Len, aby sme bez romantiky nezostali...

Mr. Gold ŠTVRTÁ II. 130. kapitola ...A BUĎ...

ŠTVRTÁ

130. kapitola

"finále"

...a buď...

      

    Keby ešte fajčil, tak práve odpaľuje druhú od nevie koľkej. Keby pil...už by zrejme nemal čo...Aj tak mal pocit, že všetko prežíva až príliš a bol by si smiešny sám sebe, keby sa vedel baviť na vlastný účet.

  S rukami zakvačenými za chrbtom, na síce poloplnej, ale netypicky zmĺknutej chodbe, tváril sa, že zíza von. Okná však nad úrovňou tváre poskytovali len obmedzený výhľad na jasné májové nebo a niekoľko drôtov elektrického vedenia pripomínajúcich mikádo.

  Lietačky roztvorili pery a vpustili pár stíchnutých, dôležito sa tváriacich dievčat. Neisté nie kvôli privysokým lodičkám a priúzkym šatám, neisté z ortieľu, pre ktorý si práve svorne celá skupinka po prestávke šli. Venovala mu iba pootvorenie pier.

  Mykol svojimi jej smerom, ale úsmev sa mu vylúdiť nepodarilo.

  Dvere pozdĺž dlhej chodby k laboratóriám vpíjali skupinky podľa poradia a následne ich vypúšťali.

  Úplne zmenené. Nadopované úspechom, zdvihnutým adrenalínom a ešte riadnou dávkou odo dnes slobodnej dospelosti, hoci iba pomyselnej. Všetko naštepené v jedinej dávke niekoľkých slov: štúdium  zavŕšené úspešne vykonanou maturitnou skúškou...pečiatka, potrasenie rúk a vypadnite okamžite, bez možnosti odvolania sa do života, kop do zadkov vám uštedrí už on. My - pedagógovia, musíme zachovať určité dekórum.

  S rukami nad hlavou, trasúc sa od zvláštnej vlny, čo im chrstla budúcnosť priamo do tvárí, sápajúc sa, vešajúc  po sebe aj všetkom okolo hlava – nehlava, konkurent, bifľa, skrinka, nepriateľ, podrazáčky...všetci sme si teraz na pár sekúnd rovní v šťastí.

  Oddelila sa od bľačiacej skupinky.

  Pohla sa, pobehla, rozbehla sa, zneistela, spomalila, zastala a rozbehla zas. Jemu v ústrety.

  Filmový záber. Ledva stihol rozpliesť ruky spoza chrbta.

  Déja vu...

   ...toto nečakané objatie už zažil...ale dnes ju zo seba striasať nemieni.

  - Mám, mám...spravila som!...- škrtila ho pažami, mokrila slzami, aspoň dúfal, že sú to len slzy a nie zas nejaká slizkejšia, z iných otvorov rašiaca dávka alergie, na ktorú si len pomaly zvykal.

  Asi čakala pár otrepaných fráz typu: veril som ti... ja som to vedel...veď, ako inak...

  Nebol na to čas, ani už chuť.  Za posledných pár desiatok minút za ňu touto formou orodoval takmer v kuse, hoci videl len to nebo a drôty ako Jeho zrejme dnes stále obsadené linky. Skôr sa mu tam mihal obraz tváre pána Frencha a jeho päste...

  Dohrabal sa jej k tvári a násilím ju od seba odlepil, aby do nej videl. Aby videl, čoho sa ide v okamžiku zmocniť...za burácajúceho potlesku práve odmaturovaných zvedavcov, netrpezlivo čakajúcich, či Bellino náhle objatie nebolo len obyčajné - „náhle“,  nekoordinované vzplanutie od radosti, venované komukoľvek z dosahu, profákov z gympla nevynímajúc.

  Dočkali sa.

  Zajal si jej pery a nebol ochotný vzdať sa ich. Ani pred vydesenými, onemenými  skúšobnými komisiami veľkým oblúkom ich obchádzajúcimi smerom na poobednú dávku kofeínu, ani pred spolužiakmi a pridruženými očumovačmi.

  Dlabať na nich. Na všetkých do jedného, vrátame Nothinghama, riaditeľky aj celého ministerstva školstva od hlavy po chvost tvorený osemnásťročnými, práve oštemplovanými, ociachovanými a vypravenými v ústrety iným inštitúciám a ich príkrym zákonom,

   Žiaden z nich už nepatrí tejto škole, tejto chodbe, tejto chvíli, aj keď legenda o nej tu zrejme pretrvá a prežije tradovaním možno ďalších maturantov a ďalších a ďalších...

  - Musím ísť...s ostatnými...oslavovať...- pozrela spod viečok či nájde niečo, ako  odobrenie.

  Vlastne, uvedomil si, nečakala nič. Nepýtala sa. Oznamovala mu svoje rozhodnutia. Rozhodnutie podeliť sa s ním o svoj úspech, rozhodnutie visieť mu na krku, rozhodnutie nechať sa bozkávať, rozhodnutie...žiť svoj vlastný život.

  Čo mohol?! Čo smel?!  Čo chcel?! ...

  Zákony maturantov sú neúprosné a nedajú sa zrejme obísť.

  Načo provokovať kľúčmi od zámku...

  ...a to si naivne myslel, že už nijaké zákony ich dvoch ohroziť nemôžu...

  ...asi si trošku vymenili ponímanie dospelosti...slobody a ...

  Rozpojil ruky a nechal ju ísť. Slobodne. Dospelo.

domiceli 

...tak a to je zas jedno moje malé finále ďalšieho fanfiku...

...a žili spolu šťastne, až do smrti...

...očakávam nejaké pripomienky a návrhy na iný FF...

...ak máte záujem...

Krásny deň...

:-)

Mr. Gold - ŠTVRTÁ II. 129. kapitola PREJSŤ KRSTOM...

ŠTVRTÁ

129. kapitola

Prejsť krstom...

      

    Odosobniť sa v týchto priestoroch bolo nielen nemysliteľné, ale aj nemožné. Nanútia vám vašu vlastnú ničotnosť a malosť v porovnaní s nimi. Stlačia, ohnú, zmraštia na takmer ničovaté nič a dívajú sa na vás zhora. Stále iba zhora. Všetci iba zhora. Fresky, obrazy, sochy, kňaz...ešte aj chudera krížová cesta je nad výškou pohľadu.

