Mr. Gold´s Au Pair... 5. kapitola POSLEDNÁ Z POSLEDNÝCH

Mr. Gold´s Au pair

voľné pokračovanie fanfikov...

Obchodné tajomstvá XII

kapitola 115

Posledná z posledných

   Chôdza na nízkych podpätkoch jej vyhovovala. Navyše sa vždy tešila na ten okamih, ako sa k nej bude musieť skloniť, teraz z o brucho väčšej diaľky, a ledva dočiahne na jej pery. A zas zlizne nejakú poznámku, že ju je čochvíľa ľahšie preskočiť, ako obísť a ona sa bude schválne urazene natáčať so svojím okrúhlym oblým štítom tak, aby na ňu nedočiahol, kým si slovnú reputáciu neopraví niečím prijateľnejším.

   Malý mestský park  bol poloprázdny. Pár dôchodcov zabudnutých na lavičkách, nejaký psík a rozcuchané vrabce vyzobávajúce z kamienkov včerajšiu navlhnutú nádielku.

  Ashley tu dnes nebola.

  Bola, ale Gold zariadil, že nie je. Nedalo mu veľa práce nechať malého niekoľkokrát za sebou prsknúť, ale skoro sa prezradil, pretože pod noštek pripravená ingrediencia zavoňala doširoka a ani sám nebol voči nej imúnny

  Teraz sedia s mamkou na pohotovosti a čakajú ošetrujúceho lekára.

    Jeho plán mal toľko trhlín...

  Pozoroval diania cez obraz zhmotnený vzadu v obchode.

  Zhrozený zistil, že jeho návnada práve zaspala.

  Virtuálne do nej štuchol tak, až sa v poslednej chvíli strepala  Belle takmer pod nohy.

  Len čo doznela prvá šťavnatá spŕška nadávok, zaprášená tvár s oškretým čelom vyčarovala z pier čosi, ako úsmev a adresovala to bruchu nad sebou.

  Pridŕžajúc si zospodu látku šiat zohla sa Bella, aby  aspoň trochu pomohla starenke vstať.

  - To je od teba pekné, dievčička, že sa tu drbeš s takou starou kravou. – poďakovala čo najsladším hláskom.

  Gold pozorujúci všetko z intimity vlastného obchodu si zahryzol do ohnutého ukazováka. Zabudol jej dať jazykovú predprípravu, aby zapôsobila aj na tomto poli. Musí to neskôr napraviť... Musí. Ak ešte nejaké nabudúce vôbec bude.

  - Pokiaľ viem, ste drak, nie hovädzí dobytok. -  pousmiala sa prekvapená Bella, keď pod vrstvou prachu spoznala starú rodinnú známu z čias začarovaného lesa.

  - Ty si ma pamätáš? To je také dojímavé, ja sa normálne z toho...chŕ...chŕŕŕ... –

  Priškrtil jej hrdlo, aby radšej nedopovedala, čo si prečítal z výberu jej slovnej zásobárne.

  - ...dobre, nepoštím sa, ale cvrklo mi...od dojatia! – skoro vykríkla, keď mohla zas hovoriť.

  Vrazil zaťaté päste do stola. Toto vyzerá na trapas. Na totálne fiasko...

  - Prepáčte, neurazte sa, myslela som si....no, že už nie ste medzi nami. – hľadala aj kráska slová, aby sa úbohej biedne vyzerajúcej ženy, ktorú si pamätala ako úplne iný zjav,  nimi príliš nedotkla.

  - Si si myslela, že ma vykotilo ? ...že som skapatá?! ...s otrčenými hnátmi?!...Všetci ste ma odpísali?! Všetci, ešte aj ty?! – nadýchla sa, vydýchla a z nosa jej vyšiel hlien.

  Chvíľu sa s ním otáčala okolo seba, kam ho fľochne. Odniesla si to lavička.

  Bella zalovila v kabelke a vytiahla hygienické vreckovky.

  Vzala ich, oňuchala ako psík a vysypala za pulóver.

  - Tie navlhnuté nemáš ? Roky som sa neumývala. – usmiala sa zvyškami zubov.

  Záporne pokrútila hlavou.

  - Nevadí. – zalovila v záhrení, vytiahla jednu z nasypaných, napľula na ňu a dala sa vytierať si podpazušie.

  Gold zúril. Až takúto katastrofu nepredpokladal ani v najhoršom možnom scenári a že všetky pripravené, boli takmer hororové.

  Bella sa diplomaticky tvárila, že nič nevidí a nič jej nevadí. Obdobie zvracania mala šťastne dávno za sebou a takáto malá príprava na veľké biologické potreby  budúcich bábätiek sa jej možno zíde.

  Pohladkala si brucho.

  Vtedy padlo znova do oka aj Maleficent, končiacej práve s očistou.

  Odhodila hnedo-sivé zvyšky vreckovky za seba.

  - Jéjoooó... – rozcítila sa - ... a nebodaj toto sú tu nakladené jeho vajíčka? – spýtala sa priamo a ruky priložila z oboch strán vedľa Belliných.

  - Tak... ako sa to vezme... – zapýrila sa Kráska, ale snažila sa byť stále nad vecou a hlavne nad slovníkom tejto pračudesnej osôbky.

  - Prezraď...- nahla sa Maleficent k jej uchu dúfajúc, že ak ich aj pozoruje, v čom si bola istá, tak nepočuje....v  čom sa zas mýlila. – Ako sa ti len podarilo dostať ho pod seba? Há?! – zvedavo sa jej zahľadela do očí.

  Bella bola na rozpakoch.

