Mr.GOLD Obchodné tajomstvá VIII., kapitola 82. SPÚŠŤ...

Obchodné tajomstvá VIII

kapitola 82

Mlčanie

   Udýchaná hľadela na spúšť pred sebou. Prach z trosiek sa miešal s dymom spáleniska a plazil sa pri zemi, smerom hore strácajúc už svoju silu. Len odporný zápach smrti sa vznášal v jeho čiastočkách. V záhrade nezostal jediný živý kvet, strom ani krík. Dotlievajúce pahýle trčali k nebu zlovestne ako čierne zuby, vrstva popola prikryla chodníky, hriadky sa rozmočili...Obraz skazy dopĺňala začínajúca tma a biely mesiac, ako vysušená lebka v kostnici nemo hľadel dolu, nahrádzajúc svetlo.

  Dívala sa na miesto, kde kedysi stál obrovský rozložitý strom s vtáčím hniezdom...Ten strom...Ich strom.

   - Ako si to mohol dopustiť ?! – zašepkala vyčítavo smerom k nebu, ale počulo ju len doráňané telo, čo ležalo opodiaľ a bolesťou mu stislo srdce.

  Ticho a nehybnosť ju začínali desiť. Bola v šoku...

  Rozum len pomaly skladal mozaiku udalostí a chvíľu trvalo, kým sa jej vrátili všetky zmysly na správne miesta a začala reálne vnímať kalamitu okolo.

  - Rumpel ! – vykríkla a vrhla sa na kolená k nemu.

  S trasúcimi sa rukami brala nežne do dlaní jeho spálenú tvár. Rany na nej boli hrôzostrašné. Vrchná vrstva kože sa odlupovala, pľuzgiere naplnené zasychajúcou krvou a čierne čmuhy...celá tvár, tvár, ktorú pred pár hodinami láskala bozkami bola jedna veľká rozmokvaná rana.

  Najhoršie bolo vzhliadnuť mu do očí... V jamkách sa chveli obhorené viečka celé polepené a sčernené. Bála sa ho aj dotknúť, aby mu nebodaj nespôsobila ďalšiu bolesť. Načahovala k nemu len ruky a vždy ich strhla späť nenájduc miesto, kde by ho mohla aspoň pohladiť.

  Dýchal len plytko, trhane, každý nádych mu viditeľne spôsoboval bolesť stále nanovo sa otvárajúcich rán.

  Snažila sa upokojiť, aby ho nevyľakala, lebo to, čo videli jej uslzené oči, vôbec nevyzeralo dobre.

  Nielen tvár, ale aj väčšina tela bola spálená, na niektorých miestach až ku kosti a pľuzgiere rozsiate na zvyšnej časti tela zahryzli sa prihlboko do kože spôsobujúc chrasty tam, kde narazili na krvavú ranu. Niekde krv ešte tichúčko tiekla, inde sa zmenila na škaredú rozmokvanú škvrnu nalepenú na mieste, kde kedysi bola koža.

  - Prečo ?! – spýtala sa nešťastná. – Prečo si sa vôbec nebránil ?... Prečo si nebojoval... – kývala nechápavo hlavou.

  Nikto jej neodpovedal.

   Na palube stál do diaľky zahľadený  muž. Pozeral prísne.

  Emma stála opodiaľ, jedným okom nespúšťajúc z lode nadšeného Henryho z dohľadu a druhým sledovala Hooka. Stále si nebola na istom, či mu môže bez výhrad veriť.

  - Prečo nedvíhame kotvy ? – spýtal sa aj za ňu netrpezlivý Neal.

  Hook sa na neho pozrel a napriek istým sympatiám z minulosti videl, že kedysi dôverčivý, úprimný mladík s naivnými očami dozrel v ostrieľaného, nedôverčivého muža so sklonom k pesimizmu. V jeho prípade  k nevyčerpateľnému.

  - Ešte nie je kompletná posádka. – precedil pomedzi zuby pirát.

  - Vedel som to !... Zapredal nás Core s Reginou ! O chvíľu ich máme na krku ! – začal Neal rozhadzovať rukami.

  Hook po ňom vyštartoval a pribil ho o sťažeň, až mu vyrazilo dych.