   Márne hľadáte nejaký ústretový pohľad. A našli ste niekedy, niekde, kdekoľvek na svete v týchto múroch úsmev? Niekde na freskách, obrazoch, sochách...Dobre, dobre, Mária má niečo podobné úsmevu na tvári, ale to sa neráta. To je Panna Mária a je to emdemit. Relikt...

  - Nemrač sa, prosím. – nahla sa k jeho plecu a on s uspokojením našiel druhú takú, čo sa tvári, že toto miesto nie je len znôškou sťažností, bolestí, nešťastí, po spovedelniciach odložených zlých skutkov a nekalých myšlienok či plánov.

  Bella sa usmieva. Aj ústami, aj očami...Toto žieňa snáď vidí dobro fakt všade. Okrem plota, čo oddeľuje jeho vilu od susedkinej, keď je na ňom nastrčená jej opuchnutá zmaľovaná hlava ako tekvica na Halloween.

  - Neobzerajte sa, pani Lótová...Ti garantujem, že v tomto kostole by si nenašla ani desať spravodlivých, drahá! – precedil medzi zuby svoj názor na vypleštené pohľady okolostojacich a sediaciach a čumiacich na prazvláštny párik vlečúci sa hlavnou triedou...  loďou prvej triedy... nie, iba loďou...dosť. Dooosť!!!

  Mal sto chutí sa zvrtnúť na opätku a doslova ujsť. Drží ho však nežne,  trasúc sa od strachu a dojatia pod pažou a...nechcel ju sklamať. Ju nie. Ju jedinú sa pokúsi nikdy nesklamať. 

  "Bože, aké patetické...Odpusť, Bože, rúham sa, ale myslím to s ňou naozaj vážne... teda... rúham sa nie v tom, že to s ňou myslím vážne, ale...alebo aj v tom?!...Nie, ver mi, patetické - nepatetické, milujem ju!"

  - Vidíš, keď sa trošku pousmeješ, hneď si...-

  - Neopováž sa ma presviedčať, že „krajší“...som sa pred chvíľou holil a videl v zrkadle. – doplnil ju bleskovo, aby zahnal vlastné myšlienky, o ktorých mal pocit, že všetci tu vedia a čítajú si ich pomedzi riadočky v modlitebných knižôčkach, lebo im tam nabehli rovnako, ako text refrénu nábožnej piesne na obrovskej, nechutne modernej, vysvietenej tabuli na boku. Lode.

  Bez rozpakov sa pritúlila a prestala triasť, vidiac, že má v podstate dosť dobrú náladu, aby dnešnú úlohu zvládol. So cťou.

  Ashley stála s obrovskou čipkovanou perinkou pred sebou, v ktorej sa skoro strácal jej syn, kúsok od krstiteľnice a lícom sa od nervozity trela o naškrobené, len na túto príležitosť požičané, čipky. Stála však pevne, ako hrdá matka. Otca vidno nebolo. Ani tu a zatiaľ ani v jej živote...

  - Som šťastná, že ste prišli. – trhalo jej kútikmi úst skoro do plaču, kým šepkala.

  Bella s nehou zízala na pokojnú tváričku nič netušiaceho drobca a kochala sa v jeho občasných, ešte trošku nekoordinovaných tikoch a pohyboch, hoci už mal mesiac a plné líca i záhyby pod zovretými pästičkami hovorili jasnou rečou, že sa má vskutku dobre a momentálne dlabe na celý hnusný vonkajší svet.

  Prehadzoval si z ruky do ruky dva, na dnes zverené mu, ako najdôležitejšiemu z dôležitých, rovnako dôležité symboly - pamiatky na svätý krst. Miniatúrnu plátenú košieľku, ktorú už nijaký dnešný novorodenec nenosí, lebo by ju jeho matka musela žehliť a body je body. 
  Bellou pedantne povyšívaná, naškrobená, vyžehlená, podľa vzoru vlastnej, zažltnutej, ktorú jej otec so slzami vydoloval kdesi z útrob skrine, so slzami okomentoval "skratkou" -  krížom cez jej detstvo a doplačúc natlačil jej do dlaní.  Vyšívaná  košieľka... A ešte dlhá zdobená sviečka, po ktorú boli obaja už  spoločne pred pár dňami s Bellou v kláštore a matku predstavenú spočiatku priviedli do rozpakov a potom skoro k potykaniu si, keby sa nebola rýchlo spamätala.

  Sestry ju vyrobili ručne a mal pocit, že do nej vpísali, vryli a vložili všetko, čo ich matke predstavenej porozprávali o septembrovej exkurzii a čo im ona, iste s kadejakými regresnými, ale bohabojnými a ľúbivými odbočeniami pri tom rozprávala. Aj keď to, čo teraz držal v ruke, ako finálny výsledok ich činnosti – kus vosku v tvare filigránsky zdobeného valca,  na pohľad boli len listy, stonky a klasické symboly viery...

  Iste, keď ju dnes zapália, bude rozprávať...o tom bol sväto-sväte presvedčený. Nie, nerúha sa. Pravda, je pravda..

  A oni dvaja s kráskou budú hľadieť do plamienka a tiež uvidia sami seba, dvoch naoko ešte cudzích ľudí, ktorým sa nitky života začínali spletať práve tam, pri jaskyni, v svetle ohníka a hnusného čaju, čo navarila tvrdiac, že je bylinkový.

  Bude mať zas holé kolená a trápne nepraktické remienkové sandálky a bude sa tváriť, že jej vôbec nie je zima a on sa bude ostýchať požičať jej bundu aj  potom, ako spolu uvidia umierať slnko a do tmy noci budú svietiť len ich slová...o všeličom možnom, aby nimi zahovorili to, čo sa už chvíľu predtým počalo a chcelo silou-mocou ďalej rásť...

  Zrodil sa zázrak... menom život. 
  Ich, aj Ashley a jej bábätka.

  Teraz sa v tom plamienku črtala tá drobná detská tvárička, ktorá tu bez nich vôbec nemusela byť a vďaka ktorej tu možno stoja aj oni.

  Spolu.

  Vedľa seba.

  Ako pár.

domiceli

Mr. Gold ŠTVRTÁ II. 128. kapitola ZAPÍSANÉ

ŠTVRTÁ

128. kapitola

Zapísané...