  Gold na pokraji mŕtvice.

  - To je dlhý príbeh. -  chcela sa najskôr vyhovoriť.

  Odpadol mu kameň od srdca, ale hneď ho zas trafil plnou silou. Rovno do rozkroku...

  - Daj...som dôchodkyňa, mám čas! – sadla si baba na lavičku a ruky pohodlne položila do lona.

  Keďže pod ňou zmizlo miesto, kam predtým odložila hlieny, nechala sa  Bella trošku drsne drzo stiahnuť k nej.

  - Pravda je taká...- hladkala si stále  brucho. - ...že bol opitý a nevedel o ničom... Nevšimol si ani to, že som bola Červenou čiapočkou. – priznala úprimne.

  - To je celý on!...smrkla starena plačlivo. -  To je tak krásne pedofilne úchylné, do riti...že to mňa nenapadlo! Kedykoľvek som ho videla, bola som taká nadržaná, že keby mi dá ruku pod sukňu myslí si, že kŕmi koňa a ...nikdy nič! Chápeš to?!...A pritom by si jeden myslel, že za tých vyše tristo rokov života v opustenom zámku, by už pretiahol aj zástrčku...keby netriasla...– nechápavo krútila hlavou stará čarodejnica.

  Gold sa držal za hruď. Infarkt bol už na polceste.

  - ...vtedy sme nemali zásuvky...- opravila ju.

  - Ale mali sme mňa! ...a ja som bola... vždy taká... aerodynamická...nikdy som nekládla odpor...by som nekládla odpor...by som bola bývala nikdy nekládla ...odpor...- stále krútila hlavou starena. – Ty si sa bránila?! – vyzvedala.

  Gold spozornel, čo sa dozvie, lebo po pravde z tej osudnej, hoci veľmi dôležitej, noci, si nepamätal vôbec nič. Vôbec nič.

  - Nie, znásilnila som ho. – povedala pokojne, ako úplne normálnu, bežnú vec pod slnkom.

  Maleficent spadla sánka.

  Goldovi spadla sánka.

  - Čo som mala robiť?!... Odmietal  sa so mnou  normálne milovať! – dostala Bella guráž a vyrozprávala svoje dávne potiaže s nalomením Golda na sex dračici, ktorú, ako si spomínala, nemala síce veľmi rada, ale potrebovala to konečne dostať zo seba von.

  - Takže ani s tebou!... Takže ja som nebola vinovatá, že nič...on ti bol zakomlexovanejší ako vitamíny!... A ja som si furt vyčítala, že má tú... kvadratickú chorobu, či čo...- opakovala si poznatky saň.

  - Kvadratickú? –

  - No, že má chuť na druhú...- hodila rukou. – Toľko premárnených storočí a pritom ho stačilo len pár obratnými ťahmi chňapiť na kolená a prisať sa a naklásť vajíčka... – zasnívala sa Maleficent.

  Bella síce pramálo vedela o rozmnožovaní sa drakov, ale toto sa jej nezdalo. Prevdepodobne sa na to spýta rovno Golda.

  - Gold ! – vykríkla Bella. – Viete, nesiem mu desiatu. Iste je hladný. Prepáčte...už musím. – ospravedlnila sa a zberala na odchod.

  - A nemohla by si radšej zabiť ten môj hlad, drahá?! Vieš, ako ho poznám, On by ho zabíjal rovno nožom do brucha, ale ty nie si ako On...Však ? ...ty si dobré dievča...chutné, šťavnaté...- prestávala sa Maleficent ovládať.

  Gold spozornel.

  Bella tiež.

  Opatrne položila vedľa nej tašku s jedlom a pobehla čo najrýchlejšie ďalej od ženy, ktorej z kútikov úst začali vytekať sliny.

domiceli

Mr. Gold´s Au Pair... 4. kapitola POLEMIKA

Mr. Gold´s Au pair

voľné pokračovanie fanfikov...

Obchodné tajomstvá XII

kapitola 114

Polemika

   Už doma nebol. Deka pred televízorom zostala skrkvaná a posteľ v jeho spálni nedotknutá.

  Po vzore domácností z období hradov a zámkov, nostalgicky vymysleli oddelené spálne. Mysleli to dobre, romanticky, spočiatku sa na tom smiali, ako aj na jej  dlhých, snehobielych ku krku zviazaných košeliach, z desiatok metrov látky, najmä keď sa spravil uzol na šnúrke a bolo treba trhať...ale jeho spálňa zostávala beztak nedotknutá. Pravdepodobne by už potreboval GPS, aby vedel, kde vôbec je.

  To, že príde raz opáčiť ona, si vyhodil po pár dňoch z hlavy aj diára. Obhajovala sa vrodenou  ostýchavosťou a prirodzenou rodovou tradíciou. Nevedel si vybrať, ktorú neznášať viac. Navyše nemala ani žiadnu časovú dotáciu na rozhodnutie. Bol u nej skôr, ako stihla vyliezť z kúpeľne, v prípade, že sa tam nezdržali dlhšie obaja...alebo do nej vôbec nedorazili. Koľkokrát ani do spálne. Bolo toľko zaujímavých miest po dome...čo boli bližšie ich nutkaniu k jednoliatosti...

  Domnieval sa, čisto teoreticky, že ak by nezaklopkal sám, zostal by celkom určite  bez...

  Nerád by zostával bez...

  Nikdy nezostával bez....

  Iba včera.

  Posledný trimester tehotenstva ju vyčerpával psychicky aj fyzicky. Pokojný, ničím nerušený  spánok bol osviežujúco nevyhnutný a spočiatku mala dojem, že tie spálne majú mať v tomto štádiu aj túto funkciu.

