Mr.Gold Obchodné tajomstvá VII., kapitola 74. POZVANIE

Obchodné tajomstvá VII

kapitola 74

Pozvanie

   Stál pred dverami do jej izby a vážne si predstavoval, čo zas uvidí, keď ich otvorí.

   Od najdivokejších obrazov, kde nahá v krvavom svetle zapadajúceho slnka stojí pred obrovskou, handrami preplnenou skriňou a dupe nohou vo vysokých topánkach, že si stále nemá čo k nim obliecť, cez miernejší variant v miniatúrnom spodnom prádle povytŕhanom z pôvodného, až po najmenej pravdepodobný, kde stojí oblečená v dlhých šatách, lebo iné v Bellinom šatníku, šatníku dcéry šľachtica Mauricea, aj tak neboli, ale stále s nevôľou vykrútenými ústami so slzami na krajíčku a jedovito prekríženými rukami na prsiach...skrátka, nečakal nič milé.

  Krásne to áno, ale...

  Odhodlal sa zaklopať.

  Nikto neodpovedal.

  Opatrne stlačil kľučku a ťukol do dverí, aby sa samé otvorili. Neriskoval, že po ňom bude niečo letieť, rozpleští sa mu o tvár, spadne na hlavu, alebo podobnú kalamitu.

  V priezore sa ukázalo dokorán otvorené okno s výhľadom na oranžovo-červené pásy slnečnej vlečky, čo sa ešte ako-tak pokúšali osvietiť svet, ktorý prirýchlo opúšťali.

  Sedela na okennej parapete s bosými nohami, vyloženými s mierne pokrčenými kolenami skrytými v tyrkysových šatách, spod ktorých kde-tu vykúkala biela spodnička. Do tváre jej nebolo vidno, mala ju otočenú smerom k odchádzajúcemu dňu.

  Ruky zložené na bruchu s nezatiahnutou šnurovačkou, aby zbytočne netlačila, hladkali ho nevedomky bruškami prstov cez košeľu spodničky.

  Bola taká krásna...až mu stislo srdce.

  Čo najtichšie k nej podišiel, aby ju nevyľakal a nedajbože nevypadla z okna.

  Stále si ho nevšimla, ale on videl, že spod zatvorených viečok jej po lícach tečie slza. Leskla sa v posledných záchvevoch svetla ako diamant. Ďalšie nepatrné svetielko v oceáne temnoty.

  S láskou hľadel na jej ruky...na poklad, ktorého sa dotýkali. Až teraz si konečne plne uvedomil, že v nej rastie ďalší život. Život, ktorý je aj jeho súčasťou...a ktorého neodlučiteľnou súčasťou je aj on sám.

  Odvážil sa položiť jej na ruky svoju dlaň.

  Trochu nimi pohla, stále neotvárajúc viečka. Vytiahla si svoje malé dlane spod jeho tak, aby sa dotkol jej tela, opäť ich uložila na jeho drsné hánky a mierne pritlačila. Cítil ich tlak a cíti pod rukou ako v hĺbke jej lona rastie jeho dieťa. Ešte nedáva o sebe vedieť, ešte je príliš zavčasu, ale je tam. Vnímal teplo jej kože, nádychy a výdychy aj jemné chvenie, ktoré mu prechádzalo cez články prstov do celej paže a odtiaľ až rovno do srdca, ktoré začínalo prudšie biť.

  - Bella, láska moja...- zašepkal dojato skryjúc slzy, čo sa mu tisli do očí, za viečka.

  - Hádam Lacey, nie ?! Si to mám napísať na ceduľku a prilepiť na hrudník jak hosteska na autosalóne...?!  ...aby si si to konečne zapamätal ?! – hľadela už na neho rozhorčene záporne kývajúc hlavou.

  Odsunula mu ruku a vstala obzerajúc sa, kde má topánky.

  Asi nebude ľahké primäť túto živelnú smršť, aby s ním šla na romantickú prechádzku do záhrady.