      

    Spomalene pritakávala obrovskej knihe, ktorú kvôli váhe pridŕžala skoro tesne pod nosom. Tisícky miniatúrnych písmeniek na tenulinkých stranách v niekoľkých stĺpcoch, trápili už hodnú chvíľu jej umne vyčesanú hlavu.

  - Takto vyzeráš staršia. – nadvihla jednu nozdru praktikantka a s chuťou si odlupla z ploskej kukuričnej placky, až omrvinky z nej vyprskli na kopu papierov, na ktorých práve stolovala a niektoré sa zelektrizované zachytili o obrovské sklá jej obrovských okuliarov.

  Márne sa ich snažila sfúknuť,  len sa zachveli, ale držali ako besné.

  Ignorovala ju. Nie, že by sa jej to nedotklo, alebo sa s tým stotožňovala, ješitnosť si stále chovala, ako malé rozmaznané decko vo svojom dospeláckom tele, len nemala potrebu riešiť momentálne svoju vizáž. Vysoko vyčesaný drdol s niekoľkými újdenými prameňmi bol aspoň na prvý pohľad výsledkom snahy o dovzdelávanie sa tesne pred ústnymi, aj keď šlo len o oklamanie nepriateľa. Ako v prípade, že si nasadíte okuliare a myslíte si, že vám to tiež pridalo na inteligentnom výraze...

  - Som netušila, že sa dá maturovať aj z nábožka. – zarypla do nej aj do placky zas mladá znudená žena, dešifrujúc podľa hrúbky, čo za knihu to Bella drží v náručí.

  Napriek tomu, že maturita sa už opierala jedným plecom o futrá školy, veľa študentov totálne ignorovalo školskú knižnicu, so študovňou vrátane.

  Ani ona neštudovala na skúšky. Vlastne len na takú prvú, životnú, kde vystúpia spolu, pred verejnosťou, dokonca v kostole... ako pár. Neoddeliteľný pár. Pár krstných rodičov.
  Z chodby bolo počuť kroky. ...že by nejakí stratení štúdiachtiví?

  - Keď nejde hora k Mohamedovi, tak...tá tráva bola asi slabá...- ozvalo sa z vchodových dverí. -

  Knihovníčke zabehla suchá placka, ale pár buchnátov jeho „nežnou“ päsťou medzi lopatky, donútilo ju zmeniť trasu. Vypľutá skončila medzi omrvinkami na excerpčných lístkoch.

  - Dnes je tu teologické popoludnie, alebo čo, vážení? – pozerala raz na Bellu s Bibliou a zas na Golda s pokrútenou frazeológiou z iného náboženského súdka.

  Bella zas s hrôzou zazrela, spomenúc si na inkriminovaný čaj, čo mu asi stále neschádzal z mysle. Alebo skôr to, čo sa dialo potom...

  - Je príjemné vidieť ti v očiach, že ma tiež rada vidíš...- zalichotil šeptom jej prekvapenému výrazu z formácie pichachu a spol. netušiac, kde sú už v tom okamihu jej myšlienky presunuté.

  Dospelá, nedospelá, zahanbila sa.

  - Dosť ťažká literatúra pre osemnástku. – zhodnotil Bellin knižný výber.

  - Neverte tomu, táto nemá ani tri a pol kila. Ja som bola raz na výstave a tam bola jedna...- rozohnila sa naolovrantovaná knihovníčka.

  - Verím vám, nenechávajte sa rušiť, lebo kukuričné placky, či čo to vstrebávate, sú riadne svine. Už teraz vám natrhli kútiky úst...to bude štípať...- zabrzdil jej prednášku, ale nespustil oči z Belly.

  Automaticky si obe zhrozene siahli na pery a ich kútiky.

  - Mala som len jednu. – ospravedlňovala svoje gesto.

  Zato druhá sa rozbehla kdesi von, hľadať toalety so zrkadlom. Presne to potreboval.

  Zneužijúc situáciu, že sa nemá ako brániť, kvôli objemnému nákladu „ťažkej literatúry“, dovolil si viac, než bolo slušné. Jeho ruky si dovolili. Ruky, aj pery...Treba skontrolovať, či je to s tými inkriminovanými kútikmi všetko v poriadku. So všetkými...

  Radšej rýchlo odcúvala, nebezpečenstvo návratu všetečnej praktikantky bolo stále priveľké.

  - Prečo si prišiel? – otočila sa mu chrbtom a snažila sa obriu knižku vtrepať späť do police.

  Miloval vrchné police a jej sotva stošesťdesiat útlych centimetrov a krajčírkin nedostatok látky na jej blúzky i sukne.

  - ...sme sa predsa dohodli, že len víkendy budeme spolu, cez týždeň bude pauza...musím zmaturovať a dokázať otcovi, že som zodpovedná. – sťahovala si vykasané sako a zakladala za ucho z drdola vypadnuté pramene, aby zamestnala ruky, ktoré mali už-už iný plán. Absolútne kontraproduktívny ku všetkým vypovedaným predsavzatiam.

  Nahlas nasal vzduch a pomaly ho vypúšťal. Keď sa minul s ďalším nádychom spustil.

  - Nenávidím všetky tie sprosté dohody, na ktoré som sa dal tebou nahovoriť, napriek tomu, že boli mojím nápadom! ...a nemáš to aj tak na papieri! Vyhlasujem ich za krivoprísažné a tým pádom za neplatné! A basta. – obraňoval právo svojich šiestich zmyslov na jej osobu, ktoré mu bolo medzi pondelkom a piatkom upierané.

  - Nerúhaj sa, čaká ťa spoveď! Kedy si bol naposledy? – pohrozila mu prstom, kým ho dezertéra nezabodla kdesi do vlasov za jeho krkom, aj s ostatnými z pôvodného transportu „dobrovoľne odsúdených na zdržanlivosť“.

  - Spoveď?...- vykrútil ústa. – Odkáž otcovi Tackovi, nech si na mňa rezervuje týždeň-dva pred krstinami...Snáď to bude stačiť. – vážne dodal a pridal ďalší hriech.

  Iba taký maličký. Nežný. Takmer nehmotný...

domiceli

Mr. Gold - ŠTVRTÁ II. 127. kapitola JA VIEM...

