RUMBELLE - Tanec nepriznaných II. 6. kapitola MEDZERY

OUAT - Rumbelle

Tanec nepriznaných 2

6. kapitola

Medzery....

      Bez slova vstal od nenačatých nápojov, vyhodil na stôl drobné a bez pozdravu s očami zabodnutými priamo pred seba, a predsa do vlastného vnútra, ktoré práve bez milosti popravoval za naivnosť, vykľučkoval pomedzi stoly. Dvere potiahol za sebou, aby ho drnčiaci zvuk žalúzií a tabuliek aspoň trochu prebudil. Zo sna. Opäť ďalšieho...Nonsensového.

  Ani pohľad cez cestu mu nezlepšil náladu. Márne ním stimuloval kľučku na obrovskej studenej  budove v historizujúcom štýle, aby klesla dolu, aby sa krídlo poodchýlilo s zjavila sa v medzierke Ona. Trúc peru o peru a otierajúc malíčkom zvyšky sladkého lesku spod nich.

  Pohol sa tým smerom.

  -  Nie je tam. – ozvalo sa za ním.

  Rozbaľovala si nový balíček cigariet a dávala pri tom pozor, aby jej z dlane nevypadli hodvábne rukavičky, zapaľovač, kabelka, kľúčiky a niečo, čo vyzeralo ako šál.

  Zvrtol sa. Ju tu nečakal. Dnes nie.

  - Ani nebola... Síce som nedostala pozvánku, čo je od vás hnusné, Gold...ale "priatelia" mi zarezervovali  vstupenku do lóže, aby mi nič neušlo z vašej dnešnej veľkej jazdy.  Herci sú ale akísi nedochviľní...Váš režisér v talári pení ako besná líška, vraj, keď to nejde po dobrotky, tak si vás dá najbližšie predviesť rovno šerifom...a zaplatila som za vás pokutu, Gold. Za marenie...čojaviemčoho...-  poklopkala mu po ramene, potiahla si a vyfúkla  dym zhrozenému, nič nechápajúcemu  mužovi rovno medzi oči.

  Chcel aj čosi odvrknúť. Brániť sa. Vyhovárať, ale všimol si šatku v jej dlani plnej kadejakých iných vecí. Ukázal na ňu prstom.

  - Jáj, hneď mi bolo podozrivé, že Regina si ju nepýtala späť. – začala okľukou. – Našla som ju u nej v kancelárii ležať pod stoličkou. Máte pravdu, tento parfum starostka nepoužíva: Midnight FANTASY... – priložila si ju k nozdrám a zhlboka sa nadýchla. – Musel ju tam niekto stratiť. Asi...- odklepala popol a podoprela si lakeť druhou rukou, čakajúc, čo on na to.

  Pomaly jej šálik vyťahoval z dlane a s bázňou na neho hľadel. Poznal ho. Aj jeho vôňu. Nikdy ho na sebe nemala, lebo darčeky od neho zásadne ignorovala, prípadne rovno ničila, ale dnes si ho na nej všimol ako prvý...To bolo tou vôňou...

  Nič nevravel, len sa natočil smerom, kde bola kancelária starostky.

  - Daromná nádej. Možno tam bola, ale nie je. Už nie je. – stopla jeho plán, zahrávajúc sa s ním ako znudená mačka s myšou.

  - Vy viete, kde je...- ani nevedel, či to chcel položiť ako otázku, či to bolo rovno konštatovanie, v každom prípade žiadal okamžitú odpoveď.

  Dočkal sa iba pokrčených ramien.

  - Odkiaľ to mám vedieť?! Ten kus látky je všetko, čo o nej viem. A ak sa chcete naň pýtať Reginy, zrejme vám neuverí, že ležal niekedy pod jej stoličkou, takže som vám  možno spravila medvediu službu, keď som ho odtiaľ vzala. Prepáčte, Gold. Mrzí ma to. – povedala nevierohodne, vôbec ju vlastné konanie nevytáčalo, ani netrápilo.

  - Mali sme sa stretnúť v bistre...pred pojednávaním. Sľúbila mi to...Neprišla. – skladal si mozaiku a hoci to bolo očividné, nechcel si stále priznať, že opäť naletel. Zrejme naletel.

  Odhodila nedofajčenú cigaretu a zúrivo sa na nej potočila špicou topánky.

  - Mala som za to, že sme sa na niečom dohodli, Gold! – zrevala, nestarajúc sa, že okoloidúci sa zvedavo obzerajú.

  - Ja sa vám nemusím z ničoho spovedať, slečna Maleficent! Je len a len moja vec, ako si mienim zariadiť svoj život! Nie som malý chlapec, aby ste ma museli vodiť za ručičku a organizovali mi mimoškolskú krúžkovú činnosť, drahá! – naberal jeho prejav na obrátkach.

  Jedom zakrýval vlastnú bezradnosť a neistotu.

  - Ale správate sa tak, Gold! Do tohto „krúžku“ by ste už nemali investovať aj minútu! Je to nerentabilné a ste na tom stratový! ...- lapla ho za ruku a nechtom mu ďobala do obrúčky. - Dnes ste sa mali jednoducho rozviesť, aby sme zajtra predišli komplikáciám, ktoré by mohli vyplynúť z vášho stavu! Manželky v obchodných kontraktoch sú len zbytočným vecným bremenom, ktoré číha na svoj podiel....Došľaka! ...- nadýchla sa a v ďobaní prešla na hruď. – Tá potvora zrejme prišla na to, čo chystáme a vie veľmi dobre, čo by jej z toho mohlo kvapnúť, keby rozvod...povedzme trošku...poposúvala! -

  - Chcem  ju späť a je mi jedno, koľko ďalších obchodov na tom stroskotá! – uzavrel, strčil šatku do vrecka a vykročil smerom k Regininej kancelárii.

  Poslednej stope.

-         Hlupák! – nieslo sa za ním.

  Neveriacky otváral oči. Medový starostkin hlas a zaliečavé pohyby nenechávali ho na pochybách, že veľmi dobre vie, kde Bella je.

  - Pozrite sa, pán Gold. Je mojou povinnosťou starať sa o blaho občanov nášho mesta, to iste chápete. – založila si pestované ruky pod bradu. – Takže, keď za mnou prišla vystresovaná žena so strachom v očiach a plačom na krajíčku, bezbranná a strápená a doslova žobronila o prijatie, nemohla som ju odmietnuť a otočiť sa jej chrbtom. Čo by som to bola za starostku?!...Poskytla som jej azyl, je to v mojej právomoci...kde, to vám pre jej bezpečnosť  neprezradím. - 

  - Prosím?!...Lacey so strachom?...žobrala?...o čom sa ma to tu snažíte presvedčiť?! – vstal a nahol sa nad jej masívny pracovný stôl.

