Rumpelstiltskin - TEMNÁ CHARIZMA... 9. diel

Rumbelle

Temná charizma

9. diel

      Celý deň búchal dverami, dupal do parketách, lietal hore-dolu schodmi. Búchal po parketách, dupal po schodoch, dvere len tak lietali. Nebola by sa čudovala, keby dupe po dverách, vyvalených a von oknom lietajú parkety, prípadne aj rozbúchané schody...

  Už sa prestávala aj strhávať, len skúšala skonštatovať, či to má silnejúcu, či ochabujúcu intenzitu. Už zotrvačnosť bola však povážlivá.

  Skôr ako sa dopracovala k akémukoľvek výsledku, rozleteli sa dvere aj na jej spálni a celý zadýchaný, v rukách žmoliac kapucňu k plášťu tam stál ON. Akosi nezvykle nedbalo nahodený, strhaný, spotený. Roztržitý, celý nesvoj.

  Stál, díval sa, zhlboka dýchal a mal niečo na srdci. Zrejme.

  Zatajila dych a keby si môže prikázať, aby nezbledla zas strachom, tak to aj iste spraví. Skúsila aspoň nežmurkať vyplašene a dokonca zlepiť spodnú peru s vrchnou bez toho, aby ich zatiahla kdesi dovnútra úst, ako to mávala vo zvyku, keď bola rozrušená.

  Nahodiť úsmev si netrúfla. Ale už to, ako ho v duchu vyhodnotila a v kútiku duše aj poľutovala, že ho iste niečo vážne trápi, mu v konečnom dôsledku dodalo odvahy.

  - Budeme mať návštevu... Budeš mať návštevu...- opravil sa. – Maleficent. – dodal a chcel ujsť. Doslova ujsť, akoby sa už bol, podľa vlastného úsudku,  strápnil dosť. Spovedať sa slúžke so svojimi pracovnými náležitosťami a vôbec...Takéto nové maniere mu boli proti srsti...Tie výčitky svedomia boli pre neho novinkou.

  - Takže zase odchádzate na dlhšie a...slečna Maleficent ma bude strážiť...ak som správne pochopila vaše slová. – zopakovala Kráska svojimi slovami a sklopila oči.

  Zdalo sa mu to, alebo v jej hlase bola akási neznáma ľútosť, súvisiaca s jeho odchodom?! ...Škoda, že sa v ten moment už otočil a tak to nemohol rovno vyčítať z jej poryvov, ako to mával vo zvyku. Takto to bol iba dohad... ale príjemný dohad.

  - Nie! ...Čo si to vôbec o mne myslíš?!...Ja nemám zapotreby nechávať si svoje poklady strážiť! Mám ich dostatočne zabezpečené! ...- vyprskol nevraživo. – A... strážiť teba? Kto by sa už len na teba chcel ulakomiť?! – dodal ešte nevrelejšie, ale vidiac, ako sa strhla, oľutoval to.

  Márne. Vystrelený šíp a vyslovené slová už ani Boh nezastaví.

  - Pozvala si ju... V mojom mene... Bude to tvoja spoločníčka...- vykoktával aspoň čosi zmierňujúce.

  Až teraz sa usmiala. Spoločníčka, to znamená, že nie väzenkyňa a strážkyňa, ale doprial jej spoločníčku, aby sa necítila tak sama, keď...

  - Takže idete na dlho...- skonštatovala zároveň smutne, hoci sa aj sama začudovala, prečo.

  Nezmohol sa veľmi na slovo, lebo tentokrát si to prečítal v jej mysli, že sa jej to, že stále niekam odchádza a necháva ju samú, naozaj, dotklo. Dotýka. Dotýkalo? ...vždy dotýkalo?

  – Ja...neviem...Je to...ako to... povedať. Nikdy neberiem zmluvy, čo uzavriem, späť! Zmluva so mnou, sa nedá zrušiť! Musí sa dodržať!...-  habkal, ale zdráhal sa jej povedať pravdu. Čudoval sa aj sám sebe, že vôbec niečo ohľadom toho hovorí...

  Ako by jej asi vysvetlil, že ho v noci čaká stretnutie s Corou, ktorá mu má priniesť srdce kráľa Xaviera a tým, že na schôdzku príde, aj potvrdiť svoje rozhodnutie, nevydať sa za princa Henryho, ale spojiť svoj život s...tým JEHO!

  Mal v úmysle skryť kráľa. Odstrániť kráľa. Spraviť ho mocnejším ako ona...Zabiť kráľa. Pripraviť ho o srdce skôr, aby nedodržala dohodu... Nadopovať Henryho, aby mu Cora neodolala, omámiť ju, aby si vybrala radšej princa, vyviesť jej niečo, prečo by HO znenávidela, alebo naopak, ukázať sa jej vo svetle, ktoré by spôsobilo to isté...na nič neprišiel. Na nič, čo by dokázalo zrušiť jeho vlastnú, neuváženú zmluvu s Corou.

  - Zmluva so mnou je nevypovedateľná...- povedal nie ako hrdé motto, skôr akosi bolestne.

  - Chápem... – odpovedala ticho, nevediac ani o čo ide, ale cítila, že je to niečo, čo sa HO bytostne dotýka, s čím nie je celkom zmierený, čo možno...ani nevie práve vyriešiť, možno nechce.

  Pozrel sa na ňu mierne a nebadane prikývol, sklopiac viečka.

  – A ďakujem...za spoločníčku. – dodala s miernym úklonom a snažila sa rýchlo prejsť okolo neho von z izby, akoby sa jej tam zrazu ťažko dýchalo. Akoby sa pľúcam nedostávalo potrebného vzduchu a aj srdce jej zvieralo a ...Ušla.

  Otočil sa za ňou a díval sa, ako vlajú volániky na sukni i spodničke a pramienky vlasov, nestíhajú ponáhľajúcej sa dlhou chodbou, ale teraz zrazu nemal pocit, že sa mu vzďaľuje, práve naopak.

  Jeho vnútro sa naplnilo neznámym pocitom, že sú si bližšie...

domiceli

Rumpelstiltskin - TEMNÁ CHARIZMA... 8. diel

Rumbelle

Temná charizma

8. diel

      V odľahlej časti záhrady prerastenej popínavými kríkmi, naťahanými po stromoch, čo tvorili tajuplné prírodné zákutia, s mäkkou, slnkom ešte nespálenou trávou, skryté pred ľudským, aj JEHO okom, našla konečne pokoj a ticho, ktoré tak potrebovala. Chodievala sem aj inokedy, občas, keď nebýval doma, s knižkami, ale viac premýšľala, ako čítala.O ňom...o sebe...o nich...

  Netušila, že vždy vie, kde je a neraz ju sem tajne aj sleduje. Spolu s ňou tu sedí celé hodiny a mlčí, hoci...

  Dnes si priniesol aj karafu s vínom, sadol si oproti nej, odhodlaný opäť bez slova byť iba svedkom, ako sa jej v tieni budú dlho sušiť práve zmyté vlasy, ako jej tvár bude hľadať skulinky, kadiaľ sem prenikne slnko, aby mu vystavila svoju pleť, ešte boľavú, poznačenú jeho horúcou dlaňou.