ŠTVRTÁ

127. kapitola

Ja viem...

      

    Snažil sa črepy udržať v jednej ruke. Dvere za Bellou buchli len pred pár minútami a on už stihol rozbiť ovládač od telky aj jej zababranú šálku. Porezal sa na nej, tak sa rozhodol vyvŕšiť sa na úbohej keramickej mŕtvolke dvojnásobne. Plechový smetiak stane sa navždy jej hrobom.

  Tak asi nie...

  - Som pochopila, čo si mi tým chcel naznačiť. – ozvalo sa spoza kríka, čo robil smetiaku doslova krovie.

  O tom pochyboval, ale teraz už chúďa šálku začínal tak trochu ľutovať.

  - Nežartoval som...- zaklamal a črepy sa mu začali od nervozity premiestňovať po dlani.

  Pozrela na neho a perami jej začalo cukať. Nemať plné ruky, objal by ju.

  Lenže Bellu ani nenapadlo odklopiť vrchnák z odpadkového koša, aby  mohol. Chcela sa rozprávať, nie ocucávať. V poslednom čase mala pocit, že ich vzťah je nastavený na stíšenú komunikáciu, hoci hlasitosť si zachováva intenzitu uragánu aj  trenie je tak naakumulované, že začína hádzať iskry a strhávať všetky drôty vedenia.

  Zrazu mala strach, aby neskončili v absolútnom tichu a tme takých veľkých, že ani hmat im nepomôže opäť sa nájsť.

  - Viem, čo ti prekáža, Bella. – pozrel na ňu, ale obratom radšej vrátil oči črepom. - Som starý pes, čo sa odmieta učiť nové kúsky...- pomrvil rukou, čo mu už tŕpla v kŕči. – Tak dlho som bol sám, zvyknutý na monotónnosť dní aj nocí, na priestor, kde mohla bujnieť moja sebeckosť, vzťahovačnosť a zavýjanie na celý neprajný svet som bral ako prirodzenú formu sebahygieny a zrazu...prídeš ty a snažíš sa môj život upratať. A čím dlhšie si pri mne, tým viac mám hrôzu z toho, že sa vstrebe to, čo sa do mňa cez teba vrylo a prídem sám o seba, o všetko, na čo som si za tie roky zvykol...a všade budeš iba ty... už teraz si všade TY! ...a ty potom zrazu...raz...možno...iste...odídeš a ja?!... A čo ja?! Zostanem uprostred ničoho, prázdny, sám, opustený, odvrhnutý s ničím v hlave, v rukách, v celom svojom vnútri, čomu by som bol pánom...- hrmotal črepmi. - ...preto sa niekedy bránim...jedovatými poznámkami, ťahmi, ktorými sa pokúšam vystavať si aspoň paraván, kde ty nemôžeš a...potom za ním kňučím...a rozbíjam šálky. – pozrel jej priamo do očí.

  Krútila záporne hlavou.

  - Toto všetko viem a nevadí mi to. Milujem ťa. Aj za tvoju vzťahovačnosť, sebeckosť, namyslenosť, otrlosť aj  dvojzmyselnosť vo vyjadrovaní...za majetnícke sklony a skony k poučovaniu. Za občasnú drsnosť a priamosť, za výbušnosť a akčnosť, za otvorenosť a úprimnosť... v neposlednom rade. – pchala ruky do vreciek džínsov, ako to len hlboko šlo, aby sa tiež na neho nevrhla a neprilepila sa ako sasanka o morský vrak. - ...a aj za to, že nevyhodíš moju rozbitú šálku, ale ju spolu zlepíme a spravíme z nej kvetináč, do ktorého nasadíme rozmarín. A keď z neho bude riadny kríček, taký velikánsky,  že sa z neho budú dať vyrobiť pierka pre všetkých pozvaných svadobčanov, tak si ťa vezmem. – vážne prikývla, ale oči jej zas hrali šibalskými ohníčkami.

  - Nestačia dvaja svedkovia? – skúsil vyjednávať o veľkosti kríka.

  - Buď veľká svadba, alebo žiadna! – kládla vlastné podmienky.

  - OK, v domove dôchodcov podpíšem reverz a nechám sa nejakým statným, zdravotnou poisťovňou prideleným, ošetrovateľom na ňu priviezť. -

  - Priveziem si ťa sama! – žmurkla. – Robím si už autoškolu...- pochválila sa.

  - To aby som v najbližšom čase nechodil okolo obrubníkov...- mrmlal si popod nos a potiahol hlavou dozadu.

  - Ty mi neveríš?! – pristúpila bližšie a on vedel, že nenaráža na jeho poznámku, ale na všetko, čo sa ich dvoch týka.

  - Bojím sa...- priznal a ona vedela, že nejde o jej šoférske "schopnosti".

  - V tom prípade mi musíš dovoliť zostať stále s tebou a vždy, keď uvidím tento hnusný zamračený, namosúrený ksicht, vyprosujem... nie, vyžadujem si právo veta! –

  A iba stáli a nechávali vzduch vsiakavať im do buniek spolu s pocitom spolupatričnosti, ktorú nikto nenaruší...

  Ilúzia.

  - Vy už ste zas späť, slečinka?! –ozvalo sa od smetného súkmeňovca opodiaľ.

  Bella zdvihla prst, aby ju nechal odpovedať.

  Právo veta... Rozmýšľal, prečo a kedy vôbec podpísal túto nielen obojstranne, ale všetkosmerovostranne nebezpečnú  dohodu. Je neskoro...

  - Ale, kdeže! Ja som vôbec neodišla! Len si odskočila po lepidlo! Viete, hádzali sme po sebe riady a teraz ich musíme polepiť. Ide predsa obed! – chytila Golda za voľné zápästie a ťahala späť do domu.

  Natrčil k susede druhú dlaň plnú črepov,  ako dôkaz a naoko zúfalo sa tváril, že sa mu dnu nechce, ale musí...

  Nepočítali s tým, že o pár minút im zazvoní s trpaslíkom  s odbitým uchom v náručí, vraj,  keď už lepia, aby aj tohto jej chudáka dakus dali do pucu.

  Polepení už boli v tom čase až za ušami, aj bez lepidla...

domiceli

Mr. Gold - ŠTVRTÁ II. 126. kapitola AŽ - AŽ...

