Rumbelle, ROZMRVENÉ III., 20. kapitola - finále

 

ROZMRVENÉ III

20. kapitola

    ...kedysi dávno...

    Podchod ju nasal a ťahal s davom do improvizovanej tmy. Navyše dolu schodmi. Brala ich popamäti, nevidela si pod nohy. Vzďaľovala sa dennému svetlu a k neónom preblikujúcim kdesi v hĺbke, bolo stále ďaleko. Roztrasenou rukou opatrne hladila stenu naboku, ako jedinú istotu. Sotva lapala dych. A to od taxíka sem stačilo prejsť pár krokov. Nekonečná vzdialenosť. Preplesknutá dažďom a poslednými udalosťami, to prestala dávať. Cítila, ako sa zosypáva, zrnko po zrnku. Potrebovala sa oprieť o niečo stabilné a pevné. Ale stena jej pod rukou ožívala. Chladila, škriabala, rezala, bránila sa dotyku.

    Čmáraniny a zvyšky strhnutých plagátov boli zrazu plátnom rozohrávajúcim príbeh odčítaný z jej prstov. Desiatky roztrasených sekvencií. Jeho ostrý profil. Pohľad. Plachý úsmev. Vážna tvár. Jeho oči, vlasy, pery. Jeho bozk. JEHO! Chcela zo steny stierať vysielané obrazy, odmietala si ich pripúšťať, byť ich súčasťou v hre stále privretých viečok. Drsný neomietnutý betón škriabal jej dlaň aj brušká prstov. Bála sa obzrieť a odčítavať z grafitov, veštiť z tagov svoj osud ako z neznámeho runového písma čoby tituliek k filmu. Nemôže sa obzerať. Nemôže sa obzrieť! Zakázala si to. Nesmie, nesmie, nesmie...

   Odriekala tantru ničenia, ale zvnútra jej odpovedala len bolesť. Vyrážala svoje protestsongy a pečiatkovala jej nimi celé vnútro. Pýtali sa preraziť kdesi von... v éteri sa vykričať. Srdce bilo prudko, cítila ho pod druhou dlaňou, ktorou si pridŕžala hodvábnu šatka, aby jej ju zas čosi neodvialo...

  Ruch podchodových cestičiek sa znásoboval a smerom k nástupištiam zrýchľoval. Nestačila mu. Cítila, ako slabne. Po poslednom schode sa trochu zapotácala na neistých opätkoch čižmičiek, prešla ešte  kúsok popri stene, nechala pár ľudí vraziť do seba pri obiehaní, kým sa stene natočila chrbtom a lopatkami o ňu oprela. Spustila sa o pár centimetrov nižšie a chcela zhlboka dýchať. Rozdýcha to, rozdýcha všetko...rozdýcha.

  Zotierala spakruky z tváre kvapky dažďa, čo sa o ňu prichytil, keď vyletela z taxíka. 

  Nebol to dážď...

  - Neplač. Nech je to čokoľvek, čo ťa rozplakalo, nezaslúži si to tvoje slzy, – ozvalo sa kúsok od nej.  

  Akýsi čudný, vytiahnutý starý chlapík v predpotopnom saku, čo vôbec neladilo s ničím, čo mal ešte pod ním oblečené, či skôr nahádzané na seba, tam sedel na zemi vedľa niekoľkých kusov Nota Bene a tváril sa, že ladí gitaru a pohmkáva si niečo, ako podklad pre slová, čo možno ani nepatrili jej. Nevnímala ich obsah, bol to skôr zvláštne tlmený  tón, ktorý ju zaujal.

  - Nehľadaj v živote cestu, hľadaj pokoj. S pokojom príde šťastie, so šťastím príde radosť a s radosťou láska... a cesta sa ukáže sama, - vložil si do kraja úst brnkátko, ale hneď ho aj vytiahol. Nechutilo.

  - Blbosť... - vypadlo z nej.

  - ...si chorá? ...si stará alebo ...mŕtva?! – zaťal necitlivo a pozrel jej prižmúrenými očami hore do tváre. – Tak nemáš prečo plakať... - doložil už pokojnejšie.

  Pochopila. Tento tu ju nepoľutuje. Zrejme má niečo v hlave za tie roky naškrečkované a má aj potrebu to odovzdávať ďalej. Osvetový pracovník na voľnej nohe... Aj keď tie má smiešne natiahnuté, aj trochu od seba a ľudia mu ich musia obchádzať ako mravce prekážku. Nie každý pribrzdí včas a jemu občasný kopanec pohne  nohou ako metronómom. No, no, no. A zas ticho.

  Stála príliš blízko pri ňom, aby ju ignoroval, zvlášť, keď tam verejne smoklila. Smrkla. Zakývala hlavou záporne. A potom kladne. Oboje patrilo premoknutým semišovým čižmičkám.

  - Hneváš sa na mňa? - nevzdával to. Skúsil to znova, keď stále nič nevravela.

  - Hnevám sa... len sama na seba, ale ...to nikomu nemienim vešať na nos... - dala jasne najavo, že žiadne múdre ani iné rady momentálne nepotrebuje. Toto je jej... čo, Belle? Bolesť? Problém? Starosť? Opäť jej čosi zovrelo hrdlo a vytlačilo z očí dve nové slzy. Narovnala sa, odlepila chrbát od steny a chcela odpochodovať, čo najrýchlejšie sa zapojiť zas do davu,  rýchlo s ním splynúť a nechať sa vytlačiť až pred vlakom, ako jej to len jej labilné nôžky v ešte labilnejších štekličkách dovolia.

  - Počkaj, počkaj! Držať v sebe hnev, je ako vypiť jed a čakať, že sa otrávi niekto iný. Ušetri sa hnevu. Vyhoď ho zo seba a otvor sa... svetu... alebo pokojne aj mne. Som dobrý poslucháč, – pochválil sa s úplne vážnou tvárou. – Tri veci nemôžu zostať skryté. Slnko, mesiac a pravda. Priznaj si pravdu... Ak to neurobíš, ona sa aj tak nestratí, nezmizne. A raz sa ti vráti ako bumerang! Ako zatúlaný psík... - prešpikovával ju stále pohľadom a čakal, či sa chytí.

  To je taká transparentná? To každý do nej takto vidí? Alebo je tento tu nejaký šaman, čo vie čítať myšlienky a pohnútky... mala by si si pohnúť preč, Belle! Rýchlo. Bež, bež, bež!

  - Pochybuješ o mojich slovách alebo pochybuješ o sebe? – zvolal hlasnejšie, vidiac, že mu uniká.

  Akoby do nej strelil harpúnou a pomaly, pomaličky si ju priťahoval späť k sebe, do pomyselnej klietky slov.  – Neexistuje nič zradnejšie ako si zvyknúť pochybovať. Pochybnosti ľudí rozdeľujú. Sú jed, ktorý rozdeľuje priateľstvá a rozbíja vzťahy... – dodal už si celkom istý, že presne toto bude na ňu účinkovať.

  - Nepochybujem sama o sebe! Nepochybujem ani o svojich rozhodnutiach! Sú správne! Nemôžeme byť spolu! Musím sa vrátiť k svojmu priateľovi a on zas  ...k svojej...priateľke! Tak je to správne! Tak to musí byť! – vykričala mu svoju spoveď aj bez ďalšieho motivačného mučenia. Aj s ďalšími slzami. Aj s ďalším opretím sa o stenu, zošuchnutím sa po nej dolu a skrútením sa do klbka s hlavou medzi ramenami.

