Mr.GOLD Obchodné tajomstvá V., kapitola 56. HRANICA

Obchodné tajomstvá V

kapitola 56

Hranica

    Regina sa smiala na plné hrdlo. Tento príbeh si nechávala rozprávať už niekoľkýkrát a stále nemala dosť.

  Hook bol však na rozpakoch. Napadlo ho, že by mohol tajne sledovať Bellu a keď nájde Baelfira, oboch ich skántriť... Dve muchy jednou ranou. Neodolateľné...Ale prišiel by tým o možnosť vrátiť sa späť do ich sveta a tam sa vysporiadať priamo s NÍM ! Aké krásne dve možnosti  a on si musí vybrať len jednu z nich. Také nespravodlivé...

  - Má to však jeden háčik, ktorý neviem, či bude tá hlupaňa schopná akceptovať. – zamrzol starostke náhle úsmev.

  - Čo máš na mysli ? – nadýchla sa Cora zhlboka a čakala, čo zas mieni zmariť jej dokonalý plán.

  - Nikto nesmie prekročiť hranicu Storybrooku, inak riskuje, že príde o spomienky. O spomienky z nášho sveta. Chápeš ? Ak Bella pôjde preč z mesta, zabudne, že bola Bellou! Príde o celú svoju minulosť !... -  buchla rozjedovaná starostka o stôl.

  - Urobí to... – povedala pokojne Cora.

  - Kde berieš tú istotu ?! – zamračila sa žena nad stolom.

  - Mi-lu-je  ho ! Urobí čokoľvek, aby mohla ísť za ním. Bude veriť, že ju láska ochráni, že jej vráti pamäť, že čojaviemčo ! Skrátka pôjde !... na to dám krk ! ...Pravdepodobne sa niečím zabezpečí... Neviem, napíše si plán, čo má urobiť...spíše si denník...vezme fotografie...A koniec-koncov...- zapojila fantáziu. -  Práve ty si mi vravela, že sa tu stretli až po rokoch. V začarovanom lese neboli vôbec milencami, tak mi povedz, načo by si to obdobie mala vôbec pamätať... Ona nepotrebuje spomienky na nejakú princeznú Bellu ! Ona chce jeho. Živého, takého, akého ho spoznala tu...Urobí to ! – zakončila Cora a pohodlne sa oprela v kresle.

  Regine sa vrátil spokojný úsmev na tvár.

  - A keby sme jej tie „pomôcky“ ešte náležite upravili... – oči starostky zažiarili zlovestným úsmevom.

  Cora spozornela.

  - Si génius, drahá! Je vidno, že si mojou dcérou. Z mojej krvi...som na teba taká hrdá. -

  Hook zívol a pokračoval v čistení nechtov dosť veľkou tupou mačetou, čo našiel visieť ako dekoráciu na stene.

   Pozorne čítal slová, čo ukladala na list bieleho papiera... Čítal o okamihoch, ktoré spolu zažili, o šťastných chvíľach, pred očami sa mu odvíjal celý ich príbeh. Snažila sa spomenúť si na každý detail. Keď skončila, trochu zosmutnela, že papier vôbec nie je dlhý...

  - Tak málo sme boli spolu, láska. Vidíš, nemám napríklad ani jednu tvoju fotku. Čo raz ukážem nášmu synovi alebo... dcére ? Ozaj, čo by si viac chcel...- rozprávala sa sama so sebou s blaženým úsmevom zaboreným kdesi v diaľke, kam žiadne oko zatiaľ nedovidelo...

  List pozorne poskladala a vložila ho do pripravenej veľkej tašky v predsieni.

  „Chystá sa sťahovať ?!...Na návštevu ?...Cestovať ?!“ zneistel. „Načo si písala ten denník ? Pre koho je určený ?... Chce ho niekomu poslať ?... Niekde ho uschovať ?...“

   Prečo nezabezpečil lepšie kúzlo. Toto s videním cez jej oči nestačí !... hneval sa sám na seba.

   Stála pred skriňou v jeho rozopnutej košeli namiesto županu a váhala, čo si vziať na seba... ako každá žena.

  Nadšený skutočnosťou, že na obe vnútorné strany dvierok dal nainštalovať celoplošné zrkadlá, do ktorých občas mrkla, raz utrúc kvapku z čela, druhý zas vyberúc prameň spoza ucha...iný len tak -  venujúc si nevysvetliteľný úsmev...vyžíval sa v tých prchavých obrazoch... ako každý muž. Hlavne, keď si odsunula košeľu a dala ruku vbok s prstom druhej medzi perami a pýtala sa vlastného obrazu, čo na seba...

  Tehotenstvo jej nesmierne pristalo. Pleť mala ružovú a hladkú, tvár žiarila spokojnosťou a husté vlasy vlhké zo sprchovania sa jej leskli vyčesané vysoko nad šijou. Prsia sa  nalievali a pod nimi rástol zatiaľ sotva badateľný zázrak...

  Náhle zhodila košeľu úplne, vytiahla hrebienky z drdola, potriasla hlavou a keď otvorila prižmúrené oči, naskenoval sa mu cez celú plochu zrkadla úchvatný obraz ženy. Ženy, ktorú miloval...

  Pozerala sa na seba zámerne zboku. Hlavu nahla dozadu, akoby ju ťarcha vlasov ťahala a zvlnené pramene nedokázali odolávať zemskej gravitácii. Zostala nehybne stáť s rukou tesne pod prsiami. Vážna a zamyslená...Chýbala jej len lastúra a rozpenené more pod nohami. Ale kam sa hrabal nudný renesančný Botticelli na kus zrkadla v šatníkovej skrini...

  Nahol sa v kresle a zabudol sa aj nadýchnuť.

  Bola dokonalá... Natiahol túžobne ruku dopredu, ale krajina za zrkadlom bola pre neho nedosiahnuteľnou. Zaťal roztrasenú dlaň v päsť a zahryzol do nej...rovno do venušinho pahorku pod palcom...vraj najcitlivejšie miesto na tele...to netestovali  jeho srdce...Aj tak to nesmierne bolelo...

  Pohľad vrátila medzi šaty, vybrala si a odkráčala od zrkadla.

  Smutne hľadel, ako sa oblieka, berie tašku z chodby a zamkýna vchodové dvere.

  Ani jeden z nich však nevidel, že za závesom kuchyne stojí skrytá postava. Po chvíli zahnutý kov odsunul látku a jeho majiteľ sa poškrabkal na strnisku.

  Úlohu splnil.

domiceli