Rumbelle - ZRKADLENIE 9. kapitola MY...

RUMBELLE

Zrkadlenie

nadviazanie na ff HVIEZDNY  ŠUM

9. kapitola

My......

     Bolo by romantické napísať, že... „Svitanie ich našlo schúlených v náručí...“ , ale v skutočnosti to bolo smetiarske auto, čo sa ešte za tmy teperilo popred vilku so svojím typickým hrmotom, blikačkami a vulgárne nadávajúcimi pracovníkmi technických služieb, ktorým sa nejaké to vrece zas rozpadlo v ťarbavých, s chvatom makajúcich rukách, čo chceli čím skôr oblapávať grog v bistre u babičky.

  Aj on cítil, že ak si rýchlo nevytiahne ruku spod jej lopatiek, naskutku mu odumrie, ak sa tak ešte nestalo, lebo ani mravčenie už necítil.

  Jedinou kompenzáciou mu bol pohľad na jej profil mierne od neho odvrátenej tváre a detailný pohľad z vtáčej perspektívy na sektor hrudník a priľahlé okolie... Nádherný hornatý horizont. Mal sto chutí zmapovať po jednotlivých vrstevniciach celý povrch až k vrcholu.... Ku všetkým možným vrcholom...

  Ešteže odmietal obhadzovať svoje gauče háčkovanými dekami či inými nevkusnými rárohami, takto ju mohol prikrývať iba svojím vlastným telom, prípadne dychom a jej tenkou košeľou, ktorej na nič nebolo dosť a sympatické z nej boli iba ak diery...

  - Tak sa pýtaj...- zaznelo tlmene, akoby si sama sebe rozprávala zo sna, ale otázka, čo zaznela, bodla oboch priveľmi hlboko.

  Až po chvíli natočila k nemu tvár a pozerala na neho boľavo a unavene.

  Nemal dostatok odvahy sa pýtať. Nedokázal by ju zraniť. Ani slovom už nie...

  Radšej sa nahol a nežne prikladajúc pery k jej tvári, upokojoval ju týmito takmer nehmotnými dotykmi, dúfajúc, že čokoľvek mu musí povedať, budú teraz, keď sú na to dvaja, vedieť zdolať.

  - Vravela, že mi chce iba pomôcť...a na oplátku...-

  - To som mohol tušiť! – vzopäl sa s rukou na čele predstaviac si všemožné katastrofické scenáre , kvôli ich spoločnej, nie veľmi priaznivej minulosti, o ktorej kráska zrejme nič netušila.

  - Posadila sa tiež a pokúsila sa skryť nahotu, ale uvidiac jeho potmehúdsky všeobjímajúci úsmev, zahalila sa iba do rumenca a oprela tak trochu diplomaticky  tak, aby nič nevidel.

  Aspoň ju objal a prechádzajúc znovu objavenou rukou, čo už "rozchodila" tŕpnutie, po jej chrbte, hľadajúc cestičku medzi hustými vlasmi čakal, čo mu povie za jóbovú zvesť.

  - Chcela, aby som jej pomohla...nájsť znovu rodinu. Jej rodinu. Zdala sa mi úprimná a taká smutná, akoby aj ona niekoho stratila...- odmlčala sa po chvíli kráska.

  Zamračil sa.

  - Vravela, že maličká je u nej, je v poriadku, ale najskôr musíme nájsť teba, aby...asi aby sme ju mohli mať tu, v tomto zvláštnom svete.- nedopovedala určito, lebo sama nerozumela dôvodom.

  Zhrozil sa. Začínalo mu dochádzať, že Belle je len úbohým, veci neznalým sprostredkovateľom, len volavkou, aby sa dostala k nemu a ...

  - Maličká...- začal nástojčivo, ale zháčil sa.

  Odtiahol si ju od hrude a pozorne sa zahľadel do jej očí.

  - Neboj sa, srdiečko. Mám stretnutie s ňou. Nedovolím, aby jej ublížila...len...- nevedel ako to oznámiť, ale tušil, že musí.

  Pravda bola v tomto prípade dôležitejšia.

  - Obávam sa, že maličká nie je v poriadku. Ak si ty tu a v hrudi ti bije srdce, ona...Pochybujem, že sa Snehová kráľovná dostala do blízkosti môjho podareného otca a ešte viac pochybujem, že by sa dostala k jeho srdcu... k maličkej srdcu. – sťažka prehltol a výraz tváre mal bolestný. - Je iba jeden spôsob, ako ju udržať pri živote bez neho...- stíchol.

  Nechápavo na neho pozerala.

  - Ona...ona je snehová kráľovná?! – zhrozila sa po chvíli a vytrhla sa mu z objatia. – To znamená, že maličká, ak je u nej, tak... - koktala, prevracajúc s hrôzou z poznania, kdesi hlboko v mozgu dávno zabudnuté stránky kníh, čo kedysi prečítala.

  Radšej ju rýchlo zas objal, aby sa nemusel pozerať na jej bolesť.

  - Hlavne neplač! Nesmieš plakať! Ani ty, ani ja! Nesmie sa nijako dostať k našim slzám, inak je...- cítil ako v jeho náručí prikyvuje, aj to ako stíska pery do seba a bojí sa mu povedať, koľko toho už vyplakala.

  Tušil to. Chápal ju. Nehneval sa na ňu za slabosť...

  Predpokladal, že ONA slzu Belle, už dávno má a teraz jej chýba iba tá jeho, aby...

  - Ja nebudem plakať! Nikdy! Moju nedostane...- šepkal jej do vlasov a nevedel, ako sa rýchlo dostať von, predo dvere...

   Ulica bola zas tichá. Ani svitaniu sa nechcelo povypĺňať ešte jej zákutia.

  Nad kopou miniatúrnych čriepkov skla, na ktoré včera, v šoku nad znovu objavením krásky, premenil šálku s vodou a rozsypal po schodisku, stála vysoká postava celá v trblietavom bielom odeve. Pozorovala črepy a hýbala nimi. Triasli sa jej okolo volánov sukne, až na jeden. Na pohľad rovnaký, ako ostatné, a predsa iný.

  Usmiala sa a natiahla ruku k nemu.

  - Človečie telo je také bezbranné. Tak ľahko ho čokoľvek dojme... až k slzám. Vďaka, Regina, za túto tvoju ohavnú kliatbu. U nás v Začarovanom lese by som si iste tak ľahko neporadila... – s ustupujúcou tmou ustupoval do stratena aj jej smiech.