  Z gitary sa ozvalo pár nesúrodých disharmonických tónov. Tváril sa, že ju nepočul. Nechcel ju rozplakať. Chcel sa len...zhovárať.

  - Len prečo...to tak...veľmi bolí?! – dvihla k nemu uplakanú tvár spoza rukáva.

  Gitara zadrnčala ešte čosi a zmĺkla. Iba po nej párkrát klopol roztvorenými dlaňami.

  - Bolesť je istá, ale utrpenie... to je už voliteľné. – oprel si ruky o gitaru a čosi v priestore precvičoval prstami. – Je to na tebe. Ak si o niekoho práve prišla, ak som dobre rozumel, je na tebe, či ho budeš oplakávať, ...takto ako kôpka nešťastia, alebo si necháš len tie pekné spomienky a posunieš sa ďalej. Môžeš búchať hlavou o dvere, čo sa práve pred tebou zatvorili... alebo vojdi do tých, čo sa otvorili ako ďalšie. - Nakoniec bude záležať len na troch veciach. Ako silno si milovala, ako dobre žila a ako ochotne si sa vzdala vecí, ktoré neboli určené tebe, – otrčil dlane a ponúkol jej ich zas prázdne.

  To zabolelo. Ale... Nie, už nijaké „ale“! Áno, musí sa ho vzdať. Nebol určený jej. Teraz to už vie. Celkom naisto. Keby sú si súdení, tak si predsa nemôžu obaja začať s niekým iným... To dá rozum!

  - Usmiala si sa. To vyzerá, že si si spomenula na niekoho, koho... ľúbiš. To je dobre. Je dobre mať v živote takého človeka. Treba ľúbiť!  Ak pre niekoho zažneš lampu, osvieti aj tvoju cestu... – pousmial sa aj sám a opäť niečo zabrnkal. Neznelo to ako hudba. Ale dali sa pri tom poutierať posledné slzy.

  Poobzerala sa, či neuvidí niečo ako klobúk alebo plechovku, kde treba hodiť mince, ale nič podobné okolo típka nestálo. Ľutovala to. Hrať asi veľmi nevie, ale... Pomohol jej. Otvoril jej oči. 

  - Ták,  to tu máte, šéfe.  A dobre, že ste mi postrážili miestečko aj s mojou gitarkou. Nič sa nepredalo? Nevadí. Ale to moje sačko vám pristane. Nekúpite ho?... A inak, kamoš tam dal len také drôty, malo by to vydržať, kým neprídete domov, potom to ale treba dať opraviť. Už ozaj opraviť... Také malé kolečká sa raz dva dolámu... – tlačil pred sebou s krikom invalidný vozík bezdomovec, čo ledva pribrzdil pred nohami chlapíka s citátmi. Ten sa už vysúkaval zo strašidelného saka. Predavač Nota Bene, zatiahol brzdu na vozíku, s fukotom podobral chlapíka pod pažami a vyložil ho doň. Nohy mu jednu za druhou umiestnil  na stupátko a preklopil popruhom. Po každej potľapkal.

  Ešte chvíľku pozorovala zvláštny úkaz, ale nevedela, čo povedať, ako zareagovať. Nevedela pomôcť. To ju mrzelo najviac. Všimol si jej rozpaky.

  - Zdravie je najväčší dar... – odpovedal jej na ne s úsmevom. Podal ruku „kamošovi“, čo bol ochotný provizórne mu opraviť invalidný vozík, zakýval jej a položiac drsné ruky na veľké kolesá prehovoriac ich k pohybu, stratil sa v dave.

  - Nekúpite Nóta Béééne, slečinka? – stal si vedľa nej muž v škaredom nemodernom saku.

  - Ďakujem, ale ...ponáhľam sa ...na vlak!  – hľadala rýchlo výhovorku.

  - Jako vždy! Jak to ten náš starý premúdrelý „Budha“ robí, že vždy pri ňom pekné baby mäknú, aj keď je chromý a ja keď nejakú oslovím, bum ho! Ponáhľa sa na vlak! On si trepe dve na tri a babenky sú z neho paf... Závisť, slečinka, len sprostá závisť. Ja ho mám rád. Dosť si toho preskákal... kým doskákal. Ale Notu Beeene si kúpi vždy... On sa neponáhľa na vlak. On sa už nikde neponáhľa... – škrabal sa starec pod sánkou a díval sa smerom, kde zmizli životné pravdy.

  Pohla sa tiež. Mal vo všetkom pravdu. Pohne sa dopredu. Ďalej... Zažínať lampu v jednej polorozpadnutej usadlosti s jedným nevrelým chlapíkom, čo...ju miluje. A bude jej svietiť na cestu. A bude IM svietiť na cestu...

 

   ...práve teraz...

     Oči jej svietili, kým sa dívala do tých jeho. Mrzelo ju, že ho rozčarovala, rozhodila...že zostal smutný. To vôbec nemala v úmysle.

  - Opustiť ťa? – zakývala záporne hlavou. – Vieš, nebudeš mi veriť, ale raz som stretla Budhu. Povedal mi veľa múdrych vecí, ale... ja som im vtedy nerozumela. Nechcela som im porozumieť. A tak som stratila more času, porobila more chýb, kým... kým som prišla na to, že ty si jedinou láskou v mojom živote. To bola tá pravda, o ktorej "pán samozvaný Budha" hovoril, že nezostane skrytá, ktorej sa darmo budem brániť a klamať samú seba, že všetko je inak... Presne si pamätám jeho slová: "Priznaj si pravdu..." Vrátilo sa mi všetko ako bumerang... - na okamih sa odmlčala. Hrdlo jej stiahlo

   - A ešte jeden citát hovoril pravdu a ten som si nechala pre teba: „Daj svojim blízkym krídla, aby mohli lietať. Zázemie, aby sa mali kam vrátiť a dôvod, aby chceli zostať.“ Ty si mi tie krídla dal, nechal si ma vtedy ísť, aj keď tuším, ako veľmi to muselo bolieť. O to viac to bolí mňa, že som to nevidela, ...ale viac tú chybu už nikdy neurobím. Ty si mojím zázemím aj dôvodom prečo chcem zostať.  Milujem ťa a nikdy ťa už nechcem opustiť. Ale ... najskôr si musím vybaviť zopár vecí. -

  Ako skryť dojatie?

  Asi sa o to ani nepokúsi...

  Potrebuje silnú dávku svojho "lieku"...

                                       FINÁLE, priatelia. 

Prajem pekné prázdniny, užívajte voľna a niekedy možno zas... 

                                                                                     ...do čítania!!!

 

Rumbelle, ROZMRVENÉ III. , 19. kapitola

 

ROZMRVENÉ III

19. kapitola

 

      Dialo sa zrazu okolo nej veľa vecí a ona si uvedomila jednu. Na to všetko nie je vôbec stavaná. Duševne pripravená. Časovo odhodlaná. Fyzicky nachystaná. Psychicky zreorganizovaná. Podľa občianky by mala byť dospelá. Podľa odrazu v zrkadle tiež. Podľa všetkých dookola detto. Tak prečo táto hnusná dospelosť so svojou zodpovednosťou za všetko a za všetkých nie je to, čo si ako dieťa myslela?! Bezstarostnosť. Byť sama sebe pánom. Skôr paňou. Rozhodovať o čom chce, kedy chce, kde chce, ako chce. Prečo jej nikto nepovedal o všetkých tých problémoch, ktoré si tá trapka so sebou prinesie v tristo šesťdesiatich piatich kufroch?! Došľaka!