  Mrzelo ho, že v megalomanskej ješitnej snahe predviesť sa, jej spôsobil popáleniny a bol by ich rád vyliečil jediným dotykom, ale nemal odvahu.

  Nalial si ďalší dúšok do hrdla a sťažka preglgol.

  - Nevravel si mi náhodou, že od alkoholu sa pomaly osprostieva, drahý? – spýtala sa práve prikvitnutá dračica, radšej rovnako zneviditeľnená, ako on.

  - Nech...ja mám času dosť...- zamumlal a odpil si znova, prevrátiac prázdny krčah dolu dnom, či ešte nejaká kvapka, náhodou,  nevypadne.

  Zadívala sa súcitne na neho a v najlepšom úmysle mu chápavo položila ruku na plece. Strhol sa ako popálený.

  - Môžeš dať tú ruku dolu?! – osopil sa na ňu.

  - Môžem... – žmurkla...- ...ale netrúfla som si...-  sadla si ťažkopádne k nemu, hoci sa v tom momente odsunul do bezpečnej vzdialenosti.

  - Odkiaľ si tu zase vykvasila, dočerta? ...čo som ja nejaký kliešť, aby si ma stále vytáčala?!...- snažil sa brániť si svoje súkromie a intímne posedenie s kráskou, ktoré mu síce úľavu neprinesie, ale toto sú jediné chvíle, kedy na neho nehľadí so strachom, netrasie sa, nebledne, nevyhýba sa mu pohľadom, dokonca niekedy, keď hľadí jeho smerom, ani netušiac, že tam vôbec je, vnútro sa mu trasie a vpíjajúc jej pohľad, predstavuje si, že v týchto prchavých okamihoch myslí práve na neho.

  - Vieš, aké sú rozdiely medzi vami mužmi a ženami? – položila dračica filozofickú otázku, vidiac jeho rozpoloženie.

  - Vzrušujúce...- odpovedal jej rovno, zahliadnuc, ako si povolila šnúrku na košeli a odhalila obe ramená s očividnými stopami po jeho zovretí, aby aj tie, skúpe paprsky slnka, trochu prehriali.

  - ...tak to si musel byť riadne vášnivý... tie modriny ešte chápem, prudká predohra, ale popáleniny na lícach?! ....Chceš ju zabiť?! – zahľadela sa na jej plecia i nezahojenú, pľuzgierikmi posypanú tvár, dokonca neveriacky vstala a pozrela sa aj zblízka, či dobre vidí. – Pre mňa - za mňa...ako ťa poznám, keby aj vymrú všetky ženy na svete, ty by si dva týždne len chlastal a potom si skrotil nejaké iné zvieratko. – mávla rukou a stala si nad neho, aby sa mu pripomenula, že by konečne mohla byť na rade aj sama.

  - Nedá sa skrotiť! – vyprskol doslova nešťastne a odsotil Maleficent, lebo mu zastala výhľad.

  - Takže misia „žiarlivosť“ asi nedopadla najlepšie... Budem musieť viac pohnúť rozumom...- ponúkla sa, ako dobrá priateľka.

  - Obávam sa, drahá, že ty aj keby si vzala svoj rozum do hrsti, tak budeš mať prázdne dlane. – neodpustil si.

  - Dobre, tak tu len seď a čakaj, kým ti na dvere nezaklope staroba! ...To ťa iste vylieči! Skončíš ako melón! Bruško rastie, stonka schne! ...Čochvíľa bude príťažlivosť zemská silnejšia ako príťažlivosť ženská! A ty vykapeš po meči aj po praslici! – vrátila mu. - Ja som ti chcela len pomôcť! Rozdiel medzi mužmi a ženami je totižto v tom, že my, ženy, si dokážeme porozumieť...keby tvoja kráska našla vo mne úprimnú priateľku, mohla by sa mi zdôveriť a potom by si vedel, čo jej chýba, ako sa cíti, čo potrebuje, ako to preferuje... a vôbec. – nadchýnala sa svojimi ponukami, zachádzajúc už prihlboko.

  Díval sa na ňu a nerozumel. Nebolo dňa, slova, pohľadu, ktorým by jej neublížil a ona stále stojí na jeho strane....teraz síce zas  v jeho výhľade na krásku, ale...

  - To by si ...pre mňa ...urobila?! – spýtal sa ticho, takmer pokorne.

 - Nie! ...Ty už si pre mňa vzduch! ...- rozhodila rukami a otočila sa mu radšej chrbtom, aby jej lož neprekukol. - ...tiež bez neho neviem žiť...- domrmlala ticho, ale počul ju.

  Usmial sa. S námahou, s končatinami zmalátnenými  alkoholom, vstal, podopierajúc sa o všetko dookola, podišiel k nej a objal ju.

  To nečakala.

  Vedela, že to bolo len priateľské objatie, že mozog práve podmytý vínom vyhodnotil situáciu práve takto a zajtrajšok jej všetko vráti, respektíve skôr vyvráti aj s vianočnými pupáčkami! ...  a rýchlo hľadala výhovorku, aby to tak nebolelo.

  - Ja nie som dievča na jednu noc!...Toľko času, fakt, nemám...- odsunula sa od neho, hoci nerada a dostávajúc pod kontrolu svoje rozrušenie, brnkala do volánikov a afektovane mrvila tvárou. Bola smiešna, taká nesvoja, ale bol rád, že tu je...

  - Choď už... – naznačil jej po chvíli rukou. – Pošlem ti... trebárs, akože v jej mene, pozvánku...-  vystrúhal nesmelý úsmev.

  Prikývla.

  - Nie som dutá ako pec na chleba, aby si mi všetko podával po lopate. – ohradila sa.

  Zatváril sa, že váha nad odpoveďou.

  - Drž mi palce...- poprosil úprimne.

  - To sa ti... ale... bude blbo tá pozvánka  písať... – skryla svoje do pästí, žmurkla, ako mávala vo zvyku a roztiahla ústa do širokánskeho úsmevu.

  - Maleficent?! – zavolal ešte na ňu, kým nezmizla.

  Otočila sa.

  - Čo budeš robiť, keď tebe staroba zaklope na dvere? – vrátil jej štuchanec.

  - Utečiem jej oknom, drahý!...-  nedala sa.

domiceli

Rumpelstiltskin - TEMNÁ CHARIZMA... 7. diel

Rumbelle

Temná charizma

7. diel

      Skôr ako rozopol plášť, čo by znamenalo, že sú na mieste, priklonil sa k jej uchu, svojej obľúbenej dnešnej destinácii, s podrobnými inštrukciami, podávanými zámerne sebecky pomaly, ohľadom ďalšej zastávky na ceste domov.

  Nechápala celkom, čo od nej chce, ale to sa stávalo pravidelne, vzhľadom na ich spoločné nesúrodé súžitie. Neriešila preto, nepýtala sa, prakticky neodporovala.

  Pochopila, že má zostať v utajení, neviditeľná, kým si ON niečo nezariadi, ale pochopila aj to, že ju berie so sebou zámerne, ako svedka. Toho sa obávala...

  Vykĺzol spod plášťa a zhmotnil sa.

  Miestnosť, kde práve pristáli, bola pomerne malá, celá z kamenia, iba s nenápadným okienkom, v starobylom, snáď ešte v románskom štýle, pretože hrúbka steny bola priam neuveriteľná a priezor svetla nekonečne ďaleko. Prítmie osvetľovali iba dve neduživé fakle práve zastoknuté strážami, čo sem pred chvíľkou voviedli mladú, metajúcu sa  ženu.

