani neutiekla, ako kedysi. Len zdvihla ruku a pohladila
trojružu. Nie nový puk, ale tie dve zvädnuté, niekdajšie krásky.
Zmätený zmĺkol a pery sa mu triasli
rozrušením.
- Máš krásne srdce, - zopakovala ticho
a pokračovala. – Už viem, prečo neoddelíš tieto dva polomŕtve kvety od stonky, prečo ich neodtrhneš
a nezahodíš...Si príliš dobrý a citlivý...a takíto ľudia sa nezbavujú
častí svojho srdca. Tie ruže boli kedysi svieže, krásne, voňajúce. Prinášali ti
radosť...niečo pre teba znamenali...ale nič netrvá večne. Každý raz zostarne,
zošúverí sa, nemá dosť síl, stane sa krehkým a na pohľad nevábnym,
nepotrebným...ale sila našej lásky je práve v tom, že zo srdca ho preto
nevytrhneme. Zostáva v ňom navždy... Navždy ako spomienka. Ako
neoddeliteľná časť nás samých. Vždy je lepšie mať plné srdce, ako
prázdne...pusté...osamotené...bez lásky... – dopovedala ťažko vyslovujúc
posledné slová. V očiach sa jej predsa len zaleskli slzy, radšej sa
odvrátila a utekala preč.
Ach, Kráska, kráska...keby si len tušila...
Tak rád by sa za ňou rozbehol. Vzal ju pevne
do náručia a bozkami vysušil jej slzy. Šepkal jej tie najkrajšie slová
a láskal ju pohľadom...Tak rád...
Iba stál. A vedľa neho rástla trojruža
a nádherný červený kvet svojou krásou prekryl zvädnuté časti.
Na jednom z lupeňov sa zaleskla kvapka.
Nebola to rosa.
domiceli
ČO
OdpovedaťOdstrániť