  Videl na nej, že je nesvoja. Mal liek, ale neodvážil sa ho podať. Ešte trochu odpozoruje príznaky „choroby“, možno ju nechá aj prepuknúť, ...kým ju zovrie v náručí.

  Žmolila si prsty. Iba prst. Ten, na ktorom mala byť obrúčka. Nikdy nebola. Chýba ti Belle? Práve teraz? Pár gramov žltého kovu? Alebo, nebodaj, inštitúcia manželstva? Alebo...on? Odtiahla prsty od prstenníka a spustila bezmocne ruky pozdĺž tela. Problém. Problém. Problém problémov! Vtedy problém. Potom problém. Stále problém! S nádejou pozrela jeho smerom.

  Čas na liek...

  Nemetala sa, nebránila. Ale ani neopätovala jeho objatie. Len si užívala blízkosť tohto drzého, arogantného, manipulátorského, navyše sebeckého objímača... ktorému nevie odolať. Nikdy nevedela. Bude niekedy vôbec vedieť? Môžno, až keď bude dospelá. Takže... nikdy. Belle, a chceš vôbec?! Votkala si ruky medzi natesno priľnuté telá a trochu ho odtlačila. Počítal s tým a nechal ju. Aj tak dlho nevidel jej krásnu tváričku plnú vzdoru. Má pre ňu ešte nejaké probiotiká vo forme bozkov, keby bolo treba.

Dívala sa, ale trochu inak. Zmätenejšie. Čas na druhú dávku liečiva?! Vitamíny? Minerály? Stopové prvky?! Bozky, dotyky, pohladenia...

  - Zdá sa ti, že žijeme zaujímavý život? – spýtala sa skôr, ako ju stihol zas pevne zovrieť v náručí. Už bol aj na pol ceste k bozku. Vycúval z neho.

  Zákerná otázka. Nebezpečná... Chce počuť áno či nie?! Obe odpovede môžu byť samovznietivé. Hlavne nerozpájať ruky. Čo keby chcela zas utekať. To už by dával s menšou cťou, ako prvý výbeh na toto výslnie. Zamračené. Výslnie. Pred búrkou?

  - Čo chceš počuť, Belle? – potriasol hlavou a párkrát zažmurkal, aby získal čas, alebo nenápadne odčítal nejakú tú nápovedu v jej pohľade. - Prečo mám pocit, že tým niekam mieriš a mňa to môže stáť lístok na palubu... ? – skúsil mierne, odporne diplomaticky. Ako vždy.

  Ako vždy. Doplo jej.  Prekrútila očami. Presne toto počuť nechcela, ale presne toto od neho čakala. Nebude ohrozovať samého seba, na to sa má priveľmi rád. Nie, nie, nie, tento muž nevie prehrávať a tak eliminuje všetky alternatívy, ktoré by k tomu viedli.

  - Tak inak! – odtlačila ho ešte viac od seba, ledva držal ruky zatnuté v jej lopatkách. Musela mu ich striasť. Pravé krídlo. Ľavé. Tú dlaň zachytila a potiahla k sebe a so sebou.

   Tušil  kam kráča.

  Kúsok vyššie stál strom. Gýčový, romanticky opustený, osamelý strom. Okolo bolo iných stromov habadej, ale k tomuto sa žiaden z nich akosi nepriznával. Trochu mu nedávno pomohol od náletových drevín a buriny a hľa. Objavila sa miniatúrna čistinka, tak akurát na jednu lavičku. A práve tú mu teraz ide ponúknuť. Asi. Nevadí. Malo to byť jedno z jeho prekvapení tohto stále vyhnaniska, čo chcel postupne odkrývať, ale podľa všetkého, má táto kráska všetkých prekvapení už plné zuby. Zostáva len dúfať, že nebude mať i ústa. A potom oči. Pred slanou búrkou by nestihli domov dobehnúť včas.Ani keby chceli. Budú chcieť? On určite. Ticho, teplo, tekutina, transport do postele. Čo viac si priať... Tíšenie bolesti.

  - Zaujímavé... Pozri!  – začala afektovať. - Niekto tu vysadil lavičku. Na takomto výstrkove. Na totálne opustenom mieste. Čudujem sa, že sa vôbec prijala. Prečo asi? ...asi, asi, asi tu chcel tráviť nejaký ten čas. Osamote. V prípade, že už bude mať všetkého ...tak nad hlavu. – urobila si čiaru vysoko nad hlavou aj sama. A dvakrát podčiarkla. -  ...potom ujde z domu a príde sem a tu... bude hľadať cestičky, ako uniknúť... Je to tvoja ...tajná...lavička? -  otočila sa zas k nemu.

  - Belle, nemôžeš mi dávať ľahšie otázky?! – už sa takmer zľakol. Aj tu by „áno kontra nie“ bolo iskričkou na jednej šnúrke s dynamitom na konci.

  Radšej prikývla, pustila mu ruku a sadla si. Spojila kolená, zaprela sa dlaňami o drevo a kývala sa spredu, dozadu, akoby bola na hojdačke. Bola na hojdačke. Vo vnútri celkom určite.

  Prisadol si.

  - Je odtiaľto zaujímavý výhľad... – napodobnil jej posed aj pohyby. Zrkadlenie je pre vzťah dôležité. Mala by cítiť, že ju berie vážne, že je tu pre ňu, že počúva, vníma... Belle! Dievča, prosím, netráp ma... vyklop, čo máš na srdiečku, srdiečko, a zalezme pekne späť dovnútra domu. Je tam klimatizácia a v chladničke studené pivo. Dobre, nekúpil som nanuky, nabudúce už túto chybu neurobím. Hlbšie zamyslenie sa, či práve toto je to, o čom hovorila Emma, že má myslieť na to, čo všetko už dosiahol a čo by mal zajtra ráno, keď vstane, urobiť inak, aby sa situácia nezopakovala... dobre, pôjde kúpiť tie nanuky... mu pretrhla vlastným ponorom do niečoho, čo...nečakal.

  - Iste si spomínaš na Mulan. Tie jej večne popletené príslovia starého otca, – zatriasla hlavou, ale neprestala sa kymácať. Takto sa ľahšie prenáša do prenatálneho času školy. – Na jedno som si dnes spomenula. A takmer som sa zľakla, aké je pravdivé. Dokonca vôbec, ale vôbec nebolo popletené. Ako som si vtedy myslela. Ako som v to aj dúfala, lebo sa zdalo totálne... nelogické a na hlavu postavené. Ale, predstav si, nebolo. Až dnes to viem... – prichytila sa aj sama pri filozofovaní a zrazu pocítila, ako predsa len trošku dospela. Už rozumie prísloviam. Ak to vôbec príslovie bolo. Plynie z toho ponaučenie? Plynie!

  S obavou sa na ňu pozrel a zamrzol v pohybe. Aj sa bál spýtať sa, na čo „múdrosť do mozgu tetujúce“ zas myslí.

  - Vraj najhorším prekliatím, ktoré ti niekto môže priať, je podľa Číňanov toto: „Bodaj by si žil zaujímavý život!“ Chápeš to? Ja už áno! – skoro explodovala nadšením.

