Mr.GOLD Obchodné tajomstvá VIII., kapitola 83. ÚTLM

Obchodné tajomstvá VIII

kapitola 83

Útlm

   Loď sa kĺzala po hladine, akoby ani nemala ponorenú žiadnu svoju časť. Ľahká a vydaná napospas vode a vzduchu. Ale voľná, slobodná, s pevnou, aj keď krehkou vierou, že tam niekde za horizontom, čaká na ňu nový svet...Nakláňala sa na bok, vietor sa jej opieral do plachiet, sťažne  vŕzgali svoju monotónnu melódiu lanám.

   Plavba bola pokojná, ale vnútra posádky prežívali každé svoje vlastné poryvy.

  - Myslíš si, že je OK ? – obrátil sa Henry na Emmu, namotávajúcu lano okolo lakťa s obavami.

  Zahľadela sa na ženu opretú o sťažeň s hlavou stále vyvrátenou smerom, odkiaľ vyplávali.

  Jej letargia im naháňala strach. Už celé hodiny, ako sa zjavila na korbe, prešla okolo nich, nepovedala ani slovo, neplakala, nič sa nepýtala, len si sadla na kopu vriec a mĺkvo zízala kdesi späť.

  Rešpektovali ju, aj jej smútok a bolesť, ale báli sa, že sa muselo stať čosi hrozné, čo poznačilo ju a bude to mať následky aj pre nich. Ale nepýtali sa.

  - Choď za ňou a rozprávaj, Henry. Potrebuje počuť, že sme tu a máme ju radi. Nedaj sa. Aj keď sa ti bude zadať, že nepočúva, snaž sa ju trochu  rozptýliť. – naklonila sa k Henrymu a rozprávala sa s ním ako rovný, s rovným.

  Chlapec vážne pokýval hlavou, že je mu to jasné a dôležito vykročil. Sadol si tesne k Belle.

  Monotónne sa hrala s dlaňami. Prechádzala prstami po jednej, potom druhou rukou po tej prvej, po hánkach, po dlani, hore dolu prstami. Chvíľu na ňu hľadel a hľadal akýsi systém v jej pohyboch. Snažil sa ju napodobniť. Naladiť sa na jej vlnu, ale jeho dotyky šteklili a zdali sa mu smiešne.

  Aj Emma sa pousmiala. 

  Až v takýchto okamihoch si uvedomovala, o koľko prišla, keď sa ho ako novorodenca vzdala. Závidela Regine, že mohla sledovať jeho pokroky, jeho rast a detstvo. Ona sa o to sama pripravila a teraz ho pokladala za „malého dospeláka“ Zdal sa jej múdry, chápavý, empatický...možno viac, ako mnohí dospelí.

  Pozrela automaticky na druhú stranu, smerom ku kormidlu, kde stáli Hook a Nealom a o niečom sa zas zanietene...hádali.

  Pripadal si ako Fénix, čo vstáva z popola. V rozprávke to vyzeralo tak pôvabne, jednoducho a teatrálne.

„Ale ten bol aj dakus krajší, a hlavne nemusel vstávať ráno o pol štvrtej !“ neodpustil si sarkazmus ani na svoju osobu. Ledva sa zviechaval zo zeme. Cítil sa vyčerpaný, unavený, zničený fyzicky aj duševne. Keby aj mal krídla, iste ich len ťahá za sebou ako oceľové väzenské gule.

   Znechutený zdvihol ruky, na ktorých už ako-tak mohol pohnúť prstami, hoci po každom pohybe zaťal od bolesti zuby, hore pred oči.

   Bolelo ho, ako dvíhal viečka a zabolelo ho aj poznanie, že vidí...len tmu. Čiernu, antracitovú, tmavosivú...V prvom momente si pomyslel, že ešte nesvitá, ale ono nesvitalo ani o hodinu, o dve... Slnko mu už pálilo na vrch pliec...a stále bola tma...

  Zastrel viečka. Bol by sa aj rozplakal sebaľútosťou, ale mozog zatiaľ nenašiel slzné kanáliky...a nájsť mu čokoľvek iné, najmä centrum akýchkoľvek spomienok, mu striktne razom zakázal.

  Potreboval sa rýchlo pozviechať, aby svoju misiu doviedol do úspešného konca. 

 Obrnil si srdce, zasypal ho kamením a nedovolil preniknúť ani vzlyku z neho...ešte bude mať čas na smútok...celý život...celú večnosť.

  S ťažkosťami sa konečne postavil. Chvíľu stál a počúval zvuky miesta. Stromy, kríky, kamienky pod nohami...kamene zámku. Pohol sa smerom k nim s rukami pred sebou..

  „Biela vychádzková palica mi nebude ladiť k obleku...“ predstavil si sám seba.

  Dlaň ruky po niekoľkých krokoch narazila na múr. Už stál.

  „To je dobre...to je dobre...“ Šmátral kúsok po kúsku v snahe zistiť, pred ktorou časťou obydlia sa nachádza. Podkýnal sa o posledné trosky, zabáral do blata a sutín, triafali ho dohora sa dvíhané časti. Brušká prstov a dlane mal už úplne nanovo zodrané, kým našiel portál s vchodovými dverami. Namiesto nich tam bola ešte diera.

  Prekročil pomyselný prah.

  Ovial ho chlad. Konečne. Aspoň toto spodné podlažie už stojí. Zároveň ho vyľakalo poznanie, že Regina s Corou už môžu byť vyslobodené zo sutín a môžu číhať kdekoľvek...a on ešte nie je pripravený...

  Tma bola neznesiteľná. Celý život mal pocit, že všade okolo neho je len tma...teraz mohol s určitosťou tvrdiť, že je !

  Srdce sa pokúsilo vyhrabať sa, ale rázne to zamietol.

  Zmobilizoval všetky svoje chabé sily a skúsil nastaviť okolo seba ochranné vákuum. Ale nedokázal predpokladať, do akej miery sa mu to podarilo. 

   Radšej skúsil neviditeľnosť. Tak bude v bezpečí. 

   Aspoň na čas, kým sa mu zranenia nezahoja, bolesť popálenín neustúpi a jazvy nepokryjú celé telo, tvár aj dušu.

domiceli