RUMBELLE - Rozmrvené - 13. kapitola

                                Rozmrvené

                                                                13. kapitola

        Konečne sa narovnala a nechala výhľad z malého okienka voľný. Jeho nezaujímalo, kam až zájde, bol spokojný s čajovou fintou, ktorú konkurencia nenápadne použila, aby sa jej vitálnej, urečnenej spoločnosti zbavila a eliminovala prísun ďalších čínskych múdrostí, z ktorých trčala pravda o to okatejšie, o čo viac ich chudinka komolila. Až sa zdalo, že to bude taktika. Obom.
  Prerátala v duchu časovú dotáciu, ktorú práve získali a zdala sa jej zrejme postačujúca, lebo od okna sa pohla pomaly.
   Neveril jej. Tak paušálne. Mal to v krvi nedôverovať cudzím a rokmi sa to znásobovalo, zvlášť, ak šlo o ženy. Škoda len, že prehrával s nimi v podstate rád. Tu ale prišiel vyhrať. Len prečo ho postavili do ringu s touto...
  - Kto v skutočnosti ste, Monika Gold? - osmelil sa, kým pomaličky prechádzala okolo neho smerom ku krbu, tváriac sa, že sa stará o teplo toho rodinného.
  Namiesto odpovede iba povzdychla. Nechala si tvár obliať trochou svetla a tepla, kým mu vrátila otázku za otázku.
  - Kto v skutočnosti ste vy, Adam Gold? - skrútila sa ako húsenica, ale uvedomila si, že teraz nie je čas na flirtovanie a ona je tu v inej úlohe. Takže húseničiu mutáciu rýchlo pretransformovala na chrobáka pod skalkou. - Nie, neodpovedajte, klamali by sme si navzájom. - usmiala sa placho a ponúkla ho miestom na pohovke.
  Až teraz sa pozrel von oknom. Zrejme nemajú toľko času, aby ho zabíjali doberaním sa. Mulan sa môže každú chvíľu vrátiť. Možno len s bylinkami na čaj, možno rovno s ňou.
  Aj sama prešla rovno k jadru. Bezohľadne odfrnknúc šrapnely škrupiny rovno jeho smerom.
   - Ako veľmi vám na nej záleží? Pochopte, nebudem sa tváriť ako Matka Tereza, moju filantropiu by ste mi aj tak neuverili, ste predsa profesor... - skúsila opáčiť, do akej miery je s ňou už na jednej vlne.
  - Nie, už dávno nie som, tak pokojne skúste. - skočil jej do reči. - Chcem počuť všetko, prípadne, čo najviac. - neusadil sa, len sa viac zamračil a nervózne ruky radšej skryl za chrbát.
  Ona svoje zamestnala kutáčom, očividne viac  rozhodená ako si zaumienila. Oprášila si ruky.
  - Nebude ľahké ju presvedčiť, aby odišla s vami, ale dopriala by som jej to. Tu ju nemá... - porozhliadla sa veľavravne po dome, skončiac na malej fotke na krbovej rímse. Bŕ, to bude svadobná.  - ...tu ju nemá,  čo držať. - dodala takmer prísne, mračiac sa stále na naivne sa tváriaci párik. - Som tu už istý čas a videla i počula som toho dosť. Tvári sa síce ako silná žena, ale tie preplakané dni i noci...A... Tehotenstvo...povedzme skomplikovalo jej život, ale to aj mne...- zámerne odhrnula obe časti ponča.
  Nemohol si nevšimnúť jej brucho. Zaskočilo ho to. Až teraz si dával dohromady indície. Nepredstavila sa ako pani Goldová?
