Rumbelle
kapitola 14
Návrat
Chvíľu zaváhala,
kým vôbec vykročila. Vedela, že už nesmie strácať čas, že každá premárnená
minúta môže byť osudnou a nezvrátiteľnou.
Slnko sa šplhalo
na horizont, ale medzi hradbami bolo aj tak chladno. Dokonca sa zdalo, že
chladnejšie ako inokedy. Pod nohami jej praskali kamienky a tento zvuk
v úplnom tichu pôsobil skľučujúco, ako násilné lámanie škrupín nezrelých
plodov. Vietor nešumel, konáre sa nehýbali, žiaden zvuk živých tvorov, všetko
akoby náhle zaspalo, alebo sa ponorilo pod vodnú hladinu, kde už nič
z vonkajšieho sveta neprenikne.
Za ďalšou z umne
vymyslených zákrut záhradného labyrintu už stála jej známa veža obrastená
popínavým brečtanom a v jeho chládku ako očko na prsteni bude žiariť
puk trojruže...Mal by žiariť...
Stisla
v dlani Jeho prsteň, aby skryla strach z toho, že jeho farba už bola viac
svetlomodrá než ružová. To neveštilo nič dobré...
S hrôzou
pozrela na kvet. Vysoko na stonke s tŕňmi, kde malo začínať súkvetie,
trónila sivastá kôpka zvädnutých lupeňov. Nemohla od toho smutného obrazu
odtrhnúť zrak.
V objatí
úplne zosušených dvoch ruží, schúlený ako vyľakané dieťa v prítmí,
zomieral posledný puk trojruže. Jeho dokrčené lístky, ešte trochu prepúšťali
pôvodnú červenú farbu pomedzi mŕtvolné fľaky, stred smutne prosil o vodu,
vzduch a trochu slnka...
Zovrelo jej hrdlo
úzkosťou. Zúfalá pozrela hore, do okien zámku, smerom k jeho komnatám, ale
všade bola rovnaká tma. Okenice zatvorené, závesy zatiahnuté. Ticho. Temno.
Strašidelne mĺkvo.
Podvihla si dlhú
sukňu, aby sa jej lepšie utekalo a vtom...
-
Nie ! – vykríkla.
Dolu v tráve
pod trojružou, chrbtom opreté o chladivý vlhký múr kamennej veže ležalo
telo. Rozrastené brečtany ho čiastočne prikrývali svojimi dlhými konármi husto
posiatymi rozložitými listami, vyzeralo, akoby bolo nimi doslova obrastené.
Isto ich strhol na seba v snahe zachytiť sa ich pri páde.
-
Nie ! ...Nie ! To nemôže byť
skutočné, ty nemôžeš byť mŕtvy ! Nie ! To nie ! – šepkala nešťastne
z celej sily sa mocujúc s porastom.
Chytila ho za
ramená a potriasla jeho zúboženým telom. Bezvládne poddávalo sa mykaniu,
bez náznakov vôle či odporu. Iba čo mu sinavá tvár klesla smerom dolu až sa
vlnité vlasy dotýkali trávy a zametali zem, ako sa ho pokúšala prebrať
k životu. Márne.
-
Vstávaj ! No, tak vstávaj,
láska moja ! Preber sa ! Nie, ty nemôžeš byť mŕtvy ! Nemôžeš ma tu nechať samú,
opustenú...Teraz, keď už sme konečne spolu... – plakala, pritískajúc si ho
k hrudi.
Dotknúc sa mu krku
zazdalo sa jej, že cíti takmer nepostrehnuteľné záchvevy tepu. Zhlboka sa
nadýchla. Poobzerala sa s nádejou vôkol, ale potom márne zatriasla hlavou. Kde by tu našla pomoc ? Bola sama. Iba ona a ON...Zachráni ho.
Musí...
Vstala, nežne ho
uložiac späť do trávy. Vyzliekla si plášť, rozložila ho vedľa neho. Vyhrnula si
rukávy a pokúšala sa bezvládneho dostať na mäkký zamat svojho plášťa. Po
úmornom lomcovaní sa jej to nakoniec podarilo. Jemne mu ešte s láskou
uložila ruky vedľa tela pohladiac každú, akoby jej to dodávalo sily.
Vstala. Skúsila
potiahnuť za kapucňu a pohnúť provizórnym lôžkom smerom k hradu.
Márne. Telo muža bolo ťažšie. Jej krehké sily na to zďaleka nestačili. Znova
a znova bezvýsledne ťahala,
zapierala sa, dlane mala úplne červené, doškriabané pevnou látkou.