ŠTVRTÁ

126. kapitola

Až-až...

      

    Znechutene sa dívala na kožku, čo sa jej vytvorila na kakae. Čaj už neriskovali.

  Ponaháňala ju prstom po hladine a po kúskoch, ako na škripce povyťahovala a poprehadzovala cez okraje šálky.

  Zhrozene sa na ňu díval. Na šálku, ktorú si predstavil o pár hodín, keď sa ju bude snažiť zbaviť prischnutého, zrazeného povlaku. Už vie, prečo niektoré gazdinky považujú umývačky riadu za druhý najlepší vynález po žiarovke. Prvenstvo hlúpej žiarovky tiež celkom nepochopil, ale nemal čas sa vážnejšie zamyslieť, vidiac ju, ako sa ukazovákom snaží zo dna vypitej šálky vydolovať nerozpustený kryštálový cukor.

  Po prstoch jej stekajú posledné, už trochu topením zaoblené kryštáliky,  zafarbené na hnedo, nestíha ho olizovať. Natŕča prajne dobrôtku  aj pred neho.

  - To je z celého toho najlepšie!...- vyplazí naň nadôvažok mlsný jazyk.

  Ako málo stačí k detskej radosti. Zvedavo nakukol do jej šálky, či sa s ňou bude ešte dlho babrať, alebo vymyslia kultúrnejší program na nedeľu.

  - Chceš mi veštiť z dna?  Myslela som, že sa to robí len z kávovej usadeniny. – pritlačila k nemu svoju ubrýzganú šálku a čakala odpoveď.

  - Podľa tohto, čo  tu vidím, sa aj ty o chvíľu usadíš...-  začal vážne.

  - Figu vidíš! – vymotala dlhé nohy spod seba a šmátrajúc za mikrovlnkou vydolovala odtiaľ jeho okuliare a s láskou mu ich nasadila, prejdúc zámerne prstami po celej tvári.

  Rýchlo si ju prichytil a usadil na kolená, pretlačiac pred ňu paže, nadvihol šálku a s odporom si obaja prezerali mazance na nej.

  - Usadená už som. Čo ďalej? – zamotávala sa pomaly do prameňa vlasov za jeho uchom.

  Nadšený dvakrát nebol, onen prst umučil už kožku na kakae a vybrakoval dno od skrytých zásob cukru, teraz sú na rade zrejme jeho posledné zvyšky nešedivých vlasov.

  „Odvahu, korienky, moje. Odvahu. Budeme sa brániť... Ani sa nepohnem!"

  - Myslel som, že sa budeš musieť rýchlo vydať...Aúuuu!!! ...to boli moje vlasy! Živé! – odtiahol od nej hlavu a zatlačil dlaň o skalpovanú kožu.

  S pootvorenými perami hľadela na neho, nevediac, o čom točí. Niekoľkokrát otočené nechtiac v tom šoku vyšklbnuté vlasy videla omotané okolo svojho ukazováka, ale...

  - Sľúbili sme Ashley, že jej pôjdeme za krstných rodičov malému, či nie? A rodičia, to je muž a žena, čiže manželia...- mračil sa, lebo bolesť za uchom nepoľavovala.

  - Manželia?! ...Ty mne ideš niečo hovoriť, že nie som dnešná?! – vychŕlila na jeden dych, zaprela sa o stôl, vstala a presadla si do dostatočnej vzdialenosti od neho, ako do azylu.

  Tak, pravdupovediac...ako očakával úplne inú reakciu. Skôr, že zmäkne, roznežní sa...dojme ju to...vyhŕknu slzy...bude sa  po ňom siapať a šemotiť kadejaké romantické kravinky...a on bude mať robotu jej svoj nie vážne myslený žartík s ponukou na sobáš diplomaticky vytĺcť z tej peknej hlávky.

  Vyšklbávala zo stojanu kuchynské utierky s takou vervou, že sa chudák nestačil otáčať na svojej štíhlej drôtenej nožičke. Vyložila, čo našla v nose, hodila to na stôl a pritlačila roztvorenou dlaňou.

  „Boh ochraňuj moje vlasy, ak sa v nich zas bude chcieť pohrabať...“ zazúfal si.

  - Asi si dlho nebol na nedeľnej hitparáde v našom kostole?! Však?! - ...nahla sa k nemu. -  Krstný rodič musí mať všetky náležitosti ohľadom vlastného krstu, svätého prijímania a birmovky na poriadku, ale nikde sa nepíše, že musí byť ženatý a vydatá...-

  - Ale môžu...- pokúsil sa znova navodiť romantickú atmosféru.

  - Mám osemnásť! – preľakla sa.

  - Na dieťa ti je to dosť a na manželstvo nie?! – vstal, odniesol šálky do dresu, vrátil sa k stolu, nadvihol jej dlaň a medzi dva nechty nadvihol polepený provizórny kapesník, odložiac ho do smetného koša. Jedovato zaklapol dekel.

  Viac nepovedal nič. Odišiel.

 

domiceli

Mr. Gold - ŠTVRTÁ II. 125. kapitola IBA...

ŠTVRTÁ

125. kapitola

Iba...

      

    Izba bola stále prehriata a chrbát zabalený zimomravo v pyžame nejavil známky prebúdzania sa... Pomaly neveriacky nadvihla prikrývku. On bol fakt v pyžame! Pripadala si pri ňom akosi zvláštne improvizovane. Tak zvláštne, úplne nahá, dokrčená, strapatá, bez make-upu v masívnej posteli s obrovskými vyrezávanými čelami v barokovom štýle, v návliečkach, síce úplne snehobielych, ale dizajnovo, ako z muzeálnych zbierok.

  Fajn motív na trochu gýčový dobový obraz. Hýbala iba očami, aby majiteľa tohto depozitného skladu, čo zrejme vykúpil výpredaj rekvizít národného divadla náhodou nezobudila a zachytiac naivný pohľad dreveného bucľatého anjelika vo vzore na čele postele, už sa fakt zhrozila nevkusu scény aj spálne.

  Vyšuchla sa, čo najopatrnejšie a v šere sa obzerala po nejakom prijateľnom zvršku. Vo dverách poodchýlenej kúpeľne ležal na zemi jeho župan. Satén...Nie, čistý hodváb!