  - Vy, ospravedlňujem sa za svoju impertinentnosť, ale vy...čakáte tiež Goldovo dieťa?! - zhrozene zatiahol.
  Čakal tu všeličo. Ju, jeho, oboch...ale toto ani v najhoršom sne. Úbohá Belle...
  Žena sa pousmiala. Sladkobôľne. Nahraté na smeč.
  - Áno, aj ja čakám Goldovo dieťatko. Už je to tak. - klipkanie viečkami a zasnený pohľad na brucho radšej vynechala. Pozrela mu rovno do očí. Neklame predsa. Hovorí pravdu! Nemusí mať nijaké výčitky svedomia.
  - Dúfam, že už sa na mňa nebudete hnevať za tie fotky, čo som vám nedávno poslala. Viete, videla som ju viackrát, ako sa díva do mobilu, tak jemne sa usmieva a myká jej kútikmi úst...raz som si dovolila... zabudla ho zamknúť. Zavolala som vám. Ona by to neurobila, ale myslím si, že chcela. Často chcela... -
  Slová sa mu šialene vrhali rovno do mozgu. Nestačil ich triediť, selektovať a rozposielať orgánom na spracovanie. Kontrolky zdravého úsudku odrnčiavali Error vo všetkých farbách.
  - Čo je to za človeka?! - cítil, ako mu vystupuje na čelo pot a tela sa zmocňuje triaška.
  Spokojne sa dívala na jeho poryvy. Presne vedela, ako ho drží pod krkom, ako sa zurvalci váľajú v prachu, nie, ako ho  prešpikováva, pribíja o stenu a driape z neho fasádu a to všetko len pohľadom.
  - Ako...ako s ním môže žiť?! -
  - Skúste ju pochopiť. Čaká dieťa...Ale, asi bude mať naštrbené vzťahy aj s vlastným otcom, často sa aj o tom, ako musí u neho stále vypomáhať a za pár šupov, hádajú. Ona nemá kam ujsť. Ani neviete, aká som rada, že...ste konečne prišli. A že ste ma nesklamali. Teda...dúfam, že ma nesklamete. Podľa toho, čo som počula od vašej bývalej žiačky, to medzi vami a Belle ...stále ju ľúbite, však?! - usmiala sa. Skoro nežne.
  Zneistel. Na túto otázku sa pokúšal odpovedať si už cestou sem a stokrát predtým, ale nešlo to tak ľahko. Prešli roky a udialo sa toľko vecí. Mal pocit, akoby vyrástli obaja a...
  - Zostali sme dobrými priateľmi. Aj...po tom všetkom. Povedzme, že nás ešte môže viazať nejaké to puto. - skúsil diplomaticky.
  Jej to stačilo.
  - Zachráňte ju...a zachránite aj mňa. Prosím...Urobte to pre nás všetkých... Moje tehotenstvo je rizikové a toto...neprospieva môjmu dieťatku. A ani jej a... - zaváhala.
  Ktorý chlap by už len chcel tehotnú bývalku?! Vyzerá inteligentný...
  - Kde je? - spýtal sa rázne.
  - Neviem, neklamala som tej malej, že je niekde vonku. Často uteká von a vracia sa neskoro...-
  Nemal by problém vyletieť z chalupy a prelúskať les kúsok po kúsku. Predbehla ho však Mulan. Udýchaná vletela do dverí.
  - Rýchlo! Poďte, je to súrne! Belle!...- dvere tresli o zrkadlo.
  Neváhal.
  Žena si pritiahla pončo viac k telu a len tak, ležérne z kroka na krok sa vysúkavala z domu. Čokoľvek sa vonku deje, jej plne vyhovuje... Musela sa spokojne usmievať.   Aspoň kým neprekročí prah.