  Zostal po nej len povlak pokrytý snehom na chodníčku z vilky.

domiceli

 

 

Rumbelle - ZRKADLENIE 8. kapitola VIEM...

RUMBELLE

Zrkadlenie

nadviazanie na ff HVIEZDNY  ŠUM

8. kapitola

Viem......

     Opatrne ju ukladal na komplet rozbordelovaný gauč, ľutujúc teraz všetky útoky na nebohé vankúšiky, stratené kade-tade v útrobách obývačky.

  Bledá, dýchala trhano, ale riasy sa jej chveli, čo značilo jediné: preberá sa. Aj zaváhal, či odskočí pre pohár vody, ako sa v takýchto prípadoch činilo, aj si uvedomil, že je to hlúposť a utíšený smäd neuhasí prapríčinu stavu. Ani jeho, ani jej. Samotného ho chytal závrat a prudké rozpínanie sa srdcového svalu tlačilo mu do hrdla akúsi pachuť pripomínajúcu agóniu a avizovalo mozgu, že ho čaká práca.

  Ozaj... Teraz mu doplo. Nielen otázka, ako to, že žije, ale kombinácia logicky nezodpovedateľných pozastavení sa, ako to, že  je tu a prečo v takomto stave?!

 Chvejúcou sa rukou, čo sa márne snažila chlácholiť a dodať kráske pocit bezpečia, prechádzal jej po bokoch tváre, uhládzal vlasy, bral medzi prsty jednotlivé pramene a rozkladal ich po látke poťahu, dúfajúc, že je dostatočne jemná a vhodná na odpočinok, ktorý očividne potrebovala.

  Až teraz si uvedomil, v akom zúboženom stave je. Akoby pešo putovala tisícky míľ. Ale roztrhané, kde tu zafúľané a vyprašivené šaty, ani strapaté vlasy a dopraskané pery, neubrali jej na pôvabe, skôr naopak, učinili ju krehkejšou, zraniteľnejšou a pre neho o to nádhernejšou.

  Vidiac, že má viečka stále zatvorené, dovolil si prejsť rukou k hrudi. Nie, teraz sa nehodlal kochať jej prednosťami. Zaujímalo ho niečo iné. Pomaly pritláčal dlaň na stred hrudníka a ťahalo ho, priložiť si i ucho.

  Nemusel tak učiniť.

  Pohýbala sa a pokúsila sa posadiť, pridŕžajúc si jeho naklonenú hlavu pred hruďou, aby ju v okamžiku, kedy už sedela, pritisla si sama k prsiam, obkrúženú pažami a hlavu zložila na tú jeho...

  Počul ho. Počul ho jasne. Búchalo jej v hrudi...

  - Ty žiješ... – zopakoval ticho dojatý, akoby sa mu z rečového centra vymazali všetky ostatné vyznania.

  Pritakala mlčky.

  Odtiahol hlavu a začal myslieť na praktické veci. Urobí pre ňu čokoľvek. Všetko. Bude si vážiť každú sekundu, každú milióntinu sekundy jej prítomnosti.

  - Pripravím ti kúpeľ. Osvieži ťa. Čaj...hej, čaj... bylinkový...pamätám si tvoj recept naň. Idem a...pripravím ti lôžko a... - vstával z kolien, na ktorých doteraz kľačal, trochu nesvoj, trochu roztržitý, nepripravený.

  Pokývala záporne hlavou.

  - Zostaň...prosím. Už nikdy ma nenechávaj samú. - zašepkala.

  Všetky myšlienky na praktické veci sa razom rozplynuli a na čítačke zostala svietiť jediná. V niekoľkých variáciách. 

  Objímaj ju...Bozkávaj...Dotýkaj sa jej...Miluj ju!

  Natiahol sa k jej tvári a pritiahnuc si ju zozadu za krk, dychtivo sa dotkol jej popraskaných pier. Zabudol na nežnosť, na chvenie, na jej krehkosť a zraniteľnosť...Neriešil jej stav. Pre neho za každých okolností bola dokonalá. Nezáležalo, či je načančaná v zlatoháve, alebo zničená, fyzicky pokorená, v rozdriapanej košeli.

  To jej vôňa ho privádzala do extázy, Jej hebkosť elektrizovala a zrýchlený dych naštartovával v ňom zas raz predátora.

   V okamihu, kedy pocítil, že mu vášeň smädno opätuje a malichernosti ako únavu a vyčerpanosť či zúbožený stav svojho tela hádže za hlavu, povypínal v mozgu všetky spoje, týkajúce sa reality a zostal mu jeden jediný.

  Ona! Ona ako zdroj jeho energie. Ona ako stelesnená túžba... Ona ako bytosť, s ktorou chce splynúť v jedno a nič už nebude dôležitejšie, spásonosnejšie a krajšia ako: ONA.

  Nenechal ju, aby sa rozhodovala, nedal jej slobodnú vôľu, nedovolil sa zdráhať a s úžasom sledoval, že nič z toho ani nechce. Poddávala sa nedočkavejšie a náruživejšie ako si vôbec stíhal priať a poháňaná vlastnou sebeckou túžbou po ňom, prijímala jeho drsnosť, vracajúc mu naliehavé dotyky, bozky i objatia nástojčivo a žiadostivo.

  Bola tu a chcela ho rovnako, ako on ju.

  Konečne cítil pod rukami telo, ktoré mal hlboko zapísané vo všetkých ryhách toho svojho.

  Zdala sa mu taká horúca po tých neduživých dňoch samoty, až mal chuť pootvárať všetky okná dokorán, postŕhať z oboch všetko zbytočné šatstvo a ľadovému zimnému povetriu darovať čosi z tej plamennej horúčkovitosti, aby zaplnil celé mesto šťastím, ktoré ho zrazu postretlo...

 ...že už nie je len úbohý, poľutovania hodný mizantrop.

 ...lebo miluje! Miluje ju!

domiceli

Rumbelle - ZRKADLENIE 7. kapitola NEPRIZNANÁ

RUMBELLE

Zrkadlenie

nadviazanie na ff HVIEZDNY  ŠUM

7. kapitola

Nepriznaná......

   Pozakopával aj o to, o čo sa prakticky zakopnúť ani nedalo. Cítil sa zrazu ako cudzinec vo vlastnom dome. Obraný o všetkých päť zmyslov súčasne. Skrátka, necítil sa tu už bezpečne...