  Mala za to, že už muža s ktorým nejaký ten čas zdieľa lože pozná, ale o prekvapenia tu stále nebola núdza. Popravde, doteraz ju zaujímalo len tých pár metrov štvorcových s perinami, ale život nie je len o...ako by to vyjadrila, aby to nevyznelo dehonestujúco, vulgárne ani sprosto nízko?!

  Zamyslí sa nad tým neskôr. Teraz má hlad.

  Len dúfa, že si nepečie chleba sám z vlastnoručne dopestovaných plodín niekde vzadu na záhrade a má doma aspoň normálnu kávu. Zo supermarketu. Ten sypaný čaj včera bol tiež podozrivý...Sypaný...s názvom „Nič si z toho nerob...“ Asi si vygúgli, čo za ingrediencie obsahuje. Alebo sa mu rovno pohrabe v kredenci a nájde z neho obal.

  Pousmiala sa. Vrátila župan podlahe. Ľahúčko ju pohladil, prevaliac sa ešte tlakom protivzduchu v niekoľkých zvlneniach, kým stíchol a splynul s pokojom rannej spálne.

  Cestou pozbierala svoje veci a navliekala si ich na seba v poradí, v akom jej prišli pod ruku. Na spodné prádlo sa už len zamračila a narvala ho vrecka bundy.

  Otočiť zväzkom kľúčov nevydalo bezbolestne, ale dom neodpovedal, tak zmizla za dverami.

  Sychravé ráno zaštípalo ju na tvári. Chýbal podkladový krém, make-up, aj štruktúra dostala včera v noci zabrať...Prešli ňou zimomriavky a na chvíľu oľutovala, že z teplej postele vôbec vyšla.

  Ale hlad je hlad.

  - Nebodaj nám pán profesor podľahol nejakej pliage?! ...keď si na nákupy donáškovú službu objednal?...– ozvalo sa spoza plota.

  „Ja ti dám „pliagu“, ty stará morka!“ zalapala po vyrazenom dychu Bella s papierovým vreckom plným  ešte teplých žemlí.

  - Veru podľahol... Trikrát, pani susedka, chudáčik! Predpísali... mu... ticho, teplo, tekutinu aj tíšenie bolesti...- vykladala, prežúvajúc medzi to jednu z raňajkových cerálnych, odporne zdravých žemlí.

  - Jáááj... a vy ste to živočíšne teplo, však, slečinka?! – zaprela sa suseda o latky plota aj do Belly.

  - Ale čoby! Ja som tá „pliaga“! Idem ho doraziť! – otvorila si zadkom dvere a zadkom ich aj pribuchla, nedbajúc na to, že „chudáčika podľahnutého“ môže prebudiť.

 

  Nemôže.

  Z kuchyne sa ozývalo cinkanie lyžičky o šálku.

 - Ak sa budeš snažiť nanútiť mi ten včerajší čaj s prímesou marišky, ďakujem, pri živote som už dosť! – stopla jeho nadšenie, že ju zas vidí, zhmotnené v úsmeve.

  Znehybnel, zvážnel, preložil si jej výčitku a s natrčeným prstom a dvoma kolmými vráskami cez čelo vyrazil oproti kredencu, šmátrajúc cestou po čomsi vedľa mikrovlnky. 

  Na pokrčenom vrecku miniatúrnymi písmenkami stálo presne to, čo práve počul, medzi zoznamom ďalších, zvláštne znejúcich bylín. Okuliare mu našťastie ostrý nos udržal pred vypleštenými očami.

  Bella stojaca s rukami vbok prísne prikyvovala.

  -  Prečo sa mi zdá, že toto tu celé je len divadielko?- neveriacky pozrela zboku.

  - Myslíš historizujúci štýl mojej vily, pripomínajúci kulisy?! – strkal čaj späť do útrob kredenca a okuliare za mikrovlnku. – Fakt som netušil, čo je to zač... ale, tak preto boli všetky baby, ktoré som kedy ponúkol, bez zábran...Vybalil to ešte Neal z batohu, keď sa sem nasťahoval, ako príspevok na chod domácnosti...Mohol som predpokladať, že to nebude s kostolným riadom. – ospravedlňoval sa, škrabkajúc sa v začínajúcom strnisku. 

  Radšej prehodil výhybku.

 -  To sú čerstvé rožky?! – zasvietili mu oči.

  - Žemle...- zamrzelo ju, že netrafila jeho obľúbené jedlo.

  Všimol si to. Podišiel k nej.

  - Neraňajkovávam, srdiečko. Ale kvôli tebe som ochotný zmeniť všetky svoje zlozvyky. – vzal jej tvár do dlaní a hoci čakala, že ju pobozká, iba na zhlboka nadýchol chladivej vône, čo so sebou priniesla zvonka.

  - Prestaneme sa nacieďať čajom s mariškou a...skúsime to bez nej... -  začala klásť podmienky, kým si to náhodou nerozmyslí.

  - Teraz hneď?! - zhrozil sa. 

  - Sľúbila som to cestou tvojej susede! – zdvihla Bella ruky dlaňami nahor.

  - ...ale to sa už asi tak nenasmejeme, ako včera...-  doložil skoro nešťastne.
    "...alebo...práveže, hej..." - doplo mu.

domiceli

Mr. Gold - ŠTVRTÁ II. 124. kapitola DO TRETICE...

ŠTVRTÁ

124. kapitola

Do tretice...

      

    Až ticho predsiene povolilo jej výdych.

  Presúval sa rýchlo, ako doma. Kľúče, kabát, topánky, svetlo, vrecká na saku, mobil, doklady, sako, svetlo...mala pocit, že ju akosi fyzicky neregistruje, alebo paradoxne vníma ako prirodzenú súčasť svojho domu, dobre, dobre: domova a nemusí sa už správať ako vyšponovaný hostiteľ.

  Aj tak sa tak správal. Stará škola.

  - Spravím ti čaj alebo kakao? – zahol do kuchyne, ale v okamihu sa z nej zas vyklonil so šibalskými ohníčkami v očiach. – Dieťa nie! – žmurkol. – Nejaké tie ingrediencie by sa síce našli, ale....Zabudni! – namieril na ňu prst.

  - Fuj, si už horší ako Ruby. – vyzúvala sa, pokojne upratujúc aj jeho topánky, aby sa trochu zamestnala a zamyslela.