Bezradne si sadla
vedľa neho. Rozplakala sa... „Musím to dokázať... Musím. Pre teba. Pre našu
lásku. Teraz som na rade ja ! ...Sama. Vždy mi niekto v živote pomáhal.
Rodičia, hlas, sestra, bez Ruby a jej priateľov by som sa nedostala
z veže, bez Klobučníka nenašla spôsob vrátiť sa...ale teraz je to na mne.
Len a len na mne...a ja to dokážem ...“
-
Zachránim ťa ! Láska ! Musím...Bez teba nemá už zmysel žiť... – opäť vstala, utrela slzy.
Nadvihla ho
trochu, vložila mu malé ruky pod pazuchy, letmo sa mu dotknúc tvárou slúch
a pocítiac zrazu akúsi zvláštnu silu, pohla bremenom. A znova
a znova... Po kúsočkoch posúvala sa chodníkom zanechávajúc za sebou dve
brázdy od jeho čižiem.
Dlho jej trvalo,
kým prišla sotva ku vchodovej bráne. Hladký mramor chodieb aspoň trochu uľahčil
jej námahu, no čakala ju ešte dlhá cesta hore na poschodie, do komnát. Ale
nedbala na únavu, na bolesť a doráňané ruky. Nič nebolo dôležité. Iba
ON...
Občas na malú
chvíľočku zastala, pohladila ho po vlasoch či po líci, narovnala mu ruky, či
tvár, aby sa mu čo najlepšie ležalo, hoci vedela, že teraz zrejme nič necíti
a nevníma. Jej to dodávalo zázračnú silu, ktorú potrebovala, aby ho
doniesla do bezpečia útrob hradu.
Dvere zavŕzgali,
keď ich lakťom otvorila a cúvajúc, ťahajúc z posledných síl telo,
vošla do izby. Jeho izby. Tu nikdy nebola. Vždy sa starala o celý zámok,
ale sem nesmela chodievať.
Keď prešla prahom,
pomaly ho uložila na koberec, čo začínal pri dverách a obrátila sa. Všade bola iba ponurá tma. Závesy zastreté, okná
zadebnené.
Nadýchla sa
a vykročila. Horko-ťažko odsunula drahé hrubé látky, rýchlo otvorila okná
i okenice a vpustila dnu životodarné slnko, ktoré sa za tú dobu
vyštveralo na samý stred neba a zvedavo vkĺzlo do izby, kde ešte ani ono
nebolo. Ožiarilo drahocenný nábytok a doplnky. Hradný pán si potrpel na
krásu a bohatstvo. To isté spravila s ďalším oknom
a s ďalším. Pred posledným, presne oproti veľkej postele na chvíľu
zaváhala, ale potreba svetla a tepla bola silnejšia.
Čakalo ju však
prekvapenie. Za posledným závesom, úplne rovnakým, ako tie predošlé pozdĺž
celej veľkej izby nebolo okno. Visel tam obraz v životnej veľkosti...Zahľadela
sa smerom hore a od prekvapenia pootvorila ústa.
-
...ale veď... Veď to som predsa
ja ! – vyšepla s úžasom.
V strede majstrovského diela stála
kráska zoči-voči svojej dvojníčke. Hľadela si do jasnozelenkavých očí, pozerala
po vlnách účesu, ktorý nosila najradšej. Stála tam v žiarivozlatej róbe,
ktorú jej vtedy pričaroval, keď sa zasnívala, že je na plese...Vtedy, keď ju
nežne chytil okolo pása... Vtedy, keď sa jej skoro podlomili kolená, ako sa
s ňou zatočil okolo celej izby a ona pocítila, že je v bezpečí
jeho mužnej náruče...a už nechcela, aby ju niekedy pustil...
Zasnená pozrela sa
smerom k nemu.
Ležal tam stále
bez známok života. Slnko osvetlilo jeho tvár. Vráskavú, sivú, ešte
strašidelnejšiu, ako si ju pamätala. To privreté viečka a silne zovreté
pery dodávali jej strhanejší výraz. A predsa to bola tvár blízka, dôverne
známa a drahá...
Teraz nie je čas
myslieť na ples a zábavu. Nežne sa usmiala a vykročila späť k nemu.
domiceli
Iná verzia časti Skin Deep je rovnako skvelá! :)
OdpovedaťOdstrániťNAVŽDY
OdpovedaťOdstrániť