Rumbelle
kapitola 12
Deti mesiaca
Do noci sa ozývalo zavýjanie vlkov. Mali
svoje dni a dobre vedeli, že nikto zo smrteľníkov sa im neodváži skrížiť
cesty. Dokonca ani mocní neriskovali a radšej odložili aj neodkladné plány
na biely deň.
Iba ona mala pocit, akoby ju volali. Zdravý
rozum jej kázal pozatvárať okenice a vliezť pod prikrývku, ale akási oveľa
mocnejšia sila ťahala ju za zvukmi momentálnych vládcov celého okolia.
Nedokázala už odolať.
Bezhlavo nahádzala na seba šaty, skryla si
hlavu pod hrubú šatku, telo zabalila do plášťa a vybehla na schodisko.
Celý zámok bol mĺkvy. Všetci pozaliezaní do komnát. Hriali sa pred kozubmi,
pritláčali si vankúše na sluchy, aby stlmili hrozivé zavýjanie. Muži si
nalievali plné krčahy a čakali, kým ich konečne premôže spánok, ženy sa
tisli k deťom a dookola omieľali modlitby či zaklínadlá.
Nevedela ani, kde ju nohy ťahajú. Pritískala
si plášť k hrudi a mala pocit, že ju čosi priam tlačí do chrbta
a núti bežať ďalej a ďalej.
Zavíjanie utíchlo. Zastala. Vlastne nezastala,
skôr ju niečo pribrzdilo. Nemohla pohnúť nohami. Zamrznutá na mieste, zúfalo
hľadela okolo seba, no v hustej tme nevidela vôbec nič.
A potom svetielka. Zelené, jasné...tu
dve...tam dve...tam ďalšie štyri...nekonečne veľa svetielok, mykali sa pár
metrov pred ňou.
Bola by vykríkla, ale od strachu onemela...
Bezradne hľadel na výjav, ktorý sa mu objavil
kdesi hlboko v podvedomí. „Kto je to vystrašené dievča v hnusnej
hrubej šatke, bezmocne hľadiace okolo seba ?“... Chcel som vidieť ju,
moju...jedinú...
Výhľad
sa pomaličky zahmlieval, až sa úplne stratil. Ruka mu klesla. Viac sa nepokúšal
vyvolávať budúcnosť. Stálo ho to priveľa síl, ktoré už nemal kde čerpať. Trhane
dýchal a nevládal už ani prinútiť myšlienky, aby sa posnažili otvoriť mu
viečka a zhlboka sa nadýchnuť, nieto poslať ich do neznáma, aby
pomohli...jej...
Na mäkkých labách sa k žene blížil
statný sivý vlk. Zdvihla ruky inštinktívne pred tvár, aby radšej nič nevidela,
prikrčila sa a pripravila na najhoršie. Dlho tak stála a nič sa
nedialo. Opatrne odťahovala ramená z tváre.
Pred ňou stála postava a čosi šepkala
smerom k šelmám. Tie počúvali, tichúčko kňučali a pomaly chodili
z miesta na miesto nespúšťajúc z nej svoje v tme žiariace oči.
Postava sa zrazu otočila a prísne
pozrela za seba.
- Bella ! To si ty ?! ...Ach vďaka Bohu,
Bella ! Sestrička moja jediná ! – hodila sa žena v šatke na zem
a celou silou objala kolená Krásky. – Tak som sa bála ! ...Odpusť mi Bella
! Prepáč ! Ja...Ja som nechcela ! Ja...ja... – jachtala vystrašená, skôr
mumlala do záhybov sukne, akoby sa stále bála pozrieť sa pred seba a byť
opäť zoči-voči krvilačným vlkom.
- Čudná, nezdá sa ti ? Len neslobodní ľudia
sa môžu takto ponížene plaziť po zemi. – podišla bližšie dlhovlasá žena s ostročervenými perami
a s opovrhnutím hľadela na vystrašené dievča pod nohami. – Kto to
vlastne je ?! –
- Cara. Moja sestra. – odpovedala Kráska
a zohla sa dolu, aby pomohla sestre vstať a oprášiť sa.
Tá sa neveriacky dívala okolo seba
a kŕčovito držala sestrin plášť, aby jej nebodaj nezmizla rovnako, ako sa
tu zjavila v momente, keď si už po ňu išla istá smrť.
- Ty mi odpustíš ! Odpustíš mi, pravda.
Pravda mi odpustíš ?! Ty mi musíš odpustiť, si predsa moja sestra... - neprestávala nezmyselne splietať vystrašená.
- Nemala si ju sem vodiť. Načo si ju vôbec brala
so sebou ? Iba čo nám bude zavadzať. – zašepkalo dieťa mesiaca - Ruby.
Kráska sa pozerala sestre do vyjavených očí
a ničomu nerozumela. Ani slovám, ktoré ustavične a dookola splietala,
ani tomu, čo ju prinútilo prísť sem.
- Nevolala som ju....Netuším, prečo je tu. -
- To On...- zašepkala Ruby a začala
vetriť. Nespokojná sa zamračila. – Nie. Nikde ho necítim. Je ďaleko. Veľmi
ďaleko...
Bella si povzdychla.
Prebral sa z mdlôb. Je to ona ! Je
tam... Tam kdesi v diaľke a ...myslí na neho. Cítil to. Cítil nepatrný
záchvev kdesi pri srdci. Doširoka otváral oči, ale zazrieť ju sa mu nedarilo.
- Bella ! – vykríkol zúfalý, ale nikto ho
nemohol počuť. Iba vlci...