  Ten kvázi „bezberiérový“ prístup do jeho vily, ktorý jej umožňovala mágia, ho vytáčal do nepríčetnosti a gauč v obývačke bol viac ako nepohodlný! Aj opierky, aj epedá, aj vankúše, poťah, štruktúra, tvar...všetko!

  Strhol sa, vstal hore zadkom a zliezol z neho prapodivným spôsobom, švacnúc najbližší vankúš späť o gauč a keď chudák odletel pri odraze, bez súcitu doň kopol.

  Vyštartoval do kuchyne, zaútočil na chladničku a nenájduc v nej aj tak nič tekuté, odtočil aspoň točku a chvíľu sa díval na zúrivo tečúcu smršť vody do výlevky, kým si uvedomil, aký je vlastne nemožný, vyklepaný a smiešny.

  Zastavil vodu, potom ju opäť pustil, nabral do šálky a díval sa na hladinu, kým v jeho nervozitou sa trasúcej ruke, neprispala. 

  Mal v úmysle udržať tento zdanlivý pokoj.

  Zaklonil hlavu a chcel vytesniť všetky myšlienky.

  Vypol svetlo, zakopol o prah. 

  Zahrešil a netušiac ani sám  prečo, neriešiac to s rozumom, vôľou ani logikou, namiesto spätného chodu do obývačky, zamieril k vchodovým dverám.

  Stlačil kľučku, trhol nimi a pocítiac sviežosť nočného povetria, oprel sa lopatkami o veraje. Zhlboka nasal vlhký vzduch, čo sa okamžite pustil do olizovania jeho spoteného tela.

  Natiahol ruku, aby ho zachytila kamera a rozsvietila svetlo nad dverami.

  Zapraskalo, rozbzučalo sa, ale poslúchlo. A bzučalo ďalej...

  V momente sa okolo neho začal život zvedavých nočných múr, motýľov a kadejakej  okrídlenej pliagy.

  Zamračil sa. Teraz bude minútu čakať, kým sa zas vypne a on bude mať pokoj...Aj tie úbohé tvorčeky ho dnes vytáčali. Iritovali. Obťažovali...

  Odvrátil radšej hlavu.

  Pár okamihov predtým, než bezpečnostné svetlo alarmu zas vyplo, zazdalo sa mu, že na spodnom schodíku niečo, prípadne niekto sedí. Akási amorfná kôpka.

  Bezdomovec? Feťák? Zblúdilá duša pod vplyvom alkoholu.?!

  Mal by sa konečne naučiť zamykať aj vonkajšiu bránku.

  Spravil krok vpred, aby svetlo zas zareagovalo.

  Kôpka sa pomrvila a vytiahla sa z nej hlava, čo sa opatrne otáčala za svetlom, v ktorom sa zablysla svojou belobou a vystrašenými, žmurkajúcimi očami odvyknutými od svetla.

  Pohľady sa im spojili.

  Šálka s vodou mu v ten moment vypadla z ruky a rozpleskla sa na desiatky kúskov.

  Postava sa zas v prvom okamihu obranne  schúlila do klbka, akoby sa chránila, ale po chvíli odhodlane, pripravená na všetko, pomaličky vstávala a narovnaná, spustila ruky pozdĺž tela a otočila sa rovno k nemu.

  Mal pocit, že mu zoskratovalo telo. 

  Nedokázal sa ani hnúť...

  Rečové centrum odpojené...

  Mozog definitívne skolaboval...

  Jediné, na čo sa zmohol, boli dve šokom vyhĺbené kolmé vrásky nad koreňom nosa a ešte trochu rozochvieť spodnú peru.

  Zvnútra mu všetko kričalo, pýtalo sa, volalo, ale jedine pravá ruka sa odvážila napriamiť a dotknúť sa...preludu. Ilúzie. Fatamorgány. Predstavy. Nástojčivého priania a tajného sna v jednom.

  Zachvela sa a dívala na jeho nervózne prsty, klopkajúce jej po paži, kým sa nezakvačili hore na ramene a nepritiahli mu celé telo, ako zmagnetizované k nej.

  Obkľúčil ju ramenami, pritlačiac tvár do jej vlasov  a zhlboka nasal vôňu, ktorá ho začínala prebúdzať.

  Bez slova mu ovila ruky okolo tela a pokojne vydýchla namiesto neho.

  Prehrabal sa k jej tvári a opatrne, ako škrupinku skryl ju v hniezde dlaní, rozkmitanými zreničkami vstrebávajúc každý detail jej dokonalej krásy.

  - Ty žiješ...- vyslovil po chvíli s plačom na krajíčku.

  Odpovedala mu tichým, trochu plachým úsmevom.

  Silne prižmúril oči, ale rýchlo ich zas otvoril, aby sa uistil, že sa mu nesníva

  Bola tam! Belle...láska stelesnená v jej mladom tele. Opäť živá, vyžarujúca teplo, nehu a... je tu! V jeho náručí. Opäť jeho...milovaná, milujúca.

  - Belle, Belle, Belle... nedokázal prestať šepkať, bázlivo prechádzajúc  prstami po jej vlasoch, po čele, po lícach, perách...všetko chcel obsiahnuť jedným jediným dotykom. Keby to len šlo.

  Jej zoslabnuté telo sa však zakymácalo a vysilené poryvmi, strácalo nad sebou kontrolu.

  Zachytil ju do náručia a pritisol k sebe, ako poklad, čo mu práve zoslalo nebo.

  Z toho sa však len kde-tu začínali spúšťať prvé vločky tohtoročného snehu.

domiceli

 

Rumbelle - ZRKADLENIE 6. kapitola BEZ POZVÁNKY...

RUMBELLE

Zrkadlenie

nadviazanie na ff HVIEZDNY  ŠUM

6. kapitola

Bez pozvánky......

   Chvíľu mal pocit, že je čas na ľadovú sprchu. Ale to slovo ho samé o sebe iritovalo. Navyše mal vodu vo vani dávno napustenú, dokonca s pridaním levandule,  práve naopak,  na upokojujúci kúpeľ. Dávno..., v tom bol ale ten problém!

  Ponoril ruku do masy vody, aby uvoľnil štupeľ a nechal ju – iste vychladnutú, odtiecť.

  Zasyčal od bolesti, keď na koži a takmer do špiku kosti až po lakeť, pocítil jej žeravosť.