  Ona mala dojem, on nemal šajnu.

  Len nedávno vášeň nahradilo o niečo málo nežnejšie maznanie. Stolársky majster Marco sa už nevolal tak často, kvôli oprave starožitného nábytku, ani antikvariát sa nevyprázdňoval hľadaním a dodávaním nových doplnkov, z ktorých predchodcami mával potom celé doobedia prácu, aby im vrátil pôvodný stav. Niekedy márne a jedine mágia dokázala zreštaurovať inak navždy stratené vzácne artefakty, čo nezvládli tú  „trochu“ náruživých zemetrasení.

  Napravila pedantne okraje deky, potom ju aj tak tradične stiahla, zložila a upratala do spodnej časti perináka, aby vykázala aspoň nejakú zmysluplnú  činnosť, kým pristúpi k raňajkám.

  Tradičná šálka so sypaným, špeciálne pre ňu pripraveným, bylinkovým čajom stála vedľa taniera s prikrytými koláčikmi. Ktovie, kde dnes nájde odkaz: Ľúbim ťa...

  Servítok ? Nie...chladnička, mikrovlnka, sedadlo stoličky...nikde nič. Má na hľadanie celý deň.

  Zaliala trasúce sa bylinky, vdýchla ich sušenú, oslobodenú vôňu.

  Pozoruje paru nad čajom, ako sa zachytáva na nerezovom povrchu vedľa položenej rýchlovarnej kanvice a vo veľkých nazhromaždených kvapkách steká dolu. Otázka času, kedy navlhnutá časť vedúca k elektrickej zásuvke zoskratuje.

  Zložila ruky na bruchu a zaklonila hlavu. Tiaž dlhých, hustých vlasov jej pomohla klesnúť nižšie a hlbšie než chcela. Nechala prvé lúče nakúkajúce z terasy povyšívať teplom jej čelo, a keď ju registrujúc bolesťou protestujúci každý stŕpnutý stavec vrátila  do normálnej polohy, cítila, ako sa jej krúti a chytá ju akási závrať.

  Zachytila sa rukami o stôl, silno prižmúrila oči, opäť ich otvorila a žmurkala zoskupujúc roztrasené kalejdoskopické útržky do jedného ostrého obrazu. Taký zvláštny, nevysvetliteľný pocit. Tlak zvnútra brucha jej zabránil vstať. Trvalo to iba chvíľu, potom prišlo náhle uvoľnenie.

  - Ešte je čas. Nemáte sa kde ponáhľať. – zašepkala medzi na bruchu roztiahnuté prsty.

  Zo strachu. Z bázne pred tou chvíľou, ktorá sa jej práve pripomenula.

  Napadlo ju, že mu to zavolá. Zamračila sa. Zamietla to.

  Reťazovú reakciu, ktorá by nastala, si už živo vedela predstaviť, hoci si ani teraz nebola celkom istá, či ju zas tajne nesleduje. A nehrozí jej priamy prenos vízie...Uvidí, či sa o chvíľu  nerozletia vchodové dvere, nevpáli sem ako ohňom vyplašená lesná zver a nezaháji cvičenie plné paniky a bezobsažných rečí o strachu...

  A pritom šlo len o prvú náhodnú kontrakciu.

  Zaprúc sa pravou rukou o roh stola, brucho vytláčajúc dopredu a podopierajúc ho zozadu ľavou vstala a šúchajúc nohami sa pohla do kúpeľne.

  Naozaj tých schodov hore na poschodie bolo toľko?! Zdalo sa jej zrazu...

  „Tehotenstvo ...prvý schod...nie je choroba,....druhý schod... vzchop sa.....tretí. Máš málo pohybu....štvrtý... Umyť,...piaty... obliecť....šiesty... a šup-šup zaniesť polovičke desiatu.. Pôjdeme cez park, zahráme sa so synčekom Ashley.“...ostatné.

   Toto potreboval vedieť. Vidieť. Ešte raz si s úsmevom prešiel očami po oblinách nahej krásky v kúpeľni, váhajúcej, ktorou nohou vkročí do vane, potom sa s odporom obzrel po Maleficent, kontrolujúc každý detail budúcej bezdomovkyne, ak zlyhá jeho predstava Bellinho altruizmu a empatie.

  Nemala šancu sklamať. Bella zostala Bellou. Ani dlhý pobyt po jeho boku nezaznamenal žiadne odchýlky v jej ponímaní dobra a jeho nachádzaní v každom a všade.

  Ešte aj výčitky v poslednom čase prednášala pokojným, pokorným mlčaním. A škrelo ju toho dosť.

  S nevôľou pozrel, ako si Maleficent znudene špára v pokazených zuboch. Ako jej mrví ohryzkom, oči sa zväčšujú aj ako iba kúsok od neho pristála nechutná guča polepených slín s neidentifikovateľnou pridanou zložkou, ktorú práve vyložila z naširoko razcabrených úst.

  - Už nikdy nebudem žrať potkany...- utrela si pery spakruky a potom vypľula ešte zopár slín snažiac sa trafiť to isté miesto.

  Toto je veľká skúška.

  - Apropó, neopováž sa prijať jej návrh nasáčkovať ťa k nám domov! – precedil pomedzi zuby poslednú dobre mienenú radu.

  Kývla rukou a s nohami naširoko od seba sa rozvalila na lavičku, až látka na sukni takmer poddala a napnutím odhalila ukončenie hrubých vyťahaných pančúch podviazaných gumou zo starých teplákov, s rozstrapkanými končekmi, na uzol, tesne nad kolenom.  Natiahla paže cez celú opierku a pozrela do neba.