  - Nie som povinná vás oboznamovať o svojich krokoch, ale chcem byť ústretová aj k vám. Tiež občanovi tohto mesta. – povedala tvrdo, bezfarebne, oficiálne a dala sa do prehrabávania papierov na stole.

  S víťazoslávnym úškľabkom vytiahla z kopy jeden z najčerstvejších.

  - Vaša manželka podala sťažnosť, na vás, pán Gold za týranie a fyzickú i psychickú ujmu, ktorú jej sústavne spôsobujete. Mám tu kópiu jej obvinenia. Originál nájdete na policajnej stanici, ktorá práve v tomto okamihu začína voči vám trestné stíhanie za týranie a ťažké ublíženie za zdraví! ...Všimla som si jej početné podliatiny, modriny a zdalo sa mi, že sa od strachu začína zajakávať...- vypočítavala stroho, bez akejkoľvek intonácie, akoby čítala nákupný zoznam.

  Hľadel na papier, na konci ktorého sa črtal jemu dobre známy podpis. Trochu kostrbaté Lacey Gold...vlastnou rukou.

domiceli

RUMBELLE - Tanec nepriznaných II 5.kapitola SĽUČKY

OUAT - Rumbelle

Tanec nepriznaných 2

5. kapitola

Slučky....

      Dilemu: ísť či neísť, rozhodla za ňu vrchnosť. S inštitúciami sa nehodno vyvaďovať. Odmietla Emmu ako garde, bála sa, že sa príliš vžije do nominácie jej osobného hovorcu. Povedala jej to rovno a v tom okamihu jej bolo aj jedno, či sa urazí, alebo nie.

  Neurazila, vrátila ju iba spred dverí a donútila napatlať si na popraskané pery lesk a ukázať zubom hrebeňa  aspoň vrchnú vrstvu svojich vlasov. Bola jej za tú starostlivosť vďačná.

  Už nebola taká sebavedomá, ale na druhej strane, sama stále nevedela, čo vlastne chce.

  Na strechy budov dopadali ostré lúče uštipačného slnka, ktoré ju nútilo držať zrak pri zemi a venovať sa oplieskaným lodičkám a žuvačkami olepenému chodníku. Koľko odtieňov sivej...jedna deprimujúcejšia od druhej. Neznáša túto farbu, ktorou ako sa  zdá, je jej život totálne zamazaný...

  S rukami vo vreckách nového, elegantného kabáta naoko nerozhodne stál pred masívnymi dverami, rozhodnutý nespustiť oči zo ženy, ktorá sem práve z nohy na nohu kráčala hore mierne stúpajúcou ulicou,  s netypicky, aspoň pre ňu určite, sklonenou hlavou.

  Kdesi pod kľúčnymi kosťami cítil tlak vystreľovaný z útrob pri každom nádychu, postupujúci dolu ramenami až do končekov prstov, čo sa začínali chvieť, čím bližšie mu bola.

  S vráskou kolmo na čele zúfalo pozrel k dverám, akoby to boli tabule s ortieľom smrti.

  Budovy súdu sú už raz také. Nemé, slepé, pre bežný život priveľmi spravodlivé a usporiadané stroho, nekompromisne a chladne, ako zákony, ktoré obhajujú.

  ...a pritom je celý svet o kompromisoch.

  Nebola nadšená, že ho vidí. Takto hneď. Nemala dostatok času zapojiť mozog do práce a načítať doňho potrebné indície, ktoré by jej automaticky vyhadzovali frázy prípadného dialógu.

  Nezdvihol kútik úst, ako zhovievavý pozdrav, na ktorý bola navyknutá a aj jeho oči sa jej v tom slnku zdali prísnejšie. Priznala si, že ju to zamrzelo.

  Keby aspoň začal rozhovor. Brala by aj banality a klišé typu...akého typu? Uvedomila si s hrôzou, že takmer nikdy nezačínal s banalitami typu...vždy začínala, pokračovala aj končila ona! On sa  len bránil, alebo pokorne, zhovievavo, prijímal slovné facky a nastavoval im raz jedno, raz druhé líce.

  Dnes by nebola bývala odvrávala, ale On nič nevravel.

  Bol pripravený zdvihnúť kútik úst a tým odľahčiť napätú situáciu, aj pohľad chcel mať čo najmäkší, ale v poslednej chvíli si to rozmyslel. Čo ak jeho pokus o úsmev zas zoberie ako provokáciu, ako slabosť a podriadenosť. Poznal ju dobre. Vytáčalo ju to do nepríčetnosti, ktorej už potom nedokázal ničím zavrieť kohútik.

  Aj zahájenie rozhovoru vzdal. Netušil, ktoré z jeho slov by ju nenaštartovali. Mal skúsenosti, že na ktorékoľvek dokázala zareagovať ako práve vyliata kyselina. Bublať, syčať, vžierať sa a likvidovať všetko, čo jej prichádza do cesty, pod ruku, pod jazyk.

  Sklopil zrak a prikývol sám sebe, že koná práve správne.

 

  Stala si vedľa neho, akoby tvorili pár, ktorý sa ešte pár sekúnd potrebuje zosynchronizovať, kým spoločne vykročí, v rytme rovnakej melódie a vopred dohodnutých, nacvičených krokov.

  - Mrzí ma, ako som sa zachovala...- rozhodla sa prvá porušiť slovné embargo.

  Prekvapený sa aj zabudol nadýchnuť, len pomaly, neveriacky pootočil hlavu a pokúšal sa pozrieť jej do očí.

  - ...ako som sa zachovala...k Dearie. – dokončila.

    Nádych, výdych. Pochopenie.

  Nehovorí o ňom. O ich vzťahu ani o nich dvoch...mrzí ju len psík. Len psík.

  - Škoda... – vyšlo z neho, ale rýchlo tiež pokračoval, aby si jeho reakciu nevysvetlila zle. - ...škoda jej je. Bol to milý psík. Chýba mi...-

  Teraz pozrela na neho sama...s nádejou, či nechce náhodou pokračovať...čo mu ešte „chýba“...či ...čiste náhodou...iba trošku...trošililinku:  Kto...

  Musela sa zasmiať na svojej naivnej túžbe, bláznivom sne, nečakanej fatamorgáne, kedy človek z duševnej únavy počuje aj to, čo by len chcel počuť, len sa bojí k tomu priznať.

  Vrátil jej úsmev, lebo si myslel, že ten jej mu patril.

  - Máme...vlastne ešte čas. Čo tak ísť k Babičke do bistra pripiť si na jej ...pamiatku...Ľadovým čajom...trebárs...- pokúsil sa vystrúhať neformálne pozvanie.

  „Ľadový čaj?!“ Takú žbrndu v živote nepila. Prikyvovala skôr tomuto poznaniu, než jeho pozvaniu.

  - Potrebujem si ešte odskočiť, veď vieš...vymeniť olej... – zaťala si do pery a prekrížila nohy, aby mu aj z tohto gesta bolo jasné, o čo ide. V skutočnosti si ale potrebovala skontrolovať, či ...vyzerá dobre. A uistiť sa, či práve toto chce.