  - Neprovokuj, lebo dnes zostaneš nasucho, drahá...- doznievalo z kuchyne.

  „Tak toto teda nie! Vyprosuje si takéto zaobchádzanie a vyjadrovanie a nechutné dvojzmyselné narážky  a vôbec!...“ vysoptila zatiaľ len v duchu

  Zastala si ostentatívne opretá o veraje a  s rukami na znak protestu skríženými na prsiach spod zamračeného obočia pozorovala, ako sa morduje so sypaným čajom v snahe natlačiť ho do sitka a nie po celej kuchyni.

  Zarazilo ho ticho. Pozrel jej smerom a hrdo – urazene sa dvíhajúcej brade odpovedal pokútnym úškľabkom, spokojný, že trafil presne a teraz môže spraviť posledný ťah a zatiahnuť sľučku.

  Ani si nevšimla, ako nenápadne sa doslova skokom presunul k nej a prichytiac si ju rukou vnorenou do vlasov vzadu za temeno zajal perami jej ušný lalôčik a striedavo ho láskajúc jazykom i zubami šepkal...

  - Z teba sa stáva nymfomanka, kráska, keď všetky moje slová prekrúcaš do tejto polohy...a ja chudák som ťa chcel len napojiť čajom, aby si nezostala „nasucho“...- pritlačil sa jej perami za ucho, až cítil zrýchľujúci sa pulz. - ...tak kto je tu potom „horší ako Ruby“?...-

  Ok, ok, bude lepšie prehrať bez komentára – kontumačne. S týmto chlapom v slovných bitkách nikdy nemá šancu siahnuť si na vavrínový veniec. Prišla o zelený, zrejme sa kvôli nemu bude musieť vzdať aj tohto. A to je jedna z vecí, ktorá ju na ňom fascinuje. Má navrch.

  -  Raz ti to aj tak vrátim. – precedila mu kdesi do zápästia.

  - Dvakrát, prosím...- otočil sa k nej chrbtom a odkráčal späť k dresu, nechajúc ju na pochybách, na ktorej z vĺn teraz pláva.

  Dala by ruku do ohňa za to, že práve narážal na posteľ, ale stiahla ju „popálenú“ zas späť, vidiac, ako v rukách, s utierkou prehodenou cez predlaktie, spôsobne, ako dobrý čašník,  drží „dve“ šálky objednaného pariaceho sa nápoja.

  Zošpúlila pery. Musí sa ešte veľa učiť.

  Po druhom raze podoprela sa o lakeť. Napadol ju oxymoron, ako môžu byť jeho ostré črty, na ktoré sa práve s úľubou díva, také mäkké, narážajúc na letmý úsmev a chvejúce sa viečka, za ktorými doznievala orgazmická dohrávka ozveny  práve docvičenej skladby.

  Najradšej by sa na neho vrhla a rozhodila mu hneď a zaraz celé orchestrisko. Z lifestylových časákov však dobre vedela, že to páni tvorstva neznášajú a potom, po tom potrebujú ...pokoj.

  Rešpektovať či nerešpektovať?

  - Neberiem nijakú antikoncepciu. – povedala nakoniec rozhodovania pokojne.

  Vyšvihol sa do polosedu zapretý o dlane a bolestne zavyl zvrtnúc sa k nej.

  - Chcela si čaj, nie dieťa?! – potriasol hlavou. – Preboha, Bella! Žijeme v dvadsiatomprvom storočí. Tebe nikto nepovedal, že...došľaka...jeden sa tu spolieha na spolužiačkovskú formu osvety, ale ako vidno, vy dokážete myslieť... respektíve nemyslieť!... – v tvári mu hrali všetky možné nástroje, ale noty boli momentálne rozhádzané kdesi v hľadisku.

  Hľadela na jeho neutíchajúci výstup spod spola privretých viečok, spomalene pokojne zakladala ruky pod hlavu a nechala svoje mladé prsia, hoci o  momentálnych štvorkách Ashley mohla jej hruď iba závistlivo snívať, zimiť sa pod prívalom jeho mrazivých poznámok.

  - Som...iba žartovala. – zadrela v jeho krátkej pauze.

  Dirigentská palička švihla ovzduším a všetko razom stíchlo.

  - 1:1 , drahý pán profesor. Som dobrá žiačka...- prevalila sa na brucho a spokojne sa rozosmiala do podušky.

  - Za toto o chvíľu odvisneš! – zachytila nad sebou a nemusela sa namáhať s dešifrovaním, ktorému orgánu to ráčilo patriť. Pocítila to priveľmi jasne.

  - ...pozornosť podniku?! – neodpustila si sarkastickú poznámku pred hlbokým...nádychom.

domiceli

Mr. Gold - ŠTVRTÁ II. 123. kapitola DVAJA...

ŠTVRTÁ

123. kapitola

Dvaja...

      

    Za presklené lietačky ich aj tak nevpustili. Komando ďalších sestier nerešpektovalo priepustku recepčných, ale na doprosovanie, Ashley aspoň ohlásili.

  Pritláčajúc mäkké papuče, akési plyšové tlamy neidentifikovateľného zvera, o liatu podlahu, opierajúc sa jednou rukou o stenu, druhou strčenou takmer po lakeť vo vrecku fialkového županu  pridržiavajúc si spodok stále uboleného brucha, pomaly sa k nim presúvala spolužiačka. So zvláštnym, smutno-krásnym úsmevom na vyčerpanej tvári.

  Hoci porodila už pred pár dňami a jej telo bolo mladé a v jej veku aj pripravené, predsa len, krehká konštrukcia, vystresovaná neprajným okolím znášala pôrod dosť zle.

  Videla mu za vráskami, že v tom ohavnom vyprašivenom, iste erárnom  župane, čo sa poobtieral už o desiatky rodičiek z celého mesta a papučiach  z pyskov anglických boxerov si svojvoľne drzo predstavuje ju. Striasla sa a keď sa ju pokúsil nenápadne prichytiť za studené prsty, vyšmykla sa mu a skryla dlane pod pazuchy. Zneistená tým, že netušila, ako sa k tomu stavia.

  - Vyzerá taká krehká, ako z cukru. – prilepila Mulan svoje žlto-snedé ruky o sklo a ešte viac prižmúrila oči.

