Mr.GOLD Obchodné tajomstvá VII., kapitola 76. RODINA

Obchodné tajomstvá VII

kapitola 76

Rodina

    Dážď pomaly utíchal, kvapky sa zmenšovali a bolo ich menej a menej, vietor ustával, tmavé nebo zas naberalo jasnejšiu tmavomodrú farbu začínajúcej noci...

   Dvom ľuďom v strede trávnika však práve unikali všetky zmeny, ktoré sa okolo diali. Existovali len jeden pre druhého. Akoby dobiehali všetok doteraz stratený čas, hoci ich pohyby boli pomalé a vláčne, nežné a bojazlivé, zatiaľ iba objavujúce tajomstvá svojich tiel.

    Nevšimli si, že hranicu záhrady zámku prekročili dve ponáhľajúce sa postavy márne sa pokúšajúce skryť sa pod úplne premočenou pánskou mikinou. Mokré kamienky chodníka im chrupčali pod nohami, očividná únava ich kymácala zboka na bok a zrýchlený dych ohrieval priestor pod provizórnym dáždnikom.

  Len čo sa ho zbavili práve neďaleko od stromu so zachráneným vtáčikom v hniezde, zmeraveli pri pohľade na obraz, ktorý sa im naskytol.

-         Otec ! – vyšlo z muža.

-         Lacey ! – doplnila Emma.

  Neal sa v rozpakoch otočil a v tvári sa mu rozbehol nemý film plný výrečnej pantomíny, ale na slovo sa hneď nezmohol.

  –...aaasi...ideme nevhod ! – zakoktal po chvíli, rukou dozadu ukazujúc na dianie medzi koreňmi rozložitého stromu.

  Emma sa len tajomne usmievala. Mykla plecom a nespúšťala zrak z prepletených tiel, na ktoré jej spoločník mieril.

  - Na tvojom mieste by som sa veľmi nesmial! My sa trápime, kde zmizla a ona si tu pokojne užíva...užíva si...s mojím otcom...tu...vonku, v daždi...ako nejakí bezďáci či pubertiaci...v parku... na holej zemi...preboha, kam to tento svet speje...toto je rozprávková ríša ?! ...– rozčuľoval sa ďalej nechávajúc vnútorným poryvom voľný priebeh.

  - Toto je najkrajšia rozprávka, akú som za posledné roky videla...- rozplývala sa Emma, ktorú polonahé telá v mokrej tráve vôbec nepoburovali.

  Položila Nealovi ruku na plece a vážne mu pozrela do očí.

-         Ty žiarliš...-

-  Na Lacey ?!... Zbláznila si sa ? Ja s ňou fakt nič nemám....Nemal som a ani mať nebudem... – vyvalil oči na zmoknutú blondínku s odzbrojujúcim úsmevom na perách, ktoré už od chladu začínali modrieť.

  Prišla mu taká krásna. To snáď ešte posledné čarovné kvapky po víle kmotričke padli mu do očí a zrazu hľadel na ňu inak.

  - Ty vieš, o čom hovorím...Ty žiarliš na otca, že je konečne šťastný...A ...- úsmev sa jej zmenil na zvrásnenú čiarku, ktorú vytvorili zmĺknuté pery.

  Neal sklonil hlavu. Pochopil to veľké „A“. Mala pravdu. Tak dlho vyrastal bez otca, tak často ho trápili nočné mory ich posledného videnia a nešťastným koncom, tak veľmi si predstavoval, aké to raz bude, keď sa zas stretnú...a...a teraz ho vidí spokojného v náručí ženy, ktorá ho miluje a ktorú on povýšil na jediný zázrak svojho života. Jediný...jediný...To bolelo. To tak veľmi bolelo...

  A ona to vidí tiež. Vidí, že nedokáže skryť svoje pocity, ovládať emócie, ktoré ním lomcujú, že je bezradný a bezmocný...a ona je taká krásna...a on ju kedysi dávno zbabelo opustil...už nemá právo ani na jej úsmev...

  Nevedel, čo má robiť. Zazmätkoval. A vylial si hnev na jedinom mužovi, ktorého považoval za zdroj svojho zničeného života.

   - Otec ! – vykríkol na plné hrdlo.

  Po výkriku sa všade rozhostilo ticho.

  Zmeravel a bál sa zdvihnúť oči. Nechal ich rozpité v Belliných, akoby nasával z nej silu pre nasledujúci okamih.

   Usmiala sa na neho a pohladila ho po líci. Vedela, že práve začína ďalšia kapitola ich života. Vedela aj to, že bude spoločná...krásna a  že sa rozrastie o ľudí, ktorí doňho odjakživa patrili, patria...a navždy patriť budú.

  Konečne zdvihol hlavu. Mokré vlasy mu padali cez tvár, ale aj tak dobre videl, že len kúsok od neho stojí mladý muž. Už dospelý mladý muž.

   - Baelfire, synček... ! – zašepkal dojato a zviechaval sa zo zeme, ako tak si naprávajúc zvyšky zvrškov.

-         Otec...- odpovedal mu a zaťal ruky v päsť.

  Otočil sa a chcel ujsť ako malý chlapec, aby nikto nevidel, ako trpí a ako ho niečo bolí. Muži neplačú. Muži predsa neplačú...

  Cestu mu zatarasila Emma.

  - Neal, to neurobíš...Je to tvoj otec. A nech v živote vykonal čokoľvek, vždy ním bude... Priznaj si konečne, že si cestu sem, všetky tie útrapy v Storybrooku, na Hookovej lodi či v lese neprekonal kvôli Lacey, ale najmä kvôli sebe. ..Teraz, keď si v cieli, chceš ujsť ? Chceš to všetko vzdať?!...- povedala rýchlo.

  Stál za jeho chrbtom a bál sa ísť bližšie.

  Stál krok pred ním a bál sa otočiť.

  Obe ženy pristúpili k nim a čakali, čo sa bude diať.

  - Ako si ma našiel, synček ?...- začal On prekvapene. – Dokázal si to, o čo som sa ja márne snažil celé roky, čomu som upísal dušu aj celý svoj život a predsa si ty musel nájsť mňa...ja som zlyhal...- sklonil smutne hlavu.

   Bella sa k nemu nežne pritúlila a tíšila ho pohladením.

  - ...no, veď práve ! Veď práve ! ...otočil sa Neal konečne, ale nepozeral na otca, očami blúdil po okolí a nahnevane vyplavoval na povrch všetky tie výčitky a obvinenia, čo sa v ňom nahromadili za celé tie roky odlúčenia.

  Pokorne ho počúval a mlčky pritakával. Bál sa zrazu, že mu nikdy neodpustí...

  - Môžeš mi to, prosím, Bae, odpustiť ? – zdvihol ruku a položil ju synovi na plece.

   Bae sa vytrhol.

   „Nie, nie, nie...to nepôjde tak rýchlo. To nepôjde hneď....“

   Kopol do kamienkov a pohol sa. Našťastie smerom k zámku, hoci ani nevedel, že tam niekde v tme je.

   Emma sa pozrela na smutného pána Golda nešťastne hľadiaceho za odchádzajúcim synom.

  - Bude to chcieť trocha času. -

  Prikývla jej len Bella, podopierajúc nešťastného ohrdnutého otca namiesto palice. Vedela, že teraz musí ustúpiť a nechať mu priestor, aby si získal späť syna, ktorého stratil, ale má nádej, že sa znova nájdu...nielen stretnú.

domiceli