  - Počkám ťa. Zatiaľ objednám...- ukázal smerom k bistru a radšej sa k nemu aj rýchlo pohol.

    Čo ak toto bola len prvá výhovorka a keď bude váhať, vymyslí ďalšiu a ďalšiu a to by sa mu nepáčilo...To teda nie. Radšej sa ani neobzeral...

  - Ale, ale, pani Goldová. To je náhoda. Vy máte dnes pojednávanie ohľadom rozvodu, však mám pravdu? – z dvier súdu práve vychádzala starostka mesta.

  Aj chcela čosi povedať, že neskôr, teraz musí... a potom musí...

   Nedostala šancu.

  - Nasledujte ma, prosím, do mojej kancelárie. Nebude to dlho trvať, ide iba o pár formalít, ktoré je potrebné pred tým vybaviť. – lapla ju drsne za ramená a doslova ťahala k radnici.

  Obzrela sa. Práve otváral dvere na bistre.

domiceli

RUMBELLE - Tanec nepriznaných II 4. kapitola SPäTNÉ ZRKADLÁ

OUAT - Rumbelle

Tanec nepriznaných 2

4. kapitola

Spätné zrkadlá....

      Miešala si kávu, alebo skôr hnedastú vyprchanú tekutinu, na ktorú jej roztrasené útroby aj tak nemali najmenšiu chuť. Reštartovať mozog sa nechystala, tým pádom aj zmysly vykázali absenciu v dnešnom ráne a jediná apatia robila ďalej nadčasy.

  Emma vybehla z miniatúrnej kúpeľne a za ňou para ako zo sauny.

  - Bojler je pokazený, ak tu máš nejaké náradie, môžno by som to zvládla. – ovievala sa a pokúšala dostať vlasy do podoby, s ktorou by sa nehanbila vyjsť pred dvere.

  - Všetko je pokazené...- mdlo zafilozofovala jej hostiteľka a urobila ďalšie koliesko okolo okraja šálky.

  Nadvihla jej ruku, vybrala kávu a strčila ju do mikrovlnky. Obe sledovali, ako sa posledná kvapka snaží udržať sa na lyžičke a neskončiť, ako jedna z ďalších máp na priestieraní pod sebou. Skončila. Skočila. Rovno do vyplešteného oka barokovo odetého netvora, čo pózoval pred Disneyho kráskou v akejsi vykrútenej tanečnej figúre z gýčového obrázka prestierania, čo raz kúpila na blšom trhu, aby ho vytočila.

  Paradoxne to vtedy zobral ako milú lichôtku. Ústretové gesto a s bázňou „vedľa neho“ raňajkovával, chrániac si ho, ako oko v hlave.

  Vytiahla rozhorúčenú šálku s pariacim nápojom a jej spodkom vtlačila netvorovi kruh okolo celej hlavy.

  - Vypi to! A zobuď sa! – prisunula jej nádobku s cukrom.

  Poslušne nadvihla a zahľadela sa na svoj obraz na hladine.

  - „Sedávej panenko v koute, budeš-li hodná, najdou tě ! – zanôtila jej Emma a založila ruky na hrudi.

  - O čom točíš?! – zmraštila Lacey nos.

  - Pozorujem ťa už niekoľko dní. Výjazd von, prehýrená noc, odkňučané ráno, výjazd von, prehýrená noc...dokedy to chceš takto vydržať?! Toto nie je normálny život! – sadla si vedľa nej, položila lakte na stôl a zopäla ruky.

  - A čo je normálny život?! – znechutene sa spýtala, hoci odpoveď ju vôbec nezaujímala.

  - Najskôr som mala pocit, že osamostatniť sa, je tvojou prioritou. ...že si chceš dokázať niečo...napríklad, že to sama zvládneš. Postavíš sa na nohy. Začneš nový život...lenže ty ideš presne opačným smerom! Od desiatim k piatim. Tvoja samodeštrukcia je do očí bijúca a tie moje sa už na to nemôžu ďalej nečinne pozerať. Pozri, skús si zadefinovať, čo vlastne chceš! – rozopla ruky.

  - Pokoj...- odmrmlala jej a pokračovala v topení lyžičky.

  - Neverím ti. Keby si chcela pokoj, tak si ho užívaš, lebo ho tu máš! Lenže tebe niečo chýba! ...Tebe niekto chýba! – zvýšila hlas a ukazovákom niekoľkokrát zaďobla do figúrky netvora na prestieraní.

  Lyžička zastala.

  - To akože mám ísť teraz za ním a doprosovať sa, aby sa vrátil?! Len preto, aby som sa mala s kým vadiť a hrať hysterické scénky založené na malichernostiach?! – nechápavo pozrela na svoju nájomníčku.

  - Nevravím, že je to nejaká výhra, ale kto chce kam, pomôžme mu tam! Chýba ti? Neseď a choď za ním...napríklad mu poďakovať, že za teba zaplatil nájomné na ďalšie tri mesiace dopredu. – vstala a z komody na chodbičke doniesla dotrhanú obálku s výpisom.

  - Ospravedlňujem sa, nejako som sa pozabudla pri trhaní reklamných plagátikov a otvorila aj toto... – pokorne zaklamala, lebo obálku otvorila schválne, aby zistila, na čom s „domácou“ sú a vedela si prerátať, koľko má prispieť na nájom.

  Prihlúplo hľadela do papiera a ešte hlúpejšie kývala záporne hlavou.

  - Chápeš ho?! – znechutene pozrela na Emmu, či odobrí jej rozčúlenie sa nad jeho podlizovačnosťou.

  - Veľmi dobre! ...Asi ťa miluje a...záleží mu na tom, aby si bola spokojná a šťastná...aj bez neho...Aby ti nič nechýbalo...- zahľadela sa smutne do okna a zašla aj ďalej do svojej minulosti...- Ver mi, takých veľa nie je. – sklopila oči a poponáhľala sa vypadnúť z pritesnej kuchynky.

  Lacey odhodila papier na stôl, natiahla nohy a zadívala sa na miesto, kde predtým stála šálka. Okolo hlavy netvora tam svietil čerstvo vytlačený kruh, ako gloriola svätca.

  Uškrnula sa ironicky, párkrát ho obkrúžila nechtom, uvedomiac si po chvíli, že ho vlastne hladká pozdĺž celej tváre.

  Odtiahla ruku, zovrela ju do päste a bola rada, že je tu sama...len so svojimi konečne prebudenými, ale zmysel nedávajúcimi myšlienkovými pochodmi.

domiceli

RUMBELLE - Tanec nepriznaných II 3. kapitola ŽILY...

OUAT - Rumbelle

Tanec nepriznaných 2

3. kapitola

Žily....