  On ani nie. Interpretácia cudzokrajných výrokov zrejme nebude súvisieť s vekom. Ešte je tu šanca, že ak ide o parafrázu od Mulan, nebude to s múdrosťou také horúce, ale... Stále netušil, čo chcela počuť na prvú z otázok, či si myslí, že žijú zaujímavý život. Ak „áno“, sú prekliati. Ak nie... čo je to za život?! Nezaujímavý život má byť „in“?

  - Zdá sa ti, že žijeme zaujímavý život? – vrátil jej prvú otázku aj s dodatkom. – Máš teda pocit, že sme... prekliati?! – zažmurkal sklamane.

  - Neviem, ako ty, ale ja sa presne takto cítim. A čím ďalej, tým viac. Až sa bojím, čo príde o chvíľu. Čo čaká za najbližším rohom. Kto sa objaví. Kto... čo... ako... a prečo... zas prinesie. Aká jóbovka zo mňa vytiahne aj poslednú energiu! – začala sa kývať rýchlejšie.

  Prekvapilo ho to. Čaká odpoveď na niektorú z nastolených tém? Skúsi zamudrovať. Tenký ľad, ale vždy asi lepšie, ako mlčanie. To mu v jasných farbách krikom vytmavila minule.

  - Odhliadnuc od toho, že v tej čínskej predpovedi by všetci, čo chcú niečo v živote zažiť, boli automaticky prekliati, vždy som si myslel, že cieľom mladých, teda mladších, ako som ja, hoci ani ja sa necítim...dobre, späť k téme... Nechceš si užívať?   Naháňať sa za dobrodružstvom, skúšať adrenalínové veci, kumulovať zážitky všetkého druhu?  Naozaj, nie? Nie?! ...zrejme to bude potom len klišé. O mladých a „zaujímavom živote“. Len nie nuda a pokoj...– napodobnil tínedžerské prekrúcanie očí a pozrel na ňu so záujmom, ale skoro si to zakázal. Čo ak „záujem“  bude znamenať ďalšie „prekliatie!“

  Prikyvkávala. Telom aj hlavou.

  - Presne si to vystihol, pán profesor! Je to len a len... klišé. Po prvé, už nie som puberťáčka, ani nevycválaná tínedžerka a po druhé, aj v tom inkriminovanom veku, som v tomto mala jasno. Nájsť si dobrého muža, mať rodinu, dom, domček, alebo bytík a basta. Dosť. Stop. – na okamih zmĺkla, či stíha vstrebávať, lebo obočie sa mu nadvihovalo nebezpečne vyššie a vyššie.

  Povzdychla si.

  - Deje sa toho okolo mňa priveľa! Nedávam to... – zastala a preložila ruku na tú jeho zapretú vedľa jej o lavičku.

  Dojalo ho to. Odlepil aj druhú ruku a prikryl prvú dvojicu. Pridala štvrtú do počtu a usmiala sa.

  - Ja viem, že pri mne stojíš. Vždy a všade. Ale... mám taký pocit, vieš... bojím sa, že pri tebe nikdy nedospejem. Ja ale nechcem byť len figúrkou, ktorú ty budeš posúvať tak, aby sa jej nikdy nič nestalo. Ofukuješ ma, dláždiš mi cestu, odstraňuješ z nej všetky nebezpečenstvá... -

  - Ľúbim ťa. Urobím pre teba čokoľvek!  - skočil jej do reči.

  - Nemôžeš všetko riešiť za mňa! Ani z lásky nie! Ja potrebujem byť sama sebou! Nájsť sa. Nájsť svoje miesto... Aby...aby som mohla stáť vedľa teba ako seberovná, nie ako nejaká subka, čo nie je schopná riešiť problémy, čo si nevie s ničím poradiť, čo potrebuje svojho sugardaddyho... –

  - ...to si prehnala! – vyhŕkol do krvi urazený. Takto ho vidí?!

  - Nechytaj ma za slovíčka, prosím. Ty vieš, čo chcem povedať... –

  - ...viem, že zas máš niečo za lubom, čo sa mne nebude páčiť! – uzavrel a vytiahol si ruky zo skladačky na lavičke. Ostentatívne ich prekrížil na hrudi.

  Ruky nechala tak, len sa o ne zaprela a nahla až k jeho tvári.

  - Čo ti vadí? ...že ma nebudeš môcť skontrolovať? Kedykoľvek, kdekoľvek... Adam, prosím. Potrebujem si sama poriešiť niekoľko vecí. Mať čistý štít, mať všetko vysporiadané a môcť sa sama sebe pozrieť v zrkadle do očí s pocitom, že... som dospelá! Pripravená na život, na manželstvo, na rodinu. ...že mám veci okolo seba vysporiadané, uzavreté. Prepáč, ale pri tebe... ak budeš všetko chcieť robiť namiesto mňa, za mňa, pre mňa, dokonca, za mojím chrbtom... nemám šancu dospieť... A ja chcem byť dospelá a  zodpovedná, – pokývala hlavou do strán.

  To bolelo.

  Oboch.

  - Ty... ma...chceš... zas... opustiť?! Prečo?! – zazúfal si.

  Obvila sa mu okolo krku. Pritiahla si ho k sebe. A vážne sa mu zadívala do očí.

   Všeliek objatie? Toto asi v jeho prípade nezaberie...

 

Rumbelle, ROZMRVENÉ III., 18. kapitola

 

ROZMRVENÉ III

18. kapitola

 

      Až pri odomykaní dvier mu došlo, čo je inak. Všetko. Obrazy, zvuky, pachy, aj na dotyk bola kľučka chladnejšia, prítmie bytu temnejšie a nádych neoslovujúci. Nevrátil sa domov, len do bytu, v ktorom teraz býval. Akurát v hlave mal väčší bordel, než bol tu. Chýbal mu jeho inšpirujúci neporiadok niekdajšej pracovne. Ktorou bola celá usadlosť. Obe poschodia... každé so svojskou, ale atmosférou. A atmosféra je kladný atribút. A  nie toto tu.  Neútulná prepchatá chodba, čoby... chodbička, chodbičôčka smrdiaca vyčamblanými papučami a nevyneseným odpadom hneď pri dverách v zle zaviazanom sáčku, šumiaci splachovač otravujúci zvukom aj smradom vyrážajúcim zo šachty, namiešaným lepšie ako drink „zo zlivkou“, čo barmani nechávali pre bezďákov po nedopitých štamperlíkoch zliatych v jednej fľaši, v tomto prípade z výparov všetkého, čo sa vo vchode varilo od prízemia po sedmičku. Ponúkalo sa to ako facka zo zle tesniacich umakartových dvier.

  V kuchynke na konci tunela sa ešte svietilo. Miešala čaj veľkými oblúkmi, lyžičku držala všetkými piatimi prstami, aj keď pálila. Aj bude páliť... Asi by si už mal zaobstarať nepriestreľnú vestu. Alebo ohluchnúť. Zastal vo verajách, či príde aj nejaký žurnál pred dnešným premietaním.