  - Hovorí sa: ...z hovna zlepená, moja! – opravila ju Ruby a škrabkala sa za uchom, hľadajúc tam asi niečo, čo by ju donútilo usmievať sa aspoň z diplomatických dôvodov.

  - Ste trapky, baby! – zahamovala ich Emma a hoci si pramálo pamätala z onoho dňa a dní po ňom, k Ashley nepociťovala súcit, ani ľútosť, práve naopak, bola na ňu hrdá, tak, ako bola pred jedenástimi rokmi hrdá na seba za privedenie potomka na svet.

  Ale tieto tomu aj tak neporozumejú...Zbytočná námaha.

  -  A nie, že sa jej budete pýtať dajaké debiliny! – prízvukovala im preventívne.

  - Ako čo napríklad? - naivne sa k Emme otočila Aurora, mysliac svoju otázku smrteľne vážne, poznajúc sa detailne, že jej mozog iste vloží do rečového centra niečo dobre trápne a nevhodné.

  - No, či to bolelo a koľko hodín sa zvíjala v kontrakciách, či sa roztrhla, či ju zašívali, či jej dávajú horúce metadonové injekcie, aby prestala krvácať, či ju nemuseli po zašití cievkovať a nemá zahnisané zapálené bradavky ...-

  - Drž hubu! – drgla jej Ruby do ramena, druhou rukou podopierajúc práve omdlievajúcu Auroru.

  - Tak nech sa opýta, ako udrží vložku medzi nohami bez gatiek! – uzavrela urazená Emma.

  Gold sa vystrel a zažmurkal do strán, či niekde nie je dáka voľná myšia diera. Pochopil, že návšteva prvorodičky s tlupou jej kamarátok zrejme nebol najšťastnejší nápad a pevne veril, že sa s Bellou k nemu a jeho obsahu, nebudú viac vracať.

  Neušiel však. Hlavne nie Ruby.

  - Sklapnite, lebo chudákovi pánovi profesorovi sa už dnes z vašich blbých rečí nepostaví...- triasla hlavou ako baran pred útokom.

  No, nepomohlo mu to veľmi, cítil sa ešte trápnejšie.

  Teraz myšiu dieru hľadala aj Bella.

  Našťastie Ashley už pri dverách vysvetľovala službukonajúcej sestričke, že bude vonku len dve minútky a prikyvovanie slečny v čepci zrejme znamenalo, že o chvíľu sa dotasí s mrnčiacim balíčkom vyzdvihnutým z izby pre novorodencov.

 Ruby sa konečne vyškerila od ucha po ucho. Mláďatká ju vždy fascinovali a bolo jedno či ide o tuleníka, hrošíka, malú ondatru, alebo Ashleynho syna.

  Od radosti zatlieskala a zopár dievčat sa fakt vážne zamyslelo, či to po nej majú zopakovať, keď sa konečne otvorili dvere a pretiahla sa cez ne zvláštne, akousi zmesou mlieka a kamiliek voňajúca mladá žena.

  - Božinku, nestojkajme tu, Ashlinka, poď si niekde sadkať, chúdiatenko moje. – vrhla sa okamžite na ňu úslužná Aurora.

  - Drbká ti, dievčatko?! – usmernila ju Ruby.

  - Jáj, ty nemáš gaťky, však?! – skormútene sa zatvárila Aurora v roli chodbovej hostiteľky, na čo Ruby s Emmou skoro vybuchli do rehotu.

  Našťastie ju Ashley brala tiež s rezervou.

  - Nejde o to. Nesmiem ešte sedieť a štichy dosť pichajú...navyše o chvíľu vám donesú ukázať maličkého a potom musím ísť kojiť. Strašne ma už bolia prsia. Mám ich ako dva balvany, pozrite...- bez zábran odklopila časť županu a hrdo ukázala svoje naliate pýchy, s bradavkami ako gombíky, teraz väčšie ako tie Ruby.

  Konečne niečo, čo sa aj triednemu na návšteve páčilo, napriek tomu, že to zostalo skryté za anjeličkovou, vpredu až po pás rozopínateľnou erárnou košeľou.

  A potešilo ho aj to, ako sa Bella neovládla a v jej pohľade jeho smerom zračila sa očividná žiarlivosť. Ješitné ego mal pofúkané, už túto návštevu dajako v zdraví prežije.

  Bla-bla-bla...reči sa niesli chodbou obaľované chichotom, potom bolo ťuťuli-muťuli, však je len sladučký a dojaté spolužiačky, pevne rozhodnuté rodiť buď hneď zajtra alebo nikdy, sa pomaly porúčali. Treba urýchlene ísť rozchodiť dojmy a najlepšie v babičkinom bistre zapiť pojmy ľadovým čajom s nejakou tou tajnou, pocit ženského údelu povzbudzujúcou ingredienciou.

  - Baby, už musím...- snažila sa ich rýchlo vypoklonkovať aj ubolená Ashley. – Pán profesor, môžete ešte vy, na chvíľočku? – pribrzdila len Golda.

  Pozrel prekvapený. Bella začala cúvať, ale Ashley stopla aj ju.

  - Viete, chcela by som vás...vás oboch o niečo poprosiť. Som veriaca a ...tento hriech mi moja rodina zrejme nikdy celkom neodpustí...a ja by som chcela, aby malý mal...skrátka...pôjdete mu za krstných rodičov? – usmiala sa placho. – Veď ho mám...len vďaka vám dvom... – doložila vážne.

  Prikývol a rýchlo sa spamätal, vytasiac svoj darček z vrecka kabáta.

  - Nepravý drtený losos...nezabudli ste...- zašepkala a uvoľniac si jednu ruku spod maličkého,  oblapila ho okolo krku, silno sa k nemu z vďaky pritisnúc.

  Cítil aj cez perinku teplé krehké telíčko svojho budúceho krsniatka a zostal tak nejak namäkko.

  Odtiahol sa a zdvihol jej bradu.

  - Toho „pravého“ pre oboch, musíš nájsť ty. A ty to zvládneš, Ashley! – prešiel pohľadom po spokojnej zmraštenej tváričke drobca stiahnutého v perí a so stisnutými perami zachytil očami Bellu. Ako vždy na pokraji dojatia...

  Je taká nežná, zraniteľná a...moja!

domiceli