    

   Zhrozená sa prehrabávala kopou papierov a fasciklov. Kúpne zmluvy, prenájmy, listy vlastníctva, žiadosti a projekty. Nebolo by na tom nič čudné, je starostkou tohto mesta, zodpovedná za jeho rozvoj, výstavbu a veci s tým súvisiace, nebyť jedného detailu, ktorý ju najskôr prekvapil, potom ohromil a keď ho zazrela aj na ostatných papieroch s pečiatkami i bez nich, riadne rozčúlil. Gold! Všade figurovalo meno Gold...

  Vysypala kabelku, aby čo najrýchlejšie vydolovala mobil a prsty sa jej tak triasli, že zvolený kontakt sa jej podarilo nadviazať až na niekoľký pokus.

  - Predpokladám, že si o tomto čase ešte triezva, drahá a mohla by si mi objasniť nejaké veci. – začala namiesto pozdravu, keď to na druhej strane zašramotilo. – Ráč sa dostaviť na radnicu, budem ťa tu čakať! Okamžite! – rozkázala si rázne.

  - Aj tebe pekný deň, Regina...prepáč, ale strácaš sa mi! ...Tu v bani asi nebude signál. Haló?! Haló? ...haló...- Nič. Usmiala sa na zhasínajúci displej, pohladkala ho a nežne mu pošepkala, čo už druhá strana počuť nemohla. - Pá, pá, drahá, ozvem sa po prehliadke. Musím tuto Goldovi ukázať, čo dnes kúpi...- v telefóne zaprašťalo a zhasol.

  - Aby ju parom vzal! V bani?! Tá hlupaňa mu chce predať storybroocke podzemie?! – zahromžila Regina na mŕtvy aparát a šľahla ho medzi ostatné, z kabelky vysypané veci.

  - Nejaký problém, slečna Maleficent? – spýtal sa úctivo, držiac baterku poriadne vysoko, aby jeho spoločníčka, ako vždy, nevhodne oblečená aj obutá, mohla aspoň vidieť pod nohy, keď už členky odsúdila k potupnej smrti vykĺbením.

  - Neriešte, Gold. – mávla miniatúrnou listovou kabelkou a zapotácala sa. – Mali ste ma upozorniť, že budeme fárať. Bola by som si dala o pár centimetrov nižšie podpätky. – zabalansovala znova. – Aj tak neviem, prečo kúpa tejto vlhkej tmy by mala byť pre mňa, teda pre nás, výhodná. - zmraštila nos.

  - Ja som vás ale upozornil, že ide o baňu. – usmial sa pobavene Gold.

  - Ja som to ale brala ako metaforu, ako „zlatú baňu“, nie klasickú, obyčajnú. – parodovala jeho pokojnú reč, ale nedarilo sa jej ani v tom, ani v postupe úzkym tunelom do banských útrob. – Pochopila som, že máte akýsi šiesty zmysel na dobré obchody. Preto som ochotná sa na nich podieľať... Presne. Presne toto som aj od vás očakávala. ...že ma zbavíte letargie a nečinnosti a môj život sa zas rozbehne. Nie, že by som mala málo majetku a pôct, ale toto...toto mi už chýbalo. Vzrušenie! Obchody, kontrakty, zmluvy, dohody...- mrmlala si pod nos medzi vťahovaním hlienov z vlhka a snažila sa ho chytať, doslova obchytkávať, aj vtedy, keď sa netackala.

  Trpel to. Toto bude veľký obchod. Jeden z najväčších!

  Po chvíli zastali.

  - Tak počúvam. Aká je vaša predstava obchodu a prečo tentokrát baňa? – vyzvala ho.

  - Zistil som si, že je majetkom mesta, čo mi veľmi nevyhovuje. Potreboval by som, aby sa stala súkromným majetkom. Mojím majetkom, ak dovolíte  - začal zoširoka.

  - S tým Regina ani poslanci súhlasiť nebudú. – oponovala vážne.

  - A keď ponúknem obyvateľom nejaké tie pracovné príležitosti, z nostalgie zriadim banské múzeum a detičky zo školy tu môžu mávať otvorené hodiny geológie a  pacienti s dýchacími problémami tu budú nasávať kvalitný vlhký vzduch a podstupovať rekonvalescenciu po zdĺhavých chorobách horných ciest dýchacích? – ponúkol návnady.

  - Môj hlas dostanete... Ale, čo z toho budem mať ja? Osobne? – s nechuťou si obzerala nudné tmavé steny.

  - Spolumajiteľka? Generálna riaditeľka? Akcionárka?  Môžete si vybrať. S vašimi peniazmi a mojimi nápadmi z toho môžeme vskutku urobiť tú „zlatú baňu“! – zašibrinkoval rukami, akoby bol čaroval.

  - Jáááj!  ...s mojimi peniazmi!... Tak tam je pes zakopaný – zatiahla piskľavo.

  - Nie, zakopal som ju na úpätí pri starej studni... – povedal tichšie, ale rýchlo sa spamätal. – Apropó, aj tú chcem odkúpiť do osobného vlastníctva. – pomykal nozdrou, akoby zacítil ďalší dobrý obchod.

  Premerala si ho od hlavy k pätám. Sebavedomý, drzý, arogantný, nenažratý...páčil sa jej čoraz viac. Bolo jej nad slnko, ktoré tu chýbalo, jasné, že pred ňou podstatu kontraktu skryl.. Aj to mu prirátala k dobru, na konto prefíkaného obchodníka.

  - Vyzeráte, akoby ste mi neverili, slečna Maleficent. – pritiahol sa k nej a prižmúril oči.

  - Ešte aj pozorovaciu schopnosť máte geniálnu, ako pravý podnikateľ! – zadrela. – Tak poviete mi konečne, kde je ten pes zakopaný?! – pritiahla sa aj sama bližšie, do príliš nebezpečnej osobnej zóny.

  - Už som vravel. Stará studňa na úpätí. – opäť zopakoval gesto kúzelníka.

  - Prestaňte, Gold! Hovoríte o tej studni, akoby to bol prinajlepšom portál do Bradavíc s Harrym Potterom na vrátnici...- pokývala hlavou, trochu nahnevaná, že jej nedôveruje a otočila sa na odchod.

  Kým sa pohol za ňou, namieril lúč svetla na strop chodby, pod ktorým  doteraz stáli.

  Trblietky z odleskov miniatúrnych, neobrúsených hrán diamantov sa mu odrazili z očí a naplnili úzku chodbičku pocitom dokonalého uspokojenia..

 

 domiceli

 

 

RUMBELLE - Tanec nepriznaných II 2. kapitola ŠNÚRKY

OUAT - Rumbelle

Tanec nepriznaných 2

2. kapitola

Šnúrky...

    

  - Prepáčte, prepáčte...- počula za sebou už trochu povedomý hlas, ale nemala najmenšiu chuť  sa obzrieť.