  - V robote si nebol! Volala som tam, netušili o tebe ničovaté nič. Čiže ani o voľno si oficiálne nepožiadal. Vieš, ako sa takým za mojich mladých čias vravelo? Fluktuant! Tak! A zatvárali takých do basy. Za príživníctvo. Tieto vaše voľné nohy! Na, tu je výsledok! Kedy sme my mali čas byť na nejakej tej voľnej nohe?! ...či ako tomu hovoríš?! Nikdy! Bolo treba zarábať, o domácnosť sa starať. O rodinu. Tak! Aké tam voľné nohy, ruky, hlavy... Len si zmizneš...a vraciaš sa... teraz sa chodí domov?! – robila otočku za otočkou, pekne rázne, spomalene, ani len nepozrela jeho smerom. Prológ mala pekne vystavaný, vopred pripravený. Jadro sa už nejako vyvinie aj samo. Dúfala. Preventívne škrtla štandardnou, obeť automaticky zneisťujúcou, témou: – Ale ja dobre viem, kde si zas bol! Mňa neoklameš! – až teraz zdvihla oči od šálky, poklepkala lyžičkou o jej mantinel. Pojednávanie začína. Po expozícii by mala prísť kolízia. Na hádku je vždy pripravená. A ako ho pozná, nebude ho musieť dlho do nej lanáriť. Zbadala, že je niečím obliaty. Tam môže začať.  – Ty nemáš hanby pri sebe?! – nahla hlavu k plecu a prižmúrila oči. V podstate ani nechcela nič počuť, beztak to budú len vyhováračky a ohováračky. Nič smerodatné, nič posúvajúce túto frašku. Ale patrí sa prejaviť záujem. A ukázať, že si všíma. A zvedavosť je zvedavosť.

  Iba tam stál a strácal farby. V mliečnom svetle, čo bzučavo vychádzalo spod kuchynskej linky pôsobil navyše unavene, ako rozpíjajúci sa akvarel zo starého kalendára nalepeného na ploche ošumelej steny namiesto novej tapety.  

  Posunula  šálku do stredu stola.

  - Uvarila som ti čaj. Šalviový. S medom. To je na hlasivky. Keby si mi zas chcel čosi vykričať. Ako obyčajne... – oprela sa, zložila ruky do lona a pozrela na prázdnu stoličku oproti seba. Malo to byť pozvanie. Do ringu.

   Cestou sa ešte zastavil v chladničke. Zapretý o dvierka tam stál ako čajka s poraneným krídlom v žiari mesiaca a hoci by pojedol aj klince, nič, ani podobné nič, ho v osvetlenom priestore nečakalo. Horčica, kečup, čípky na zápchu a zošúverená mrkva. Prečo je v každej chladničke mrkva?! Ahá, lebo zas zabudol nakúpiť. To bude nejaký tretí až šiesty bod programu na dnešný večer.

  - Bola zemiaková omáčka s fašírkami. Odvčera. Ale mali sme návštevu. Chutilo mu. Nakúpiť si mal cestou...z práce, pokiaľ mi pamäť slúži, tak sme sa včera večer dohodli. Nechala som ti tu ráno zoznam aj peniaze. Ak konečne zavrieš tú chladničku, nájdeš to pripnuté o dvierka. Venice. Ach jaj, Benátky...tak, tam som... nikdy nebola! Tak. Pekná magnetka. Stará Blašková má šťastie na deti. Tej nosia aspoň magnetky...keď už nič iné, – rozprávala si monotónne viac pre seba, ako vždy...

  Nákup a hneď druhý bod? Nebodaj nemá nič dôležitejšie na srdci?! Konečne vzal na milosť stoličku. Prehrabol vlasy a zaprel sa lakťami o stôl. Možno to dnes nebude také vyčerpávajúce, ako vždy. Tretí bod bol magnetky? Ozaj sprosté magnetky? Majú ich na každej stanici, aj na tých riťoidných. Že ho to nikdy nenapadlo, jej vždy nejakú kúpiť. Škoda drobákov. To ich radšej nahádže do kávomatov za írsku kávu. Nevdojak mrkol na fľak na košeli. To bol asi ten bod nula, že "by sa mal hanbiť"... Hovorila aj niečo o svini? Nie, to bolo asi minule. A netýkalo sa to jeho. Prepáč, Belle. Skúsil by som ťa brániť, ale prehral som radšej kontumačne, aby som jej nedal príležitosť rozmnožiť tvoje prídomky. Mal asi kúpiť tú magnetku na stanici...

  - Tá diera je na konci sveta. Nie je tam nič! Nieto ešte stánok s magnetkami... máti. – skúsil podobrotky.

  Vyložila stále zopnuté ruky na stôl a trošku sa nahla.

  - Klamať si ani ako zasran nevedel! Viem ja veľmi dobre, aká je to „tá diera“. Ako každá iná. Chamajda! A je mi jedno, ako teraz svoju manželku nazývaš, ale... a to viem, dom, kde ti teraz zas žije, tvoj dom, ten „na konci sveta“ ...už dávno dierou nie je... synu! – vyzrádzala prirýchlo štátne tajomstvá.

  Mračil sa. Až teraz si dal dohromady čriepky z informácií, čo mu na začiatku neprešli informačným kanálom úspešne. Presne vedel, kto ho predbehol a poskytol subjektívne spravodajstvo k jeho pripravovanému objektívnemu. Alebo naopak? S bulvárom chcel prísť sám? Už ani nevie. Dnes sa nádejal, že už bude spať. Márne. Ako vždy.

  - Aspoň vnúčik vie, čo sa patrí. Občas príde babku omrknúť... -

  - ...a vyžobrať prachy! –

  - To by sa musel na teba podať! –

  A bolo porozprávané. Body tri, štyri, päť. Do koľkých sa dnes hrá?

  Bolo by asi priveľmi trúfalé očakávať od najbližších trochu toho pochopenia, rešpektu a...lásky. Odsunul späť jej šálku. Šalviu neznáša. Je trpkejšia ako jej výčitky. Dobre, tak ju nepozval na svadbu. Nepozývali nikoho. Dobre, tak nedal na jej radu, že toto nebude fungovať, lebo je to narýchlo. Dobre, tak ju zatajil aj pred Belle. Dobre urobil! Takto mal aspoň chvíľu pocit, že žije konečne tak, ako by chcel, nie tak, ako sústavne od neho chcú iní.

  Ale mala dnes chuť rozprávať. A bolo jej jedno, že to bude skôr monológ.

  - Neal vravel, že ho zbili. Ty vieš veľmi dobre, ako sa mi nepáčilo, keď si to urobil ty! Otec! Namiesto toho, aby si mu pomohol! Svojmu jedinému synovi! Tak, ako je tvojou povinnosťou, ale zle som ťa vychovala, zle veru. Málo som ťa ja tasala! Potom by si nemal toľko odvahy. Tak? Ako? Necháš to tak? Necháš si tĺcť vlastné decko? Jediné dieťa?! – rýpala, lebo vedela, čo bude nasledovať.

  Vedel, že zámerne provokuje, ale on dnes nemal chuť sa baviť o svojej novej...starej...bývalej...stratenej rodine.

  Nič? Nezabralo? Ignoruje ju?! To ako si môže dovoliť?!

  - Ani to ti nevadí, že sa potvrdili moje slová?! ...že si mal radšej do hovna stúpiť, než hento manželstvo?! Tak! Tam máš! Vykašlala sa na teba. Ja som to vedela, ja som to tušila... A bodaj by aj nie! Také, ako ona, len za mamonou idú! Zlatokopka! Pekného domu sa jej zachcelo! Bohatého nabijáka! Čo tam potom, že je to starý chren, aspoň jej dá pokoj. To sa čuduješ, čo všetko viem. Neal mi všetko povedal. Všetko! Fuj! Fuj, že im nie je hanba, takto na hromade žiť! Bez sobáša, hriešne...A ona vydatá! ...že ju hanba nefackuje! -

  - ...podpísal som jej rozvodové papiere. Je to len otázka času. Preto som bol za ňou,  – zaklamal.