                                                                                                                                                   domiceli

RUMBELLE - Rozmrvené - 12. kapitola

                             Rozmrvené
                                 12. kapitola

        Pozeral do tváre ženy, ktorú nepoznal. Neunúval sa ani lustrovať databázy v archíve, pohľadová recepcia mu potvrdila, že ubytovaná nikdy nikde v hoteli jeho osudu nebola. A zrejme ani nebude. V tomto je nekompromisný rasista. Parkovné vyhradené pre nežné brunetky, prototyp: domáci maznáčik.
  Vyzerala síce udomácnená, konštatoval podľa ležérnej vonkajšej fasády, ale nebola to tá, ktorú v týchto múroch čakal. Skôr si predstavoval, ako čaká ona jeho. Nádej predsa neumiera, aj keď Mulan by to pravdepodobne skomolila inak. Prefackovanejšie pre ego, predpokladal. Bol jej vďačný, že konečne mlčí a len nemo zíza. Ktovie dokedy.
   Mulan si naozaj šla k nemu po odobrenie, či si nezmýlili vchod, poschodie a číslo dvier, prípadne aj mesto, krajinu a galaxiu, ale zanovito mlčal a mračil sa. Tak sa zamračila aj ona. Do tretice žena vo dverách.
  - Dobrý deň, hľadám...pani Goldovú. - spamätal  sa, otriasol prvotné sklamanie a stavil na nádej, že tam niekde ešte možno je.
   - Ja som pani Goldová. - pootvorila tmavovláska dvere a rozostavila sa v nich v plnej svojej kráse. - A mám tú česť hovoriť s kým?! - natiahla krk trochu dopredu.
   - Toto je pán profesor Adam Gold a prišli sme trochu prekvapiť. - osmelila sa aj malá, akosi pred chvíľkou zatiahnutá skôr za jeho chrbát. Ako ju poznal, nemienila si zahrýzať do jazyka, tak bolo potrebné to len hrdo ustáť. A naozaj - prekvapenie.
  Žena vo dverách sa nadšene pousmiala a v roztvorených očiach bol vidieť obdiv s údivom v jednom.
  - Prekvapiť? To sa vám teda podarilo! - ustúpila o kúsok, aby im uvoľnila cestu do domu.   - Som rada, že vás vidím a konečne spoznávam, pán Adam Gold. Veľa som o vás počula. -
- Uvidieť je lepšie než počuť, poznať je lepšie než uvidieť a urobiť je lepšie než poznať. - s malým úklonom vykročila aj slečna hovorkyňa Mulan. Do domu ju vprevadili dva povzdychy.
  Márne sa obzeral. Dom nebol momentálne osídlený nikým iným, okrej neznámej...so známym menom.
  - Chápem vaše rozčarovanie.  - zachytila jeho pohľady, nesprávne však pochopiac vrásky na čele, pokračovala. - Tento dom je všetko možné, len nie...ako by som to povedala... Je to hrôza. Aj ako stavba, aj ako niečo, kde žijú ľudia. Príšerné. A toto by malo byť niečo ako mladomanželské hniezdočko?! - zatiahla sarkasticky, vyvrátila dlane aj oči.
- Každý vták vie, kde si má stavať svoje hniezdo. Vediac, kde je jeho domov, dáva najavo, že pozná svoje poslanie. A človek, najrozumnejší zo všetkých tvorov, by nemohol tiež vedieť to, čo vie každý vták? Pravda mám pravdu pán profesor?! My o vtákoch vieme svoje...či, vlastne... vy ste nás učili tuším chémiu...- zaspätkovala nezvaná hovorkyňa.
  Nebol jej dvakrát vďačný za tú vsuvku o vtákoch, automaticky ju ofrankujúc erotickým podtextom. Už len sa lakonicky napojiť v štýle: Kdepak ty ptáčku hnízdo máš... A s chémiou pozor, pohov, voľno...Chémia existuje! Cíti ju tu. Nemôže sa mýliť. To, čo sa mu prelieva po vnútre tela hneď s prvým krokom dnu, sú iskierky nádeje. Prvky, ktoré nevymažeš z tabuľky, navyše, keď už raz, aj keď kedysi dávno,  zreagovali...
- A nemám vás ani čím ponúknuť. - naopak, alebo zámerne nezareagovala na filozofickú vsuvku samozvaná domáca, ktorej sa zrejme paralely o vtákoch zdali tiež riadne pritiahnuté za vlasy. Rozdelila automaticky vrkoč na dvoje a silno pritiahla. 