  Márne búchala na ťažké dvere, čo sa pred ňou nemilosrdne zatvorili a dožadovala sa lepšieho zaobchádzania, veď bude predsa budúcou kráľovnou ríše...

  Keď už kroky ozbrojencov utíchli aj na točitom schodisku sem do veže, zatlieskal pobavene a rozosmiaty sa zjavil pred ňou, pojmúc ju do okov svojich dlaní rovno za pás, až sa mu prehla v náručí.

  - Bravúrne predstavenie, moja milovaná! Si lepšou žiačkou, ako som mohol dúfať! – hádzal lichôtky a pokúšal sa trafiť jej líce aspoň jediným bozkom.

  - Ako môžeš byť taký odporne cynický! Všetko moje úsilie bolo márne! Som opäť zatvorená v tejto sprostej veži, ako na začiatku! – odtláčala ho od seba a prskala ako marcový jež.

  - Ale nemusela by si byť...- pošepkal tajomne, pozrúc sa smerom, kde stála Belle. Márne, zneviditeľnenú nemal možnosť sledovať, ani poryvy jej tváre a vôbec. A tak by rád...

  Vyriešila to za neho Cora.

  - Kto bola dnes v trónnej sále tá poblednutá ženská, ktorú si tak nežne zvieral za ramená?! – odsotila ho a dala si ruky vbok.

  „Žiarli! Táto tu žiarli! Normálne na mňa žiarli...a ako famózne...“ pyšne sa vypol.

  Neovládol sa, schytil ju do náručia s prilepil sa jej o pery. Vôbec sa nebránila, navyše si položila obe ruky na jeho ramená a ako dva hady ich posúvala až k jeho šiji, kým mu neovila celú hlavu a nepritiahla si ho ešte bližšie.

  Takmer mľaskol, keď sa od nej na kúsoček oddialil tvárou a s úľubou sa zahľadel do jej veľkých temných očí, z ktorých stále sršala nezodpovedaná otázka.

  - Moje prekvapenie pre teba, moja milovaná! – cmukol jej perami o nos, lebo pery netrafil. – Tvoja budúca slúžka, kráľovná moja...- luskol.

  Bella však zhrozená, že musela byť svedkom jeho intímneho zbližovania sa s budúcou, práve o ruku princom Henrym požiadanou kráľovnou, zabudla na dohovorený signál, aby rozopla gombík na plášti.

  - Belle! – zvrieskol rozzúrene.

  Cora zatlieskala.

  - Krásne! Čoraz krajšie! Ako vidno, tvoja kráska ťa absolútne rešpektuje! ...Navyše jej meno: „Belle!“. Chceš ma urážať? Zabudol si, kto som?! Kto budem?! Kým sa stanem?!...– založila Cora ruky na hruď a odvrátila zrak.

  Zdrapil ju za sánku a pritiahol si ju za ňu k sebe.

  Na jazyku mal kopu slov o vypočítavej úbožiačke, prachsprostej mlynárovej dcére, čo sa hrá na šľachtičnú a nemá na to ani krv, ani maniere, len drzý zobák...napočítal však radšej do desať a vyšlo z neho takmer mierne.  Ticho, s veľkým sebaovládaním sa, čo sa snažil vtrepať do replík.

  - Je mi jasné, že tvoje IQ drahá, bude skôr o intenzite kvokania, ako o inteligencii, ale mala by si si uvedomiť, kto je tu pánom! Kto ti zachránil tvoju krásnu kožičku...- prešiel jej drapľavými bruškami druhou rukou po čele a zatlačil necitlivo vlasy za ucho, pritiahnuc si ho bližšie k perám. – Stíchni, láska moja. Sklapni, drž zobák, lebo sa prestanem ovládať a skončíš prinajlepšom na hnojisku dolu pod vežou, „kráľovná!“ – povolil zovretie, vezmúc do oboch dlaní jej vyjavenú tváričku a vtisol jej ďalší bozk rovno na pery, akoby pred chvíľou on ani ona nič neboli povedali.

  - ...kde som to skončil?!...ahá, predstavujem ti svoju slúžku, ktorá sa stane zároveň, aj tvojou slúžkou, moja milovaná. – opäť luskol.

  To už Belle neriskovala a rýchlo rozopla gombík, čím sa pred dvojicou objavila v celej svojej kráse.

  To predchádzajúci Rumplov výstup stále nespracujúcej Core vrátilo jej odbojnosť a hlučnosť.

  -  Na slúžku je príliš pekná! – zmraštila nos.

  - Nie, nie je! – luskol znova a Belle tu stála v ošarpaných šatách, nehodných ani žobráčky spodhradia.

  Vlasy zmizli v neforemnom čepci, odhalená hruď v po krk upnutom golieri. Vyšmantlané baganže zakryli jej štíhle členky, nasúkané v hrubých drapľavých pančuchách. Navyše pristúpil k fakli, nerozpakujúc sa do plameňov strčiť celú ruku, chvíľu ju poopekať a takou začiernenou, ešte horúcou prejsť Belle po jednom aj druhom líci. Spokojne na ňu ukázal oboma roztiahnutými dlaňami, čiernou i tou zelenkavou a zopakoval s patričným dôrazom -  Nie, nie je krásna! –

  - Je príliš mladá...- nerozpakovala sa ďalej kritizovať stále nespokojná Cora, vidiac, že Belle aj vo vreci a s make-upom Popolušky stále pôsobí ako madona.

  - Tak, to nemôžem slúžiť, drahá. – vystrúhal poklonu a pokračoval. - V mojom paláci sa totižto nestarne. Mám uzavretú zmluvu s časom a ten, iste od údivu, vidiac moje sídlo, zostal u mňa stáť! ...Vidno snáď na mne, že mám už cez tristo rokov? – našuchoril sa ako kohút búchajúc si prstami do hrude. – Aj ty zostaneš presne takáto. Pôvabná, svieža, večne mladá...- žmurkol na ňu.

  Na okamih sa spokojne pousmiala, pri predstave večnej mladosti, kým nespustila nový marš.

  - Nie je pokorná, nemá úctu, vštepenú poslušnosť...- prskala ďalej budúca kráľovná.

  Schmatol Belle medzi lopatky za nazberanú košeľu a zvrhol ju Core k nohám.

  - A práve preto ťa potrebujem! Slúžky a podobná háveď odjakživa patria do kompetencie panej domu... Tak, ako? Chceš sa stať paňou môjho domu?! – spýtal sa už dosť tvrdo a rázne, obišiel ju zozadu a ponoril svoj ostrý nos do jej teraz už rozcuchaného účesu a snažil sa vynoriť sa kdesi bližšie pri koži.

  Cora slastne prižmúrila oči a pousmiala sa.

  - Stanem sa Temnou paňou?! Najmocnejšou v celom začarovanom lese?!...- spýtala sa zaliečavo.