  Ako dávno už neplachtila v povetrí.

  - Zabudni, drahá! Si aupairka ! Aupairky nelietajú, nebrkajú kade-tade! – pohrozil jej päsťou.

  - Viem. Plienky, moč, stolica...ale kojiť odmietam. Dojku si nájdi inde!...- zopakovala si svoje budúce poslanie a poškrabkala sa na vnútornej strane stehna kdesi hlboko pod  vlnenou sukňou.

  Radšej sa rýchlo vrátil do obchodu.

domiceli

 

Mr. Gold´s Au pair... 3. kapitola PONUKA

Mr. Gold´s Au pair

voľné pokračovanie fanfikov...

Obchodné tajomstvá XII

kapitola 113

Ponuka

   Zastal tesne pred východom. Prižmúril oči do prudkého svetla rovnako ako ona, hoci nemal takmer tridsaťročný deficit. Na rozdiel od nej. Počkal, kým  prestane robiť neprirodzené grimasy a spravil jej tieň.

  - Teraz ma počúvaj, – zdvihol výstražne ukazovák.

  - ...a snáď som to niekedy nerobila?! – skúsila takmer zaliečavým hlasom nedočkavá, čo ju vonku, konečne vonku, čaká. Bude čakať...

   Zhlboka sa nadýchol namiesto toho, aby ju rovno inzultoval, na čo mal neskutočnú chuť.

  - Provokuješ? Ty sa už nepamätáš, ako si naposledy obišla moje letisko a vybrala si si nesprávnu pristávaciu dráhu, drahá?! A kde si skončila ?!...Ak sa ma pokúsiš opäť podviesť, tak s radosťou prijmem pozvanie na tvoju svadbu! – skončil s tvárou tesne pred jej odcúvaným ksichtom pridŕžajúc si ju pod krkom.

  - Ja sa budem vydávať? – vypleštila oči s nádejou.

  - Hej! Vezme si ťa diabol! To ti garantujem! – zasipel a odsotil ju.

  - ...sa teším...Keď neprší, aspoň kvapavka. – mrdla plecom.

  - Stoj! Kam sa trepeš?! Dostala si nejaké inštrukcie?! – strácal trpezlivosť. – Tvoj outfit bol len na ukážku, čo som ochotný ti zabezpečiť, ak splníš všetko, o čo ťa požiadam, plus nejaké tie bonusy, podľa pracovného výkonu. –  pohol rukou a stála pred ním staršia zanedbaná žena v starosvetskom odeve, bez make-upu, v drdole, očividne strhaná, zlomená osudom.

  Našťastie sa celkom nevidela, napriek tomu zhrozene hľadela na zmenu, ktorú na nej učinil.

  - Ja mám začať pracovať? – zaklipkala teraz bezfarebnými viečkami nad očami s niekoľkými vačkami vrások pod spodnou linkou.

  Položil jej ruku na rameno, natočil ju ku svetlu, a v jeho pruhoch donesených sem zvonka, horizontálne kreslil svoju víziu budúcnosti.

  - To nebude práca. Vzhľadom na naše dobré vzťahy v minulosti som pre teba vybral čosi, o čom si sa určite ani neodvážila snívať v tej stoke, kde ťa šupla naša drahá priateľka Regina.-

  Zatvárila sa nedôverčivo.

  On s nadšením pokračoval.

  - Ty budeš pestúnkou mojich detí...Au pair!...Počuješ, ako honosne to znie?! Cítiš tú poctu?! – nadchýnal sa.

  - Cítim posraté plienky, zasoplené tváre a ogrcané okolie telíčok, čo nie sú ani pod jeden zub. – znechutene sa ozvala. – Prečo ja?! – skúsila sa z celého vyvliecť, hoci tušila, že šancu nemá prakticky žiadnu.

  - Prečo?! – zahrmelo knižnicou až zvonka opadla ďalšia omietka. – Prečo?!... Tak napríklad Romulovi a Removi som osobne vtedy vybral vlčicu...- tváril sa, že sa zamýšľa a nemá vopred pripravené argumenty. Vždy mal.

  - To boli tí svalnatí talianski machovia, čo orali a orali a bol z toho ten, no, to mesto, kde odvtedy žijú tí ujovia v bielej sukni...? – pokúsila sa dešifrovať ponúknuté indície.

  - Neprerušuj! – zbliakol po nej, že kazí jeho prednášku. – ...tým dvom stačila na výchovu vlčica a tomu magorovi Tarzanovi musela stačiť šimpanzica ! Chápeš ?!...- pozrel na ňu nedôverčivo. - Síce inteligentná, ale stále to bola len obyčajná opica !... Lenže moje deti...- ďobal si natiahnutými prstami do hrude. - Moje vlastné deti si zaslúžia oveľa viac! Pestúnkou mojich detí bude drak! – vykríkol hrdo, potom hlas stíšil. - ...síce len taká natvrdlá saň, čo nemá všetko v hlave v poriadku, ale, žiaľ, v tomto hnusnom obyčajnom svete niet nič...väčšie!... Pátral som, ale si jediná svojho druhu. Endemit...– uzavrel s nádejou, hoci nadšený z toho veľmi nebol.

  Stále nechápavo žmurkala.

  Radšej pokračoval.

  - Tvojou úlohou zatiaľ bude  získať si moju Bellu na svoju stranu... –

  Oči Maleficent sa zaleskli a podozrivo rozžiarili.