  Vety „slečny Maleficent“ jej ešte stále odierali uši, hĺbili si tam vlastné trajektórie temných tunelov,  tlačili sa cez ne do mozgu vo forme slizkých, nepríjemných splaškov opanujúcich všetky zmysly a sama im nevedela zatarasiť cestu...

  A ani On jej tentokrát nenatrčil onen klišéovitý „pomocný prst“...Ešte včera by bola odprisahala, že by jej zniesol modré z neba za jeden jediný letmý úsmev. Dnes pôsobil tak inak...chladne...odmerane. Cudzo. Ako úplne iný človek.

   Čo vlastne robil v tej budove?! Zdalo sa jej to, alebo naozaj bol jej právoplatným majiteľom?! Pôsobil tak...sebavedomo.

  Zabezpečila si pozornosť, až keď sa jej postavila rovno do cesty, zatarasiac jej ju.

  - Prepáčte, viem, že ma do toho nič nie je, ale ja som naozaj v úzkych a myslím si, že...ak pomôžete vy mne, tak ja sa vám môžem odplatiť...pomocou... vo vašej, nie veľmi príjemnej situácii, v ktorej ste sa zrejme ocitli. – vysvetľovala Emma trhane, ale čas a podmienky ju naozaj nútili do takýchto menévrov.

  - Čo vy viete o „mojej situácii“? – odvrkla  na pol úst a vyhnúc sa jej plecom, pohla sa vpred rýchlejšie.

  Emma zaťala päste. Nevzdá to.

  - Možno viac, ako si myslíte! – zakričala, lebo brunetka nemala stále záujem a pokračovala v ceste od nej. – Živím sa tým, že pomáham ženám, ktorých manželia ich nechali na holičkách, aby si vybojovali svoje práva! – doložila, ako z reklamného projektu, neveriac, že sa jej túto čudnú ženu podarí nalomiť, aby jej pomohla. Aby si navzájom pomohli.

  Lacey zastala. Chvíľu váhala, kým sa zvrtla a s pohľadom upretým na druhú stranu ulice pristúpila k neodbytnej blondínke.

  So zaťatými perami si ju obzerala.

  Emma sa chopila príležitosti.

  - ...niekedy je potrebné „pánov tvorstva“ trochu „poučiť“, že z manželského zväzku vyplývajú pre nich aj určité povinnosti, zvlášť v prípadoch, ak sa rozhodnú ho ukončiť rozvodom, pretože sa im, napriek pokročilému veku  zapaľujú lýtka a radi by si zalovili v cudzom revíri. Najlepšie bez následkov a záväzkov voči druhej strane. Doma zostávajúcej strane... – osmelila sa Emma ďalej propagovať svoju pomyselnú agentúru. – Najímajú si ma klamané manželky, ktorých povinnosťou je postarať sa o rodinu a zabezpečiť, že polovica, ak nie viac, z bývalého spoločného majetku pripadne im, ak mi rozumiete...V tomto vám môžem pomôcť. Poznám zákony aj patričné paragrafy a mám aj dostatok skúseností, ako takýchto záletníkov donútiť klásť vajcia. Zlaté vajcia! Do vášho hniezda, samozrejme!...- spokojná so svojou rečou sa pousmiala.

  Bella tiež. Ale sarkasticky.

  - To vyznelo riadne perverzne, slečna...alebo pani?! – zaškľabila sa a pokrútila hlavou nad sebou, že stráca s touto osobou vôbec čas.

  - Slečna. Emma Swan. – podala jej ruku, ale Lacey sa neunúvala vytiahnuť tie svoje z vreciek kabáta.

  - Nechcela som načúvať, ale pravdepodobne nová priateľka vášho manžela, bez urážky, tento výmenný kontrakt mi nedáva nijaký veľký zmysel...- snažila sa Emma vyhodnocovať situáciu, lebo jej nešlo do hlavy, že niekto vymení exkluzívnu krásku za obstarožnú uvrieskanú babu.

  - Myslíte slečnu Maleficent?! Tak to je najbohatšia žena v tomto meste...Toto mesto a všetko v ňom, jej tak povediac patria, „ak mi rozumiete“...- snažila sa Lacey  sparodovať svoju spoločníčku.

  - Tak teraz už dáva zmysel všetko. – prikývla tá. - ...chcela som naznačiť, že dosť  kričala...na vás predpokladám, tak, že ju bolo počuť na celé námestie. – ospravedlňovala sa Emma za nechtiac získané informácie.

  Lacey sa zapýrila. Toto sa nepočúvalo príjemne.

 - Nechcem sa vás dotknúť, ale z toho, čo som počula, vás On nechal v štichu, v byte, ktorý je len v prenájme, bez prostriedkov na jeho udržanie a vám hrozí vysťahovať sa, prípadne exekúcia, skrátka, môžete skončiť na ulici, kým On si začína, zrejme, rozbiehať svoj vlastný, nový biznis, s novou priateľkou. Nemám pravdu? – utvrdzovala sa Emma v svojej teórii.

  Lacey mlčala. Čakala, čo ešte táto tu vymyslí.

  - ...a v tomto vám môžem byť prospešná. Pokiaľ viem, rozvodové konanie ešte neprebehlo, čo je dobre, lebo, zdá sa mi, že nepoznáte svoje práva. On je povinný zabezpečiť vám náhradné ubytovanie a v určitých prípadoch aj výživné. Navyše, ak tamtú nehnuteľnosť získal ešte počas trvania manželstva, ide o spoločne nadobudnutý majetok a vy máte nárok na podiel...- ukázala dozadu, smerom k budove, z ktorej Lacey vyšla.

  Tá sa konečne nadýchla a uviedla veci na pravú mieru.

  - Tak takto, slečna Emma Swan. Zaujímavé teórie mi tu predkladáte a nevravím, že by sa mi  nepáčilo, skončiť takto: na hrnci s medom....Ale veci sa majú tak, že ja ...- ukázala na svoju tvár. - ...som vyhodila  z bytu JEHO! Z bytu, ktorý nám po svadbe dal k dispozícii môj otec. Odišiel poslušne, pokorne s holým zadkom. Neviem, kde nabral tamtú barabizňu, teraz nenarážam na slečnu Maleficent, to je len jeho zamestnávateľka a s takým ako je On, obyčajným sprostým šoférom, sa nebude ani zapodievať! Tá ženská môže mať kohokoľvek, stačí len ukázať prstom. – roztiahla ruky a zabrala nimi celé mesto.

  Okamih zaváhala, či pokračovať, ale vždy mala sklon k teatrálnosti a toto začínalo byť dosť expresívne predstavenie.

