Mr.GOLD Obchodné tajomstvá VII., kapitola 79. SCHYĽUJE SA..

Obchodné tajomstvá VII

kapitola 79

Schyľuje sa...

  V strede stola trónila 3D mapa, tentokrát zámku. Skupinka ľudí okolo nej živo diskutovala, jednotlivé podlažia sa menili a pán domu vysvetľoval všetky prípadné úskalia v stratégii útoku a obrany.

  Znepokojovalo ho, že Regina dosť dobre pozná jeho zámok ešte z čias, keď bol jej učiteľom mágie a zrejme mu nepomôže ani poprehadzovanie miestností či iné finty, o všetkom rozhodne aj tak priamy stret z očí do očí.

   Ale nechcel zbytočne vyplašiť Baelfira a Emmu, preto sa úporne snažil presvedčiť ich o nedobytnosti sídla a vysokej šanci uspieť, napriek tomu, že zrejme zostane na boj iba sám...

  Kým zamračená Emma sledovala so záujmom premeny hradu, Neal ten svoj venoval skôr jej peknej postave vo vypasovaných rifliach a úzkom tmavom tričku.

  Dvere sa otvorili a dnu vošla Bella.

  Všetky pohľady spočinuli na nej.

  Rumpelstiltskin stisol päsť a jeho virtuálny hrad sa začal rúcať, až z neho zostala iba kôpka piesku, ktorá sa postupne ďalej prepadala kdesi do stola.

  To netypický odev, ktorý mala žena, čo vošla na sebe, spôsobil zánik jednej ilúzie.

  Krehká a nežná Bella si práve zastokávala za široký kožený opasok niekoľko nožov. Po boku sa jej hompáľal meč a spoza chrbta trčal luk so šípmi.

  Štíhle nohy vo vypasovaných nohaviciach boli v strede preťaté vysokými šnurovacími čižmami a vesta z netradičného nepriestrelného, ale ľahkého materiálu, ktorý používal ešte Alexander Veľký, ako štít pre svoju armádu umne doplnená vreckami s hádzacími zbraňami vhodne dopĺňali  celkový outfit pripomínajúci starovekú bojovníčku.

  - Kam s tým kostýmčekom, slečna...na karneval ?...zatiahol sám pre seba čo najtichšie, riadne rozčarovane, vidiac svoju družku takto odetú, Rumpelstiltskin.

  Nie, že by jej to nebolo pristalo, ale namiesto jemnej dámy tu zrazu  stála odhodlaná drsná  bojovníčka

  - Akoby vypadla z Henryho hry na playstation. – pousmiala sa Emma, ale uznanlivo prikývla.

  Neal sa k jej názoru pridal a premeriaval si ju zhora-dolu.

  - Ospravedlňte ma, musím niečo najskôr zariadiť... – povedal, bez toho, že by z nej spustil prísny pohľad, odsunul zvedavého Neala, čo až hlavu nakláňal, aby videl všetky detaily Bellinej výstroje aj Emmu a podišiel k spokojne usmiatej Belle.

  - Som aj ja pripravená. Budem chrániť našu rodinu ! – povedala rozhodne skôr, ako by sa to bol spýtal.

  Objal ju jemne okolo pliec, zvrtol k východu a tíško jej čosi s úsmevom vysvetľoval vedúc ju von z miestnosti.

  Prešli chodbami, schodiskom a ani nevedela ako, ocitla sa v podzemných častiach zámku. Jedny z dier sa nebadane otvorili, vošli dnu a kým sa spamätala, už stála uprostred cely sama, len ozvena priplesknutých dvier doznievala jej v ušiach.

  Pochopila.

  Zatvoril ju do väzenia !

  - Prečo ?! – zakričala zúrivo búchajúc do mohutných ťažkých dvier.

  - Pre tvoju bezpečnosť, láska. – pohladil dvere zvonka a radšej sa rýchlo vzdialil, aby nemusel počúvať jej výčitky a nárek.

    Dvojica stála pri stole a čakala ho.

  - Zatvoril som ju v podzemí do cely hladomorne... Bývalej hladomorne... – povedal sucho a luskol, aby sa hrad v strede stola zas objavil.

  - Uväznili ste ju ? – spýtala sa neveriacky zhrozená Emma.

  - Hej...odpovedal namiesto otca syn, - A čo sa čuduješ ?! – namieril na neho nadôvažok obe ruky. – Je to predsa Temný pán ! Čakala si, že bude k svojej tehotnej milenke nebodaj ľudský ? – konštatoval ironicky.

  - Máš chuť jej ísť robiť spoločnosť ? – postavil sa mu pred oči kritizovaný. – Ja len chránim svoju rodinu ! Bellu nemôžem vystaviť v žiadnom prípade nebezpečenstvu. Myslím, že by si to mohol pochopiť...- doložil miernejšie.

  - To znie logicky. – pridala sa na jeho stranu Emma.

  - To akože mieniš pred bojom dať pod zámok aj mňa ?! Preventívne ?! Lebo mám tú „česť“ byť tiež tvoja rodina ?!– spýtal sa Neal opatrne.

  - Ak budem musieť...ak budem vidieť, že...urobím to ! Pre tvoje dobro ! – položil mu ruku na plece a stisol.

  Neal cúvol a sklopil zrak.

  Ešte chvíľu búchala na kovovými pásmi spevnené dubové dvere, kým pochopila, že je to vlastne  márne.

  Predsa len sa sústredila a buchla do nich ešte raz, nasmerujúc ranu priamo.

  Ruka jej prešla skrz.

  - Vyšlo to ! – pousmiala sa.

  Skúsila druhú...celé telo. So spokojným úsmevom hľadela na vonkajšiu stranu dvier a potom opäť vošla do cely.

  - To nie je vôbec zlé...- žmurkla pravým okom a zdvihla kútik úst.

  Potľapkala rukou vankúšik, ktorý jej tam zhovievavo pričaroval, aby do neho kedysi dávno odkladala slzy a nerušila ho pri práci a vyložiac nohy o stenu pokojne naň ľahla s rukou pod hlavou snovajúc si svoju vlastnú stratégiu.

domiceli