  - Budeme šťastní, ak nás ponúknete obyčajným čajom. - ponúkla sa vlastnou ponukou malá aziatka s predpokladom, že nie je vôbec drzá, ani neprimerane náročná, sprostý čaj predsa musia mať všade. Pozrel ostražito jej smerom, či nepriloží nejakú idiotskú múdrosť, za ktorú sa bude musieť zas patrične červenať. Teda, nič v zlom. Buď dedkovi s jeho ponaučeniami večná sláva, nech žije, žije, žije nám... ale za vlastné. Chvíľu bolo vďakabohu ticho.
   Ukázalo sa, že pred búrkou. Slov.
- Ak chceš byť šťastný jeden deň, vypi si. Ak chceš byť šťastný jeden rok, ožeň sa. Ak chceš byť šťastný po celý život, venuj sa včelárstvu. Alebo radšej:  Ak chceš byť šťastný jeden týždeň, ožeň sa; ak chceš byť šťastný mesiac, zabi prasa; ale ak chceš, aby si bol šťastný po celý život, preor záhradu. ...lenže tam mi z toho vypadol ten čaj. - nepochválila si výber.
  Sklamalo ju, že jej nejde udržať konverzáciu tak, ako by si bola predstavovala. Vrátila sa teda k prvotnej fráze.
  - Budeme naozaj šťastní, ak nám dáte ten čaj. - pokyvkávala hlavou, čakajúc prinajlepšom poškrabkať pod bradičkou.
   - Ospravedlňujem sa za... - pozrel smerom k mladej. Ako ju vlastne legálne zapojiť do nesúrodého páru, ktorý na prvý pohľad tvoria?! Asi najlepšie s pravdou von. - ... za moju bývalú žiačku. To je Mulan. Bývalá maturantka. Bol som jej triedny. Stretli sme sa úplnou náhodou a prehovorila ma, aby sme šli navštíviť jej spolužiačku, tiež jednu z mojich maturantiek, ktorá tu...mala bývať. Ale, ako vidím...- zdalo sa mu, že rozpaky zahral prvotriedne.
  - Uf, to mi odľahlo, že slečna nie je vašou... partnerkou. Pri všetkej úcte, je taká mladučká. - takmer žmurkla jeho smerom.
  - Presne, ako hovoríte, hovorí aj môj dedko. U nás je zvykom, že: Muž sa má oženiť so ženou, ktorá má polovicu jeho veku, plus sedem rokov. Ale tuto pán profesor to kedysi skoro to...pohovienkoval... - zachichotala sa do límca svetra všetečná Mulan.
  Prišlo mu nevoľno. O niečo viac, keď jej na oplátku pritakala druhá zo žien.
  - Ja viem. Poznám ten príbeh. Bolo to také romantické...- zaklamala, ale bola si istá, že nie je vôbec ďaleko od pravdy.
  Uprene sa na neho zadívala. Očividne menil farby, aj keď sa to pokúšal prekryť čiernobielym povlakom vážnosti.  Nevedela sa vynadívať na muža, ktorého si, popravde, predstavovala diametrálne opačne. A tu...distingvovaný, uhladený, dobre nahodený, odmeraný, vážne, vážny kus chlapa. Starý síce a skryté vady iste ešte vyplávajú napovrch, ale prvý dojem vie zanechať. Kde sa teda stala chyba v matrixe? Prečo tohto tu tamtá vymenila za také ledačo, ako je jej svokor?!
  - To si kreslite, že bolo! Dodnes o tom na gympli idú rozprávky! Ale tu pán profesor nám zaspal naveky...síce to len predstieral, že zomrel, on nezomrel, ale: Kvôli jednému, ktorý zaspal, nebude dvakrát svitať! - pozrela na neho vážne, takmer s výčitkou.
  Pravdovravná zmija! Že ju radšej nenechal v tej unimobunke predávať šitné hodinky a fejky s potlačou tých ich  drakov! Toto aliby sa mu začína vymykať z rúk.
  - Zdá sa, že ste ešte zaujímavejší muž, ako som si o vás myslela. - zložila mu poklonu druhá, nasávajúc s nadšením každú kusú a skomolenú informáciu. Tak perfektne jej zapadali do plánov...
  - Je to veľký muž! Ruby to vravela a jej to zas povedala Ashley a tá to vie asi od Belle. Jedine Belle mohla vedieť, aký je veľký. - vytvorila si rovnicu o jednom neznámom, dívajúc sa nebezpečne nízko.
   - Mulan! - precedil zúfalo medzi zuby. - Prestaň ma už láskavo ohovárať pred cudzími ľuďmi. - zatiahol mentorsky, ako pravý profesor.
 - Domy meriame podľa ich tieňa, veľkých mužov podľa ich ohováračov - odvrkla mu automaticky, ako pravá žiačka. Bez rozmyslu.
  Žena oproti nim sa potuteľne usmievala.