  - Až po mne, drahá, až po mne! – rozrehotal sa na plné ústa, spokojný so svojou misiou.

domiceli

Rumpelstiltskin - TEMNÁ CHARIZMA... 6. diel

Rumbelle

Temná charizma

6. diel

      Obrovská sála bola preplnená ľuďmi. Plesnivejúce tapisérie po vlhkých  stenách sa vlnili spolu s nedočkavým davom, sviečky sťahovali svoje plamene a bili sa o životodarný vzduch so stovkami prišelcov a zvedavcov, čo chceli byť svedkami zázraku, alebo popravy. 

  Po včerajšej preflámovanej plesovej noci dosť radikálne vpísanej do mnohých tvárí, nebolo celkom ľahko čitateľné, ktorú z možností by videli dnes radšej. Konečne sa ale v tomto potuchnutom, chudobnom kráľovstve však čosi dialo.

  Kráľ Xavier, sediaci na tróne, na vyvýšenej plošine vzadu miestnosti, obklopený vysokými zamračenými mladíkmi, ako svojou strážou, hoci šlo o piatich jeho vlastných synov sa tváril znepokojene a jeho nervozitu zdôrazňovali trhané pohyby a pohľady po tvárach prítomných, akoby v každom videl buď potenciálneho nepriateľa, alebo posmeškára. Vo väčšine figúrok v podpalubí  dosť jasne svetielkovali obe polohy...

  Jeho najmladší syn, princ Henry, sa skúšal mierne usmievať, bol nedočkavý a úprimne veril žene, ktorá mu včera pri tanci neváhala povedať pravdu o príčinách zásnubného plesu a bola mu tým nesmierne sympatická, ale z jeho tváre sa dala skôr vyčítať istá submisívna podriadenosť a neveľká zdedená inteligencia. Iba to, že bol kráľovským synom, bolo jeho plusom pre vydajachtivé ženy zo šľachtických rodín, tiež svojím neskorým narodením, popredbehované šťastnejšími staršími súrodencami, odsúdených, že sa nikdy nestanú kráľovnami. Tak aspoň nestratiť úroveň a stav...    

  Mal v úmysle pretlačiť sa čo najviac dopredu a aby svoju spoločníčku  nestratil, zdrapol ju nad zápästím a doslova ťahal za sebou. Ospravedlňovala sa aj za neho, hoci si vyslúžila len nevrelé zazeranie a občas i riadny štuchanec. Až keď po niekoľkýkrát zasŕkala od bolesti, konečne zastal a otočil sa k nej.

  - Vzdycháte mi tu ako jalovica pred otelením, drahá! – vyprskol jej do tváre a v ten moment mal pred sebou chodníček voľný.

  S takým nevychovaným negalantným grobianom nechcel mať nikto z okolostojacich nič do činenia.

  S uspokojením sa zaškeril.

  - Tušiac, že mi tu utvoria koridor, brýzgam vám s potešením už od dverí! – trhol ňou a vysunul ju pred seba, zakvačiac sa jej do ramien. – To aby si lepšie videla... To aby si lepšie počula...- zachrčal nepríjemne a bol by dodal...“To aby som ťa mohol lepšie zjesť!“ a prisal by sa jej pahltne najradšej kdesi do šije, ktorá sa tak nádherne chvela zaklieštená v jeho zovretí, ale očumovačov bolo priveľa a on nechcel budiť až takú pozornosť.

  Radšej si aj kapucňu plášťa prehodil cez hlavu a skryl v nej skoro celú svoju tvár.

  Po stupienkoch k trónu práve vystupovala žena v ohnivočernvených plesových šatách, s rukami zviazanými za chrbtom, aby strážam cestou z cely vo veži neušla.

  Kráska si všimla, ako sa pokojne otočila k davu, dokonca zdvihla hrdo bradu a hoci bola bledá, takmer biela ako stena, už teraz pôsobila ako skutočná kráľovná.

  Princezničky okolo popri nej vyzerali ako sivé neduživé myšky.

  - Je krásna...- pootočila Belle hlavu k svojmu väzniteľovi a pocítila, ako sa jeho prsty zabodnuté v jej ramenách uvoľnili a rozochveli. Jeho zrak však v ten moment smeroval k žene pred trónom, priamym pohľadom ju hypnotizoval, alebo ona jeho.

  Naozaj sa na seba dívali, nájduc sa bez problémov v obrovskom dave. Vyzeralo to, že sú tu v sále len oni dvaja.Ostatní ich nezaujímajú. Sú vzduch...

  Rumpelstiltskin podvihol kútik úst a pomaly prižmúril viečka, akoby jej tým dával pokyn, že môže začať s vopred nacvičeným divadielkom pre toto senzácie chtivé stádo.

  - Vraveli ste niečo, drahá? – zašepkal po chvíľke bez toho, aby na ňu pozrel. – To viete, keď vidím svoju vyvolenú, ostatné ženy, aj so svojimi nudnými poznámkami pre mňa prestanú existovať...ale máte pravdu. Je krásna...V porovnaní s vami ostatnými, je ako perla medzi fazuľami! – zhlboka sa nadýchol a prižmúril oči smerom k žene v červenom, čo si práve sadala ku kolovrátku.

  - Vy ste čítali pamäti grófa Jeoffrey de Peyrac de Morens d'Irristru, Lorda z Toulouse a Aquitanie? – spýtala sa prekvapená kráska, spoznajúc hlášku "o perle a fazuliach" práve z tohto diela, ktoré patrilo k romantickej dvornej, rytierskej literatúre, ale určite nie k dielam, ktoré čítavajú muži.

  - Veľký sympaťák, zjazvený, krivý vedec, hudobník, filozof, milovník umenia a krásnych žien...ten muž mi bol dosť podobný, nezdá sa vám? Apropó, myslíte si, že by si bol získal svoju Angeliku, bez zmluvy so mnou? ...ste naivná, drahá. – pomrvil nosom a zabodol do nej konečne svoj pohľad.

  Koleso kolovrátku sa však práve rozbehlo a každý netrpezlivo čakal, či sa medzi prstami ženy za ním zjaví žiara zlata...

  Kráska tiež. Stala si dokonca na špičky, čím sa odhaleným plecom dostala takmer k jeho perám. Nechal si zájsť chuť.

  Sklamalo ho, že mu nevenovala ďalej pozornosť. Zazdalo sa mu, že ju na chvíľu, na maličkú chvíľku zaujal. Mámenie. Sen. Lož. Zosilnil tlak na ramená, ale zaťala pokorne zuby.

  Davom to zašumelo. Dav sa rozvlnil, pohmýril, každý sa snažil v susedovej tvári vidieť prekvapenie, obdobné tomu svojmu.

 Len jeho viac zaujímal jej nežný profil, nie to, že Cora víťazoslávne podala kráľovi kus zlatej priadze a namiesto, aby sa poklonila pred kráľovským majestátom, vypla sa, ako práve korunovaná kráľovná.

  Princ Henry sa vrhol na kolená a uchopiac jej ruku, neobratne požiadal ju o ňu.

  Až vtedy sa kráska pootočila na svojho pána a udivilo ju trochu, že nesleduje dianie na kráľovskom pódiu, ale pohľad má prilepený o ňu, akoby vôbec nebol duchom prítomný.

  Konečne sa striasol, keď sa dav rozšumel ešte viac, naoko sa tešiac z udalostí pred svojím tisícookým zrakom. Len naoko.