  - Ak mi to správne doplo, Bella už nie je panna a...je kotná! – vytrčila von jazyk a oblizla si celú bradu, líca aj nos. – To máme dva v jednom... – vypadla jej slina a zasyčala na dlážke.

  - Tri v jednom ! – schytil ju zas pod krk a buchol s ňou do regálu, až sa z druhej strany vysypali celé metre kníh. – Ja ti tu nepredkladám obedové menu, ale ponuku, aby si nemusela večne skapíňať v tom podzemí, drahá! – prskal jej do zmodrávajúcej tváre. – Tak sa začni konečne ovládať a použi tých pár buniek, čo ti v mozgu zostalo, na logickejšie závery! – triasol ňou.

  Zmeravela a naozaj sa zdalo, že by sa aj mohla zamýšľať. Stratiť viac ako dvadsaťdeväť rokov života už nemohla, a ani nechcela, takže bolo by aj na pribrzdeného draka hlúpe, nevziať takúto ponuku.

  - Získať si Bellu, to by šlo. A ...? – ďalej nedomyslela.

  - Si drak, doparoma! Spolieham na teba. Kto iný by vedel moju rodinu ochrániť viac, keď ja nebudem môcť?! – pripleskol ju opäť o poloprázdny regál ale musel ju zachytiť a stiahnuť späť k sebe,  inak by cezeň prepadli obaja.

  - Ty už nemôžeš?...- zašemotila pricapená na jeho hruď, koľko jej to drsné zovretie dovolilo. -  To ti ma mrzí. Myslela som si, že ešte nejaké tie prírastky do obory splodíš...keď ti Bella zdochne na starobu... trebárs...so mnou. - pozrela na neho s nádejou pod zvrásneným viečkom.

 - Nemysli, drahá. Ty... už viac nemysli! Len ma počúvaj a neopováž sa urobiť, povedať, vykonať čokoľvek, čo by sa priečilo mojim predstavám. Nevieš – nerieš! – potrmácal ňou, odsotil ju s odporom a oprášil si predok odevu.

  Neustála to. Od padajúceho regálu sa spustila reťazová reakcia celou knižnicou.

  - Hups...! –

domiceli

Mr. Gold´s Au Pair... 2. kapitola PODZEMIE

Mr. Gold´s Au pair

voľné pokračovanie fanfikov...

Obchodné tajomstvá XI

kapitola 112

Podzemie

   Prievan prinášal potuchlinu až k dverám a ponúkal ju okoloidúcim. Každý obchádzal vchod veľkým oblúkom s nedôverou hľadiac do odcerujúcej sa ošumelej omietky, od ktorej sa dal očakávať nečakaný bungee-jumping, bonusovo tu bol aj  ten už takmer viditeľný smrad.

  Policajné pásky roztrhala nepriazeň počasia a provizórne pritlčené drevá potichu rozožierali ryšavé klince melniac z nich triesky, ktoré potom chrupčali pod podrážkami. Stačilo ich uvoľniť len pár.

  Až  dnu, v príšerí polorozpadnutej budovy  sa zamyslel, prečo toto všetko podstupuje, keď je čarodejník...

  Tá hra na reálny život človeka mu zrejme začína prerastať cez hlavu. Raz si nie je istý či ju má prihorúcu a následne zas má pocit, že koná s chladnou hlavou, ale skôr reálne chladnou, akú ju raz bude mať...akú by ju raz mal, keby je obyčajným smrteľníkom a ocitol by sa v márnici. Obe polohy hlavy boli na figu. Nepoužiteľné. Nad jej momentálnym  rozpoložením sa radšej ani nezamýšľal. Rozhodol sa. Je tu.

  Ale do budúcnosti, ako suchý tréning na ťažšie životné obdobia to zas nemuselo byť zlé, skúsiť to vydržať ako obyčajný človek. Odvykol si od toho primitívneho pojmu.

  Klesanie mu paradoxne zdvíhalo žalúdok a puch bol čoraz neznesiteľnejší, napriek chladu, s ktorým sa miešal.

  Stroj výťahu zarachotil, zaškrípal. Len ťažko šli otvoriť bočné pletivové dvierka a tma orientáciu len zhoršovala.

  Čas na prvé kúzlo.

  Zasvietil. Nie celkom, len, aby on videl, po čom šliape, okolo čoho ide a kam...

  Štipľavý pavzduch sa miešal so syčaním a chrčaním vychádzajúcim kdesi z útrob ešte o niekoľko podlaží nižšie.

  Vzal do ruky kus tehly, čo tu ležala zaprášená celé roky a spustil dolu do jamy, z ktorej vychádzal zápach s chladom.. Chvíľu bolo ticho, potom duto dopadla.

  Bola tam. Pod tehlou.

  Premiestnil sa na jej úroveň a cestou zažínal ďalšie a  ďalšie svetielka.

  Bola prihlboko.

    Pred ním ležala hora rozkladajúceho sa mäsa. Páchlo hnilobou, plesňou a výkalmi. Žalostný pohľad, ale ľutovať ju nemal v úmysle.

  Ale kvôli možnej komunikačnej bariére ju premenil predsa len radšej na človeka.

  Nevydalo.

  Pri jeho nohách ležala troska so sotva badateľnou ľudskou konštrukciou. Špinavá, zničená, úbohá. Iba sekundu pred úplným zošalením.

 - Prepáč, drahá, že ruším tvoju komornú atmosféru... - ako dirigent  pohol rukami narážajúc metaforou na nízke stropy, chlad a prítmie jej pivnice. – Asi ti je nevoľno, ostatne, je to logické, keď si vo väzení... – viedol chvíľu sám so sebou duchaplný monológ.