- Volá ťa. – obrátila sa dlhovláska
k Belle a s úsmevom na ňu pozrela. Zvieratá dokážu vycítiť viac.
I polozvieratá.
Kráske sa zaleskli oči slzami. Ako veľmi jej
už chýba. Ako dlho ho nevidela. Ako to bolí...
- ...odpusti mi, Bella, odpusti, prosím...
Nemohla som inak... – škemrala stále dookola rovnako nešťastná žena zakvačená
o jej plášť.
- Prestaň ! – vyskočila na ňu Ruby, ale len
čo ju ešte viac vystrašila.
- Cara, Cara, ticho, tíško, sestrička. Neboj
sa. Toto sú moji priatelia. Toto je Ruby...Ona nie je zlá. – utrela si Bella
zaslzené oči a snažila sa upokojiť sestru.
Tú však už vlci, ani žiadna Ruby vôbec
nezaujímali. Ťažil ju oveľa väčší hriech a mala pocit, že keď sa ho
nezbaví, bude ju prenasledovať svedomie až úplne zošalie.
- Nevedela som, čo mám robiť. Bola som taká
nešťastná...Gaston si mal predsa vziať mňa ! Ľúbila som ho a on... To
preto som ti vzala ten prsteň. Chcela som, aby si trpela rovnako. -
Bella sa zadívala na sestru
a nerozumela, čo jej vlastne vraví.
- No pekne ! To mi je rodinka ! ...Roztrhať
za živa sme ju mali ! Hneď a zaraz ! – obchádzala Ruby okolo
a neskrývala zlosť. – To sú všetci v tvojej rodine podliaci ? Vlastný
otec ťa zatvorí do veže...vlastný snúbenec ukradne prsteň a sestra ...tiež
? ...Počkať...Nevravela si, že ti prsteň vzal Gaston ?! – zarazila sa.
- Cara mi nič nevzala. Ona mi pomáhala. –
usmiala sa na sestru Kráska a pohladila ju po vlasoch, čo vykukli spod
šatky.
- Nie, Bella, nepomáhala. Chcela som ťa len
zraniť a ty si na mňa taká dobrá a milá...Vymyslela som tú lesť, nie
preto, aby som ťa chránila pred Reginou...Nemala som v úmysle ti prsteň
vrátiť. Nikdy. – zmĺkla a sklopila
oči.
- Cara, Cara, srdiečko ! Pozri sa na mňa !
Pozri. Ty si tá najlepšia sestra na svete. Keby nie teba...Veď ty si moja šanca
! Šanca na návrat. – tešila sa Bella. – Len vďaka tebe mám nádej ho znova
vidieť. To bol výborný nápad s tou zámenou prsteňov...nech si len majú ten
falošný, nech si myslia, že ma zachránili...Ty, Cara ! Ty si moja skutočná
záchrankyňa. ! – od šťastia ju silno objala a vyjavené dievča nechápalo,
čo sa vlastne deje.
Bellina radosť bola taká veľká, až sa vlci,
doteraz pokojne polihujúci okolo opäť postavili na laby a začali nervózne
prechádzať.
- Naozaj sa chceš vrátiť...k tomu ...netvorovi
? – spýtalo sa neveriacky dievča.
- On nie je netvor, Cara. Je to ten
najcitlivejší, najlepší a najnežnejší človek na svete...a ja ho ľúbim.-
- Je to...netvor. -
- Už nikdy takto o ňom nehovor...A vráť
mi, prosím, môj prsteň. Musím sa k nemu vrátiť. Potrebuje ma.-
Cítil,
že mu do žíl prúdi čerstvá krv. Po kvapôčkach, ale predsa. A z ničoho
nič. V jednu chvíľu sa mu v tme zažalo malé svetielko a ťahá ho
späť hore...Hľadel do tmy a skúšal si vybaviť jej tvár. Jej krásnu,
usmievavú tvár s jasnými očami. Jej drobnú ruku, čo sa ho letmo dotýka,
jej veselý hlas, čo si ho doberá...
V tú dobu stála kráľovná uprostred
svojej komnaty. Okolo nej žiarilo podivné svetlo a preliezalo všetky kúty
na okolí, každú izbu, každý kút i kútik ako nekonečne dlhý žltý had.
- Oklamal ma ! Zase ma oklamal, podliak.
V celom zámku niet po prsteni ani stopy !!! Nikto z jej rodiny ho
nemá ! Všetci tu spokojne drichmú sťa zarezaní !... Ale on tu nie je !!!
Kde len môže byť ?! - ...išlo ju rozliať
na kolomaž, ale žiadne čary jej nedokázali ukázať miesto, kde je Temného
prsteň...
Usmieval sa. V sne, ktorý ho napokon
úplne vyčerpaného premohol a aspoň na chvíľu doprial odpočinku jeho
zúboženému srdcu, videl od zlosti zelenú bezmocnú kráľovnú...
Bella je v bezpečí. Nedostala ju.
Zatiaľ nie...Bella...Bella...Dobrú noc, láska moja...
Ležala schúlená vo vlčom brlohu, na hruď si
tisla drahocenný prsteň a spánok neprichádzal. Akoby ju ktosi naozaj volal
po mene. Tak nežne, ticho, sladko...
Ruby ju pohladila po pleci, usmiala sa
a prikývla. Zvieratá vycítia viac...
Kráska zatvorila viečka a spokojná kreslila pod
nimi obraz svojej lásky...
domiceli
RINIE
OdpovedaťOdstrániť