Rumbelle Zo života na zámku... 14. kapitola NÁVRAT

Rumbelle

kapitola 14

Návrat

    Chvíľu zaváhala, kým vôbec vykročila. Vedela, že už nesmie strácať čas, že každá premárnená minúta môže byť osudnou a nezvrátiteľnou.

    Slnko sa šplhalo na horizont, ale medzi hradbami bolo aj tak chladno. Dokonca sa zdalo, že chladnejšie ako inokedy. Pod nohami jej praskali kamienky a tento zvuk v úplnom tichu pôsobil skľučujúco, ako násilné lámanie škrupín nezrelých plodov. Vietor nešumel, konáre sa nehýbali, žiaden zvuk živých tvorov, všetko akoby náhle zaspalo, alebo sa ponorilo pod vodnú hladinu, kde už nič z vonkajšieho sveta neprenikne.

     Za ďalšou z umne vymyslených zákrut záhradného labyrintu už stála jej známa veža obrastená popínavým brečtanom a v jeho chládku ako očko na prsteni bude žiariť puk trojruže...Mal by žiariť...

    Stisla v dlani Jeho prsteň, aby skryla strach z toho, že jeho farba už bola viac svetlomodrá než ružová. To neveštilo nič dobré...

    S hrôzou pozrela na kvet. Vysoko na stonke s tŕňmi, kde malo začínať súkvetie, trónila sivastá kôpka zvädnutých lupeňov. Nemohla od toho smutného obrazu odtrhnúť zrak.

    V objatí úplne zosušených dvoch ruží, schúlený ako vyľakané dieťa v prítmí, zomieral posledný puk trojruže. Jeho dokrčené lístky, ešte trochu prepúšťali pôvodnú červenú farbu pomedzi mŕtvolné fľaky, stred smutne prosil o vodu, vzduch a trochu slnka...

    Zovrelo jej hrdlo úzkosťou. Zúfalá pozrela hore, do okien zámku, smerom k jeho komnatám, ale všade bola rovnaká tma. Okenice zatvorené, závesy zatiahnuté. Ticho. Temno. Strašidelne mĺkvo.

    Podvihla si dlhú sukňu, aby sa jej lepšie utekalo a vtom...

-         Nie ! – vykríkla.

    Dolu v tráve pod trojružou, chrbtom opreté o chladivý vlhký múr kamennej veže ležalo telo. Rozrastené brečtany ho čiastočne prikrývali svojimi dlhými konármi husto posiatymi rozložitými listami, vyzeralo, akoby bolo nimi doslova obrastené. Isto ich strhol na seba v snahe zachytiť sa ich pri páde.

-         Nie ! ...Nie ! To nemôže byť skutočné, ty nemôžeš byť mŕtvy ! Nie ! To nie ! – šepkala nešťastne z celej sily sa mocujúc s porastom.

    Chytila ho za ramená a potriasla jeho zúboženým telom. Bezvládne poddávalo sa mykaniu, bez náznakov vôle či odporu. Iba čo mu sinavá tvár klesla smerom dolu až sa vlnité vlasy dotýkali trávy a zametali zem, ako sa ho pokúšala prebrať k životu. Márne.

-         Vstávaj ! No, tak vstávaj, láska moja ! Preber sa ! Nie, ty nemôžeš byť mŕtvy ! Nemôžeš ma tu nechať samú, opustenú...Teraz, keď už sme konečne spolu... – plakala, pritískajúc si ho k hrudi.

    Dotknúc sa mu krku zazdalo sa jej, že cíti takmer nepostrehnuteľné záchvevy tepu. Zhlboka sa nadýchla. Poobzerala sa s nádejou vôkol, ale potom márne zatriasla  hlavou. Kde by tu našla pomoc ?  Bola sama. Iba ona a ON...Zachráni ho. Musí...

    Vstala, nežne ho uložiac späť do trávy. Vyzliekla si plášť, rozložila ho vedľa neho. Vyhrnula si rukávy a pokúšala sa bezvládneho dostať na mäkký zamat svojho plášťa. Po úmornom lomcovaní sa jej to nakoniec podarilo. Jemne mu ešte s láskou uložila ruky vedľa tela pohladiac každú, akoby jej to dodávalo sily.