  Pootvorila viečka.

  - Ty?! Prišiel si ma zabiť?...Osobne?!...Nestačilo poslať smrtku s kosou? – zašepkala nespoznávajúc už dlho nepoužitý vlastný hlas.

  - Zbláznila si sa? Pri tvojom objeme by si chudera musela dorobiť papiere na kombajn! A to chvíľu trvá. – fúkol do jej chlpov na hlave a vyplašil  v nich ubytovaný hmyz.

  - Asi ťa sklamem, neviem, či to stihne, lebo môj život už visí na vlásku... – zaprotestovala.

  - Iba život vší visí na vlásku, drahá. – rozpučil jednu z nich. - Ty si drak. To by fyzicky nešlo, prepáč...Draky nemôžu skapať kedy sa im zachce. A navyše, podľa mňa vyzeráš čím ďalej, tým lepšie...-  spustil, ako vždy ironicky.

  - ...a čím bližšie tým horšie. – doplnila namiesto neho sebakriticky.

  Očividne, roky samoty jej neubrali na sarkazme ani britkých odpovediach.

  Zasmial sa pobavene. Teraz ju spoznával.

  - Čo mi vyvedieš tentokrát ? – spomenula si na minulosť.

  - Vyvediem?! – spýtal sa prekvapený. – Doplnila si si nebodaj vzdelanie?! Vieš čítať myšlienky?!...Uhádla si ! ...Vyvediem teba...z tohto labyrintu! – potešil sa, že k dohode možno dospeje dosť rýchlo.

  - Ale? ...Čo sa zmenilo?! Veď naposledy si vyhlásil, že pre mňa nepohneš už ani prstom! Leda by bol na spúšti... – odcitovala ich poslednú rozlúčku.

 Nechcel si to priznať, ale chýbala mu. Ich večné žabo-myšie vojny v časoch, keď ešte boli doma v Začarovanom lese a jediným problémom bolo ráno vstať po prehýrenej noci a dokázať zas svetu svoju moc...

  - Popravde, ani sa mi sem veľmi nechcelo ísť, ale keď som si predstavil, akú radosť by si mala, keby som neprišiel, tak som sa rozhodol...že idem. - rozhovoril sa.

  - Chápem, nikdy si ma nemohol vystáť. – zhodnotila jeho milý príhovor.

  - Presne! Ani teraz nemôžem, ak dovolíš, tak si sadnem. – zmraštil nozdry, oprášil kameň a sadol si oproti nej.

  To ju donútilo sa trochu nadvihnúť, ale vzdala to. Praskla so sebou späť do prachu a nozdrami odfúkla piesok. Zabudla, že teraz už chvíľu nie je drak. Inštinkty sú svine pamätlivé.

  - Spadla si, drahá? – tváril sa, že sa zaujíma, ale díval sa na svoju manžetu s briliantovým gombíkom.

  - Nie! Zaútočila som na Podlahu! – odvrkla a radšej si predsa len sadla, skôr posúvaná jeho vôľou, ako vlastnými schopnosťami.

- Dovolím si podotknúť, že na smrť máš ešte čas. A nemusíš z nej mať strach. Toľko ľudí som už zabil, toľko ich pod mojimi rukami zomrelo...- pozrel si na zvrásnené dlane a pomykal prstami. - ...a nepamätám sa, že by sa niekto z nich potom sťažoval. Dúfam, že aj teba  v pekle prijmú s takou veľkou láskou, s akou ťa tam pošlem!... Raz. Celkom určite...- precedil pomedzi zuby.

  - Si zver ! Zabúdaš, že sa zhováraš so ženou...mal by si ma ako pravý gentlemen zahŕňať komplimentmi...- fikla strojene.

  - Nuž, niektoré ženy treba zahrnúť láskou, iné kvetmi a ďalšie hlinou! – vybľafol necitlivo.

  Tentokrát sa jej v kútiku vráskavého oka zjavila kvapôčka slzy. Skutočná.

  - Nemohol by si mi, aspoň, niekedy...aspoň raz v živote...povedať...niečo pekné?- zaprosíkala.

  - Ale samozrejme, drahá...- nahol sa nad ňu . – Keď sa pozriem to tvojich veľkých očí, vidím v nich čosi úžasné...- zašepkal s erotickým podfarbením.

  - Ččo...oo...? -  zašemotila dojato.

  - Seba ! – vyštekol.

  Zahryzol si do jazyka. Asi to prehnal.

  Kedysi by ju takáto poznámka neurazila. Vôbec by na ňu nereagovala, prípadne trochu ostro.

  Teraz...

  Roky samoty a odlúčenia od celého sveta ju asi predsa len zlomili.

  Na malú chvíľu ho jej prišlo ľúto.

-         ...všetko je preč! Kde nájdem  krásu? Bohatstvo?... Kde nájdem lásku? ...- šemotila plačlivo.

-         V slovníku drahá. – neodpustil si poznámku.

-         ...nič mi nevychádza ! – pokračovala, akoby sama pre seba.

-         A skúšala si klystír? – nahol sa až k nej, ale hneď sa radšej oddialil.

  - Ty neprestaneš rýpať, kým nenarazíš na črevá?! – vyštekla zúfalo a zachytila ho jednou rukou za zápästie.

  Bola to ona. Nebola ešte celkom zlomená.

  - Nepreháňaj ! – osopil sa na ňu. - A koniec koncov, zápcha môže byť len dočasná...- pokračoval vo zvolenej humusnej terminológii, predpokladajúc, že tak mu najlepšie porozumie. – Spadnúť až na dno a spoznať tvrdú realitu ešte neznamená, že sa vzdáš! Treba sa vzchopiť a snažiť sa presadiť ! – dodával jej guráž, lebo potreboval silnú ženu, nie ufňukaného draka.

