Mr.GOLD Obchodné tajomstvá VII., kapitola 73. VÍLA

Obchodné tajomstvá VII

kapitola 73

Víla

   V zrkadle sa odrážala jeho tvár. Tvár smutného muža s bolesťou v očiach, s pevne zovretými perami. Dokonca ju ani nič neosvetľovalo, táto miestnosť vysoko vo veži bola temná aj za bieleho dňa.

  Kdesi z dolných komnát sa ozýval krik ženy, čo nie práve najvyberanejším spôsobom vyhadzovala akési operence z parapety okna. Pridalo mu to zopár vrások na beztak strhanej tvári.

   Zhlboka sa nadýchol a zo záhrenia vytiahol stredne veľkú priesvitnú paličku zlatistej farby.

  Kedysi patrila dobrej víle kmotričke, ale zavadzala jeho plánu s kliatbou, nuž sa jej zbavil. Teraz bolo neskoro na ľútosť, ale mal aspoň malú šancu, že sa mu podarí vyvolať jej nehmotnú nesmrteľnú dušu a ak bude mať šťastia ešte o trochu viac, aj s ním nakoniec prehovorí...a poradí mu...v čo tajne aspoň v kútiku duše dúfal.

  Najskôr urobil okolo celej plochy zrkadla kruh a potom sa špičkou paličky dotkol stredu vysloviac nezrozumiteľné zaklínadlá.

  Sklo sa zachvelo a striebristý povlak z druhej strany rozžiarili miniatúrne prasklinky, ktoré hneď, ako sa objavili, aj mizli a v zrkadle sa namiesto odrazu izby zjavila bezútešná krajina posiata asfodelovými kvetmi.

  Zamračil sa. „Víly nejdú hneď do neba ?!“ pomyslel si prekvapený.

  - Nie, nejdú ! Ak stratia svoju kúzelnú paličku, zostávajú sa za trest naveky túlať v medzisvete. – zašepkalo zvonivo zrkadlo.

  Nikoho spočiatku nebolo vidno, až keď sa samotná víla pohla, zaregistroval jej zvláštne  obrysy, akoby boli z tekutého kovu. Zlatá víla bola sivá, spola neviditeľná, na poľutovanie....Ale bola tu. To mu dodalo nádej.

  - Ty máš odvahu, po tom všetkom, žiadať ma teraz o pomoc ?! – spýtala sa rovno a zo zrkadla vykukla jej maličká tekutá tvárička  hľadiac mu rovno do očí.

  - Počítam s tým, že si dobrá víla a nemáš v popise práce odmietať pokorných žiadateľov...- neovládol svoju prudkú povahu.

  - Lenže ja, ako vidíš, vďaka tebe „pokorný“ Rumpelstiltskin, už nemôžem pracovať.- rozhodila rúčkami a smutne ukázala na svoju drahocennú paličku v jeho ruke.

  -  Uzavrime dohodu. Vrátim ti ju, ak mi poradíš. – pokýval prstom.

  -  Vôbec si sa nezmenil... – povedala ešte sklamane a zberala sa na odchod.

  -  Prosím... – vyšlo zúfalo z pyšného Temného pána.

  Usmiala sa a potom zas zosmutnela.

  - Aj tak klopeš na nesprávne dvere... Skús zaklopať na vlastné srdce, vstúp si doň a tam sa pýtaj...A tam aj nájdeš odpoveď na svoju otázku. - kývala rúčkou, akoby mávala, alebo to bolo krídlo kdesi pri jeho hrudi..

  O poschodie nižšie sa zas ozval vulgarizmami okorenený Laceyn hysterický výlev na margo nemožného šatníka, ktorý jej dal k dispozícii pán domu...

  Bezradne pozrel na vílu.

  - Miluješ ju ? ...Si si tým istý ?... Je to len žena. Možno teraz s trochu nevyberanými spôsobmi, prostoreká a ukričaná, ale stále žena... Žena, ktorá túži po veľkej skutočnej láske, kým osud jej podhodil zatiaľ len odpadky... Žena, čo čaká milé slová vyznania, pohladenie, objatie...Koľkokrát, čo je tu, si ju úprimne objal?... Pohladil si ju vôbec nežne?... Povedal niečo krásne ?... Povedal si jej najmä to, že ju ľúbiš ?... – zažmurkala víla očkami.

  Rumplovi dochádzalo.

   - ...spomeň si na tú noc, keď plakala... Tam niekde v tvojom náručí, tam bola tvoja Bella...Alebo sa mýlim?...Ale ožíva iba vďaka  láske... Tá ju prebúdza, tá ju ťahá z bahna kliatby...Iba skutočná láska má takúto moc... – šepkala tajomne. – Skús si spomenúť na príbeh Pélea a Thétis...na koľko všakovakých potvor a monštier sa mu v náručí menila a predsa obstál, vytrval a dočkal sa víťazstva...-

  - Prestaň s rozprávočkami, nechaj si ich pre malé deti...To nemôže byť také jednoduché ! – skríkol podráždene.

  Víla sa len usmiala.

  - Niekedy je láska ako blesk z jasného neba. Jasná, očividná, horúca a zasahujúca oboch tak veľmi, že to každý vidí na prvý pohľad. Ale niekedy treba odkrývať vrstvy a hľadať ju...môžno trochu dlhšie... – ukázala smerom dolu odkiaľ sa neprestávali ozývať výčitky a vážne pokývala hlavou.

   Sklopil zrak a spomenul si na tú noc, o ktorej hovorila... mala pravdu. Na pár okamihov mal v náručí svoju Bellu. Krehkú, milujúcu, oddanú...jeho pravú Bellu...Jeho jedinú lásku.

  - Pomôžem ti, ale musíš vyjsť von... Do záhrady...- pokračovala víla.

  -  Čo ?! – rozčúlil sa. – Von ? Ty vieš veľmi dobre, že tam nemám kúzelnú moc ! Tam som len obyčajným smrteľníkom... Bez mágie ! Bez čarov ! Tam som nikto ! – jeho zúrivosť naberala na obrátkach.

  Víla povzdychla.

-         Veď práve... – nečujne zašepkala a jej hlas sa strácal ako obraz v zrkadle.

  Opäť hľadel na svoju tvár. Tvár smutného muža s bolesťou v očiach, s pevne zovretými perami....ale s nádejou v srdci.

domiceli