  - Čože si urobil?! Zasa? Zase rozvedený? Čo si o nás svet pomyslí?! Ako sa mám starej Blaškovej na oči ukázať?! Buchnúť do stola si mal! Tak! Zobrať ju, zdrapnúť za plece a ta! Hybaj so mnou! Kým si mi žena, poslúchať ma budeš! Aj decko ber so sebou! Tvoje je! Starať by si sa oň mal! Nie ho tam nechať napospas cudziemu chlapovi! To si otec?! Tvoj sa musí v hrobe obracať! – striaslo ju.

  Pozrel na ňu zospodu. Ja mám aj nejakého otca? V hrobe? Aká novinka... že som o ňom nikdy nepočul. A dúfam, že ani nebudem. 

 

 

Rumbelle, ROZMRVENÉ III., 17. kapitola

 

ROZMRVENÉ III

17. kapitola

 

      Dom zvnútra mlčal. Akoby spal. Rozhodla sa v poslednej sekunde radšej ho nebudiť. Emma nežne hladkala malého po chrbátiku. S vankúšom pod celým telom, ktorý objímal celou silou všetkými drobnými končatinami ako obrovského hodvábneho plyšiaka si v jej pozornosti spokojne bahnil a tiež už takmer prispával. Na rozochvených viečkach sa ešte triasli uplakané mihalnice, ale ostatné nepríjemnosti pchal spánok do svojich veľkých vreciek a naopak, vyťahoval z nich ticho a rozkladal ho opatrne všade ako ďalšie ozdobné vankúše.

  To pokojné ticho vidieckemu sídlu pristalo, ale ona má toľko toho na duši a chcela mať aj na jazyku. Radšej si doň zahryzla.

  Stál v okne. Zízal von. Iste ju videl prichádzať. Vedel, že vošla. Neotočil sa. Mlelo sa toho v ňom priveľa. Len aby neprikročila a nechcela...niečo. Čokoľvek. Teraz nie, teraz radšej ...nie.

  Úchytkom pozrela k Emme, čoby šepkárke. Správna voľba. Tá hneď vyhodnotila situáciu a pokynula jej, aby podišla radšej k prispávajúcej dvojici na gauči. Tamten solitér potrebuje čas a zrejme zopár vnútorných lekcií jogy alebo podobných meditatívnych techník na vyhnanie zlej energie z tela. A z jazyka. To najmä.

  - Hlavne nič nevysvetľuj. Niektorí aj tak budú počuť len to, čo chcú počuť... – potľapkala ju po stehne ako poslušného psíka a mykla bradou na zmeraveného chlapíka, ktorý tiež trochu mykol hlavou smerom k ženám, či to ráčia točiť o ňom. Ráčili. Tvár mu stvrdla ešte viac. Aj ju zabudol odvrátiť.

  - Nepozeraj po nás, zamysli sa radšej, ako aktivuješ systém protimačacej obrany! – zašepkala praktická Emma jeho smerom, aby nezobudila malého.

  Belle jej smutne prikyvovala. Bolo jej mačičiek trošku ľúto, aj keď odzačiatku tušila, že súžitie s nimi nebude možné. Akceptovala ich len kvôli nemu a jeho rozprávke o chudinke, čo sa mu ovila okolo nohy kdesi na smetisku a takú skrotenú ju tam nemohol už nechať. A žrala aj pizzu. Aspoň nemuseli nikdy kupovať špeciálne granule pre mačky.

  - Pamätáš sa ešte na Háda?  - natočila sa zrazu Emma k Belle. - Bol inštruktorom vtedy na hrade, kde sme v to leto pred maturitou za trest brigádovali. Jéžiš, tie verejnoprospešné práce, ja keď si na to spomeniem ...kde sú tie časy... – prekrúcala medzi rečou očami, neuvedomujúc si zatiaľ, koľko nemilých spomienok to popri tom vyplaví, - ...ale viem, ..aby som sa dostala k podstate, že kedysi makal aj u svojho fotra, hrobára  na cintoríne, ...nie, nie, neplaš sa... len, vieš, hneď vedľa cintorínskej márnice bol útulok. Chápeš? Útulok! Možno ešte je. Skúsime získať na neho číslo a popýtame sa... Možno sa ich ujmú a nájdu im dočasku alebo také čosi. Čo ty na to?! – začínalo konečne aj Emme dochádzať, koľko iných spomienok to práve exhumovalo, aj bez Hádovho cintorína. Ale bolo neskoro. Vystrelený šíp a vyslovené slová už ani Boh nevezme späť.

  Zhrozene sa na ňu pozrel vidiac, ako Belle zbledla a ...áno, trasie sa.  

  Neustála to. Ani v sede nie. Vystrelila z gauča a rozbehla sa von.

  Viac už na Emmu zagániť nemohol. Mohol sa len vybrať po stopách ženy, ktorá ...mu ušla. Dúfal, že nie ďaleko.

  Emmu napadlo to isté, takmer sa zrazili vo dverách.

  - Dnes je deň blbec, Adam! Jeden prešľap za druhým. Neviem, ako ty, či si tiež vstával hore vňaťkou alebo bude niečo rozprášené vo vzduchu a  tie mačky sú v tom nevinne a len vesmír sa tak rozhodol, alebo sú tu napriek prerábke nafigu geopatogénne zóny, v každom prípade ...dnes... sa s ňou nehádaj! Prosím, nechaj hovoriť ju. Má toho v sebe dosť. Povedala by som, že to potrebuje von... Upozorňujem ťa, že to nebude bezbolestné. Belle nie je hlúpa, na veľa vecí prišla aj sama. A ja by som sa bála jej mlčania... Ak smiem poradiť, zmeňte terén. O malého sa postarám, – uvoľnila mu cestu a dala prednosť, nech si za Belle beží sám. A zlizne si, čo zasial. Aj to, čo celkom nie, ale vzišlo.

  - Vďaka, koučka, - povzdychol. Vedel pridobre, o čom točí...

  Prikývla namiesto „nemáš zač!“. Ale preventívne doplnila do tréningového programu.  

 - A nezabudni si opakovať: čo sa ti podarilo, čo si dosiahol... a hlavne, čo by si mal zajtra ráno, keď vstaneš, urobiť inak, aby sa situácia nezopakovala, - ukazovala na prstoch číslo tri.

  Porátal si to aj sám. Eliminovať z mysle, aj zo života, aj zo sveta a priľahlého vesmíru troch ľudí: pána spisovateľa, jeho podareného pána syna a toho... „pána“ doktora, ktorý bol asi zreinkarnovaným vysávačom, lebo z nich vysal všetku pozitívnu energiu. Aspoň z neho určite. Premúdrelý  všetkovedko! „On vie, čo je pre Belle najlepšie!“ Nie on, ale ON...

 

  Stála až takmer hore pod lesom. Zadýchal sa, kým k nej došiel.

  Stála tam, dívala sa kdesi hore a tiež zhlboka dýchala.

  Stála tam a čakala, čo on na to.

  On sa potreboval v prvom rade vydýchať. S dlaňami zapretými o kolená, v predklone chytal druhý dych. Aj ten prvý. Ktorýkoľvek mu vráti normálny hlas. Narovnal sa. Preslov mu prefúkalo, prečistilo. Jej drobná tichá do seba vtiahnutá silueta mu pripomenula dôležitú vec. Miluje ho. Inak by bežala ďalej...