                                                                                                                                              domiceli

RUMBELLE - Rozmrvené - 11. kapitola

Rozmrvené

11. kapitola

        Vrásnila mláku. Nič kreatívnejšie ju nenapadalo. Už nechápala, čo ju na tom ako decko tak fascinovalo. S dlhým konárom nad kalužou vody šťurchala do nej, nechala symetrické kruhy miznúť na krajoch v rozmokvanom lístí, aby štuchla zas. A zas. Triaška vody sa podobala tej jej.

  Vybehla z domu pomerne naľahko. Iba hlavu mala dôkladne obalenú do viet, čo z nej nie a nie poodliepať. Ako sa môže nechať takto vytočiť?! Zaborila konárik hlbšie, ale zlomil sa. Je po vrásnení. Musí si vystačiť s vlastnými čmuhami skrz čelo.

  Odhodila zvyšok palice, pošúchala ruku o bok a vykročila. Zámerne bokom od vyjazdených koľají lesnej cestičky. Škoda, že je tu les taký riedky a stále málo jarný. Potrebovala trochu farieb. Aspoň nejakú tú zelenú. Kdeže, kam len oko dohliadlo, všetko natruc zemité. Nasala vzduch a rýchlo vyfúkla. Zosúladiť dych s chôdzou sa jej však nedarilo. Všetko disharmonické. Ani len mu nebude môcť večer prerozprávať, čo sa dialo. Správala sa...no, ako pravá polcolovka. To na nej uvidí aj sám. Tehotenské zdementievanie malo nastúpiť až po pôrode, ale jej sa zdá, že drzo metastázuje každým dňom.

  - Áááhhh! - zrúkla, očakávajúc, že sa jej uľaví.

  Márne. Nezabrali ani zaťaté a prudko vyprsknuté päste. Prsty zostali v polohe skrčencov. Môcť tak do nich zdrapiť tú zlomyseľnú ochechulu s ulízaným vrkočom, čo sa im usalašila pred krbom.

  Usalašená pred krbom hrala sa s končekmi vlasov vrkoča. Zlozvyk žmoliť ich neustále medzi prstami im neprospieval o nič viac, ako tuhá gumička väzniaca každý chlp na hlave. Stránky rozložené po kolenách, čo našla na pracovnom stole pri predpotopnom písacom stroji, čítala s nevôľou, donútená len tunajším skapatým psom. Ako tu môžu žiť?!

   Popísané archy boli vopred neakceptovateľné, už len z princípu. Už len z nudy ich čítala. Už-už bola by autora aj vzala na milosť, ale nebude predsa meniť názor len preto, že by mu mala byť za niečo vďačná. A priznať, že sa mýlila a niektoré pasáže na chatrčového primitíva z okraja húštiny nie sú až také zlé, to zas nie. Román pre pubertiakov... príšerná kombinácia. Už ich vidí, ako odkladajú svoje ministorky na insta a venujú svoj drahocenný čas namiesto vlogov o make-upe jeho šušťavej kravine v knižnej podobe.

  

  Ruby so správnou hladinou pubertálnej negácie všetkého a každého rozrastrovávala zospodu gániac profáčkin ksicht cez prižmúrené oči. Z jej monotónneho preslovu mala pocit, že každú chvíľu zaspí, hoci očividne dobu zaspala tá stará mrochta, čo jej práve čistila žalúdok.

  -  To je hrubé porušenie školského poriadku! Z hľadiska bezpečnosti a ochrany pri práci... -

  - Doriti! Ochrana! - pleskla si prebudená žaba zhrozene po čele, cestujúc po vlastnej osi predstáv, čo sa asi tak práve teraz deje dolu v katakombách, kde nechala skrytú Belle s Gastonkom a vzala hrdinsky na seba "vlúpanie" sa do školníkovej nory, pri ktorom ju načapala táto zle vypreparovaná kaňa. Tamtých dvoch úspešne zatajila, ale...

  - To čo je za slovník? - predstierala profka infarkt krížený s člnom, ktorému práve otvorili ventilku. - Takto sa vyjadruje mladá dáma?! Jediné tvoje šťastie, že si sa konečne prebrala a  ochranu berieš úplne vážne. - vyfučiac spokojne zaťala ruky do bokov, neriešiac, že zvyšný komparz za jej chrbtom sa statočne uchechtáva. O niečo viac, keď pokračovala v intenciách BOZP. 

  Treba zakročiť, inak prefláka celú prestávku a...

  - Pani profesorka, ja ochranu beriem. Prisahám! Fakt, už od pätnástich, len to nepovedzte babke, aby som nebola predčasnou sirotou. Ale, verte mi, nie každé dievča je takéto zodpovedné...- držala stále ruku na čele Ruby a prelustrovávala okolie čumilov, kto by jej teraz helfol.

  Hlavne sa zbaviť tejto napaprčenej environmentalistky aj jej ochrany a získať aspoň jeden prezervatív, čo sa bude dať prepašovať do podzemia.

  Kým staršia žena stihla zalapať po dychu, dešifrujúc, čo práve počula,  vyštartovala Ruby nanovo, zmerčiac v dave štvrtákov. Tí nesklamú.  

  - Pochopte ma, ...to...oné...prasklo mi ramienko na podprsenke a na vecku bolo plno a kde som mala ísť? Veď aj vy ste boli iste niekedy mladá, takéto nehody sa stávajú a...môže sa stať aj väčšia... ak ma ihneď nepustíte. Fakt. - zalomila nevierohodne, ale stihla prekrížiť nohy vykúkajúce spod minisukne, aby naznačila isté neodškriepiteľné močopudné nutkanice a hlavne, zmenila smer indíciám od kopulačnej témy, kam sa svojou veľkohubosťou skoro dobrala.  Do... všetko je také ľahké!

