Rumbelle
kapitola 11
Stratený...
Noc sa vplížila do pevnosti. A nielen ona sa zakrádala po
chodníkoch okolo hradieb. V plášti zahalená postava sa rýchlo
a nečujne presúvala od brány, v snahe čo najrýchlejšie vniknúť do
útrob temného hradu.
Vchodové dvere boli otvorené. Hradný pán sa nikoho nebál. Nikdy sa
necítil byť nikým ohrozený. Masívne dvere zavŕzgali a tajomná, nečakaná
a nepozvaná návšteva vkĺzla dnu.
Zložila si kapucňu, chabé svetlo zvonka matne osvietilo jej spokojnú,
stále krásnu tvár. Prechádzala teraz už pomaly z izby do izby, občas sa
dotkla sochy, stĺpa či trofeje, ktorú dôverne poznala. Usmievala sa čoraz viac
uvedomujúc si, že hrad je prázdny.
Vo veľkej dvorane postála pred dlhým stolom, potom sa otočila
k jeho čelu a s určitou vrodenou gráciou usadila sa
v masívnom kresle, ktoré skôr pripomínalo trón. Spokojne sa zhlboka
nadýchla a doširoka usmiala.
- Vyhrala som !
- Ste o tom vážne presvedčená, drahá ?! – ozvalo sa unaveným
skleslým hlasom z tmy kdesi v rohu miestnosti.
Vystrelila ako obarená. Márne
však žmúrila smerom odkiaľ zaznel hlas, nikto neprichádzal. Čakala, že sa
zoči-voči postaví svojmu niekdajšiemu učiteľovi. Vykročila teda sama, narýchlo
si vykúzliac sviečku.
Pred sebou nevidela nikoho, hoci svetlo plameňa dôkladne osvietilo celý
kút. Spustila ruku nižšie. Sedel tam na zemi s hlavou sklonenou medzi
pokrčeným kolenom a stĺpom, o ktorý sa opieral.
- Ty...si ešte neskapal ? – zatiahla ironicky.
- Ako vidíš, nie... – odpovedal ticho, iba trochu nadvihnúc hlavu.
Videla pred sebou úbohé, na smrť uštvané zviera. Strhané, spola
nevládne, čakajúce na posledný úder. Ale oči mu stále iskrili. Ešte nepovedal
posledné zbohom.
- Dlho to už trvať nebude, - dodala necitlivo.
- Len aby si neoslavovala predčasne, drahá ! – vyšvihol sa nečakane,
hoci sám vedel, že z posledných síl a stal si roveň ženy. – Viem, že
by si ma najradšej dorazila sama osobne, aj to, akú ohromnú radosť by ti to
spravilo, ale hoci už nemám veľa síl, ty to urobiť nemôžeš...To ťa škrie,
drahá ! – chrčal skôr bezmocne ako vyhrážajúco.
Náhle ju zvrtol a pritlačil pod krkom k stĺpu.
- Čo si jej spravila ?! –
Poľahky ho odsunula, až sa zatackal, aby sa vyslobodila zo zovretia, ale
viac proti nemu ísť nemohla. Stále bol Temným pánom. Zoslabnutým, zúboženým,
nešťastným, ale Temným.
- Ja ? Urážate ma, ako vždy. Nikdy som pre svojho učiteľa nebola dosť
dobrá, dosť šikovná, dosť učenlivá. Ale to sa o chvíľu zmení... – znova si
ho premerala od hlavy po päty a fľochla pohrdlivý pohľad na jeho stav. – Ja som nemusela ani prstom
pohnúť. Všetko za mňa pekne krásne spravila jej rodina. Jej vlastná rodina !...
A čo iné si ostatne čakal ? Neuveriteľné, aký si stále naivný. Láska je
slabosť, priateľu ! Veľká slabosť, za ktorú sa platí ! A ty, ako vidím,
zaplatíš najvyššiu cenu !-
- To mi hovoríš ...práve ty ? – uškrnul sa a vedel, že pichol na
správne bolestivé miesto.