 Zaťal druhú pod miesto, kde to už nebolelo a s hrôzou sa díval ako mu koža červenie a začínajú navierať tekutinou podliate pľuzgieriky.

  - Hups! ...že by som spätným kúzlom  neodhadla teplotu vody?! – ozvalo sa mu ironicky spoza chrbta a v odraze zaroseného zrkadla uvidel ju... snehovú kráľovnú.

  Dýchla mu zozadu ponad plece na dopálenú končatinu, aby zmiernila bolesť, a palcom mu prešla po čele, kde sa už perlili veľké kvapky potu.

  Prešli ním zimomriavky. Od hlavy až k pätám.

  - Keď si chcela prísť na návštevu, stačilo sa ohlásiť. Nezvyknem čaj pripravovať vo vani, na to tu majú rýchlovarné kanvice, drahá...- precedil medzi zaťaté zuby, pokúšajúc sa pohnúť teraz už skrehnutými prstami.

  - Pokiaľ viem, nikdy si ma sem nepozval! – zabodla mu pohľad do tváre v zrkadle a to sa roztrieštilo na milión kúskov, ledva sa stihol uhnúť, aby mu nejaké neskončili v koži. – Hups...neviem sa ovládať, keď mám v blízkosti zrkadlo... –  tvárila sa, že sa ospravedlňuje, ale vyslovila to tvrdo.

  Vedel o čom točí.

  Prešiel radšej vedľa, nevenujúc jej ani pohľad. Snažil sa zachovať rozvahu. Chladnú hlavu mal paradoxne už chvíľu. Zariadil to jej dych...

  Pomaly, zámerne sa vyžívajúc v jeho očividnej neistote, prešla za ním, okolo neho a sadla si do kresla pri posteli, po jednom odhadzujúc z jeho opierok jednotlivé, vyzlečené súčasti  dnešnej garderóby.

  - Staromládenectvo ti akosi nepristane...- nadvihla kútik úst.

  - Prišla si riešiť môj rodinný stav, alebo...- tentokrát pozrel odhodlane na ňu konečne aj sám, lebo tušil, že bude ťať do živého.

  Ruka si to už odniesla.

  - Vždy si bol o krok dopredu a ani to, že tu nedisponuješ mágiou...- urobila dramatickú prestávku, ale nemohla sa pokochať, ako bledne, lebo takýto býval vždy, tak rovno prešla k veci. - ...ti nič neubralo na prefíkanosti a automatických konšpiračných asociáciách ...si zvedavý, čo tu robíme? – usmiala sa, ale chladne. Inak nevedela.

  Strhol sa, presne, ako očakávala.

  - Toto som chcela vidieť! Po tomto som celé tie veky túžila!  - zaprela sa rukami o opierky a tie, akoby napustené vodou, následne zamrznuté na kosť, začali sa jej pod prstami trieštiť ako ľad pri odmäku. – Tvoju prekvapenú tvár! Tvoju úzkosť! Asi budeš mať poriadny fandom úhlavných nepriateľov, keď si spozornel, kto všetko sa prišiel s tebou porátať... teraz, keď si nikto! Obyčajný smrteľník! – prudko vstala a zvrtla sa, aby sa rýchlo upokojila, lebo celá miestnosť sa začínala podobať na výjav zo severného pólu, práve zasiahnutého nečakanou prudkou víchricou a ľadovou smršťou.

  Jeho smrteľné telo riadne pocítilo, že je tu polonahé a mal čo robiť, aby to ustál, napriek nepohodliu.

  Zvrátila kúzlo a otočila sa zas k nemu, akoby sa pred okamihom nebolo bývalo nič stalo.

  - Mám pre teba prekvapenie...- žmurkla.

  - ...a to všetko doteraz bolo akože čo?!...prekrútil očami. Dnes ich už zažil od nej niekoľko. Mal taký...mrazivo presvedčivý pocit...

  - To „doteraz“ nebolo nič, ver mi! – oprášila mu posledný sneh z ramena a vykrúcajúc bokmi, vyparila sa v hmle.

  Zjavila sa však v okne, ktoré si násilím otvorila, vyraziac okenice.

  - Prajem ti dobrú noc, Rumpelstiltskin... Poďakuješ sa mi ráno...Zastavím sa u teba v obchode....a ...apropó, prestaň sústavne zabuchovať dvere...snáď nechceš, aby sa sem tvoje „prekvapenie“ muselo vlúpať oknom, pretože...- nedopovedala, lebo vyštartoval oproti a zapleskol jej krídla okna pred nosom, zúrivo stiahol rolety a nadôvažok zatiahol aj ťažký záves.

  - Kašlem ti na tvoje prekvapenia! – precedil nenávistne, porazený aj tak bezmocnosťou.

  Zdola sa ozvalo slabé zaklopkanie...

  - To určite!...zabudni, drahá...! – zvrtol sa a tresol dverami na kúpeľni, aby nevidel ten neporiadok, čo po nej zostal.

  Dnes si ustelie v obývačke.

domiceli

Rumbelle - ZRKADLENIE 5. kapitola STOJ...

RUMBELLE

Zrkadlenie

nadviazanie na ff HVIEZDNY  ŠUM

5. kapitola

Stoj......

     Zrazu si uvedomil, aké ťažké je zachovať si chladnú hlavu, pokoj a rozvahu. Počas tých rokov, čo je tu, si zvykol, že mu nič nehrozí, lebo je naoko nenápadným, rovnako kliatbou postihnutým, a predsa, nepísaným vládcom mesta. Nikto ho neohrozuje, lebo jediný má záložné plány vopred premyslené a každého tu v podstate, v hrsti, nielen pod palcom... Nikto ho nemôže ohroziť...nikto z tých, ktorí prišli spolu s kliatbou. Spolu s ním...

  "Nemá tu čo byť! Kde sa tu náhle vzala?! Ako? Prečo? S akým úmyslom?!" ...Iste kvôli nemu...kvôli starým hriechom z minulosti... kvôli nevyrovnaným účtom...

  Tam je pes zakopaný!

  Bŕŕ...neznášal psov! Ich šťastný prihlúply výraz, oddanosť, poddajnosť a závislosť na pánovi. Nie, nie, nie... nemieni byť na nikom závislý! To nie! Na ženskej, na tamtej ženskej, tobôž nie!...