   Vstala. Skúsila potiahnuť za kapucňu a pohnúť provizórnym lôžkom smerom k hradu. Márne. Telo muža bolo ťažšie. Jej krehké sily na to zďaleka nestačili. Znova a znova bezvýsledne  ťahala, zapierala sa, dlane mala úplne červené, doškriabané pevnou látkou.

    Bezradne si sadla vedľa neho. Rozplakala sa... „Musím to dokázať... Musím. Pre teba. Pre našu lásku. Teraz som na rade ja ! ...Sama. Vždy mi niekto v živote pomáhal. Rodičia, hlas, sestra, bez Ruby a jej priateľov by som sa nedostala z veže, bez Klobučníka nenašla spôsob vrátiť sa...ale teraz je to na mne. Len a len na mne...a ja to dokážem ...“

-         Zachránim ťa !  Láska ! Musím...Bez teba nemá už zmysel žiť...  – opäť vstala, utrela slzy.

    Nadvihla ho trochu, vložila mu malé ruky pod pazuchy, letmo sa mu dotknúc tvárou slúch a pocítiac zrazu akúsi zvláštnu silu, pohla bremenom. A znova a znova... Po kúsočkoch posúvala sa chodníkom zanechávajúc za sebou dve brázdy od jeho čižiem.

   Dlho jej trvalo, kým prišla sotva ku vchodovej bráne. Hladký mramor chodieb aspoň trochu uľahčil jej námahu, no čakala ju ešte dlhá cesta hore na poschodie, do komnát. Ale nedbala na únavu, na bolesť a doráňané ruky. Nič nebolo dôležité. Iba ON...

    Občas na malú chvíľočku zastala, pohladila ho po vlasoch či po líci, narovnala mu ruky, či tvár, aby sa mu čo najlepšie ležalo, hoci vedela, že teraz zrejme nič necíti a nevníma. Jej to dodávalo zázračnú silu, ktorú potrebovala, aby ho doniesla do bezpečia útrob hradu.

    Dvere zavŕzgali, keď ich lakťom otvorila a cúvajúc, ťahajúc z posledných síl telo, vošla do izby. Jeho izby. Tu nikdy nebola. Vždy sa starala o celý zámok, ale sem nesmela chodievať.

   Keď prešla prahom, pomaly ho uložila na koberec, čo začínal pri dverách a obrátila sa.  Všade bola iba ponurá tma. Závesy zastreté, okná zadebnené.

   Nadýchla sa a vykročila. Horko-ťažko odsunula drahé hrubé látky, rýchlo otvorila okná i okenice a vpustila dnu životodarné slnko, ktoré sa za tú dobu vyštveralo na samý stred neba a zvedavo vkĺzlo do izby, kde ešte ani ono nebolo. Ožiarilo drahocenný nábytok a doplnky. Hradný pán si potrpel na krásu a bohatstvo. To isté spravila s ďalším oknom a s ďalším. Pred posledným, presne oproti veľkej postele na chvíľu zaváhala, ale potreba svetla a tepla bola silnejšia.

    Čakalo ju však prekvapenie. Za posledným závesom, úplne rovnakým, ako tie predošlé pozdĺž celej veľkej izby nebolo okno. Visel tam obraz v životnej veľkosti...Zahľadela sa smerom hore a od prekvapenia pootvorila ústa.

-         ...ale veď... Veď to som predsa ja ! – vyšepla s úžasom.

    V strede majstrovského diela stála kráska zoči-voči svojej dvojníčke. Hľadela si do jasnozelenkavých očí, pozerala po vlnách účesu, ktorý nosila najradšej. Stála tam v žiarivozlatej róbe, ktorú jej vtedy pričaroval, keď sa zasnívala, že je na plese...Vtedy, keď ju nežne chytil okolo pása... Vtedy, keď sa jej skoro podlomili kolená, ako sa s ňou zatočil okolo celej izby a ona pocítila, že je v bezpečí jeho mužnej náruče...a už nechcela, aby ju niekedy pustil...

   Zasnená pozrela sa smerom k nemu.

    Ležal tam stále bez známok života. Slnko osvetlilo jeho tvár. Vráskavú, sivú, ešte strašidelnejšiu, ako si ju pamätala. To privreté viečka a silne zovreté pery dodávali jej strhanejší výraz. A predsa to bola tvár blízka, dôverne známa a drahá...

     Teraz nie je čas myslieť na ples a zábavu. Nežne sa usmiala a vykročila späť k nemu.

domiceli