  - Zdá sa mi, pane, že vás práve niekto predbehol. – skrútila pery do seba a trochu cukla dozadu.

  Zavrtel hlavou.

 - To malé neduživé princiatko?! Pche...Žartuješ?! Urážaš ma?! Nikto nemôže konkurovať mne! Rumpelstiltskinovi!...iba ja z nej môžem učiniť skutočnú kráľovnú! Nikto iný! Iba ja!...- zatrmácal ňou, náhle ju skrútil do plášťa a obaja zmizli pred zrakmi kráľovských hostí, ktorým sa dnes už nič nezdalo čudné.

  Po tom, ako sa kráľovnou má stať obyčajná, sprostá, chudobná,  mlynárova dcéra!

domiceli

Rumpelstiltskin - TEMNÁ CHARIZMA... 5. diel

Rumbelle

Temná charizma

5. diel

      Neobťažoval sa úmorným cestovaním, ani rešpektovaním prístupu len pre pozvaných hostí, stráží a vstupnej brány do zámku. Mal svoje metódy. Obľúbené...ako práve zistil.

  Vykotúľal ju zmotanú zvonka i vnútorne zo svojho plášťa vo výklenku akejsi odľahlejšej chodby, aby nebudili svojím príchodom priveľkú pozornosť a bez toho, aby sa presvedčil, či všetko to kúzlenie, ako smrteľníčka, aj zvláda, dlhými krokmi vykročil smerom k dvorane, odkiaľ sa ozýval najväčší šum.

  Mala čo robiť, aby mu stíhala a cestou ponaprávala všetky ujmy z cestovania. Držal ju prisilno, tlačil k sebe priveľmi, niektoré volány a krajky na šatách mala už  pokrčené, vlasy zľahnuté, ozdoby posunuté, cítila sa celá akási nesvoja. S dychom nevyrovnaným, rozumom odmietajúcim spracovať niektoré  pasáže posledných momentov.

  A ani puch, čo sa jej vznášal zo šiat a pochádzal z toho hnusného ošarpaného plášťa a čiastočne aj z jeho majiteľa, sa jej nezdal vhodným k dámskej garderóbe, v ktorej jej mala byť predstavená...

  Nová pani domu?!...radšej zabudnúť. Nemyslieť. Nehľadať chyby, nepátrať po príčinách.

 ...a zrkadiel cestou tak žalostne málo. 

  Celkovo jej tento zámok pripadal oproti sídlu Rumpelstiltskina ošumelý, starý a chudobný. Akýsi ošarpaný, staromódny aj málo honosne zariadený na kráľovský príbytok.

  - Takéto sú ale všetky sídla v Začarovanom lese, drahá. – zdvihol pyšne nos, čítajúc si jej  myšlienky. – Nerád ti beriem ilúzie, ale nijaké sa nemôže už nikdy vyrovnať môjmu palácu, ktorým od začiatku tak pohŕdaš, hoci by si mi mala byť povďačná, že smieš v ňom žiť! - pomrvil nervózne nozdrami.

  Chcel ešte dodať "so mnou žiť", prípadne len "vedľa mňa žiť"...alebo také niečo. Netrúfol si.  

  - Som najbohatší na celom svete! - stavil na staré dobré chvastúnske reči. -  Môj palác je preplnený tými najunikátnejšími skvostami vo svojich múroch, aké kedy stvorila ľudská ruka! Som vlastníkom najdrahocennejších artefaktov niekoľkých civilizácií, nielen z nášho sveta, ale aj z tých priľahlých...- chválil sa okázalo a patrične nahlas, až niektorí z okolo prechádzajúcich šľachticov s opovrhnutím mraštili svoje nosy a zväčšovali poloblúk, v ktorom ich obchádzali, pokladajúc ho, na základe jeho zovňajšku za novozbohatlíka, ktorý si šľachtický titul, aj tú mladučkú naivnú husičku po boku  iste iba kúpil a jeho bohatstvo pochádza zo sprostej práce, nie z dedičstva mnohých kolien v rode, tak, ako sa na roduverného aristokrata patrí.
  Opovrhovanie a odstup však nezabránili priliehavým komparatívnym komentárom, čo všade len tak šumeli.

  - Videli ste?...Počuli ste?...Všimli ste si...?!...ak je pravdou, že aj to drzé dievčisko vie meniť slamu na zlato pomocou pradenia na kolovrátku, bude to potupa nášho stavu! – mrmlala  tučná dvoranka, ovievajúca svoju kožnými vakmi kde-tu ovisnutú pleť veľkým vejárom. – Taká sa má stať kráľovnou?! Veď slama jej trčí rovno z topánok! – premeriavala si ho rovnako znechutene, prechádzajúc okolo dvojice.

  Zhlboka sa nadýchol a vypol ako kohút, ktorému práve kopli do smetiska. Na slamu bol háklivý.

  - Madam, už vám niekto povedal, že ste krásna? – vystrúhal poklonu obstarožnej ufrfľanej matróne.

  Zaklipkala prekvapene drobnými prasačími očkami.

  - ...nie, nikto... – zahabkala celá červená.

  - Myslel som si to! – vyprskol jej rovno do tváre a otočil sa jej zadkom.

   Videl, že poznámky ohľadom budúcej kráľovnej počula a zamyslela sa. Nemusela ani nahlas.

  - Never im. Keď ju uvidíš, bude ti jasné, že svojou krásou môže konkurovať nejednej princeznej a navyše...áno, za malú protislužbičku som ju ja sám, osobne, naučil premieňať slamu za zlato! A je to dobrá žiačka! - ...zdvihol prst.

  Pokrútil rukou a zjavila sa v nej nádherná, sotva rozvitá ruža. Slastne si k nej privoňal a potom jej ju opatrne zasunul za ucho. 

  Naklonil sa a znovu privoňal, akoby nemal stále dosť. Nemal.

  - Madam, už vám niekto povedal, že ste krásna? – zatiahol pošepky s dávkou irónie, ktorú nemyslel vôbec vážne, ale rozhodol sa ju do preslovu, kvôli svojmu renomé,  povinne nainštalovať.

  Rozosmial sa radšej, nadôvažok, ako malý chlapec a  zvrtol sa skôr, ako mu Belle mohla akokoľvek odpovedať.

  Povzdychla nad jeho neokrôchanými maniermi a pokorne, s očami radšej sklopenými, vykročila.

domiceli

Rumpelstiltskin - TEMNÁ CHARIZMA... 4. diel

Rumbelle

Temná charizma

4. diel

      Nepočkal, kým mu pripraví raňajky. Vedel, kde ju nájde. Napochodoval za ňou rovno do kuchyne. Tak to má byť. Poslušnosť nadovšetko.

  Stála mu chrbtom pred bublajúcim kotlíkom a škvrčiacimi vajíčkami so slaninkou, bahniacimi si na panvici uloženej na rošte a spakruky si utierala čelo, aj oči zároveň, potriasajúc pri tom hlavou, vyhýbajúc sa prskaniu aj dymu.

  - Cibuľa, drahá? – lapol ju za ramená, natočil k sebe a vyžíval sa v jej opätovnom preľaknutom prekvapení.

  Smrkla.

 - Nie, pane. Vaše slová. Tie  sa totiž nedajú s tou chuderkou vôbec porovnať...čo sa štipľavosti týka. – urobila poklonu a vyviedla ho z miery.