   Nerátal s komplikáciami. Rozčarovávali ho, znervózňovali.... Nikdy. Už nikdy. Vysporiadal sa s ňou i celou jej rodinou dávno. Svojsky...Raz a navždy. Dohoda je dohoda! Zmluva zmluvou! ...Nemohla mu byť prospešná vtedy a nemôže, nebude ani dnes... Vynechal ju, ale...

  Čas na zmenu plánu?! Teraz?! Prečo?!...Ešte nenastal ten správny čas.

  „Neznášam kríženie plánov!“ – mrmlal si v duchu, zúrivo otvárajúc zásuvky komody  v spálni, s úmyslom nájsť kdesi sviečku, kahanec, zápalky, čokoľvek, čo by mu vrátilo späť svetlo do príbytku.

  Našiel baterku. Svetielko nestálo za veľa, ale lepší vrabec v hrsti, ako holub...

  Bŕŕ...neznášal vtáky! Boli slobodné! On nie...a aj teraz mal pocit, že mu idú zakladať reťaze na zápästia, spútavať ho do okov, vrhnúť do kobky a tým mariť, zatemňovať, pochovávať jeho plány, oberať ho o to jediné, čo ho tu ešte držalo pri živote. Nádej, že raz, keď sa konečne zruší kliatba, pôjde hľadať svoje stratené deti...

  Spätil sa, otočil a namieril baterku na dvere kúpeľne. Podišiel i pár krokov. Tu niečo nesedelo. Dotkol sa rukou steny kdesi pri vypínači. Bola zas drsná, suchá, potiahnutá len niekoľkými nánosmi omietky. Nijaký ľad...Zamieril svetlo na zem. Nikde ani stopy po snehu...

  Vyfúkol nozdrami v pľúcach nahromadený vzduch a rázne vykročil.

  Mdlé svetielko zvedavo oblizovalo pásy tapiet, míňalo kusy drahého nábytku a trieštilo sa na strmom schodisku. Zúrivo mykol vchodovými dverami a pokúsil sa dobyť do plechovej skrinky s poistkami , zabudovanej po ľavej strane priedomia.

  - Všetko hrdzavé, spráchnivelé, nanič súce! Neznášam to tu! ...- vrazil päsť do plechu skorodovaných dvierok a nechajúc dvere dokorán, aby aspoň pouličná lampa osvetlila mu cestu späť do útrob vily, vnoril sa aj sám do tmy, hľadať nejaké to páčidlo, nôž, sekeru, čokoľvek, čo mu fyzicky pomôže vyrovnať sa s vnútornou nervozitou.

  Na chodníku k domu sa zjavil predĺžený tieň. Postava sa snažila našľapovať opatrne, pomaly. Tesne pred dvoma schodíkmi zastala, zodvihla hlavu dohora, premeriavajúc si veľkosť tohto obydlia. Započúvala sa i do hrmotu, čo sa ozýval z domu, akoby niekto vysýpal všetky zásuvky, trieskal dvierkami i dverami, a keď všetko stíchlo, stiahla sa za popínavý krík na boku zábradlia.

  Vrátil sa a veľkým nožom, zasunutým hlboko do ryhy v dolnej časti, snažil sa vypáčiť úbohé dvierka. Poddali. Baterkou v hrsti druhej ruky zasvietil na guču spínadiel a tlačítok a bezmyšlienkovito začal nimi hýbať. Raz dolu, raz hore, aj niekoľkokrát po sebe. Všetky dolu, všetky hore... Konečne...

  Generátor sa zas rozbzučal a po malej chvíli akoby sa rozlepili viečka očiam celého domu.

  Sťažka vydýchol, spokojný s „opravou“, hoci dvierka na skrinke s elektroinštaláciou bezmocne viseli na jednom pánte.

  Treskol nimi, aby samé zaklapli, ale neuposlúchli jeho žiadosť, otvorili sa zas.

  Zazrel však čosi nečakané. 
 V tom milióntinu sekundy trvajúcom okamihu, kedy sa dvierka vzopreli a znovu otvorili po prudkom zabuchnutí, pouličná lampa spoza chrbta osvetlila mu priestor, ktorý dovtedy dvierka tajili. A v tom priestore, ako v ráme z popínavých konárikov zjavila sa mu známa tvár... prekrásna tvár. Nežná, bledá...Tvár krásky.

  - Belle...-vyšlo mu z pier s výdychom.

  Zadrapil sa do zas otvorených dvierok, prerežúc si neopatrnosťou na stenčenom, hrdzou potiahnutom plechu pár článkov prstov, a znovu nimi mykol.

  V šuchotajúcom lístí, v spleti konárikov, však už bolo ticho a prázdno.

 Potriasol hlavou.

  - Som prepracovaný...- zamračil sa, stlačil prstami miesto pri koreni nosa a silno prižmúril. Potom spomalene, napájaný detinskou nádejou a vierou v zázrak, zas poodchýlil dvierka na skrinke...

  ...a zasmial sa vlastnej naivnosti.

  S úsmevom na perách, s hlavou sklonenou, s prstami stále zabodnutými na hranici očných oblúkov, vošiel do domu a zavrel zvnútra dvere.

  Dívala sa tým smerom ešte hodnú chvíľu a kútiky úst sa je bolestne zdvihli.

 - Rumpel...-

domiceli

Rumbelle - ZRKADLENIE 4. kapitola SKRYTÁ

RUMBELLE

Zrkadlenie

nadviazanie na ff HVIEZDNY  ŠUM

4. kapitola

Skrytá...

   Pomrvil nozdrami. Nemýlil sa. Bol to zápach rybiny a soli. Chystávali také do zásob, na zimu. 

   ...a puch mokrého piesku.

  Strhol sa a obzrel za seba, odkiaľ počul zvláštny šum a špľachot. Oči sa mu roztiahli dokorán. Toľko vody vyliatej na jednej hromade ešte jakživ nevidel. Pri kraji penila a vlnila sa, snažila sa ho dočiahnuť, potom sa zas vrátila do koryta. Obrovitánskeho koryta!

  Cúval vystrašený tým, čo videl. Kolená a dlane po zápästia sa mu zabárali do sypkého piesku, ktorý už bol, kus od brehu, uchránený od slizkých chaluhových jazykov vody.

  Hlavou mu prebleskli posledné slová, čo začul z úst starenky prv, než ho zelený vír stiahol do svojich útrob.

  - Zem-nezem... -

  Strhol sa a obzrel za seba, odkiaľ počul zvláštny šum vody a špľachot...