  - Som pirát, ale slovo, ktoré som dal, nikdy neporuším !... Nikdy ! – uvoľnil zovretie a vrátil sa na provu, akoby niekoho čakal.

  Emma si stala s ním roveň. Pozrel na ňu a odpovedal jej bez toho, aby vyslovila otázku.

  - Bella. –

  - No, to určite ! ...Už vidím, ako sa môj fotrík vzdáva svojej najnovšej hračky ! – nedal si povedať prostoreký Neal.

  Hook zhovievavo radšej prižmúril obe oči a sklonil hlavu. Mal slabosť pre tohto „veľkého chlapca“, tak sa len nadýchol a vysvetlil.

  - Musí prísť sem... Ak žije, nedopustí, aby sa nenalodila... Je to zložité, ale tu nemá šancu ...To, čo pre ňu...pre vás všetkých urobil, možno nikdy dostatočne neoceníte, ale ja už mám za sebou niekoľko životov a druhého muža ako on, by som len ťažko v nich našiel...Aj ON je len človek, a má srdce...zranené, skúšané...ale veľké. Ja som mu odpustil. Snáď to niekedy dokážete aj vy... – pozrel na Neala ako prevracia oči a vzdychol.

  - Čas stále beží pospiatky ? – spýtala sa s obavou Emma.

  - Tu na palube nie, ale zráta vám to hneď, ako vystúpite na mólo v Storybrooku.-

  - To znamená, že si nič z tohto dobrodružstva nebudeme pamätať ? – preškrtla Emme čelo kolmá vráska.

  - Nič. – uzavrel sucho kapitán a ďalej rozprával akoby od veci, sám pre seba a diaľke, do ktorej s obavami hľadel. – ...vzdal sa syna, hoci celý život zasvätil jeho hľadaniu...Vzdá sa lásky, aj keď to bolo po prvýkrát, že bola k nemu na pár chvíľ prajná...Zrejme nikdy neuvidí vyrastať svoje deti...A bude žiť s vedomím, že všetci vy, ktorých teraz zachraňuje, nebudete mať nijaké spomienky na neho...Nijaké....Ale on si bude pamätať každý detail, ktorý stratil, každý okamih, čo mu osud vzal,  každú chvíľu, o ktorú ho pripravil... Smrť za živa...- smutne zohol kútiky úst  nebezpečenstvom ostrieľaný pirát a pozrel na Emmu, či ho pochopila.

  - Bella ho nebude chcieť opustiť... – preložila Emma do svojho ženského ponímania Kráskino položenie.

  - Nemá na výber...Inak zabudne, že ho vôbec poznala a ...príde o deti...Jeho deti...Čas cúva pospiatky, už teraz ste všetci o pár hodín mladší, hoci to necítite...budete o pár dní, možno týždňov...Neviem...Ani ja neviem, koho vyložím v prístave v Storybrooku...Nám sa čas nevracia...mi ho strácame... – uzatvoril nervózne.

   Jeho výdych znel ako slová. Nahla sa k nemu nižšie a zatajila dych, aby počula.

  Počula.

  Akosi nešťastne vyslovoval dookola jej meno.

  - Bella...Bella...Bell...- ticho, takmer nečujne, chrapľavo a bolestne, potom započula aj zvyšok vety. - ...ponáhľaj sa...už je čas. -

  Nerozumela jej.

  Z očí jej vypadli dve veľké slzy rovno na jeho líce. A potom ďalšie a ďalšie...

  Keď zdvihla viečka, trhlo ňou.

  Na mieste, kde dopadli, sa jeho koža začala znovu obnovovať.

  - Budem plakať celé dni a noci, aj do konca svojho života, len aby som ťa uzdravila ! – roztriasla sa poznaním, že jej magická moc nie sú len zdvíhajúce sa konáre, voda v guli, ľad a piesok...že dokáže oveľa viac. Zachráni ho ! Vylieči ! Opäť bude zdravý a budú spolu šťastní !...

   Plakala od šťastia.

  Jeho popraskané pery sa po chvíli opäť ozvali.