- Nie sú ani také dôležité udalosti, ktoré sa okolo nás dejú, ako náš pohľad na ne... – vychrlil s posledným zrýchleným výdychom. Potom už pokračoval v pokojnejšom móde. - Nie, nie je to moja myšlienka, niekde som to čítal. A ešte čosi o „vzťahových kliatbach. “ Počula si už o nich? Vieš, to sú tie vety, že nikdy nebudem „ako otec.., ako matka...., ako ja ...v prvom manželstve...“ Slová, slová, slová. Iba nahradia v tebe jeden mantinel druhým. Belle, poďme spoločne vybuchnúť! Rozkopme tie mantinely! Čo ty na to? – ponúkol nečakane, otvorene, dôrazne, takmer rozkazom.

  To ju neznepokojilo, ale obsah slov hej. Otočila sa k nemu a nechápavo zažmurkala, prekladajúc si jeho slová do vlastnej podoby reči.

  - Mám ti tu vykričať všetko... čo sa mi nepáči, čo ma štve...?! – ostatné dopovedala rukami rozhadzujúc ich všetkými smermi, odkiaľ dnes prichádzali jóbovky vo všetkých možných formách.

  Prikývol. Vyzeralo to, že nadšene.

  - Krič a ja sa budem snažiť zminimalizovať hrozby a možné straty.  A potom ti to vrátim...aby si vedela! S tým by si mala počítať!  – nepozrel zboku, akoby sa díval, keby to myslel len ironicky. Myslel to smrteľne vážne.

  - ...to...to akože budeš po mne kričať, nadávať mi a vyčítať... –

  A on prikyvoval. Vážne prikyvoval.

  - Tak poď, Ideme do toho?! Alebo sa poďme z toho spolu, prípadne každý sám vyšportovať, vyvýletovať, vywelnesovať... Vypadnime odtiaľto niekam, kde beztrestne a bezbrežne explodujeme, a potom sa sem vráťme bez strachu o to, že sme zničili náš vzťah. Alebo samých seba vo vzťahu, v ktorý neveríme... – už ten strach začínal fyzicky pociťovať. - Belle, začni, prosím! Krič, plač, nadávaj, vyčítaj mi všetko... čokoľvek, len nemlč a nenechávaj ma v neistote, že duchom mi odchádzaš niekam, kam ma už nevpustíš. Tú samotu by som  nezniesol... -

  - Bojíš sa, že ma stratíš? – overovala si.

  - Čuduješ sa, kam až som schopný zájsť, aby som tú stratu nedopustil?! Áno, zmanipuloval som podpisy za predaj domu a pridal k nim aj tie rozvodové papiere! Áno, prekopal som tu kameň cez kameň, aby tu po tamtom nezostalo nič a ja by som tým eliminoval každú tvoju cestičku vrátiť sa niekam. K niekomu...! Nikam!  – takmer už aj sám skríkol. -  Nikdy už nechcem zažiť tú bolesť ...keď som ťa stratil... To preto, preto som to všetko robil... ale nebudem sa obhajovať. Nebolo by to fér a je to aj márne. Som aký som. Toto som ja! Poznáš ma. Som manipulátor a som monštrum!... Ale toto som nechcel. Nechcel som ťa vidieť smutnú, sklamanú a nešťastnú... – stišoval preslov.

  Mlčala.

  - „Ty nie si monštrum...“ ...by zaznelo z úst Krásky v jednej rozprávke... Ale obávam sa, že na rozprávku je ešte priskoro. A čo box? – skúsil odľahčiť situáciu.

  Mlčala.

 

Rumbelle, ROZMRVENÉ III., 16. kapitola

 

ROZMRVENÉ III

16. kapitola

 

      Mačky, lenivo vyvalené na teplých nášľapných kameňoch, akoby tušili, že sú v nemilosti, iba trochu nadvihli hlavy a spoza prižmúrených očí nenápadne sledovali pár opúšťajúci záhradu. Neodvážili sa priblížiť, otierať sa o nohy a žobrať o pozornosť. Načo aj. Ľudí k svojmu spokojnému vrnivému životu predsa nepotrebujú.

  Kráčala so sklopeným zrakom, rukami prekríženými na prsiach. Udalosti posledných hodín ju obrali o energiu. Musela na vzduch. Ale nijaký tu nebol. Horúčosť ho všetok vypila už doobeda.

  - Mám za to, že nie si dvakrát šťastná, Belle. Alebo sa mýlim? – pokúsil sa vyprevádzaný lekár po chvíli mlčania osloviť svoju súputníčku. Len tak, pre nič za nič by s ním nešla. Späť k  sanitke by trafil aj bez nej. Asi má pre neho slabosť... domýšľal si, ale dobre vedel, že táto žena bola pre neho nedosiahnuteľná už od začiatku. Bol málo stratená existencia...

  Pozrela kdesi dopredu, potom sa obzrela smerom k domu a radšej späť pod nohy, než k nemu. Prešla ešte pár krokov, ale nechcela byť odmeraná a prenášať svoje starosti na starého známeho. Zobrala ho teda na milosť a dúfala, že sa nepokúsi prekračovať zas mantinely.

  - Keby šlo vrátiť čas... Ale to by som sa musela vzdať aj rozumu, ktorý mám dnes, – dvihla kútik úst, ale na úsmev to nevydalo. Prv ako by sa mohol potešiť, radšej pokračovala, – ...sedela by som teraz v tom hnusnom lepkavom, igelitom potiahnutom kresle u teba v ordinácii, za závesom, utierala si sople  a vylievala srdce. Vždy si bol dobrým poslucháčom a akým zábavným... a ja som sa nikdy nebála ti zavesiť na nos aj tie najblbšie detské sny... - našpúlila trochu vzdorovito ústa, spomenúc si, ako z nej vždy vyťahoval všetky detaily a robil si z nej okato posmech, hoci ona ho brala smrteľne vážne. Ale len ako veľkého brata...

  -  Detské sny?! ...aj tie tínedžerské, pokiaľ si spomínam, – doplnil nadšený chválou.

 -  Tak pŕŕ...iba trochu, pokiaľ si to totálne nepokašľal tou hnusnou polepenou pusou v televíznej miestnosti! – zabila jeho pýchu jedinou vetou, – Ako si len mohol?! Rozpadol sa mi vtedy jeden sen o veľkom kamošovi, ktorý mi vždy pomôže, aby si vedel. Už som ti viac neverila... – dodala rázne, aby túto tému radšej vôbec nerozvíjal. Jej puberta zostane pre neho tabu.

  - Jasné, vzdávam sa... ale vyčítal by som si, keby som to aspoň neskúsil... Pochop, aj ja som len chlap a z teba vyrastala nenormálne pekná baba! – potiahol hlavou pred tú jej a žmurkol. – ...a aj vyrástla, bez urážky. Len, neviem, kde sa toľko ponáhľaš, dievčatko s astmou. Manžel, decko, dom... a pomerne komplikovaný ľúbostný život, ak som správne pochopil. Tak daj. Počúvam a sľubujem, že sa o nič nepokúsim... Budem len a len počúvať, - pobehol si a zastal jej cestu, aby pribrzdila a mohla sa rozrozprávať.

  Iba záporne pokývala hlavou.