Zastala a dívala sa kdesi mimo, akoby do minulosti.
- Teraz... ti... všetko... vrátim ! Aj tebe, aj celému svetu ! Dosť bolo
šťastných koncov ! – rozhodila široko rukami.
Zo záhrenia sa jej náhle nečakane vykotúľal prsteň. Preľakla sa.
- Vedel som, že v tom máš prsty ! – skočil po ňom
a v mžiku ho zdvihol.
Chvíľu si ho zhrozený prezeral. Vtom vybuchol do strašného smiechu,
zadúšajúc sa takmer pri ňom. Nechápala nič.
- Asi
ti niečo nevyšlo, drahá. – povedal takmer potešený, - Vraciam ti tvoju „vzácnu“
trofej! - otrčil jej prsteň pod nos.
Chňapla lačno po ňom a on sa smial.
- Myslela si si, že si ma dobehla. Chceš ma oklamať touto lacnou tretkou
? – ukázal na jej päsť, v ktorej držala prsteň.
Zružovela a keď od náhle pocítenej bolesti otvorila dlaň, medzi
tenkými prstami ležala kôpka ružového prachu. Vzniesla sa kúsok do vzduchu,
akoby niekto do nej ľahúčko fúkol a jednotlivé čiastočky postupne hasli,
ako dopadali späť. Zostala jej prázdna dlaň.
- Voľakto ťa musel poriadne napáliť, sa mi tak vidí. Mohol som tušiť, že
budeš mať zálusk a urobíš všetko preto, aby si sa k môjmu prsteňu
dostala...Ale teší ma, že ktosi bol šikovnejší...-
- Ak myslíš tú krasotinku z chudobného kráľovstva, čo si si
naposledy vybral, tak sa veľmi mýliš. – prášila si Regina ruky jednu
o druhú, aj tak sa jej nedarilo striasť posledné zvyšky vílieho prachu.
Zostávali jej tam ako nemí svedkovia jej neúspechu.
Opäť k nej priskočil. Nezľakla sa, sebavedome pokračovala, lebo
cítila, že má opäť navrch.
- Ale, ale, tuším sa niekto začal báť. O koho viac ?
O ňu alebo sám o seba ?
- Okamžite mi povedz, čo je vo veci... – povedal netrpezlivo, ale
v duchu sa triasol, že sa dozvie niečo hrozné.
- Je o ňu dobre postarané. Síce nemá veľké pohodlie v tej
starej zatuchnutej veži bez okien, ale aspoň sa nemusíš obávať, že by sa jej
tam niečo zlé mohlo stať...Zatiaľ. Ale prsteň nemá...pri sebe... to som
si istá. –
Jeho obavy sa naplnili.
- To musel byť niekto z jej rodiny. Niekto blízky. Niekto, komu
verila...- šepkal si nahlas svoje myšlienky, zabúdajúc, že tam nie je sám.
- Vďaka za radu, priateľu... Ak dovolíš, pôjdem si ich preklepnúť... Keď
už ty nemôžeš nikam ísť...– zasmiala sa a žmurkla vysoko vykrútiac kútik
pery, čo nemohla zadržať cynický smiech.
Za jej vlečkou sa len zaprášil ostrofialový dym a v hrade
zostalo neznesiteľné ticho.
Bol by vykríkol bolesťou, keby bol vládal. Bol by ju zadržal...bol by
utekal...ale mala pravdu. Teraz, bez prsteňa sa z hradu nedostane. Už
nikdy sa bez neho nikam nedostane. Je uväznený v svojom vlastnom hrade.
Zostáva mu iba nečinne čakať. Na Bellu...alebo na...
Zúfalý sa zviezol na dlážku a oprel horúce čelo o jej chladivý
povrch.
V záhrade sa triasol červený vyprahnutý puk. Už takmer všetky
lístky z neho opadali, ale predsa vzdoroval smrti, hoci z posledných
síl. Aj za svojho majiteľa...
domiceli
SA
OdpovedaťOdstrániť