  Trhlo ním.

  „Nebodaj už žiarli?! Určite, určite! Dorazili ju moje vyhrážky o novej panej domu! Treba dúchať do pahreby, kým je horúca!“...

  Oči sa mu rozžiarili a Belle si zúfalo povzdychla, uvedomiac si, podľa jeho spokojného úškľabku, namiesto mračenia sa a prípadného výbuchu, že sa jej úprimnosť zrejme obrátila na jeho sebecké vysvetlenie, že mu iba lichotí.

  Nahol sa nad panvicu a nasilu zmraštil tvár, lebo doširoka rozvoniavajúce jedlo doslova šteklilo všetky jeho kulinárskymi lahôdkami, čo mu denne pripravovala, rozmaznané bunky. Bol by aj jazyk vyplazil ako smädný pes, a zalizol sa, ale treba jej dať príučku.

  - Chceš ma zabiť?! – vystrel sa a namieril prst na panvicu. - To jedlo vôbec nie je ľahké! Priberiem! Budem tučný...Budem taký tučný, že spadnem z postele zo všetkých štyroch strán naraz! – skúšal byť primerane vážny, ale Belle to už nevydržala a pri predstave jeho detailne vykreslenej obezity, sa schuti rozosmiala, až jej slzy znova vyhŕkli, skrývajúc sa márne za utierku s vareškou.

  Vidiac ju smiať sa a plakať zároveň, nezdržal sa, začal sa pochechtávať aj sám, kým im obom nevrazila vôňa spáleniny do nosa.

  Obaja v jednom okamihu sa vrhli k panvici, ale iba Belle, mala utierku.

  Rumpelstiltskin zreval od bolesti.

  Na zemi nepríjemne hrmotala vyklopená panvica, hoci obsah z väčšej časti skončil na šatách Belle, len neochotne sa v chuchvalcoch odlepujúc a padajúc na podlahu ako kusy blata.

  Zahryzla si radšej do spodnej pery a dala sa rýchlo do spratávania zničených raňajok z podlahy.

  - Nikdy nebudem tučný! Pri tvojom kuchárskom umení si môžem akurát tak nechty obhrýzať. -

  - Spravím vám iné raňajky. Nechty máte už beztak obhryzené po kosť. – utrela si ruky zo všetkých strán o zadok a zamračila sa na jeho prsty, držiac ich opatrne vo svojich  za dlaň a nesúhlasne kývala hlavou. - Tu už nepomôže ani nechtík lekársky. Takto sa dokaličiť...- lamentovala zhrozená a odvážila sa dokonca fúkať na spálené brušká prstov z druhej strany.

  Spadla mu sánka a neodvážil sa ani pohnúť, hoci ho dopálená ruka nenormálne bolela. Neznášal bolesť. Nie, vlastnú bolesť. Cudzia mu neprekážala. V cudzej si bahnil...

  - Nemáme čas! – zvrieskol a neopatrne si vytrhol ruku z jej, rozpučiac práve navreté pľuzgiere.

  Ešteže ovláda mágiu a zranenia sa dokáže zbaviť aj bez byliniek a jej...krásneho, nežného, krehkého, jemného fúúúkania.

  Zažmurkal rýchlo očami a zúrivo začal afektovať.

  - Pôjdeš so mnou... Čaká nás predstavenie! Pred celým kráľovským dvorom...Uvidíš...moju vyvolenú... – spriadal nesúvisle a zaobaliac sa dymom, objavil sa pred ňou v honosných šatách, skrytý však v nevábnom hnedastom plášti.

  Pozrela na seba a svoje praženicou  vyzdobené domáce šaty, kde tu ešte navyše dekorované od slaniny mastnými okami, čo sa rozrastali, pokojne sa vpíjajúc do tkaniny.

  Uškrnul sa. Chvíľu váhal, či jej nepreviaže neforemnú šatku cez hlavu a nestrčí nejakú misu do rúk, aby predstavovala slúžku z dvora kráľa, ale rozmyslel si to.

  Párkrát ju pootáčal. Popasoval sa s myšlienkou vyskúšať aj ako by jej pristal jeho priesvitný župan, ale neodvážil sa. Bol rád, že jej líca trochu zrumeneli a nedíva sa na neho tak vyplašene.

  Skúsil nenápadné, ale kvalitné šaty dvorných dám s decentnými šperkami.

  Oči sa jej rozžiarili, vidiac sa v takej nádhere a neverila vlastným očiam.

  Kochal sa jej nadšením, ale neodpustil si poznámku.

  - Ach vy ženské! Nechápem, ako vám na vonkajšom vzhľade môže záležať viac, než na kvalite vašej mysle a vzdelaní a...- začal filozofovať s očami stĺpkom.

  - To preto, že veľa chlapov je hlúpych, ale tak málo slepých...- zdvihla hrdo bradu, podkasala sukne a noblesne vykročila von z kuchyne, obozretne prekročiac praženicovú kalamitu.

  - Bola si na školení u Maleficent?! – vypleštil na jej odchádzajúcu siluetu oči.

  Otočila sa a usmiala, tváriac sa, že prepočula.

  - Tak ideme, nie?! Som nesmierne zvedavá na váš vkus...- spôsobne spravila mierny úklon a zahla do chodby.

  „Nežiarli? ...ona vôbec nežiarli?! ...Ona vôbec nežiarli!...“ dupol jedovato nohou a doslova vyletel za ňou, aj so žĺtkom na podrážke.

domiceli

Rumpelstiltskin - TEMNÁ CHARIZMA... 3. diel

Rumbelle

Temná charizma

3. diel

      Spájal omrvinky na doske stola, do pravekého chlebového sídliska, potom ich zas rozmiestňoval, bez konkrétnej stratégie, pomedzi kresbu dreva. Snažil sa vytesniť si z mozgu výčitky, ale zároveň aj nápady, čo by bolo keby...

  Tiene sa plazili po úplne iných kúskoch koberca, než bol zvyknutý počas obeda, bolo vidno, že takto po ráne, tu nesedáva a netrávi čas. Hoci momentálne by trávil niečo veľmi rád.  Ulakomiť sa na omrvinkovú skladačku, čo tu zostala ešte od večere však nemal chuť.

  Žalúdok  ako na vode, nielen z hladu, črevá mu doslova skrúcala spomienka na trpké víno Maleficent, ale chcel počkať...Chcel mať zámienku. Chcel toľko vecí!

  Ale ona nechodila.

  Na žiadosť dotlačeného lakťa, dal šancu druhému, prehodil sa na protiľahlú opierku, zaprel hlavu do dlane a nechával sa nevedomky ukolísať šumením rastlín zvonka a iskierkami slnečných paprskov, odrážajúcimi honosné artefakty, ktorých bola dvorana plná.

  Zazdalo sa mu, že sem vplávala nie s úsmevom, ale rovno so smiechom na perách a pomedzi rozviate látky odevu, niekoľkovrstvovej priesvitnej spodničky sukne či to boli široké rukávy, venovala mu pohľad aj trblietky svojich iskrivých dúhoviek. Polepila ich ako pohladenie krížom cez líce z oboch strán.

  Ako vánok sa preniesla k svetlu. Akoby ju sebecky priťahovalo, nárokujúc si bezozvyšku na celú jej bytosť, lebo zo svetla bola zrodená.