  - Prepáč, Viktor, ale tie časy, keď som sa ti vylievala, sú preč. Som dospelá a viem si svoj život riadiť sama. Aj bez rád „veľkého zradného kamoša.“ Potrebujem len čas, ale... problém je v tom, že... z každej strany na mňa tlačia a čakajú okamžité rozhodnutia... – zamračila sa smerom k domu. - Život je taký komplikovaný, keď je tu dieťa. Teraz už chápem aj Roba, ako lipol na malom Robkovi, ako šalel a pritom podľa mňa vtedy  šlo len o sprostý kašel. Ale teraz, keď Gideon pred chvíľkou nemohol dýchať... som cítila, že mi bolesť roztrhne srdce. Bolo to také silné... A pritom som matkou len pár dní... ak by si chcel vedieť...-  premlel sa jej tvárou celý rad protichodných emócií. A už-už bola pripravená vytmaviť mu nejasnosti ešte viac. Bavilo ju, ako sa nevedel spamätať z toľkých pre neho jóboviek tam dnu v dome. Ale chyba lávky...

  - Musím sa ti s niečím priznať, Belle. Nebudem sa tváriť, že neviem, čo sa stalo. Viem o tebe... pomerne dosť. Aj o amnézii, aj predtým o urýchlenej svadbe s pánom spisovateľom, aj o pánovi profesorovi... Som v kontakte s tvojím otcom. Občas si zavoláme, podebatujeme. Som predsa niečo ako váš rodinný lekár, musím poznať anamnézu celej rodiny.... – prikyvoval si dôležito. -  Keď sa stal Moe dedkom, kontaktoval ma, kvôli malému. Prepáč mi to divadielko tam v dome, uhral som to na Idiota, ale ten tvoj Othelo vo fajnovej košeli bol nebezpečný už od pohľadu vo dverách, nieto, aby som mu prezradil, že som ťa kedysi tajne pobozkal pri jednej rozprávke... a naivne dúfal, ako mi to opätuješ... – prevracal očami a tváril sa tajomne, ale hral to zas. – Priznávam, bol som prekvapený a aj dosť sklamaný, kam... si to dopracovala. Aj ako rýchlo a zbesilo! – pokúšal sa odľahčovať, ale sklamanie neskryl. - ...ale to, že ťa stretnem...práve dnes, práve tu... a dokonca s oboma...prisahám, to bolo riadne prekvapenie. Belle, kde ty na tieto typy chodíš, dievča?! Podľa mňa všetko čistí stroskotanci. Vždy si bola priveľmi dobrá a mäkká a žiaľ, aj naivnučká...  Roba mi je ľúto, občas si na neho spomeniem. Bol predsa mojím úhlavným sokom, aj keď sme si boli jedna jedna, čo sa bozkov týka... a pokiaľ viem, ani on neskóroval... – podpichol. - Prečo si si radšej hneď nenabalila niekoho obyčajného, solídneho, zabezpečeného...- začal si upravovať odev, začesávať preriedené vlasy.

  Konečne ju trochu pobavil.

  - Počul si už o láske? – žmurkla teraz ona sama a povzdychla. – Však si ty stále sám a čakáš na ...princeznú na bielom koni? - natiahla k nemu ruku a chcela mu ju položiť na rameno.

  - Mňa nechaj napokoji! – spravil zo žartu krok dozadu. - Som šťastne slobodný, a tak to aj zostane na veky vekov, kým ma s mojou slobodou nejaká prsnatá epidémia nerozdvojí! -  rozosmial sa.

  - Starý známy, Viktor! Vôbec si sa nezmenil! - chytala sa za čelo.

  - Zato ty...veľmi. – zvážnel. – Až sa o teba bojím. – pozeral teraz k domu aj sám.

  Práve z neho vyšiel muž a kráčal smerom k nim.

  - Pán spisovateľ, ak sa nemýlim. Prečo si si ho brala, keď... -

  Pozrela smerom k Viktorovi. Teraz bola naozaj zvedavá, čo pôjde za „keď“. Možno to bude presne tá odpoveď, ktorú hľadá. Zachytil jej zvedavý pohľad. V tomto sa nezmenila. Odprisahá, že aj kedysi žrala jeho dobré rady aj s navijákom, len si to nechce teraz priznať. Ale nestihol odpovedať. Muž zrýchlil chôdzu a pretrhol im malé súkromné mlčanie.

  - Prepáčte, pán doktor, mohol by som sa s vami zviezť do mesta? Tu... – pozrel na Belle a chvíľu zaváhal. Len chvíľu, - ...tu už nemám, čo robiť. Len, Belle, vieš, ide o naše spoločné dielo... -

  Doktor sa uškľabil. Dieťa je teda „dielo“, ale „pán umelec – stvoriteľ“ by nemusel proklamovať svoje city a rodinné premostenia v metaforách aj v súkromí, či? Umeniu priveľmi nerozumie, ale toto je aj na neho príliš...

  - Nemusíte sa obávať, Gideon dostal patričné lieky, záchvat by sa nemal opakovať a keby, som na telefóne... - pyšne rástol, ako prípad vyriešil, ale zas sa aj scvrkával, lebo chlapík, čo permanentne vyzeral ako namosúrený kocúr pokyvkával hlavou, takmer si poťukajúc na čelo. 

  Stal si bokom, aby manželom nebránil v súkromnom pokeci. O to viac prekvapený zostal, zistiac, že vôbec nejde o malého, keď ošívajúci sa muž pokračoval.

  - ...viem, že na náš román by si najradšej rýchlo zabudla, ...nemyslím tým, náš životný románik, čo bol pravdepodobne iba jednou kapitolou v tvojej... - stopol sa. -  Nebudem drístať! Skrátim to. Kniha, čo sme vydali, má šancu uspieť ako film. Oslovil ma jeden producent a chce...to  natočiť. Podľa našej Štvrtej. Teda, podľa tvojej a tamtoho Štvrtej. Ale ja som autor, spoluautor... ale aj ty si spoluautor...ja len, čo ty na to? On, pravdepodobne, príde osobne, ja len... aby si bola pripravená a...mala čas..nechaj si to prejsť hlavou, nebudem ťa do toho tlačiť, ak odmietneš... – a radšej zmĺkol vidiac, aké zhrozenie jej vyžaruje z pohľadu.

  - ...a ...a...ty si s tým súhlasil?! – striaslo ju, – ...ty si dúfam súhlasil! To je... super! Bude film! – takmer zatlieskala. Prekvapila oboch. Pozreli neveriacky jeden na druhého. Trošku polcólovo trubkovská reakcia, zhodli sa nemo.

  Poškrabal sa na sluchách. Dobre počul? Ona je za? Usmial sa len na pol žrde.

  - ...smiem ti...potom...niekedy zavolať?! Ohľadom...  – skúsil opatrne.

  Nepočúvala ho. Niečo odzdravila Viktorovi, niečo jemu a odbehla. Musí to čím skôr oznámiť aj Adamovi. Aj Emme! Aj celému svetu! Bude film! O nej bude film...

  Viktor len prikyvoval. Došlo mu veľa vecí. Jedna najdôležitejšia...

  - ...keď miluješ toho druhého! – dopovedal si už len sám pre seba šeptom. A možno aj pre tohto druhého po svojom boku... alebo prvého? Nie, tento je už druhý, aj keď bol možno prvý, ale nie ten DRUHÝ! Čo bol možno tiež prvý...Komplikované. Tohoto, ktorému sa familiárne ovesil o rameno. Patrí predsa do rodiny, ktorej je on rodinným lekárom.

   Zboku ho prebodol  pohľad. Za pravdu sa každý bije. Niekto aj zabíja. Pohľadom.