Mr.GOLD Obchodné tajomstvá VI., kapitola 68. NÁJSŤ...

Obchodné tajomstvá VI

kapitola 68

Nájsť...

   Pozorne pracoval za dreveným stolom. Takmer ho nebolo vidno medzi najrozmanitejšími predmetmi, knihami, bankami a prístrojmi. Nechával si však priestor, aby dobre dovidel na muža, ktorý sa stále nepohol z dlažby. Už dávno neplakal, ale telom mu trhalo a dych sekal. Za zatvorenými viečkami doznievala bolesť.

  Nemal s ním súcit, hoci ho na druhej strane potreboval. Ako soľ...Len aby to nakoniec nebola soľ v rane. Vo vlastnej rane... Riziko bolo priveľké, ale žiadne iné riešenie nebolo naporúdzi.

  Dokončil prácu a vykročil k Hookovi. Ešte chvíľu nad ním váhavo postál, potom sa sklonil.

  A schytal ranu rovno do tváre. Hranou konštrukcie háku. Jeho hrot ho navyše poškriabal cez celé čelo. V ryhe sa zaperlili bublinky krvi. Čosi malé cinklo o kameň a odkotúľalo sa o kus ďalej.

  - Skončil si ?! – opýtal sa pokojne Rumpel, nevenujúc zraneniu ani náznak záujmu, pretože ranu očakával a považoval ju za celkom spravodlivú, prirodzene vyrovnávajúcu účet.

  - S tebou nadobro ! – zašepkal pirát cez zuby a zviechaval sa.

  Rumpelstiltskin zdvihol odkotúľanú nádobku a pozrel sa cez ňu von oknom.

  - Ešte chvíľu to budeš musieť so mnou vydržať. - otočil sa a znehybnil zmrazením svoju obeť.

  Pristúpil k nemu, podvihol palcom viečko na jednom i na druhom oku a kvapol z fľašky tekutinu do oboch. Urobil ešte jeden ťah pre vlastnú bezpečnosť. Radšej odstúpil do patričnej vzdialenosti, nemal veľkú chuť na ďalšiu ranu, až potom  zmrazenie zrušil.

  Hook sa zatackal a siahol si na oči. Pálili.

  - Za toto zaplatíš, krokodíl ! – zajačal zúrivo brhliac si obe krvavočervené oči.

  - Viem, uzavreli sme predsa dohodu. – odpovedal mu stále pokojne opretý o parapetu okna. – Teraz budeš mojím zrakom, Hook. Moja slza s tvojou to umožnia. Cez tvoje oči budem vidieť všetko. Takže nemáš veľkú šancu ma podraziť. Na tvojom mieste by som to ani neskúšal. Vieš, čoho som schopný... – prekrížil ruky cez prsia a zhovievavo sa usmial na stále žmurkajúceho chlapa pred sebou, čo ani netušil, že ho má úplne v moci.

    Za dverami ťažkej skrine, v malej mosadznej truhličke tu bude na jeho návrat netrpezlivo čakať jedno nebojácne pirátske srdce...

   Lacey nervózne podupkávala na mieste, kým Emma márne trmácala stále spiacim Nealom.

  - Čo je s ním?! To nie je normálne, aby takto tuho spal. – strachovala sa Emma.

  „Tu je zdá sa normálne všetko. Perníkové chalúpky, dvíhajúce sa konáre, voda v guli...“zamyslela sa druhá žena a strčila palec do úst, aby sa upokojila a porozmýšľala.

 - Skús bozk. Ak je to dáke čaro a tvoj bozk bude z pravej lásky, je hore natotata... – ironicky sa usmiala na dvojicu pod sebou. – On ťa v kajute tiež bozkal a prebrala si sa...Mohlo by to tu  fungovať... Vy dvaja ste mi od začiatku podozriví...-  pokývala prstom ako prísna mama nad nepodarenými deťmi.

  Pragmatická Emma nemala veľa chutí prikladať svoje pery k Nealovým, ale miesto, kde sa nachádzali a bláznivé rady afektovanej krásky, mali niečo do seba.

  - Dobre, nemám čo stratiť. – nadýchla sa a letmo pobozkala Neala.

  Ten naozaj pohol rukami, prevalil sa na druhý bok a zašepkal :

   - Ešte chvíľu, Tamara.... Potom fakt vstanem a urobím ti raňajky, zlatko...- usmieval sa v polospánku.

  - Tak, to je prúser... – zhodnotila nevydarený experiment Lacey a smutne pozrela na vyjavenú Emmu.

  - Skús radšej facku... Zaslúži si ! – hodila rukou a znova pozrela pred seba, akoby ju ktosi volal.

  Volal. Upieral oči do diaľky a prosil v duchu, aby ju opäť zazrel.

  Po chvíli ním trhlo, až sa aj Hook prestal prehrabávať medzi zaujímavými vecami na stole, čo mu ON pripravil ako „pomôcky“ na cestu a pozorne sa zahľadel na siluetu muža v okne.

  Najradšej by ho síce sotil, ale dal sa na boj, prišiel sám, dobrovoľne, tak už necúvne...Ale zráta mu to. Zráta...Raz určite...

  Rumpelstiltskin sa otočil. V jeho tvári sa bili rôznorodé pocity, až sa musel zaprieť o rám okna.

  -  Je tu...Moja Bella... je tu...blízko... – šepkal nežne.

  -  Nakreslíš mi mapu, alebo dáš oňuchať zas nejaký úchvatný lektvar, po ktorom ma vykotí?! – vstal Hook od stola a prešiel k oknu.

  Všade sa rozprestierali len rozľahlé husté lesy. Les v doline, les na kopci, les pod kopcom a nad ďalšou dolinou tiež. Kam oko dovidelo,  všade les. Na pohľad nepreniknuteľný, začarovaný, ale teraz mŕtvy. Ako veľké zelené more. To piráta trochu upokojilo a zlepšilo náladu.

  - Niekoľko míľ odtiaľto by mala byť perníková chalúpka, ak z nej ešte dačo zostalo. Tam hľadaj. – ukázal približný smer.

  - Nájdem ju. – zdvihol kapitán kútik úst a neodpustil si poznámku. – Našťastie nemám jednu nohu kratšiu. Ty by si sa vedel len motať v kruhu, za svojím chvostom, krokodíl... – kráčal preč, nechávajúc Rumpla blažene hľadieť do húštiny porastu, kde mu na pár sekúnd preblesklo svetielko ženy načahujúcej k nemu svoju štíhlu ruku.

   - Moja jediná...Bella... Poď za mnou,  láska moja... Potrebujem ťa... – šepkal do začínajúceho šera.

domiceli