  - Ešte sa pozhovárame! - zakričala samozvaná SBSkárka za šťandou.

  Tá ale mala už robotu s nejakým štvrtákom. A bola úspešná. Víťazoslávne stískajúc výdobytok durexového priemyslu, šinula si to nenápadne do podpalubia školy, odkiaľ ju len pred pár minútami skoro za ucho vytiahli.  

  - Do...to kto zamkol?! Kedy?! To nikdy nebývalo! - zhrozená zavyla, nešťastne trmácajúc kľučkou.

   Na dvere ktosi búchal. Dosť nástojčivo.

 - Nie je zamknuté! - zakričala,  hľadajúc pokračovanie storky medzi stránkami okolo.

   Na dvere stále ktosi radšej búchal.

  Zdvihla oči z rukopisov a zamračila sa na vchodové dvere. Tamtí dvaja by predsa nebúchali na vlastné dvere. No, z neho kadečo vyvstane, možno chce svojej veľrybe urobiť romantické: "bububu" a zamávať jej nejakou tou sardinkou pred spuchnutou tváričkou. Netuší,  že miestna populácia vorvaňa domáceho práve odplávala vdiaľ, vyprskujúc gejzíry jedu ešte hlboko-ďaleko smerom na otvorené more. Les.

  Alebo tamtá uviazla na plytčine a nevie si ani sprosté dvere otvoriť?! Dievča očividne z hovna zlepené. Ufňukaná, zamindrákovaná chudera...

  Neochotne vstala a pobrala sa k dverám. Cez presklené časti presvitali dve postavy. Asi bude obozretná. Je tu na samote.

  - Kto je tam? -

  - To sme my, svedkovia jahodoví! - zaškeril sa ironicky ženský hlások.

  Muž vedľa nej spomalene natočil hlavu a zabodol do nej zrak. Neveril vlastným ušiam. Na to, aby niekto urýchlene zamkol zvnútra dvere na dva západy a zmizol nenávratne v útrobách domu, použila práve jeho spolucestovateľka to pravé zaklínadlo.

  - Je dobre v polke života zmeniť si meno a začať vystupovať pod iným, čím obnovíme pohľad ľudí na to, čo robíme. Hovorí čínska múdrosť. - obhajovalo sa dievča, vidiac, že sa blíži genocída nepochopených stand-upistiek.

  Zatiahla útly krk medzi ešte útlejšie ramená a s dôverou pozrela na dvere...či niekto predsa len nezamyká.

domiceli

RUMBELLE - Rozmrvené - 10. kapitola

Rozmrvené

10. kapitola

        Čakal, pripravoval sa s vážnou tvárou na to, že mu príjazdová cesta exhumuje detaily z minulosti. Príroda je v tomto, ale pomerne milosrdná hrobárka, zvlášť, keď vtedy, v inkriminovanom čase, ktorého sa vopred podvedome desíme, rovno zasypala všetko snehom. Dom na okraji lesa a sneh. Veľa, veľa snehu. Dvaja v ňom. On za stromom. Prichádzal tajne. Pozoroval z diaľky. Na snehu to žilo. Iskrilo...Žilo.

  Tento rok zliezol sneh skôr. Jari sa síce nijak zvlášť nechce do jeho pozostatkov, je nevrelo, pochmúrne, pramálo zeleno. Zelenú si si spustil len sám v sebe. Zo všetkých možných výhovoriek si vybral tú najmenej logickú: "Idem len náhodou okolo a..."

  Prichádzaš tajne. Ale už nechceš pozorovať len z diaľky. Zvlášť nie ich dvoch. Ak budeš mať šťastie, bude sama... Ty nemávaš toľko šťastia.

  Pribrzdil na okraji cesty. Zaškrípalo to viac, ako malo. Neznášal požičané autá, neznášal, keď si nemohol vybrať. Neznášal bielu. Sneh, metalízu... Biela nie. Vystúpil a zamračil sa ešte viac na farbu svojho tátoša. V tejto cenovej relácii by mal byť širší výber. V miestnej požičovni nebol. Biele alebo nič. Toľká nechcená irónia...

  Dvere v malej predajničke za koncom civilizácie cinkli.