 - Navyše, On ma nenormálne miluje. Ako slepý pes! – zamrzelo ju, čo práve povedala, ale nie preto, že by prirovnanie nesedelo na Golda, ale pred oči sa jej dostal obraz dnešného rána. Úbohá Dearie... -  Nechápem to, nerozumiem mu, nenávidím ho za to! ...pretože od začiatku bolo naše manželstvo iba výhodná kúpna zmluva, v ktorej má prsty môj vrelo milovaný tatíček! To manželstvo nikdy nebolo naplnené! K svojmu manželovi chovám iba dva city: nenávisť a odpor!... a On to vie, napriek tomu so mnou zostal celé tie roky a pred verejnosťou sa tvári, ako spokojný pán manžel... Dokonca odmieta rozvod, hoci sa ma nesmel ani dotknúť, hoci jediná večera, čo ho doma čakávala, bola moja hubová polievka a jediné teplo domova tvorila károvaná deka na gauči v obývačke! – prižmúrila oči s uspokojením, ako jej slovné ihly pekne trčia z Emminej teórie „podvedenej manželky“.

  Nečakala na odpoveď. Otočila sa, strčila opäť ruky do kabáta a vykročila so sklonenou hlavou.

  Nezmohla sa na slovo. Prestávala rozumieť celému tomuto mestečku, jeho ľuďom, jeho zvláštnostiam, celému jeho naturelu.

  Je vôbec v 21. storočí? Neocitla sa uprostred nejakej primitívnej kolónie pošahaných?! ...sekty? ...Obchodne uzatvárané manželstvá, nedotknuté manželky, majetky rastúce z noci do rána na ulici, zamestnávateľky s menom čarodejnice, vlastniace mesto, len tak vo voľnom čase oblepujúce ho plagátikmi na prenájom podradnej chatrče...už tu chýba len Snehulienka, sedem trpaslíkov a zlá kráľovná.

domiceli

RUMBELLE - Tanec nepriznaných II 1. kapitola UZLY

OUAT - Rumbelle

Tanec nepriznaných 2

1. kapitola

Uzly...

    

       Nevnímala, čo svetlovlasá žena vraví. Vraví vôbec niečo?! Vraví niečo jej? Alebo sa nebodaj pýta?

  Pred očami má jeho chrbát, ako sa jej stratil vo dverách budovy, ktorú si, popravde, dodnes ani  nevšimla. Akoby tu vyrástla len nedávno, ale jej stav, napriek konečne zaskleným oknám a opraveným dverám bez improvizovaného bezpečnostného systému z preglejky a novín poukazoval na dávno vyblednutý dátum narodenia v matrike tohto mesta.

  Ťahalo ju to tam. V ruke, ktorú automaticky strčila do vrecka nahmatala plagátik, čo ju ráno vytočil do nepríčetnosti.

  Zámienku by mala...

  Viac nepotrebuje.

  Pozorne si do bielej drsnej utierky odstraňoval zvyšky krvi a chlpov z rúk, čo studená voda nezmyla. Mračil sa, aby prekabátil smútok. Teraz musí začať veľa pracovať...Veľmi veľa.

  Zachytil nepatrný šum z ulice. Niekto otvoril dvere.

  Pritajil sa a len úchytkom pozoroval, ako vošla. S pootvorenými ústami a prižmúreným zrakom si s nevôľou prezerala kopy starých vecí, zatiaľ len voľne poopierané a zhromaždené na kopách, ale pripravené vytvoriť kompaktný celok, ktorý On bude nazývať domovom.

  „Bella, si taká krásna a ja ti to nesmiem šepkať medzi nežné dotyky a bozky...“

  Nechal iba oči, aby to robili. Nevinne, ale na pohľad typicky - OČIvidne...

  Všimla si ho.

  Chvíľu hľadala slová a snažila sa ich upratať do nič neprezrádzajúcej vety, ale nezvládala ani intonáciu a melódiu.

  - Tu...chceš...akože teraz žiť?!...Čo je to tu vlastne...Ako...?!...- cítila, že trapoší, nevediac, že v jeho vnímaní je teraz neodolateľne rozkošná  s tým svojím nesmelým koktaním a rozpakmi.

   Stisla pery jednu do druhej, vydolovala z vrecka kabáta pokrkvaný papier a roztiahla ho na najbližšom voľnom mieste na pulte, nechajúc doň zabudnutých všetkých päť prstov.

  Namiesto otázky sa zamračila a prisunula mu ho bližšie.

  Odložil utierku a stal si z druhej strany. Keďže pod jej dlaňou nemal šancu uvidieť zhluky slov,  bojazlivo položil ruku na tú jej, v snahe nadvihnúť ju z inkriminovaného papiera, kvôli ktorému vlastne zavítala...

  Zvládla to iba pár sekúnd, kým ňou rýchlo trhla a skryla ju previnilo, že to trvalo o tých pár sekúnd dlhšie, ako malo, za chrbát.

  Drží v ruke zdrap. Tuší, ako veľmi mu v duchu nadáva, ale nerozumie ničomu.

  - Neviem, čo to má znamenať. Prisahám, Bella, s týmto nemám nič spoločné...- zahájil obranu, trasúc papierikom v dlani nechápavo do strán.

  Vysvetlenie prišlo s ďalším zavŕzganím dvier.

  - Á, inzeráty vášho pána otecka, drahá Lacey! – ostré konce opätkov jej vysokých lodičiek pečiatkovali podlahu smerom k vyjavenej dvojici. – Bola som taká dobrá, priam charitatívne namotivovaná a pomohla som mu ich natlačiť a rozvešať po meste. To viete, nerada nechávam svoj majetok chátrať. A ako som sa od svojho osobného šoféra dozvedela, práve sa rozvádza. S vami – rozvádza. A keďže už nebudete žiť v spoločnej domácnosti, predpokladala som, že sa vrátite k oteckovi, pretože vy, ako viem, nemáte žiaden príjem a nebudete si môcť dovoliť platiť mi nájom, drahá. – odcitovala niekoľko bodov zo zmluvy na prenájom.

  - To ste nemuseli, slečna Maleficent. – dovolil si oponovať.

  - Ja viem sama najlepšie, čo musím, Gold! – osopila sa naňho prísne, ale Lacey nespustila z očí.

  Veľmi ju vytočilo, keď začula, ako ju, túto strapatú, neupravenú ženu, bez vkusu, morálky a noblesy oslovil Bella – kráska...To teda nie! Takto nie! To si vyprosííí...Nie, nevyprosí! Vyrozkazuje!

  - Mám peniaze...Budem mať. Môžem pracovať. – skúsila aj Lacey dostať sa sama z tejto prekérnej situácie.

  - Vy? A pracovať, dušinka? Viete vôbec, čo to je? Pracovali ste vôbec niekedy, drahá?! Apropó,  nenarážate, dúfam, na vašu pravidelnú brigádnickú činnosť, ako „predavačka“ v Králičej nore ? – zadrela necitlivo.

  - Nikdy som tam nepredávala...- prekvapene a zhrozene, tušiac, kam Maleficent mieri,  sa ozvala.