  Bude asi treba vymeniť bojler. Všetko tu starne, opotrebováva sa...zadíval sa na svoje do pol pása odhalené telo, akoby tiež patrilo k inventáru starobylej vilky na periférii mesta.

  Hodvábna, kvalitná košeľa, ktorú si práve vyzliekol a len tak, v sede na pelesti lôžka premŕval v prstoch jej tvrdý, čierny golier, mu vykĺzla z ruky. 

   Zostali len prázdne dlane...

  Myslel práve sa snehobiele plátno, najobyčajnejšie z obyčajných, trochu drsné a škrabľavé, bez límcov, bez zlatých manžetových gombíkov. Na svoje ňou čerstvo opraté košele, čo mu viali kedysi na dvore, na moment, keď ich ešte polosuché a prevoňané čerstvým vzduchom zvešiavala, aby sa jej ľahšie hladili a oni s Bae doberali si ju nenápadne vystreľovanými stružlinkami pri strúhaní budúcich praslenov, čo sa jej zamotávali medzi  vlny vlasov... 

  ...ako sa nimi opatrne predieral, naoko vyslobodzujúc kúsky drievok, až ku koži...ako sa chvela, prekvapená vlastným, pod jeho dotykmi,  práve nečakane prebúdzajúcim sa telom...ako sa jej tajil dych a mihalnice kreslili na líca odpovede...

  Ako váhal, či jej vziať tvár do dlaní a...

  Zostali len prázdne dlane...

  Stiahol prsty do päste.

  Ovial ho chlad a prekvapilo náhle ticho.

  Vaňa ešte nemohla byť plná. Vodu nemal kto zastaviť...

  Otočil sa...

  Otočil sa.

  za chrbtom sa mu črtal les. Hustý, nebolo skrz neho vidno. Ale bol to les. Les poznal.

  Nestačil však vstať na rovné nohy, keď ho bolesť prikvačila späť do prachu piesku.

  - Kapitán, aj tu je jeden ten zmätok! – zdrapila ho čiasi obria ruka za rameno a ako mača z košíka vytiahla hore, až mu nohy kolenbali kus nad zemou.

  Darmo sa metal. Muž bol silný a jeho rehot zaľahýnal v ušiach.

  Vzkypela v ňom však náhla zlosť a prebudil sa pud sebazáchovy.

  - Pustite ma! ...Nič som vám neurobil! – zvolal, hoci sa mu hlas trochu  lámal.

  Ozval sa ešte silnejší smiech, dokonca z viacerých úst naraz.

  Pod bradou mu pristálo čosi chladné a dvíhalo mu hlavu dohora. V prižmúrených očiach vyvrátenej už hlavy si všimol menšieho muža s prísnym, pozorne si ho premeriavajúcim  pohľadom.

  - Zabite ho, smrada! – zatlačila sa mu chladná vec do hrtana, takmer mu vyraziac dych.

  - Môj tatko sa vám pomstí! ...Všetkých do jedného vás premení na...na... - nevedel si zrazu spomenúť na vhodný artefakt.

  Smiech znovu zosilnel.

  - A ktože je tvoj tatko? Nebodaj kúzelník z krajiny OZ? Alebo takto teraz nazývate, vy odporné pijavice, svojho patróna Petra Pana?! Odkedy má nové srdce, neni tu s vami rady, koľko guráže ste nabrali, podagra krpatá! – natočil si ho k tvári chlap, čo ho stále držal za kabátec nad zemou.

  - Rumpelstiltskin! – zasyčal z posledných síl, cítiac už pod rebrami čepeľ noža.

  Všade sa rozhostilo hrobové ticho. Všetci zamrzli. Zamreli, zadívali sa smerom k práve odchádzajúcemu kapitánovi, ktorý tiež ustrnul a prudko sa otočil.

  Muž vypustil svoju korisť a tá sa mu zviezla pod nohy. Z kútika pier začal vytekať pramienok krvi...

  Zakrvavená čepeľ v druhej ruke piráta sa  roztriasla a obrovitánsky chlap cúvol s očami vypleštenými od hrôzy.

  - Ká...ká...za...za...li ste...zabiť... – jachtal, akoby sa kapitánovi ospravedlňoval.

  Kapitán Hook mu však  nevenoval pozornosť. Zohol sa k chlapcovi, z ktorého pomaly vyprchával život.

  Svetlo v kúpeľni podozrivo blikalo, kým nezaiskrilo a poslednýkrát, vyprsknúc zopár svetelných výbojov, nezamrelo úplne, spolu so všetkým osvetlením v celej vile. Vyrazilo poistky.

  - Dočerta, aj so starinou! - zahromžil. - Nič tu v tomto sprepadenom svete bez mágie nefunguje, ako by malo! – zamrmlal a jedovito trhol dverami na kúpeľni.

  K nohám sa mu zosypal závej snehového poprašku. 

  Skúsil sa zachytiť verají a nájsť za nimi vypínač, ale ruka mu skĺzla po úplne zľadovatenom povrchu.

  Zhrozil sa, ustúpil o pár krokov, striasajúc z bosých nôh vločky čerstvého snehu, akoby tu bol práve pred okamihom napadal.

  Záporne krútil hlavou, spomenúc si na to, čo zažil dnes pred východom zo záložne.

  Teraz mu to došlo. ONA je tu... prišla až teraz...a priniesla so sebou ...zrejme i mágiu!

  Až teraz sa skutočne preľakol.

  V tomto svete, bol totiž obyčajným človekom.

domiceli

Rumbelle - ZRKADLENIE 3. kapitola TICHÁ

RUMBELLE

Zrkadlenie

nadviazanie na ff HVIEZDNY  ŠUM

3. kapitola

Tichá...

   Starý majster sa spokojne usmial, zodratým palcom prihladil špáru  v práve zasklenom okne a porúčal sa.

  Sedeli mlčky, dívali sa cez novú tablu skla von a vidiac len prázdnu sivastú oblohu, skúšali prijať jej pokoj. Nešlo to.

  - Chceš odísť, však?! – spýtala sa a neprestávala mrviť prsty v lone starká.

  - Musím ju nájsť. – odpovedal jej a zahryzol si do jazyka, aby neprezradil viac, hoci mal nutkanie pýtať sa a pýtať, lebo sa mu zazdalo, že táto dobrá žena vie viac, ako si pôvodne mysleli a stretnutie s ňou asi nebola až taká náhoda.