   Zaprela sa o obe krídla okna a prehla v páse hruďou smerom dopredu, aby zaklonenou tvárou, len okrajom brady vystavenou žiareniu, čo jej chvíľu predtým sfarbilo pleť do zlatožlta,  nasala teplý ranný vzduch a dovolila vetru uhladiť jej volány i pramene stále ešte rozviatych, po noci neupravených vlasov smerom dozadu.

  Jemná tkanina tenučkého županu lepila sa jej na telo a to odpovedalo pnutím a svojou pevnou hladkou štruktúrou konkurovalo hodvábu...

  Strhol sa.

  Lakeť sa už ledva držal na nohách a vzdal svoju atlasovskú funkciu, hoci šlo o jeho veľaváženú cennú hlavu. Heglo ním, skoro sa čelom, pri páde dotkol až stola. Ale spätil sa včas.

  Ponocovanie, aj ranný výlet si pýtali svoju daň. Telo vypovedávalo poslušnosť, ohlasovalo svoje právo na spánok čoraz naliehavejšie.

  Už-už vstal, keď sa na komnate ozvala kľučka dvier a tie smädno rozďavili svoje drevené pery, aby vypustili chlad z chodby a nasŕkali sa tepla z vnútra miestnosti.

  Prekvapilo ju, že jedno z okien je dokorán. Iste ho večer zabudla zatvoriť. Dobre, že nebol vietor a nenapáchal škody.

  Položila s hrmotom na podlahu vedrá aj metly, ktoré ledva niesla, aby tu poriadila a rýchlo pobehla k obloku. Zamračená, trhnutím narovnala rozoviatu záclonu, popasovala sa s ťažkým závesom, odsunúc ho  k stene a postupne, pristupujúc k ostatným oknám, otvárala ich dokorán, aby sa miestnosť dôkladne vyvetrala a prehriala.

  Díval sa na ňu trochu smutne.

  Nemala tenký županček, ani rozviate vlasy. Bola v domácom odeve, pevne zošnorovaná v sivastej zrebnej šnurovačke s rukávmi vysoko vykasanými, aj tak celými mokrými a rukami červenými, čo práve dodrhla vedľajšiu miestnosť.

  Vlasy pevne spletené okolo hlavy, nedovoľovali ani pramienku, aby sa uvoľnil, len drobné vlnky spotených kučierok na bokoch šteklili ju, márne ich uhládzala, vetru sa zapáčilo hrať sa s nimi. Nebola k nemu zhovievavá, čakalo ju ešte veľa práce.  Prsty stále prikladala k tvári a roztržito umravňovala vlasy.

  Chcela sa vrátiť po náčinie, keď si všimla jeho.
  Sedel za vrchom stola, vo svojom vyvýšenom kresle, v ktorom sa aj tak takmer strácal  a so záujmom a akýmsi prazvláštnym úsmevom ju pozoroval.

  Strhla sa. Zhrozila. Znervóznela.

  Žiadne pohládzajúce trblietky, jej tvár bola vyľakaná, náhle poblednutá, z očí jej hľadel strach a obrázky pripomenutej nočnej návštevy kreslili jej po čele úzkostlivé vrásky.

  A predsa bola krásna. Krajšia, ako sen...

  Pomaly vstal ...a zamrzelo ho, keď videl, ako cúva.

  Mozog sa mu zas zatemnil sklamaním. Nedokázal sa ovládnuť.

  - Kde sa toľko motáš, dievčisko nepodarené?! Celé hodiny čakám na raňajky, ale ty by si ma najradšej nechala  skapať od hladu! – kýval sa na mieste, priživo gestikulujúc.

  - Odpusťte...Nezvyknete raňajkovávať doma, pane. – sklopila oči a hľadala, čím rýchlo zamestnať ruky, aby sa prestali triasť.

  Jej otvorenosť ho ešte viac nahnevala. Odvrávať sa jej zachcelo? To nemôže dovoliť! Je to slúžka! Obyčajná sprostá slúžka! ...Krásna slúžka. Voňavá...

  Menili sa mu farby hodnotenia vo vnútri, keď už krúžil okolo nej a vdychoval jemný, prirodzený  parfém z ruží, čo práve rozmiestnila po chodbách, sviežej zelenej trávy a ovocia, za úsvitu, ešte poláskaného rosou natrhaného a naaranžovaného v komnatách, aby ho mal naporúdzi, kedykoľvek sa mu zažiada.

  - Tak je čas, aby sa všetko zmenilo! Radikálne! – vyprskol, takmer sa dotknúc jej nosa.

  Uhýbala, koľko mohla, ale ani sklopené viečka nedopriali jej pocit bezpečnej skrýše pred týmto prchkým, jedovatým chlapíkom s nevyberanými spôsobmi.

  - Budete si priať priniesť raňajky?  Pripravím vám...- skúsila byť ústretová, aby sa vyhla prípadnej inzultácii, s ktorou nemal problém.

   Nikdy ju neudrel, to je pravda, ale predstavy všetkých tých bolestivých zakvačení o paže, ramená a sácance z každej strany, z ktorých mala telo často samú modrinu, varovali ju pred ním dostatočne a učili ju pokore, neodvrávaniu, hoci sa jej od malička pestovaná ženská hrdosť šľachtičnej búrila v mladom tele.

  Zostávalo jej iba to pretrpieť a zosilnieť. Stať sa pokornejšou, trpezlivejšou, ale nenechať si zlomiť ducha. To nie...

  - Áno, pripravíš! ...ešte dnes ty! – ukázal na dvere a druhou rukou drsne zachytil jej rameno, aby necukla a mohol sa priblížiť k  uchu. – Od zajtra budeš po ruke novej panej domu! – zašepkal tajomne, kým ju odmrštil od seba rovno medzi náradie, cez ktoré nešťastne prepadla. -  Si nešika! ...Bol to krok vedľa, dovliecť si ťa sem, na svoje panstvo! Je načase ukázať ti, ako sa vedie domácnosť! Moja vyvolená ťa to naučí...O tom som presvedčený! Budeš ľutovať každú chvíľku, čo si mi nevyhovela...čo si mi nebola po vôli...čo si si dovolila vzdorovať! – kráčal pomaly, ako predátor zas k nej.

  Nemala odvahu sa ani zodvihnúť. Cúvala po štyroch, po spiatky z miestnosti, až celkom pri dverách sa konečne spamätala a zmizla za nimi.

  Díval sa na to miesto a cítil sa zrazu prázdny. Úplne prázdny.

domiceli

Rumpelstiltskin - TEMNÁ CHARIZMA... 2. diel

Rumbelle

Temná charizma

2. diel 

      - Zase si skončil len u mýtnej brány, drahý?! – zadkom doslova natrčeným k návšteve, zakutraná zvyškom tela v perinách, odpovedala rozospatá žena, prebudená nie veľmi pozorným správaním sa svojej nepozvanej návštevy. Navyše na svitaní. Už chápe, prečo sa popravy konajú práve v tomto čase. Je to také altruistické, ľudomilné...Komu by sa chcelo žiť, takto zavčasu...

  Odpovedal jej pohár tresknutý o stenu a hrmot stoličky.

