Mr.GOLD Obchodné tajomstvá VII., kapitola 77 RYHY

Obchodné tajomstvá VII

kapitola 77

Ryhy

  Našli ho opretého o vyčnievajúci kamenným obkladom ozdobený hranol, čo tvoril bočný portál dvier. S rukami vo vreckách pozeral mdlo kdesi hore, do neba a bolo vidno, keby  pozrie na nich, neustojí to a znova sa rozkričí, prípadne ešte čosi horšie – rozplače.

  Emma s údivom hľadela na masívne múry stredovekej pevnosti upravenej však na pohodlný zámok, čomu zodpovedali zväčšené okná s okenicami, balkóny v rovnakom štýle a iné umné detaily prezrádzajúce dobrý vkus a zároveň bohatstvo jeho majiteľa.

  Otvoril dvere a pokynul ostatným, aby vošli ako prví.

  Neal sa neochotne odlepil a buchol do druhého krídla dvier, aby nemusel prejsť tesne vedľa otca.

  Len čo prekročili prah, vrátila sa mu kúzelná moc. Zámok sa zvnútra vďaka nej rozsvietil.

  - Pôjdem sa prezliecť, - usmiala sa na neho Bella a letmo ho pobozkala do vrásky na čele.

  - Skôr obliecť, mamička...- neodpustil si Neal, stále s rukami vo vreckách.

  Trhlo ním, ale malá dlaň, čo sa mu prilepila o hruď ho upokojila. Naslepo ju nahmatal nespúšťajúc trpký pohľad zo syna a druhou rukou prešiel pozdĺž jej tela.

-         Nie je treba, zlatko. –

  Len čo to vyslovil, stála Bella opäť suchá a zošnurovaná v korzete. Rovnakým pohybom vysušil návštevu, že zostali od prekvapenia zamrznutí stáť s rozpaženými rukami a zízať.

  - Uvarím aspoň horúci čaj...aby ste mohli byť chvíľu osamote. – doložila, keď videla, ako sa nadychuje a ohrozuje jej plán ďalším kúzlom.

  Pokýval súhlasne hlavou a oči za neho odpovedali : „Ľúbim ťa, ľúbim ťa, ľúbim ťa...“

  - Poďte, prejdite. O chvíľu bude čaj...ak vám je zima, mám tu nejaké deky...- pobádal ich a ukazoval smerom k jedálni stále pozerajúc jedným, tým istým smerom...

  - Nerob si starosti ! – odvrkol hlas z toho smeru. – Nerobil si si ich doteraz, nemusíš sa premáhať ani momentálne ! – doložil tvrdo, ale vykročil.

  - Bae...- zašepkal zranený, keď hrdo prechádzal okolo neho.

   - Stále nechápem, ako ste ma našli ? – otočil sa k Emme, -  Myslel som si, že zámok je ukrytý a dostatočne zamaskovaný pred nezvanými ... – radšej nedopovedal, lebo Neal sa prudko otočil.

  - Stááále lepšie a lepšie ! – rozhodil rukami. - Tak ja som ti nepriateľ ?... Nepozvaný ?!... Nechcený ?!... A ešte ?!...Čo som pre teba ešte ?!... – skrútil s nevôľou nosom.

  Neodpovedal. Vedel, že jeho syn má právo na výčitky za všetky tie roky, za všetky premárnené mesiace, zbytočné a prázdne dni, ktoré mali patriť jemu...

  Bella tíško rozkladala šálky a tanieriky a z tváre jej nemizol krehký úsmev.

  Neal jej prešiel rukou asi desať centimetrov pred očami, či sa jej , alebo či sa jemu, nemarí.

  Emma mu capla po prstoch..

  - Čo jééé – zavyl. – Veď sa na ňu pozri... musí byť pod drogami, alebo ju nejak začaroval. On je schopný všetkého...- šepkal Emme, kým Bellu po vlasoch hladkal jeho otec kúsok od dvier, v ktorých zas zmizla.