  - Viem. Čaká ťa dlhá cesta a mal by si sa pripraviť... - stále nedvíhala zrak z lona. - ... ja som nikdy nenašla odvahu, aby som sa na ňu vydala... – dopovedala tajomne.

  Nerozumel jej, ale mal plnú hlavu svojich vlastných starostí, tak sa radšej ani nepýtal. Aj tak by jej asi nevedel pomôcť. Je len chlapcom...

  - Neviem, prečo ste s maličkou ušli od rodičov, ale teraz už neverím, že sú mŕtvi. Však mám pravdu?! – až teraz zodvihla zrak a pozorne sa na chlapca zadívala. – Poznám tvojho otca. Veľmi dobre poznám...aj ONA ho pozná a obávam sa...bojím sa, že maličká bude nástrojom JEJ pomsty. Viac ti povedať nemôžem...  – doložila, vstala a podišla k starému kredencu, niečo v ňom pozorne hľadajúc.

  Keď sa k nemu otočila a niečo skrývala v dlaniach, skôr, ako mu to podala, skúsila ospravedlniť svoje správanie.

  - Mala by som ti poradiť, aby si sa vrátil k otcovi a spolu...by ste mali šancu, poraziť ju a získať späť maličkú. Ale... nechcem ublížiť ani JEJ. Možno mi raz všetci odpustíte, uveríte, že som nemohla konať inak...- nadvihla vrchnú dlaň a pod ňou sa zaleskla fazuľa.

  Veľká, biela, priesvitná fazuľa, čo dokáže otvárať portály.

  - Môžem sa premiestniť tam, kde je maličká! – zasvietili chlapcovi oči nadšením, ale starká záporne pokývala hlavou, nechala dopadnúť fazuľu na zem a keď sa rozkrútila a tajomný zelenskastý vír, ktorý Bae už dôverne poznal, zrýchlil svoje otáčky, zašepkala slová, ktoré nečakal...

  Sťažka vystúpil k vchodovým dverám svojej potemnelej vily. Vydoloval kľúče, odomkol. Z opatrnosti postál, ale nepočujúc žiadne zvláštne zvuky, nezacítiac nič podozrivé, vošiel a zamkol zvnútra na niekoľko západov.

  Prešiel chodbičkou a zahol do prvej izby. Zažal starú secesnú lampu a vo svetle jej rôznofarebných lupeňov, tvoriacich tienidlo, čo razom tlmene rozkvitli a dali miestnosti dúhový povlak, prešiel dookola pohľadom po starožitnom nábytku, zastanúc pri jednom, jedinom predmete za sklom v rohu starobylého sekretára.

  Otvoril presklené dvierka maličkým kľúčikom z vnútorného vrecka saka, opatrne vybral šálku s odštipnutým kúskom na boku prasklinky a poláskal ju bruškami prstov. Tvár mu zmäkla a ruky sa triasli, keď ju nežne pokladal na jej prioritne vyárendované miesto v strede poličky, aby vzal do rúk miniatúrny portrét v oválnom rámiku, čo ležal  vedľa nej.

  - Dobrý večer, Kráska...- prihovoril sa mu, akoby tieto slová šepkal do ucha onej žene. – ...neuveríš, čo sa mi dnes stalo...- rozprával tým istým tónom, usmievajúc sa na obrázok, občas prejdúc po jeho povrchu niektorým z prstov.

   Rozprával dlho, nevynechávajúc žiaden detail dnešného dňa, dokonca sa vracal a dopovedával, hoci to boli vskutku malicherné, ničím významné maličkosti.

   - ...a potom, keď som sa po tie spadnuté kľúče zohol, zrazu mi do nosa udrela vôňa. Prekrásna vôňa! Tá najkrajšia vôňa na celom svete... – oči sa mu zaleskli. -  Neviem, kde sa tam náhle vzala, ale blahorečím osudu, že mi ju aspoň na okamih priniesol späť, asi ako fatamorgánu, alebo tak nejako... – zamyslel sa s letmým úsmevom na perách.

  Zadíval sa na chvíľu von oknom, do tmavej noci, ale farba oblohy kruto mu pripomenula odtiene minulosti.

  - U nás by som veril na zázraky, ale tu nič také nefunguje, a predsa...- zažmurkal nadšene, hľadiac už zas do tváre prekrásnej ženy a rozcítil sa ešte viac. - ...myslel som, že na vône sa zabúda, ale na túto nemôžem... Ty vieš prečo... – preglgol a na okamih privrel viečka, akoby si rozpomínal... - Čierna  čerešňa, divoká malina a slivka...tuším to bola slivka. Iste to bola aj tá....a k tomu orchidea, kosatec, frézia a ...zabudol som...nie, nie, nie, počkaj! Mám to! ... bola to nočná orchidea a sladká vanilka. – otvoril oči, dvihol ukazovák a spýtavo sa pozrel na ženu na obrázku, či mu náhodou nepritaká. -  Však som uhádol, Belle...? Nikdy tú vôňu už nedostanem z hlavy...- nežne pozrel na obrázok, ale prestával ho ostro vnímať. Oči sa mu potiahli slzami. Aj keď žiadna nevypadla. Už dávno nijaká...

  Položil rámik s podobizňou späť na jeho miesto. Zatvoril dvierka, zamkol a vrátil sa späť na chodbu, aby konečne odložil kľúče na vešiačik a vyzliekol si kabát.

  Z kroka na krok vystupoval hore po schodoch, rozopínajúc si s ťažkosťami manžetové gombíky.

  Keď utíchli posledné kroky a ozval sa šum vody v kúpeľni, v skle sekretáru v rohu obývačky zjavil sa odraz ženy.

  - Maliny, čerešne, frézie...! Pch!...- striaslo ju a položila dlaň zvonka na sklo, aby skryla pod ňou šálku i portrét a držala ju tam, kým sa  nepotiahlo srieňom a námrazou.  – Moje kvety sú aj tak krajšie! – zašumelo izbou, kým postava zmizla v opare a zostal po nej len trblietavý povlak čerstvého snehu na koberci, ktorý ho po chvíli vpil, rovnako, ako sa ľadové kvety premenili v teple bytu na kvapky a tie stiekli po skle a vsiakli do priehlbiniek dreva nábytku.

domiceli

Rumbelle - ZRKADLENIE 2. kapitola STARÉ RANY

RUMBELLE

Zrkadlenie

nadviazanie na ff HVIEZDNY  ŠUM

2. kapitola

Staré rany...