  - ...leda by si mi priniesol kvetináč!... Veď sa na mňa pozri ! – zapišťala nešťastne a nadvihla ruky obalené franforcami šiat nad zachumlené, zavšivavené  vlasy.

  - Ak sa neprestaneš ľutovať, prinesiem ti akurát tak granát ! Z toho budeš celááá preč! Dočerta ! – začínal strácať trpezlivosť. – Zabúdaš, že patríš najväčšiemu čarodejníkovi v celom známom svete ? Aj v priľahlých...! - ješitne sa megalomansky pochválil a doložil skromne... – Keď som bol malý, bol som fakt namyslený. Ale teraz už nemám chybu! -

  Pokýval párkrát rukou. Jaskyňa sa rozsvietila, rozžiarila a po opadnutí trblietok pred ním stála konečne vo svojej niekdajšej...no, povedzme...Nie, nepovieme. Pred ním stála ako kedysi. Hrdá, vystretá, výstredná a namyslená.

  Maleficent.

  - Odchádzame drahá...- ponúkol jej rameno a pokúsil sa o úsmev. – Dostaneš šancu preraziť! – načrtol  budúcnosť.

  - Niekomu čeľusť?! – spýtala sa naivne.

  Prekrútil očami.

domiceli

   

Mr. Gold´s Au pair... 1. kapitola PARK

...tak som tu zas. Dlho som to nevydržala. 

:-) 

Prenesieme sa späť do Storybrooku, je tam opäť mágia, Mr.Gold so svojou sladkou Bellou očakávajú prírastok do rodiny...a začína život. Vôbec nie bežný...

PS : ...ďakujem Evuš za krásny nový obrázok.

 

Mr. Gold´s Au pair

voľné pokračovanie fanfikov...

Obchodné tajomstvá XII

kapitola 111

Park

   Tisíckrát ho mal v rukách, bol patrične označený, aj tak sa mu ho nedarilo chytiť, správne natočiť, vrapiť do zámky a otočiť. Blbý, slizký, spotený, šmykľavý kľúč zo zväzku.

   Nemá dobrý pocit.

   Stále nemal dobré pocity, keď nebola s ním. Zo dňa na deň mal horšie a horšie pocity...

  Paranoja ako pojem bol zahanbene priesvitný pred tým, čo prežíva. Žiarlivosť, vzťahovačnosť,  majetnícky komplex niesli nevinnú gloriolu k oblakom oproti jame pocitov, do akej ho vtláčali špinavými nohami v svojej najodpornejšej podstate a podobe.

  Chodiť do práce bolo obťažujúce, ale doslova ho tam vyhnala pod hrozbou, alebo to vtedy bola prosba?!...že inak sa zamestná ona, prípadne bude tráviť doobedia aspoň v dámskom klube a ak aj v Storybrooku žiaden nie je,  osobne ho založí, hoci bude aj jeho jedinou členkou.

  A poobede môže roznášať prospekty a  reklamné letáky a papierové loďky a recepty a guľôčky z oceľových ložísk, skrátka čokoľvek, len, aby mala pocit, že je sama sebe paňou. Svojmu času, životu...

   Nie, to nebola ponorková nemoc. Ich satelity krúžili stále na súbežných trajektóriách, totálne ružových, orgazmicky spriaznených vlnách. Bol to skôr z jej strany len pokus o nastolenie reálneho prostredia. Normálny život. Respektíve život normálnych smrteľníkov. Dvoch obyčajných ľudí.

  Po takom túžila.

  Lenže ako, keď máte polovičku najmocnejšieho čarodejníka v priľahlom svete?!

  Vysvetľujte mu dookola, že súkromie neznamená priesvitné steny, vševidiace zrkadlá a čítanie myšlienok namiesto dennej tlače a snov ako nočných správ.

  Upozorňujte ho stokrát za deň, že intimita je právo na samotu pri istých činnostiach, a  nejde len o spotené vankúše, záves v sprche a biologické potreby!

  Skúste mu predostierať donekonečna plán osobného života s imaginárnymi tajomstvami, šokujúcimi prekvapeniami, neznámymi okamihmi, nečakanými chvíľkami či aspoň temnou smietkou, špinou, ktorá bude niečím novým v ich živote. Zrnkom piesku, fľakom, čímkoľvek, čo bude normálne a nečakané a vôbec...Prirodzené! Hlavne prirodzené.

  Akokoľvek sa snažil, vždy porušil všetky sľuby, prosby, priania, príkazy, zákazy, odporúčania, žiadosti, zámky, dvere, okná, závesy, hmotné aj nehmotné... všetko! Neodolal. Nedokázal rešpektovať, vžiť sa do jej predstavy sveta bez toho, aby ju dôkladne nepresnoril....Tak veľmi ju miloval. Tak veľmi sa bál, že...až si tým obhajoval každý krok.

  Celý život, aspoň, čo si pamätá, sa snažila byť samostatná. Vždy si chcela dokázať, že sa dokáže postarať sama o seba. Prejsť vybranou cestou, dostať sa do cieľa. Vyhrať nad prípadnou nepriazňou osudu...

  A teraz? Bavlnka. Mäkká, jemná, krásna, voňavá...dusiaca, obopínajúca, škrtiaca, obťažujúca...! Dvadsať matracov na kope a nikde žiaden debilný hrášok...Všetky hrachové polia zničené, v lepšom prípade presunuté do inej galaxie! ...lebo...a teraz to príde... by ju mohol...by ju nebodaj...môžno...trochu... otlačil! Zúfalé...