  - Budete si priať. - skonštatovala znudená predavačka a vypľula kus odrypnutej ceruzky bokom, kdesi pod pult, neunúvajúc sa pohliadnuť naň ani na zákazníka.

   - Informáciu, ak dovolíte. -

  Zastal nad ňou, odrátavajúc pospiatky od desať k jednej. Presne toľko času táto tu má, aby ho slušne obslúžila, prípadne on na útek. Dopísala posledné písmenko do riadka tajničky a narovnala sa.

  - Pán profesor! Ste to vy?! Pán profesor, vy ste už náhodou neumreli?! Len ste sa dali ostrihať? Človek denne upravuje svoje vlasy. Prečo nie tiež svoje srdce? Vlastne vy aj to! Hovorí sa... že máte aj ten bajbaj či aký pás, takže máte aj upravené srdce. Aj vlasy.  - zadrela malá, vystretá a vyzerala, že ju vystrieť ide až teraz zo šoku. Ak je on duch. Zatiaľ sa len zvláštne kymácala a obzerala si ho z každej strany.

  Zamračil sa. Tak predsa sa nevyhol exhumácii. Len orientačná tabuľa cintorína akosi chýba. Kto, došľaka z jeho prenatálneho času učiteľovania je táto tu.

  - Vy si ma asi už nepamätáte, mala som rovnako dlhé rovné tmavé vlasy a len o kilo menej a nosila taký modrý sveter. Rolák to bol. - pomáhala zombíčka s naozaj svetlou tváričkou, ale mala to šťastie v nešťastí, či naopak, že pre aziatky nefunguje čas a priestor strednej, kde chvíľu učil. Ten čas bol pomerne širokospektrálny na...všetky decká, okrem...

  - Asi ...si ma s niekým pletiete, slečna. -

  - No, vidíte, že si ma pamätáte! Stále som slečna. Slečna Mulan! Spolužiačka vašej Belle a Ashley a Ruby a Gastona a...všetkých. Ozaj, viete, že vaša Belle sa už vydala?! Fakt. Jediná z našej triedy. Ashley sa neráta, tá sa musela. Ozaj, škoda, že si nevzala vás, sme vám všetky tak moc držali ukazováky. - zhrnula v jedinom výdychu všetko do jednej gule, skrkvala ju na pevnú a tvrdú a šmarila mu do tváre.

  Ale nebolelo. Bola v nej totiž jedna malá, maličká, miniatúrna poznámočka, len tak na okraji jednej zo skrkvaných stránočiek: "Vaša Belle." Len hádž ďalej, dievča, nastavím aj druhé líce...

  - "Držali palce", si myslela. Palce sa hovorí. - precedil pomedzi zuby zvyšné indície, ktoré mu databáza bývalých maturantiek poskytla. Áno, spomína si. Toto je tá malá bláznivá, čo neustále používala dedkove  čínske múdrosti a múdrosti iných, ale, žiaľ, málokedy správne, paradoxne skoro vždy trefne. Zrejme sa naozaj nezmenila. To len on vyskladnil všetok tovar z toho obdobia. Všetok nie...

- Vy nezadriete v sebe učiteľa, pán profesor. Stále musíte všetko opravovať. -   malá začala nadšením poskakovať a len pult ich delil od vešania ázijských girlánd na jeho krk. Mal v priebehu odpočítavania ujsť. Ale...

  - Aj ja som rád, že ťa zas vidím, Mulan. Som tu len náhodou, iba prechádzam...tadiaľto. Chcel som sa spýtať...na starých známych. - skúsil letmý úsmev.

   - Vy, vy, vy, stále rovnako zlý ako kedysi! Náhodou sme ešte všetky stále mladé, tak aké "staré známe"? - infantilne sa tešila z doberania. - Ale všetci sú skoro preč. Aj ja by som bola, ale dedko potreboval výpomoc tu, rodina musí pršať pokope, poznáte to. - zadrela svojsky. Bola to Mulan!

   - A...ako sa má teda Belle?! - stal si na tenký ľad, dobrovoľne a bez akýchkoľvek okľúk, aby si náhodou malá nespomenula na osudy všetkých jeho žiakov. Toľko času asi nemá.

  Malá dvihla a spustila ramená. 

  - Dedko by povedal: Svet je dlhá noc a vedomie je zdroj veľkého sna. Až sa prebudíme, vedomie a svet bude prázdny. Zaľahla sa po nej zem. -

  - Zľahla. - neodpustil si.