  - Chcel som ťa, vlastne,  poprosiť...či by si sa nešla teraz, v podvečer, trochu prejsť...dolu do záhrady...- hľadal vhodné slová, ale centrum slovnej zásoby  sa zas zaseklo kdesi na pol ceste.

  - Mäkne ti mozog, alebo čo ?! Veď pozri, dážď už visí za nohy, o minútu bude liať jak z krhle a ja sa mám drb...prechádzať po záhrade...-  stišovala tempo preslovu vidiac, že na ňu hľadí vážne a smutne.

  - Dobre !... Keď ti to spraví radosť, pre mňa za mňa, ale keď budem nachcípaná... a budem prskať jak marcový jež , ty mi budeš vyvárať horúce lipové čaje!... Aby ti bolo jasné ! – otrčila mu prst pred tvár.

  - Rád...- odpovedal jej nežne a dotkol sa zdvihnutého prstu zatvoriac ho jemne späť do jej dlane chvíľu ju podržiac vo svojej.

  Prekvapená pomaly spustila ruku a nepatrne sa pousmiala.

   - Hej, vy ! Hej ! Ste tam ? Kapitán Hook ste tam ? – kričal šepotom chlapec zapretý dlaňami a s uchom pritlačeným  o ťažké kovové dvere dolu v podzemí.

  - Čo otravuješ?!... alebo tvoja mamička si to rozmyslela a chce sa mi okrem väzenia ešte nejako srdečnejšie odvďačiť za to, že som ju láskavo sem doviezol ?! – zahučalo z druhej strany a hák buchol o kov, až to zadunelo a Henry musel odskočiť.

  - Regina nie je moja mama... Teda je, ale vlastne nie je... – habkal vystrašený chlapec obzerajúc sa, či sa niekde spoza rohu nezjaví mama, alebo ešte horšie babka.

  - Ako sa vám sem podarilo prepašovať Bellu, aby o tom ony dve nevedeli ? – nabral odvahu a spýtal sa priamo.

  Spoza dvier sa ozval hlasný smiech.

  - Viete, ja by som potreboval, aby ste sem doviezli aj moju mamu. Teda...moju skutočnú mamu Emmu. – zašepkal s nádejou v hlase.

  - Čáry-máry-fuk a je tu ! – povedal si kapitán sám pre seba, ale toto chlapča mohlo byť jeho šancou, ako sa odtiaľto dostať.

  - Prosím...urobíte to ? Chcem svoju mamu, ona ma zachráni...  chcem ísť späť domov !... Tu sa mi vôbec nepáči ! – skoro sa rozplakal.

  - Komu by sa tu aj páčilo...- poobzeral sa pirát po tesnej smradľavej kobke, do ktorej ho uvrhli.

  Skrsol mu v hlave nápad.

  - Ak ma odtiaľto dostaneš, nasadnem na moju loď Jolly Roger, je to tá najrýchlejšia loď medzi svetmi a priveziem ti sem koho len budeš chcieť...Aj polku sveta... – zveličoval zámerne Hook.

  Henry sa potešil.

  - Niečo vymyslím. Ukradnem kľúč, alebo tak... Počkajte....- roztriasol sa chlapec vzrušením a zmizol v chodbách podzemia...

  Regina sa spokojne usmiala.

  - Myslíš, že nasadne na loď a vyparí sa ? – odtrhla oči zo sklenenej gule aj Cora a pozrela na dcéru.

  - Nie, nemyslím. Nemá fazule, ani nič, čoby ho pustilo do portálu a navyše...nemá srdce... Ak ho má v moci Temný, pôjde rovno tam...a my s ním...Je načase zvoliť si vládcu Začarovaného lesa. Jedného...Jediného...Mňa !!! – usmiala sa jedovato, trhla vlečkou a hrdo odkráčala z miestnosti nebadane niekde pohodiť kľúče od Hookovej kobky, aby Henry nemal veľa práce s ich tajným hľadaním.

  - Úbohé dieťa, takto mu brať ilúzie...- zatiahla cynicky s ironickým úsmevom na tvári Cora a spokojne pohladila guľu s úľubou hľadiac na svoju vzďaľujúcu sa dcéru.

domiceli