  Vie o každom jej kroku.. Náplni každej minúty, každej myšlienke ešte skôr, ako ju vôbec vymyslí, nieto vysloví!

  Má pocit, že nič nesmie, lebo všetko je pre ňu nebezpečné, náročné, ťažké...nič nemôže, všetko spraví za ňu, aby sa nenamáhala. Nič jej nedovolí, aby...neohrozil ju, deti...

...to všetko sú príšerné alibistické argumenty.

  Poobzeral sa okolo seba po prázdnej ulici. Slnko pražilo na hlavu, čas obeda. Neprišla načas. Nie je s ním... Sľúbila...

  Je v parku... Stojí tam...zhovára sa...

  Rozbolela ho hlava.

  Ani sa nesnažil prejsť tam. Premiestnil sa a zostal  zneviditeľnený.

  Drží ho kúsok nad hlavou pod pažami, výskajúceho zadúšajúcim sa smiechom a približuje sa nosom, ktorý ono chytá do ručičiek s natiahnutými prštekmi a opätovne necháva ujsť doširoka ich odhadzujúc. Z úst mu už trčia slinky od smiechu, ako sa mu páčia jej vypliešťané oči a špúliace sa pery napodobňujúce raz rybu, raz žabu a ďalšie zrejme zvieratká, ani nerozoznával. Roztopašne kope nožičkami s ovinutou ponožkou a miniatúrnymi napodobeninami tenisiek vo vzduchu.

  Nechala ho spadnúť jej do tváre s vysoko vyhodenými nohami a bozkávala, kde zachytila. Naoko sa bránil  výraznejším škrekotom a šticoval ju za vlasy.

  - Nie, nie, pusti tetu...rýchlo ju pusti, ty šibal. – pomáhala Ashley vyslobodzovať Belline vlny z lepkavých rúk jej syna.

  Nemá šancu. Dvaja proti jednej.

  Bella sa rozbehla s ním v náručí okolo kočíka a mumle malého rečou bojové pokriky proti mame...

  Zacítila ho.

  Jeho blízkosť.

  Ustrnula.

  Pozrela presne  smerom, kde  pritajený stál a zvážnela.

  Veselý džavot sa ozýval ďalej. A do neho šumenie. Dieťa kúsok od jej tela kope stále nožičkami a hukot prívalovej vlny sa zosilňuje....zapiera sa o jej predlaktia...nárazy vetra silnejú, vlny sa trieštia o pobrežie...

...kým si ho nevyzdvihla jeho vlastná matka a protestujúce, obrané o zábavnú hru, nevložila autoritatívne do kočíka.

  - Ak to v sebe necháme takto tlieť...a potom ďalej hniť a rozkladať sa...ak dopustíme, že zostaneme v tom tesnom zvierajúcom močiari nedôvery obaja iba bez slova.... V tej brečke odpadkov  už nebudeme vedieť  nájsť to, čo sme stavali, čo nás spájalo... Uvedomuješ si to riziko?! -  pýtala sa v duchu, dobre vediac, že zas číta jej myšlienky, vzduchu pred sebou s rukou krčiacou tenký svetrík na boku, kde cítila zvnútra tela akýsi tlak, kým sa gombík svetra ledva obopínajúceho jej veľké brucho neuvoľnil a neodfrkol.

  Pokývala záporne hlavou, otočila sa. Pohladkala malého, práve sa smädno napájajúceho z fľašky so slastne zatvorenými očami, už len pár sekúnd do spánku,  po boku spotenej teplej tváričky, vzala svoju tašku so starostlivo pripravenou desiatou pre neho a vykročila.

  Späť domov.

  Domov?

  Zohol sa poň. Gombík. Opäť gombík. Gombík bez slučky. Iba sám, s dvoma dierami, dvoma prázdnymi očami na holej dlani...

domiceli

 

 

OUAT ...fanfikové ZHRNUTIE

Zhrnutie

Všetky postavy a miesta sú majetkom tvorcov seriálu Once Upon a Time

Obchodné tajomstvá ( PILOT ( vždy ) + 110 kapitol + BONUSové )

http://anazuz1.blogspot.sk/2013/04/mr-gold-obchodne-tajomstva-pilotna.html

Rumbelle 1

Zo života na zámku ( 20 kapitol )

http://anazuz1.blogspot.sk/2013/04/mr-gold-obchodne-tajomstva-pilotna.html

OUAT

Svetlá v zákrutách ( 20 kapitol )

http://anazuz1.blogspot.sk/2013/06/ouat-svetla-v-zakrutach-0kapitola.html

OUAT

Cesta tmou ( 10 kapitol )

http://anazuz1.blogspot.sk/2013/06/ouat-cesta-tmou-pilotna-kapitola-cena.html

Rumbelle 2 ( 10 kapitol – BONUSové spoločné )

Zrodenie ticha

http://anazuz1.blogspot.sk/2013/06/rumbelle-2-zrodenie-ticha-pilotna-nulta.html

CHIPPED CUP ( 8 kapitol )

http://anazuz1.blogspot.sk/2013/07/chipped-cup-0-alias-pilotna-kapitola.html

Mr. Gold ŠTVRTÁ...( 80 kapitol )

http://anazuz1.blogspot.sk/2013/07/mrgold-stvrta-0-kapitola-pilotna-novy.html

Mr. Gold´s Au Pair ( 50 kapitol )

http://anazuz1.blogspot.sk/2013/08/mr-golds-au-pair-1-kapitola-park.html