  - Nie, ešte nezaľahla, iste nie, je sotva pred obedom. - opravila všetečne zas ona jeho.

 Nepriečil sa. Len si povzdychol nad iným, starobylým významom tohto slova. Akosi jej tehotenstvo stále vytesňoval kdesi...do priepasti! Došľaka!

  - Ale, pokiaľ viem, býva... tu neďaleko, v tom starom dome v lese. S manželom, pokiaľ viem... - skúsil habkať, ale mal priveľa informácií na náhodného vypytujúceho sa cudzinca.

   - Stará láska neplesnivie! - žmurkla na neho potmehúdsky a dôverčivo.

   - Nie, nehrdzavie ... - nežne povzdychol, ale spamätal sa. - Nehrdzavie...si myslela? To sa tak hovorí, ale...zas nie, aby si si nemyslela. Bolo to dávno, je to pasé. Ona si žije svoj vlastný život, ja tiež, len som ju chcel pozdraviť. Idem náhodou okolo. Ale, ako tak vidím, zrejme sa nestretávate. Nevieš teda nič, bližšie... ja už pôjdem... - teplo, teplo, horíš!

  - Ten, kto dlho uvažuje, kým spraví krok, prestojí celý život na jednej nohe.   - nebadane mu pozrela na nohu. - Kedysi ste krívali. To bude iste tým, že ste boli nerozhodný. Tá jedna noha vás  musí asi ešte bolieť. Takéto veci človeka bolia. - splietala malá popleta, ale vyslovovala také boľavé súdy, že mal pocit malého chlapca načapaného s gumipuškou pred rozbitou výkladnou skriňou vlastného osudu. Dúfal, že nezadrie o črepoch prinášajúcich šťastie. Dodnes nemá zahojené rany z toho výbuchu.

  - Chcel som ju len ...zas vidieť. - priznal úprimne.

  - Kapor hľadá kapra, korytnačka, korytnačku. - uznanlivo prikývla.

  Ani jedno zo zvieratiek ho nijak zvlášť nenadchlo, ale nestačil sa hlbšie zamyslieť, zatiaľ bude stačiť, že ide jednoznačne o pár. O páry.

  - A čo keby som šla za ňou s vami? - vytreskla nečakanú ponuku.

  - ....chceš ísť so mnou? - 
  To vlastne nie je taký zlý nápad. Výhovorka typu: "Išiel som len náhodou okolo..." sa môže zmeniť na vierohodnejšiu. "Stretol som tvoju spolužiačku, donútila ma ísť ťa pozrieť." Čas vešania girlánd okolo ázijského krku.

  - Samozrejme. Dobrý nápad. Iste sa poteší! -

  ...ale taký skvelý nápad! Taká skvelá náhoda! Ešteže sa zastavil po...

  -  Niečo jej vezmeme, máte tu trebárs čokolády? - rozkokošoval sa.

  -  Nie, toto je obchod so spotrebným tovarom, suveníry a tak.  Ale pekné od vás, že dedkovi chcete urobiť kšeft. Aby si prilákal šťastie, miň novú mincu na starého priateľa, podeľ sa so starou radosťou s novým priateľom a vyzdvihni srdce pravého priateľa napísaním mena na krídla draka. Drakov sme už vypredali. Nechcete šálku s pandou? Alebo koalou? Alebo malým slonom? - premenila sa razom na praktickú obchodníčku.

  Fúú...zlý výber. Všetky zvieratká sú tak korpulentné. Mohla by to vziať osobne. Nechce ju zraniť, chcel by ju potešiť.  

  - Niečo menej zvieratkové tam nemáš? -

  - Nie. Už iba hrnček, na ktorom je Kráska a...tiež zviera. - sklamane vyložila gýčový poklad na pult.

  Čosi mu pretieklo vnútrom.

  - Fajn, beriem. - zašepkal oplodnený náhlym pocitom dávno stratenej spolupatričnosti.

 - Zavolám dedkovi, beztak tu zdochol chrt...alebo doberman, alebo...neviete o akom psovi sa to hovorí? - skúšala zas raz poskladať nejaký ten frazeologizmus.

  - O akomkoľvek psovi, Mulan. O akomkoľvek starom. -

  Zhlboka sa nadýchol. Nie, nijaký starý pes. To si láskavo všetci odpustite. Je stále muž v najlepších rokoch. Ešte stále má čo to zo života pred sebou. Je to jeho život!

  - Ideme! - zavelil odhodlane.

domiceli