  Prikrivkal k nim stále s blaženým úsmevom na tvári, ktorý mu tam láska vyčarovala zakaždým, keď sa na ňu zahľadel a  ktorý Neala vytáčal do nepríčetnosti a Emma mu ho tajne závidela.

  Prisadol si, ale rozhovor viazol.

  - To tie blesky...- začala Emma po chvíli trápneho ticha. – Keď udierali stále na jedno a to isté miesto, bolo nám to podozrivé, tak sme šli  a prišli rovno sem. -

  - Dúfam, že ste boli jediní, kto ich videl...- zamračil sa, lebo toto zistenie ho znepokojilo.

  - Ja dúfam v presný opak... – odpovedala mu Emma.

  Nechápavo na ňu pozrel.

  - Viete, pán Gold, hľadám u vás pomoc, – nahla sa k nemu s vážnou tvárou.  - Regina s Corou uniesli zo Storybrooku môjho syna a ja neviem, kde ho ukrývajú. Ak by sa nám podarilo vylákať ich sem, myslím si, že by sme mali väčšiu šancu objaviť ich úkryt a Henryho zachrániť, bez toho, aby nám v tom nejako zabránili. Viem, čo dokážu, ale vy...ste mocnejší...aspoň dúfam. – strácala odvahu a hovorila čoraz pomalšie.

  - On ?! – ozval sa zas s dešpektom ironicky Neal. -  On je najmocnejší na celom svete ! Aj v priľahlých zemiach...Ale je to len zbabelec...Obyčajný zbabelec, takže nečakaj, že by ti pomohol... Si si nevšimla, ako sa vyplašil po slovách, že by Regina s Corou mohli prísť sem, k nemu a musel by s nimi bojovať ?!...Nevšimla si si ?! Má strach ! Zbabelec... –

  -   Tak dosť ! – skríkol a postavil sa.

  -  Tak čo ?! Udrieš ma ? Premeníš na žabu alebo ma rovno zabiješ...?! – provokoval horúčkovito ďalej Neal.

   Snažil sa zostať pokojný. Dýchal zhlboka a ľutoval, že poslal Bellu spať. Ona by vedela, ako stlmiť jeho výbušnú povahu.

  Otočil sa na Emmu.

  - Ten chlapec mi ešte v Storybrooku veľmi pomohol. – spomenul si na vytrhnutý list z knihy podstrčený pod dvere, aj na dýku, ktorú, hoci o tom netušil, pozorne opatroval, a keď to potreboval, navzdory nebezpečenstvu, mu ju priniesol na úpätie vrchu. – Som mu za veľa vďačný a som jeho dlžníkom. Urobím všetko preto, aby sme ho z ich rúk zachránili. -

  Emme sa rozhostil po tvári šťastný úsmev.

  - Ďakujem. Bojím sa o neho. Má len jedenásť a je tu v cudzom svete. Iste sa cíti sám... –

  - Má koľko ?! – došlo niečo Nealovi a nohy, čo si pred chvíľou drzo vyložil na jedálenský stôl mu zas tvrdo dopadli na zem, až to zadunelo.

  Emma si zahryzla do spodnej pery.

  - Má koľko ?! – zopakoval hlasnejšie otázku Neal. – Dobre som počul ? Jedenásť ?!..Tak to by...Ak sa nemýlim, je to presne toľko... -

 - Áno, je to len o deväť mesiacov viac od momentu, kedy si ma opustil ! Kedy si ma nechal uprostred mesta s kradnutými hodinkami napospas policajtom ! Len o deväť mesiacov viac, ktoré som strávila v nápravnom ústave a nevedela, čo robím, dala som ho k adopcii...- vstala Ema od stola a kričala rovno Nealovi do tváre.

  Neal vyslovil otázku len očami.

  Rumpelstiltskin slovami.

-         Henry je môj vnuk ?! –

domiceli