  - Štamgasti, oní chronickí návštevníci, mi ale vraveli čosi iné. A dosť podrobne. Hovorili tuším čosi o bielom mäse či to boli cigarety...Mäso za cigarety, cigarety za mäso?... Nie, nie, nie! Hovorili o vás! – zabodla jej pohľad do tváre.

  - To je lož! – nezmohla sa na viac a nevedela ani sama, prečo sa v tom  momente pozrela na neho. Zúfalo a takmer prosebne.

  Ráno nemala toľko guráže, ako po nociach. Pritiahla si klopy kabáta a vycúvala zmätená a ponížená von.

  Ako rád by ju bol zastavil...

  Nenašiel odvahu.

  Aj sa chcel spýtať, ako si dovoľuje urážať Bellu, ale ...bolo by to aj tak bezpredmetné. Ona odišla, nepočula by, ako sa jej zastane. Navyše, na druhej strane, keby ju Maleficent vysťahuje z ich niekdajšieho spoločného bytu, Bella by sa ...musela...mohla...možno aj chcela...vrátiť k nemu! ...Ani nedomyslel a zhrozený si uvedomil, že uvažuje v týchto intenciách vypočítavého manipulátora, za akú mal vždy svoju zamestnávateľku. Pohľadom obsiahol svoj len nedávno nadobudnutý majetoček a zhrozil sa druhýkrát: toto z človeka urobí vidina bohatstva?!... Vypočítavca ? Manipulátora? Monštrum, čo ide aj cez mŕtvoly...

  Hej...obzrel sa dozadu, na dvor. „...cez mŕtvoly...“

  Dokáže sa brániť? Zastaviť tento svoj prekvapivý prerod?!...

  V každom prípade to aspoň skúsil.

  - Nájom za prístavný byt budem za manželku uhrádzať aj naďalej ja, slečna Maleficent. A hoci tuším, že urobíte aj nemožné, aby ste ju odtiaľ vyštvali, môže prísť, koniec-koncov sem. – zaprel ruky o pult a nadvihol kútik úst.

  Nečakala jeho odboj.

  - Ak si sem nasťahujete všetky suky z okolia, o chvíľu tu budete mať tesno, Gold! – pousmiala sa cynicky.

  -  Je to môj majetok, slečna. Môj! ...Pre jedného je to tu aj tak priveľké...- dopovedal tichšie.

  - Ozaj, kde máte toho dotieravého čokla? – obzerala sa pod nohami, až teraz zaregistrujúc, že sa jej tam nič nemotá, ako inokedy, keď ho prišla skontrolovať, ako sa mu darí „v prerábke“.

  Pozrel znova smerom dozadu na dvor, kde sa pod dekou črtalo stuhnuté telíčko.

  - Dnes ráno ho zrazilo auto. – radšej sa otočil, nenápadne vzal do dlane malý obojček s kľúčikom, silno ju stisol a vyšiel von.

  Čaká ho veľa práce. Veľmi veľa...

  - A ešte niečo, Gold! Jedna rada. – pribrzdila si ho, zvyknutá mať vždy a všade posledné slovo. - Neoslovujte láskavo svoju budúcu exmanželku tak jemne:“Bella!“ Takto vás nerozvedú ani o sto rokov!...a vašej premene na budúceho, povedzme, podnikateľa, by to veľmi neprospelo...- držala ukazovák v pozore a mračila sa na  neho.

  - Premena?! – zdvihol kútik úst. – To máte vskutku pravdu, slečna Maleficent. Začínajú sa tu diať veľké, dokonca sa nebojím povedať prevratné zmeny. Budete mať čo robiť, aby ste si zachovali svoju povesť „dračice“. – prikývol jej a ona celkom nechápala, ale brala to od neho ako lichôtku, síce len diplomatickú , konkurencii. „Učí sa rýchlo, panáčik,“ uznala v duchu.

  Ale tento otrlejší, sebavedomejší a hrdý Gold sa jej začal pozdávať oveľa viac, ako jeho predchádzajúca, mdlá  „vyvinová forma“. Zrejme sa  nemýlila, keď vo svojom pláne vsadila práve na tohto storybroockeho koňa.

domiceli

FF fanfikové zhrnutie 8

Zhrnutie

Obchodné tajomstvá ( PILOT ( vždy ) + 110 kapitol + BONUSové )

http://anazuz1.blogspot.sk/2013/04/mr-gold-obchodne-tajomstva-pilotna.html

Rumbelle 1

Zo života na zámku ( 20 kapitol )

http://anazuz1.blogspot.sk/2013/04/mr-gold-obchodne-tajomstva-pilotna.html

OUAT

Svetlá v zákrutách ( 20 kapitol )

http://anazuz1.blogspot.sk/2013/06/ouat-svetla-v-zakrutach-0kapitola.html

OUAT

Cesta tmou ( 10 kapitol )

http://anazuz1.blogspot.sk/2013/06/ouat-cesta-tmou-pilotna-kapitola-cena.html

Rumbelle 2 ( 10 kapitol – BONUSové spoločné )

Zrodenie ticha

http://anazuz1.blogspot.sk/2013/06/rumbelle-2-zrodenie-ticha-pilotna-nulta.html

CHIPPED CUP ( 8 kapitol )

http://anazuz1.blogspot.sk/2013/07/chipped-cup-0-alias-pilotna-kapitola.html

Mr. Gold ŠTVRTÁ...( 80 kapitol )

http://anazuz1.blogspot.sk/2013/07/mrgold-stvrta-0-kapitola-pilotna-novy.html

Mr. Gold´s Au Pair ( 50 kapitol )
http://anazuz1.blogspot.sk/2013/08/mr-golds-au-pair-1-kapitola-park.html

RUMBELLE – Smrteľníci ( 15 kapitol )
http://anazuz1.blogspot.sk/2013/10/rumbelle-smrtelnici-1-kapitola-krizenie.html

RUMBELLE – Nesmrteľní  (15 kapitol )
http://anazuz1.blogspot.sk/2013/10/rumbelle-nesmrtelni-1-kapitola-navrat.html

OUAT – Deň “D” ( 20 kapitol )
http://anazuz1.blogspot.sk/2013/10/ouat-den-d-1-kapitola-ale-ale.html

RUMBELLE – Si, kde si… ( 10 kapitol + BONUS )
http://anazuz1.blogspot.sk/2013/11/rumbelle-si-kde-si-1-kapitola-casa.html

RUMBELLE – Slepé korene ( 12 kapitol )
http://anazuz1.blogspot.sk/2013/11/rumbelle-slepe-korene-1-kapitola-socha.html

RUMBELLE – Spln čerešňových kvetov ( jednodielovka )
http://anazuz1.blogspot.sk/2013/12/rumbelle-spln-ceresnovych-kvetov.html

OUAT – JADIERKY  I. ( 10 kapitol ) + JADIERKY  II. ( 10 kapitol )
http://anazuz1.blogspot.sk/2013/12/ouat-jadierky-1-kapitola-lana.html

RUMBELLE – IMELO – Vianočná rozprávka ( I. – IV. časť )
http://anazuz1.blogspot.sk/2013/12/rumbelle-imelo-i-iv-cast.html

OUAT  -  JADIERKY   III. ( 10 kapitol )
http://anazuz1.blogspot.sk/2013/12/ouat-jadierky-iii-21-kapitola-zima-zima.html

RUMBELLE – Tanec nepriznaných 1 ( 30 kapitol )
http://anazuz1.blogspot.sk/2014/01/rumbelle-tanec-nepriznanych-1-kapitola.html

Len, aby sme bez romantiky nezostali...