  A just sa neprevalí na druhý bok. Scenár pozná, hoci libreto bude, ako vždy, maximálne strohé. Pravdepodobne, nepovie ani slovo, porozbíja pár kusov porcelánu, vyvŕši sa na nábytku, pričaruje si víno, ju aj tak neponúkne a pred obedom odíde, akoby tu vôbec nebol.

  - Už sa cítim ako kurie oko! – zamrmlala si do vankúša. – Kvôli tebe, aby som bola vo dne v noci na nohách! – zívla a zatiahla prikrývku viac cez hlavu, neprestávajúc však ďalej šomrať. - ... a mal by si aj menej piť! Už si horší ako to sprosté slnko! Vždy večer niekde zapadneš a ráno zas odniekiaľ vylezieš! ...ja by som len bola konečne rada, keby sa proces, čo sa týka zastávky v mojej spálni, obrátil... – rozmazávalo sa v perí, aj tak jej nevenoval pozornosť.

  Mal dosť vlastných myšlienok.

  - Ty musíš byť vlastne šťastná žena! – zadrel nečakane, až ju to prekvapilo.

  Prevrhla sa k nemu a prudko sa posadila.

  - No, to musím!- zadívala sa do jeho strhanej tváre, ktorá v nijakom skupenstve nedoporučovala námietky. Hlavne, čo sa týkalo pozdvihovania jeho ega a ješitnej márnivosti, že ju vôbec poctil svojou návštevou.

  -  ...a čože ti je tak zrazu do reči? – neodolala ponuke, že ju tentokrát, dokonca,  aj oslovil. Hoci zas na opačnom konci jej sna, nadránom...

  Tváril sa, že premýšľa, pritom, vidiac ju rozospatú a prirodzenú, s tým svojím prihlúplym výrazom na tvári, ktorý si naordinovala, aby oklamala nepriateľa a už sa ho nedokázala zbaviť, iba oľutoval, že tu vlastne je.

  Posledných pár hodín mu pripadá ako v zlom sne. Kazí, na čo siahne. Potuteľne sa usmial, nepokladajúc posledné „siahnutia“ za zas tak hrozné a nepríjemné. Chvíľu mal pocit, že jej telo dokonca odpovedá...kým to všetko nezmietla apokalypsa prebudenia dračích rozmerov. A deštrukcia jeho ega zrejme pokračovala, keď je tu a potrebuje radu od nej.

  - Tam v rohu na komode je týždňové víno. Ráč si z neho cucnúť, nech ti zmizne ten hlúpy nadržaný výraz z tváre, kým sa ustrojím. – zakývala strapatou hlavou a čo možno najodvážnejšie sa vysúvala zo svojho lôžka.

  Radšej sa otočil k tomu vínu.

  - Si čarodejník, prečo neskúsiš nápoj lásky... Tvoje slabiny by ti boli konečne povďačné. Takto ti semeno vráža na mozog a si čoraz neznesiteľnejší...– menila na sebe kúzlami odevy, ale ani s jedným nebola spokojná. - ...chápem, uspávacie prášky, ktorými ju po večeroch tajne nalievaš, sú vhodné akurát tak na zistenie skrytých závad, aby si nekupoval mačku vo vreci...Videl si už jej mačku? – zaiskrili Maleficent oči.

  On svoje prekrútil.

  - Spáva v nočnej košeli... – odpovedal odveci, predstaviac si metre belostnej látky, do ktorých sa včera zúfalo zamotávala a pritom iba odhaľovala dokonalé telo, na ktoré pritláčala jemnú látku, ako druhú kožu.

  - Pokiaľ nie je zašitá v duchne, by to nemal byť problém! – stiahla živôtik o čosi viac, ale hneď si to zas rozmyslela. – A prečo nezmeníš revír? – usmiala sa a vytlačila prsia, takmer jej vypadli z korzetu.

  - Pretože v obore už mám len zdochliny a kusy na odstrel! – vstal a zamieril k vínu.

  - A mňa! – dodala sebavedomo, tváriac sa, že narážku nepochopila.  – Žiaľ, vo veciach pravej lásky sme obaja bezmocní, to vieš rovnako dobre ako ja, tak neviem, prečo strácaš čas a nenájdeš si samičku, čo by ťa žrala. – hodila si do úst čosi, čo sa na jedlo ani nepodobalo. - ...doslova, aj do písmena, aj s chlpmi...- vybrala si trs štetín z raňajšieho sústa z úst a vyfrnkla ich von oknom.

  Cukol, predstaviac si, čo by žrala najradšej ona sama. Koho.

  Žmurkla na neho, ako vždy.

  Nepochodila, ako vždy.

  - Musí byť niečo, ako ju donútiť ma ľúbiť! – nalial si do hrdla riadny dúšok a oľutoval.

  - To bol ocot, drahý,  k tlačenke na cibuli. Tá sa mi minula.  Víno je v rohu na komode, som povedala. – usmievala sa, ako sa skrúcal. – Apropó, začínaš hneď zle. „Donútiť“...- vybrala slovko, ktoré ju však zaujalo. – Ale máš pravdu, to by šlo...  – podala mu karafu s vínom.

  Zabudol na šialenú bolesť v hrdle po octe a netrpezlivo čakal.

  - Žiarlivosť. To je cesta k láske. Vzbuď v nej žiarlivosť a potom uvidíš... – zabodla si ruky vbok, očakávajúc, že radou zabije dve muchy jednou ranou, ak si ako objekt žiarlivosti vyberie práve ju.

  Prepočítala sa.

  - Zabudni! Na teba by nežiarlili ani tí pažraví primáti v indických záhradách, aj keby som do teba prednostne tlačil rovno rajské jablká!...- odstrčil ju necitlivo aj slovne a stal si k oknu, nechajúc si prvé lúče zabodnúť sa mu do tváre.
 - Musia to byť práve jablká? - zalizla sa okolo celých pier.
-  Lepšie by bodli vidly, máš pravdu, drahá! - vystrúhal jej poklonu, oprúc sa o parapetu, ale ihneď nadviazal vlastnou konšpiračnou teóriou,  ako zužitkovať jej radu.

  - Práve včera v noci som uzavrel jeden výnosný kontrakt s mladou, krásnou mlynárovou dcérenkou, čo by sa rada stať kráľovnou...čo ho tak trochu upraviť na svadobnú zmluvu? ...so mnou, osobne?! – doširoka sa usmial a nevadilo mu, že víno má presne rovnakú chuť, ako ten ocot.

  Dívala sa nechápavo. Ako obyčajne. Nemohla brať jedným uchom dnu a druhým von, to, čo práve počula. To by radšej dala prednosť krompáču na rovnakom mieste, ako tomuto, že zas obišiel jej oboru, na čo, bola viac-menej zvyknutá, ale zas nejaká obyčajná smrteľníčka ako konkurencia?! Pche! Fuj!

  - Vravím ti, prestaň piť, drahý! – vytrhla mu z rúk poloplný pohár aj karafu. - ...lebo skončíš ako dvere! Namazaný si nevrzneš! – schladila ho, vydrúlajúc z pohára aj z karafy všetko sama.

  „No, a čo?!“  pripleskla sa pod bránu svojej periny, ignorujúc jeho ďalšie plány, v ktorých nefigurovala.

 

domiceli