  - ...utekaj, Bella !... Ponáhľaj sa !... Už na teba čakajú ! ...Musíš ísť... – šepkal nešťastne a prosebne.

  - Nie, nie, nie ! Nikam nejdem.... Už ťa nikdy neopustím ! Nikdy ! Zostaneme spolu navždy! – bránila sa a preklínala svoje nedokonalé oči, že slzia tak málo.

  - ...musíš...sľúb mi to zlatko, že pôjdeš...že sa vrátiš...domov ! – prosíkal.

  - Ja som doma.... Tu je môj domov. Tu, s tebou, láska ! – odporovala.

  - Bella ! – povedal ráznejšie. – Pozri sa okolo seba, miláčik...musíš to vidieť...pozeraj...- zaprosil znova.

  Zdvihla tvár a poobzerala sa. Kým cez vlhké oči niečo uvidela, chvíľu to trvalo.

  Potom však od prekvapenia skoro omdlela.

  V záhrade bol šum. Všetko sa hýbalo, všetko, akoby ožívalo. Stromom sa vracala kôra, konáre aj listy...z chodníkov mizlo blato, voda tiekla k bráne, kamenné kvádre zámku sa vracali do múrov...

  - Čas plynie pospiatky...- povedal, keď pridlho mlčala.

  - Čo...čo to znamená ?!... Bude opäť boj...?!- spýtala sa vystrašene.

  - Nie, o to sa postarám. Kým zámok povstane, budem aj ja vyliečený. Vidíš ten zázrak.... Iba úprimná kvapka slzy z lásky to dokáže. Viem, že ma miluješ...A stačila jediná tvoja slza, takže už nemusíš plakať. Nikdy už nesmieš plakať !... Ja sám  počkám  na nemilú návštevu tam...v pevnosti. Tam mám svoju moc...tu som len smrteľníkom. – pomaly zdvihol očividne vyblednutú ruku, z ktorej postupne mizli pľuzgiere i obhorené miesta.

  - Počkám tu s tebou a budeme bojovať spolu ! – povedala rozhodne.

  - Ty musíš ísť. Musíš byť na lodi skôr, kým čas opäť zastavím...inak sa mi stratíš v jeho prúde...ty...aj naše deti, Bella ! Urob to, prosím, pre ne ! Zachráň moje deti ! ...prosím...- zašepkal.

  Teraz jej došlo.

  - ...zabudnem na celu...na náš strom...na...- rozplakala sa ľútosťou.

  - To sú len malé obete, ktorými zaplatíš za svoju...-

  - Nerozvážnosť ! – dokončila. – Prečo som ťa len neposlúchla ?! – vyčítala si.

  - ...lásku !...- dokončil on sám. – Ak sa poponáhľaš, stihneš to včas...To, čo je skutočne dôležité ti zostane v srdci a hlavne pod ním, Bella. Naše deti...zachráň, prosím, naše deti ! Nesmú sa narodiť v začarovanom lese ! Musia z nich byť ľudia ! Obyčajní ľudia ! Smrteľní, ale so skutočnými srdcami, citmi, životmi...len to je ozajstné šťastie ! Nie moc, nie mágia a čary !!!...Prosím, Bella ! Urob to pre naše deti...Urob to pre mňa...nechaj mi aspoň tú nádej, že niekde ďaleko odtiaľto si moja rodina bude žiť v pokoji a šťastne...- strácal dych aj hlas.

   -  Ale čo ty ?...Čo bude s tebou ?!...- spýtala sa nešťastná.

  - Ja som Temný pán.. Môj osud je dávno predurčený...-  odmlčal sa. – Ponáhľaj sa, láska,...už je najvyšší čas...- zaprosil znova zúfalo.

  Priložila ústa na jeho stále popraskané torzá pier a zas ho popálili jej horúce slzy.

  Vedel, že je to naposledy.

  Vstala, sťažka preglgla a kývla rukou.

  Zmizla vo vôni znovuzrodeného stromu, z ktorého sa ozvalo sotva počuteľné vtáčie švitorenie.

   Dnu v srdci sa mu zúfalo od stien svalu odrážali horúce trpké  vzlyky, ale vedel, že to, čo urobil, bolo správne...

domiceli