   - Choď preč od toho okna! – ozvalo z úzadia, keď stíchlo praskanie podlahy pod jej pomalým, trochu už ťažkopádnym krokom.

  Dievčatko pomaličky pootočilo hlavu a prižmúrilo oči. Pery pevne zomknuté dodávali jej smutný pôvab, ale zároveň aj určitú neprístupnosť, ktorú si aj starenka ihneď všimla.

  Čo si však v tento moment nevšimlo dievčatko, bola tvár, ktorá sa na okamih zjavila v okennej table, akoby sa zhmotnila zo srieňa a námrazy, ktoré sklo pokrývali.

  Stará žena natiahla ruku a kým sa dievča spamätalo, kam mieria jej prsty, a prapodivný lúč sálajúci z nich, dolu z ulice sa už ozýval iba tlmený cinkot práve dopadnutých črepov z rozbitého okna.

  Starenka zmeravela. Ako vysvetlí dievčatku, čo sa stalo?!

  Maličká sa však pousmiala.

  - Aj tatko poznal kúzla ...ale Bae sa hneval, keď čaroval. Bae sa veľmi, veľmi  hneval...- napodobňovalo dievčatko pohyby rúk svojho otca a grimasami sa snažilo podobať sa  na neho aj  výrazom tváre.

  - Kto je Bae? – strhla sa starenka, na druhej strane sa upokojac v domnienke, že otec tohto malého stvorenia mal k nemu zrejme krásny, blízky vzťah, trávil s ňou veľa času, či tak nejak, keď si dievča pamätá hry na kúzlenie, ktorými dospeláci ľahko oklamú naivné deti.

  - Bae je Kay. – pritiahlo dieťa tváričku k pliecku, vyjdúc radšej s pravdou von, keď už brata aj tak prezradilo.

  - Snáď nie Baelfire...syn samotného...- otvorila stará žena zhrozene oči dokorán, ale nedopovedala, lebo sa pri nej zjavil rozospatý chlapec, ktorého prebudilo rinčanie skla s náhlym chladom, čo v izbietke nastal a prísne pozeral na dievčatko, ktorému vo vetre prichádzajúcom zvonka viali vlásky a chytali sa do nich vločky čerstvého, cez rozbitú tablu okna  prifúkavaného snehu.

  - Babi vie tiež čarovať, ako náš ocko! – oznámilo mu bezprostredne dievča a zúbky sa mu zaperlili v spokojnom, veľavravnom úsmeve. – ...takto natiahla ruku, vyčarovala svetielko a puk, prasklo okno a vyletelo fuč do neba! – vytrčila rúčku von oknom.

  V ten moment dnu vtiahla hotová víchrica, zosypal sa na všetko sypký, studený sneh a keď dopadla posledná vločka,  stolček, kde dievča pred chvíľkou sedelo a veselo sa usmievalo, bol zrazu prázdny...

  - Niééé...- zaúpäla starenka a klesla na podlahu s tvárou v dlaniach.

  Bae priskočil k oknu, so strachom sa nahol dolu, ale...

-   Nie, nevypadla z okna...to...ona...ona si ju vzala...- začul šepot za sebou.

  Primkol na dva západy, obozretne skontroloval stlačením kľučku zadného východu, vyhrnul vyššie límce kabáta a chystal sa skryť kľúče vo vrecku, keď mu vypadli z ruky, ktorá náhle stuhla od mrazu a nedokázala ich udržať.

  Kľúče cinkli o chodník.

  Párkrát pomrvil prstami, aby ich rozhýbal a zohol sa po ne. Boli akoby primrznuté k zemi.

  Spomalene sa narovnal a nepohnúc hlavou, len očami blúdil po okolí.

  - Kde si...?! Vylez! ...Viem, že si tu!  – ozval sa po chvíli.

  Spoza rohu sa opatrne vynorila silueta. V tme dobre nevidel, ale zazdalo sa mu, že je to niekto nízky, štíhly, asi najskôr žena. Tú aj očakával, preto sa nerozpakoval ju svojsky privítať.

  - Dúfal som, že ti naše posledné stretnutie, ako výstraha stačilo, drahá! ...alebo som bol príliš zhovievavý a mal som s tebou zatočiť ráznejšie?! – dodal, špičkou topánky kopol do kľúčov, aby ich uvoľnil z ľadu, v ktorom sa zachytili.

  Žena zastala, zrozpačitela, stiahla sa o krok dozadu, chrániac sa pred prívalom drsných, nemilosrdných slov aspoň tmou.

  - Tak sa mi to páči! Vráť sa, odkiaľ si prišla! Tu pre teba niet miesta... Toto je môj svet a ja nedovolím, aby si bola prekážkou v mojich plánoch! – zohol sa po kľúče, oprášil ich, utrel do hodvábnej vreckovky, strčil do vrecka kabátu, zvrtol sa a odkráčal opačným smerom.

  Zmizol v tme prázdnej ulice.

  Chvíľu trvalo, kým útla postava spravila pár pomalých krokov smerom dopredu, kde ju osvietilo mdlé svetielko nad zadným vchodom.

  Skrútila spodnú peru dovnútra a z oka sa jej spustila horúca slza. Pomaly, pomaličky stekala dolu bledým lícom, kým neprišla na koniec útesu sánky a neskoncovala so svojím biednym životom.

  Nevšimla si, že v letku sa slza zmenila na malý, nepatrný ostrý čriepok, lesknúci sa ako miniatúrny diamant, ktorý jej teraz ležal pri nohách.

  Ešte raz nasala ľadový vzduch do pľúc, sklonila hlavu a obrátila sa späť.

  Zmizla za rohom.

  Čriepok sa zachvel, roztriasol, rozkotúľal kúsok ďalej, až zastal pred špičkou lesklej bielej topánky. Čiasi rovnako biela jemná ruka sa poň zohla, zodvihla ho a vytiahla k tvári, aby si ho vo svetle obzrela.

  - Asi si ťa s niekým zmýlil, Kráska... s niekým, na koho nemá priveľmi dobré spomienky... s kým nemá ešte všetky účty úplne vyrovnané...ale aj to bude, aj to... – zovrela čriepok v dlani a nenávistne pozrela do tmy, kde pred chvíľkou zmizol pán Gold, tajomný majiteľ miestnej záložne.

domiceli