 

 

RUMBELLE - Tanec nepriznaných 30. kapitola PARTIA S ČASOM

OUAT - Rumbelle

Tanec nepriznaných

30. kapitola

Partia s časom...

    

       Nie som síce strážny pes, ale môžem ho zahrať.

  Staviam sa na štyri, aby som bola viditeľnejšia a tým pádom aj počuteľnejšia a poskakovaním zľava-doprava a sprava-doľava dávam najavo, že: tu strážim ja. Ale popravde, keby tu fakt bývam, na bránke by museli mať nápis: POZOR PES a pod ním dodatok: NEZAŠLIAPNUŤ!...

  A tak sa ku mne  tá blondína, čo práve trhla bránkou aj správa.

  „Ešteže ideš, Bella.“ rachotia kľúčiky v zámke.

  Len v košieľke telovej farby, strapatá, uzívaná, mračí sa na mňa aj na nepozvanú návštevu.

  - Prepáčte, že ruším, ale hľadám ubytko na pár nocí a po meste sú vylepené plagáty s touto adresou, vraj ponúkate podnájom, teda prenájom...fakt mi stačí na pár nocí, pani Goldová...- natŕča pred paničku zmoknutý zdrap papiera a tá sa nestačí diviť...

  A potom aj my, koľko pozná naozaj sprostých slov.

  Kúsky papiera ma zasnežili a prievan z prudko zabuchnutých dvier odfúkol skoro na druhý schodík.

  Chvíľu bolo počuť humbuk spoza dvier, potom z nich vyliezla v starom kabáte s lodičkami naboso, len z úst vytrhla zubnú kefku a šmarila ju ledabolo späť dnu, kým zabuchla.

  - Toto si ten gauner teda vypije! Šľak, aby ho bral...- komentovala zamkýnanie a rázne vykročila, nás totálne ignorujúc.

  Žmurkla som na blondínu a pohli sme sa za ňou. Cestou ešte postŕhala zopár pokrútených plagátikov z kandelábrov, ja som jej pomáhala a niektoré solidárne ocikala. Krkvala ich a asi takto si predstavujem besnotu. Čochvíľa z nej začnú padať napenené sliny...

  Zrazu zastala. Uvedomila si, že nevie, kam vlastne ide. Z domu ho vyhodila, ale kde je?!

  Pochopila som.

  Predskočila pred ňu a zahopkala na mieste. Pobehla dopredu, vrátila sa, pohopkala, odbehla.

  Paradoxne bola inteligentnejšia blondína.

  - Asi chce, aby sme ju nasledovali. – otočila sa k brunetke. – Psy majú dobrý čuch a pravdepodobne zachytila stopu z tých plagátov. – vysvetľovala mojej čudne sa tváriacej paničke.

  - Jasné! Za ňou! – zarazila si tá ruky vbok a ignorujúc, že je na ceste, bezhlavo vykročila.

  Vkročila do vozovky. Nebyť blondínky, zramuje ju odťahové auto páchnuce myšacinou.

  Tá mi tak vrazila do nozdier, že som stratila pojem o opatrnosti a...

  Škrípanie bŕzd...

  - Preboha! Váš psík! – vykríkla svetlovláska ešte stále držiac Bellu za lakeť.

  - Nie je môj! Patrí môjmu budúcemu exmanželovi! – znechutene jej ešte vytkla chybu, ale obe sa pohli mojím smerom.

  Viac si nepamätám. Teda len niečo...útržky....obrazy...

  Tvár Belly, tvár blondíny, nejaká čierna tvár, čo predtým bola za volantom toho „myšieho smradu na kolesách“, jeho hlas...ich hlasy...Jeho hlas...Jeho dobre známy hlas.

  - Dearie! Dearie! – skríkol niekoľkokrát z druhej strany ulice.

  Jej tvár...jeho tvár...hlavy tých dvoch tak krásne blízko vedľa seba...puk...vypli zvuk...puk...aj obraz.

  - Nechcel som, sám mi vbehol pod kolesá. Videl som, ako prechádza na druhú stranu ulice, ale náhle...úplne nečakane... sa zvrtol a vbehol mi rovno pod kolesá...naozaj ma to mrzí...- stláčal hlavu medzi ramená vyplašený černoch.

  Nepočúva ho. Ani blondínu.

  - Prepáčte, to bude moja vina. Som Emma Swanová. Prišla som do mesta len včera... Hľadala som ubytovanie na základe zrejme vášho inzerátu a ten psík nás viedol za vami...-

  - Dearie...dearie...- ozýva sa z jeho úst skoro plačlivo.

  Nechápem, čo smoklí, veď som tu! Nad ním! Dopsíchbĺch! Kde mám telo?! ...Čo je to za krvou polepenú brečku v jeho rukách?! Fúúúj! Vyzerá to celkom ako ja!...Visia tomu laby, chvost, aj hlava a kvapká z toho lepkavá krv...

  - Je mi to ľúto...- zašepkala a strčila posledný z plagátov nenápadne do vrecka kabáta, ako momentálne niečo nepodstatné, nedôležité. – Prišla za mnou ešte včera. Nevpustila som ju...ani dnu. ..Mrzí ma to...- stláčala pery a oči sa jej leskli.

  Natiahla ruku smerom ku mne a triasla sa jej, keď sa dotkla polepených chlpov ovesených v jeho náručí.

  Vidím...ale už necítim...

  To je od nej pekné, že ju to mrzí. Ale ja sa nehnevám. Vôbec sa na ňu nehnevám...Na nikoho sa už nehnevám...je mi tááák dobre...tak ľahko...tak voľne...tak krásne.

  „Zbohom priatelia.“

  Otočil sa a sklesnutý odchádzal nesúc ma chladnú a oťažievajúcu opatrne v náručí.

  Po pár krokoch spomalil, obrátil trochu hlavu nabok, s dvoma kolmými vráskami uprostred čela, akoby mu niečo práve došlo.

-         Čo ste to vraveli, slečna?!...Ako sa to voláte ?... Emma? – vyslovil prekvapený.

domiceli

Áno, tušíte správne...

 Toto bola posledná časť FF Tanec nepriznaných...

Ďakujem za prečítanie aj komentáre...a teším sa zas niekedy...keď ma náhodou kopne múza...

Majte sa !

:-)